Triasla som sa. Naozaj som sa triasla a nedokázala to zastaviť. Pozerala som sa na ostatných, no oni vyzerali byť úplne v pohode. Nerozumela som tomu. Absolútne som tomu nerozumela.

„Myslíte, že ju tam budeme musieť odniesť?" spýtal sa Logan a Zeke predo mnou mával rukami.

„Dýcha vôbec?" spýtal sa Cash a Theo sa zasmial.

„No, možno keď začne hra, preberie sa," povedal a tréner sa objavil predo mnou.

„To už bude neskoro! Zobuď sa!" skričal a ja som sa na neho so strachom pozrela. „To ty si nás sem doviedla, tak si nemysli, že ti dovolím ustúpiť. Choď okamžite dnu!" povedal prísne a Theo nadvihol obočie.

„Ale oni ma ušliapu," povedala som a on sa hrozivo nadýchol. No vtom ma už Nick a Matt ťahali za ruky, takže som sa ďalšiemu výbuchu vyhla.

Problém bol v tom, že bol pred halou až gigantický počet áut. A keď sme vošli do haly, nedalo sa tam ani len hnúť. Pripadalo mi akoby prišla celá naša škola povzbudzovať, pretože až tak veľa ľudí sa tam zmestilo. No nechápala som, prečo ma to prekvapovalo. Sme na Winter Cupe. Je samozrejmé, že sa všetci prídu pozrieť na veľkolepé finále napínavých zápasov, ktoré sa doteraz hrali. A bolo mi úplne jasné, že sa všetci prišli pozrieť aj na čierneho koňa turnaja, ktorý prvýkrát nielenže vyhral, no dostal sa až do finále. Stalo sa to, čo nikto nikdy neočakával. No teraz sme tu. Vo finále a dokážeme tak všetkým, že sa mýlili.

Keď sme sa objavili vo vnútri haly na ihrisku, bolo naozaj na čo pozerať. Doteraz boli vo veľkej hale pripravené aspoň tri ihriská vedľa seba, lenže to sa zmenilo a v celom priestore bolo len jedno ihrisko, a to presne v strede. Preglgla som, pretože takú úžasnú atmosféru som dlho nezažila.

Pozrela som sa aj na tribúny a nevidela jediné voľné miesto. Všade bolo plno a všetci len tak čakali na úžasný začiatok hry. Spomedzi tých ľudí som videla mnohé tváre. Videla som niektorých hráčov rôznych tímov, aj tých, ktorých sme porazili. Videla som aj Acea s jeho spoluhráčmi, taktiež Dylana a aj Jacka. Videla som študentov z našej školy, medzi ktorými bola aj Sofia, Madison a Chuck. Čo ma však prekvapilo, že bol medzi nimi aj Kevin a dokonca aj jeho tréner Gomez a spoluhráči. Šokovalo ma to, no všimla som si aj trénera plaveckého tímu. Bol tu naozaj takmer každý.

A spomedzi nich mi dokonca kýval aj riaditeľ školy a profesor Galdon. Tých by som tu veru nečakala, no bolo to lepšie ako nič. Prišli sa na vlastné oči presvedčiť, že to čo sa stalo, je naozaj pravda. Vlastne všetci sa o tom prišli presvedčiť. Všetci sa prišli presvedčiť o nemožnom. A ja som ich rozhodne chcela presvedčiť.

No keď som sa obrátila späť na ostatných, sánka mi spadla až dole a nebola schopná sa ani hnúť.

Všetci totiž vyzerali na to, že budú zvracať alebo nebodaj odpadávať. Telá sa im triasli, a to už nehovoriac o tom, že neboli schopní vysloviť normálne slová. A to všetko bolo zapríčinené nielen plnou, až preplnenou halou, no najmä televíziou, ktorá mala všade kamery. Na tento fakt som zabudla. Vždy sa finále odohráva aj v televízii a na to som fakt nebola pripravená. No aj tak som sa začala smiať a pritiahla tak ich pozornosť.

„Aspoň viete, že to nemáte zbabrať," povedala som a hneď sa na mňa začali mračiť a určite ma aj preklínali.

„Určite si dávajú načas. Príprava začne za päť minút a oni tu stále nie sú," posťažoval sa tréner, ktorý sedel s rukami založenými na hrudi na lavičke a ktorému nohy len tak poskakovali po podlahe.

„Zrejme si myslia, že nie je potreba prísť skôr," povedala som a zasmiala sa nad jeho pohľadom. „Nebojte sa. Pravý boj začne až neskôr," povedala som a on súhlasil.

Presne ako odbila desiata hodina, dvere na druhej strane ihriska sa otvorili a dovnútra tak vošiel náš súper za ohromného povzbudzovania nielen svojich spoluhráčov na tribúne, ale aj ostatných. Bolo to ohromné, čiže bolo jasné, komu tá väčšina fandí. Ale muselo ma potešiť, že tí čo patrili k nám, im netlieskali.

„Sú vysokí," povedal Cash so smiechom a ja som sa usmiala.

„Aj vy ste," povedala som, no všetci sa na mňa pozreli zdesene.

„Nie, nie sme!" povedal Matt a ja som nadvihla obočie

„Vážne by sa nám hodila nejaká motivačná reč," povedal Evan a všetci sa pozreli na mňa. Prekvapilo ma to a pozrela som sa na trénera, ktorý radšej odstúpil.

„Ale mne také reči nejdú," povedala som spanikárene a kapitán sa začal smiať. Neuvedomila som si, že okolo nás bolo trochu ticho a všetci sa pozerali na nás.

„Ale idú," povedal Nick a ja som preglgla.

„Čo ja viem? Stavili sme sa, že vyhráme, tak musíme vyhrať nie?" usmiala som sa. „A okrem toho, povedala som vám, že vás na majstrovstvá dostanem. Všetkých," povedala som a pozrela sa na trénera. „A ten sľub dodržím, ale k tomu budem potrebovať vašu pomoc. Pretože nech sa už snažím akokoľvek, sama to nedokážem. Čo tak všetkým vytrieť zrak a poslať ich domov tak, ako ešte nezažili?" spýtala som sa a lišiacky sa na nich pozrela. Ten triumfálny pohľad poznali a hneď so mnou aj s veľkým krikom súhlasili.

Potom sme sa dali do rozcvičky, kde som im aj trochu pomáhala. Samozrejme viac ma zaujímalo, aby sa rozcvičil Theo. Nebude hrať prvé dve hry, čiže musel byť na všetko pripravený. Nech už by sa v prvých dvoch hrách dialo čokoľvek, mala som v pláne ho použiť až od tretej hry. Keď to uvidia ostatní, bola som zvedavá na ich reakcie.

Lenže potom som sa pozrela do súperovho ihriska a všimla si, že v strede ich časti stál Nate a pozeral sa na mňa. Neviem čo to bol za pohľad, no nepáčil sa mi. Pozeral sa na mňa, akoby ma skúmal. Akoby chcel prečítať, čo všetko dokážem. A keď nad seba hodil loptu, moje srdce len tak podskočilo.

V hale sa ozýval šepot a otázky, keď tú loptu podal na mňa. Samozrejme som mala na výber dve možnosti. Buď ju odignorujem, alebo prijmem. Ja som však zvolila tretiu možnosť a odbila ju späť. Nepatrne sa usmial a loptu odbil späť. Akoby dúfal, že sa niečo podobné stane. Okolo nás vládlo ticho a všetci sa na nás pozerali. Čo sa mi však nepáčilo, pretože to bolo divné.

On však chcel niečo iba vyskúšať a po dvoch nadhodení poslal poriadnu pecku, až som sa nad tým zvukom pozastavila. Lenže ja som tú loptu bagrom chytila poriadne a nadhodila si to, aby som zasmečovala silnejšie než on. A vtom sa to stalo.

On tú loptu neprijal a lopta odletela niekam ďalej. A nastalo ticho, ktoré prehlušilo až veľké zabzučanie, ktoré malo odštartovať hru. Ja som však ešte predtým podliezla sieť a pozrela sa na Natea, ktorý ma sledoval.

„Zistil si všetko, čo si potreboval?" spýtala som sa a on sa zamračil. „Ak by som hrala, kto myslíš, že by vyhral?" doplnila som a on sa zasmial.

„Tá otázka je úplne nepodstatná, pretože nehráš," povedal a ja som sa usmiala.

„Ver mi, že svojím spôsobom hrám tiež," povedala som a on sa usmial.

„Pravda. Budeme to musieť zistiť," povedal a obaja sme sa pohli k svojim tímom.

„Čo to akože malo znamenať?" spýtal sa ma tréner, keď som sa pri nich zjavila. Len som si vzdychla a prevrátila očami.

„Ale, chcel vedieť akú majú silu smeče ostatných," povedala som a on sa zamračil.

„A ako to asi tak bude vedieť od teba?!"

„Vedia, že som s vami trénovala, čiže podľa mojej sily určia tú vašu," povedala som a oni sa na mňa zdesene pozreli.

„A to nie je náhodou problém?" spýtal sa Cash a ja som sa usmiala.

„Naozaj si myslíš, žeby som mu podala tú loptu v plnej sile?" spýtala som sa a oni sa prekvapili.

„Čože?"

„Jednoducho som nepodala celou silou, ako ani on nie," povedal a obzrela som sa. „Obaja sme sa skúšali a zistili, že to bude naozaj zaujímavá hra," doplnila som a ďalšie zabzučanie ohlásilo začiatok hry.

Pred celou halou stáli rozhodcovia a organizátori, ktorí tak privítali všetkých prítomných a aj tých, čo sledujú z domu. Nasledovalo aj vyhlásenie všetkých hráčov, aby tak každého pomenovali.

Tréner Walsh bol naozaj prísny. Bol to už starší muž so šedinami, no aj tak mi pripomínal Kevinovho trénera. Rozhodne to bol ťažký súper, ktorý však všetko vložil do sily, namiesto do trikov. Môj obrovský rival. Bola som však pripravená ho poraziť so všetkou parádou.

„Trénerka Nora Williamsová!" ohlásil organizátor a mne zamrzol úsmev na tvári. Potom som si však uvedomila jeho slová a šokovane sa pozrela na trénera Martina.

„Čo čakáš? Volajú ťa," povedal a ja som na neho iba civela.

„To má byť vtip?" spýtala som sa, no on ma iba obrátil a tlačil k trénerovi Walshovi.

„Nie, to má byť pravda," povedal mi a potlačil ďalej. Vôbec som tomu nerozumela a keď som sa za potlesku a chôdze pozrela na ostatných, videla som im na tvárach len úsmevy. O všetkom vedeli a nikto mi to ani nepovedal. Musela som uznať, že to od nich bolo naozaj prefíkané.

Postavila som sa oproti trénerovi Walshovi, ktorý si ma prezrel a následne prskol a znechutene sa odo mňa odvrátil. „Nevzdelané decko bude diktovať hru vo finále? To má byť azda vtip," zamrmlal, no bola som si istá, že to prinajhoršom všetci hráči a organizátori na ihrisku počuli. Pozrela som sa na nich a oni pri týchto slovách zbledli.

„Čo dodať. Niekedy vedia iba deti ukľudniť dospelých," povedala som posmešne a hustá atmosféra ešte viac narástla.

„Čo si to povedala?" spýtal sa podráždene a pristúpil ku mne. Zasmiala som sa.

„Čakali ste, že sa vás nebodaj budem báť? Prosím vás, nie ste prvý a ani posledný desivý chlap, na ktorého som v poslednej dobe narazila. Vy mi teda strach nenaženiete," povedala som a on sa na mňa zamračil.

„Jeden turnaj z teba neurobí dobrú trénerku," povedal a ja som sa usmiala. „Možno si to nejakým zázrakom dokázala doteraz, no tvoja cesta skončí. Teba a aj tvoj tím ponížim na plnej čiare, že sa už nikdy k volejbalu nepriblížite. Na mňa sa zvrchu nikto pozerať nebude," povedal a bez ďalšieho slova sa pobral na odchod. Organizátori ho chceli zastaviť, pretože podľa poriadku sme si mali podať ruky a zapriať veľa šťastia. To však bolo nemožné od úplného začiatku.

„Bolo mi povedané, že sa nemusím držať späť," zavolala som za ním a on sa ku mne obrátil. „Chceli ste to tak? Nech je po vašom. V tomto finále vás rozdrvíme tak prudko, že sám požiadate v hanbe o výpoveď," povedala som bez úsmevu a s úplnou vážnosťou. Organizátori a aj hráči netušili čo povedať, pretože toto bolo jasné vyhlásenie vojny. Myslela som si, že sa naštve, no on sa iba usmial a prikývol.

„Prijímam výzvu," povedal a obaja sme sa tak obrátili na odchod.

Halou sa ozýval šepot a každý chcel vedieť, čo sme si hovorili, no to vedeli iba tí, čo stáli na ihrisku. Bola som za to rada, pretože by z toho urobili takú veľkú vec, i keď to až také hrozné nie je.

„Viete, hneváte ma. Prečo ste to urobili?" spýtala som sa trénera, keď som sa k nemu vrátila.

„Povedal som si, že je to to správne," povedal a ja som sa zamračila.

„Vy ste ich tréner a nie ja!"

„V tomto turnaji nie. Sama to vieš, dohodli sme sa tak," povedal a ja som rozhodila rukami.

„To je jedno! Malo to byť len medzi nami a nie pred všetkými," povedala som a on mávol rukou.

„Aj tak to každý vedel. Skôr by sa pýtali, prečo to tak nebolo od začiatku," povedal so smiechom, no mňa tým neobmäkčil.

„To je jedno!"

„Už začíname," povedal hneď a hráči sa tak rozdelili na svoje pozície.

A šok na všetkých stranách prišiel vtedy, keď sa Theo pobral z ihriska a aj so striedačky preč a sadol si k nám na lavičku. Na trénerovi Walshovi som uvidela prekvapenie ako aj na všetkých ostatných hráčoch a aj na ľuďoch na tribúnach.

„Ako, to je naozaj pre všetkých taký šok, že nehrám?" spýtal sa Theo celý červený a pozeral na začiatok hry.

„Ty si to možno neuvedomuješ, no väčšina ťa považuje za veľmi silného protivníka," povedala som a pozerala sa na hru.

„No nepovedal by som," zamračil sa a ja som sa zasmiala.

„Nie si egoista, čo sa mi na tebe páči, no občas by si si aj ty mohol nájsť nejakého rivala," vytkla som mu a on nadvihol obočie. „Predsa len, vtedy by bola hra omnoho zaujímavejšia," povedala som a on sa zasmial.

„To určite áno," priznal a ja som si vzdychla.

„V tom prípade by si dokázal zo seba dostať viac a rozhodne by si zaujal väčšinu skautov, ktorí sem prišli," povedala som a on sa hneď obzrel. „Vlastne si myslím, že sa zmení oveľa viac, keď sa vrátiš do hry."

„Oni tu nejakí sú?" spýtal sa a ja som prikývla.

„Hneď niekoľko. Predsa len, toto je finále. Sú tu najlepšie tímy, čiže aj najlepší hráči," povedala som a zamračila sa. „I keď sa niektorí vôbec neukazujú," povedala som a on sa na hru pozrel tiež.

Samozrejme sme prehrávali, no nešlo ani tak o to, skôr o to, akým spôsobom. Naši hráči totiž nehrali tak, akoby mali. Boli vyvedení z miery a robili vlastné chyby, čo nás stálo body. Neustále panikárili a nehrali dobre, čo mi dvíhalo tlak. Keď dosiahla Technická dvanásť bodov, bzučiak zazvonil na prestávku. Bude to tak v každom kole, čo sa mi páčilo. Mohla som im poriadne prehovoriť do duše.

„Nepamätám si, žeby som vám hovorila prehrať naschvál!" skričala som na nich, keď sa k nám vrátili a pili vodu, či oddychovali. „Čo to má akože znamenať?"

„Hráme proti najlepšiemu tímu, Nora," povedal Zeke a ja som nadvihla obočie.

„Pozerá sa na nás strašne veľa ľudí a okrem toho sme v telke. Je jasné, že sme trochu nervózni!" bránil sa aj Cash a mňa to nahnevalo o to viac.

„A čo teraz? Pustíte do gatí len zato, že máte publikum? Nebuďte smiešni!" zúrila som a oni sa na mňa so strachom pozerali. „Okamžite začnite hrať, pretože inak za seba naozaj neručím!" povedala som a vtom zazvonilo znova a všetci sa tak pobrali späť.

„Ako trénerka je desivá," zamrmlal Nick a ja som sa obzrela.

„Čo si povedal?" skríkla som a všetci sa rozbehli na ihrisko.

„Nič!" zavolal späť a hra sa mohla znova začať.

„Nie je cieľom, aby sme prehrali?" spýtal sa ma Theo a ja som sa na neho s nadvihnutým obočím pozrela.

„Nie? Prečo by malo! Kto by dobrovoľne prehrával?!" spýtala som sa podráždene a on nadvihol obočie.

„Ale veď-," začal, no prerušil ho tréner Martin.

„Nejde o to, Theo. Proste v tvojej neprítomnosti sme brali do úvahy obe prehry, no to neznamená, že im ich dáme zadarmo. Ak vyhráme, bude to len lepšie a zľahčí nám to hru, a potom to bude jednoduchšie," povedal a ja som tak vyfučala, pretože som chcela znova vybuchnúť.

„Ach tak, rozumiem," povedal Theo a radšej sa na mňa ani nepozrel.

S touto možnosťou som rátala. Vedela som, že prvá hra pre nich bude stresujúca, kedy budú zápasiť nielen so súperom, ale aj so sebou. Niečo podobné zažijú prvýkrát, čiže som sa nečudovala ich strachu a ani váhaniu. No po mojich slovách ten strach pomaly mizol a začali hrať naozaj schopne. A presne to som po nich aj chcela. Neukázať, že to nedokážu, bojovať do posledného, aby im nedali víťazstvo zadarmo.

„Myslím, že ten tréner ťa podceňuje. Až priveľmi," povedal podráždene Theo, ktorý ho sledoval nejaký čas. Tréner Walsh totiž sedel s úsmevom na lavičke a so založenými rukami na hrudi. Nemal v pláne svojim hráčom vôbec nič hovoriť a ani jeho asistent nie. Bol spokojný a neočakával žiadne zmeny, ktoré by ho prekvapili.

„Áno, spolieham sa na to," povedala som Theovi a on sa prekvapil.