Bez Thea a ktoréhokoľvek hráča, som sedela v obývačke trénera Martina, kde som mu objasnila aspoň základy môjho plánu. Najprv sa musel vyrovnávať s myšlienkou, že mám skúsenosti s hazardom, no ubezpečila som ho, že je to moja minulosť a nijako to nezasahuje do prítomnosti.

„Vieš, že nič podobné sa ešte nestalo, však?" povedal zrazu, keď som skončila a pozeral sa na mňa. „Ešte nikto nikdy neskúšal nič podobné," doplnil a ja som prikývla.

„Áno, ja viem," povedala som a on sa na mňa pozeral.

„A ty to chceš aj tak urobiť," povedal a ja som znova prikývla.

„Pretože to inak nejde," povedala som a vzdychla si. „Premýšľala som nad každou možnosťou, ale sú proste až priveľmi dobrí. A my, čo sme prehrávali niekoľkokrát po sebe a nemáme žiadne skúsenosti, inak to proste nepôjde," povedala som a oprela sa o operadlo. „Nie je to tak, že im neverím, ale je to niečo čomu nezabránia ani oni. To je proste tá daň, ktorú za všetky tie prehry musíme zaplatiť."

„Rozumiem," povedal a vzdychol si, prehrabávajúc si vlasy. „Veríš mu naozaj dosť," povedal a ja som prikývla.

„Áno," povedala som a on prikývol.

„Dobre, tak poďme," povedal a obaja sme sa postavili.

Bolo už päť hodín a bol to čas, na ktorom sme sa dohodli, že sa stretneme v telocvični. Ostatní mi počas dňa písali, že sa aspoň trochu pripravujú, no vedela som, že musia hrať spolu všetci, pretože to potrebujú viac. Napadlo ma, že zavolám Jackovi a požiadam ho o pomoc, no nevedela som, ako na to zareaguje.

„Mohli by sme to risknúť, aspoň na jednu hru," povedal tréner počas cesty, keď sme šli späť do školy.

„Čo keď ma pošlú do riti," povedala som a pozrela sa na neho.

„Tak pošlú," povedal a lišiacky sa na mňa usmial. Preto som len prevrátila očami a zdvihla mobil.

Do školy sme prišli o pol a podľa zasvietených svetiel už boli dávno v telocvični. Nedávala som im to za zlé, pretože som sama Theovi dala kľúče, nech tam prídu. Aspoň sme tak mohli vidieť, že sa neskrúcajú doma v strachu a ani v obavách. Tie ich výrazy v tvárach sa mi naozaj páčili.

„Čo vy tu robíte?" spýtala som sa Sofii a Chucka, ktorí sedeli vo vnútri pri stene.

„Ste teraz celebrity a ja som sa dosť nudil," povedal Chuck a ja som prevrátila očami. Tréner sa zatiaľ pridal k ostatným, aby im čo to ešte povedal a ja som tak zostala stáť vo dverách a pozorovala ich.

„Niečo sa deje?" spýtala sa ma Sofia a ja som sa na ňu pozrela.

„Nie, len som si spomenula na niektoré veci," povedala som a radšej sa odvrátila. Nechcela som, aby sa o mňa bála, a preto som radšej šla k ostatným.

Po chvíľkovom tréningu sedeli v miestnosti a ja s trénerom sme stáli pred nimi, aby sme im tak povedali stratégie na zajtrajšiu hru. Bola som dosť nervózna, pretože tu bola možnosť, že sa im to nebude páčiť.

„Takže ste na niečo prišli?" spýtal sa kapitán a tréner sa pozrel na mňa.

„Áno, dá sa to tak povedať. A či to bude fungovať, záleží iba od vás," povedala som a všetci sa na mňa usmiali.

„Ako si aj naposledy hovorila," ozval sa Zeke a ja som sa na neho pozrela. „Ak chceme vyhrať, musíme si navzájom veriť. Doteraz si nám nedala možnosť, že by sme o tebe mali pochybovať. Nemyslím si, že sa to zmení," povedal a ostatní len prikyvovali. Preto som sa iba usmiala a prikývla.

„Dúfam, že to nebudeš ľutovať, keď vám poviem o čo ide," povedala som a všetci sa zasmiali. „Ide o to, že nech som sa snažila akokoľvek, Technická je až príliš dobrá. Nielenže majú toho až nepríjemne dobrého hráča, ale aj ostatní sú až príliš veľká liga. Bude ťažké ich dostať a vlastne som nenašla nič, čo by nám mohlo pomôcť. Teda, až na jeden prípad."

„A to je?"

„Skrátka, budeme musieť trochu zahazardovať," povedala som a oni nadvihli obočie.

„Sofia?" ozvalo sa za mnou a ja som sa mierne otočila. Sofia stála a pozerala sa na mňa úplne bez emócií a bez žiadnych slov. Iba sa pozerala a ja som sa pozerala na ňu. Vtom sa však obrátila a už bola preč. Chuck sa zmätene na dvere pozeral, no potom sa pozrel na mňa a následne aj on radšej odišiel.

„Hazardovať?" ozval sa Logan a ja som sa k nim obrátila.

„To myslíš ako," spýtal sa Luke a ja som sa nadýchla.

„Tak, že vypustíme prvé dve hry," povedala som a vtom nastalo ticho. Nikto nič nehovoril, nikto nič neurobil. Iba sa na mňa pozerali a vlastne sa ani nepozerali. Tréner vedľa mňa úplne zbledol a bol veľmi nervózny. Nedávala som mu to za zlé, aj ja som sa bála ich odpovede.

„Dobre," ozval sa ako prvý kapitán. „Skôr, než budeme reagovať, vysvetlíš nám aj prečo?"

„Jasné, veľmi rada," povedala som a hneď si sadla oproti nim na zem. „Dôvod je ten, že Theo nebude hrať prvé dve hry," povedala som a vtom nastal ďalší šok.

„Čože?" skričal Theo šokovane a ja som sa usmiala.

„Keď sme si dnes dali tú páku, nebolo v nej toľko sily, koľko by som chcela, aby v nej bola," povedala som a on otvoril ústa. „Keď si s vami niekedy dávam páku, tak len preto, aby som zistila, ako ste na tom so svojou silou. Theo ju síce má, no nie perfektne. Celú noc mal horúčky a aj keď sa tvári, že zvládne všetko, neodohrá všetkých päť hier vo výbornej kondícii," vysvetlila som a kapitán prikývol.

„Čiže chceš hrať bez neho, aby vydal zo seba všetko v posledných troch hrách?" spýtal sa a ja som prikývla.

„Tým samozrejme nehovorím, že chcem, aby ste prehrali. To zas nie," povedala som. „Ale určite za žiadnych okolností nepustím Thea hrať skôr ako v tretej hre," povedala som a oni sa na seba pozerali akoby si pritom čítali myšlienky.

„Tak, keď nie je v dobrej kondícii, asi ani nemáme na výber," povedal Cash a oprel sa o zem. „Prečo si však myslíš, že od neho závisí, či vyhráme?" spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Pretože medzi ich hráčmi je jeden, ktorý bude robiť veľké problémy," povedala som a oni nadvihli obočie.

„Horšie ako Nate?" spýtal sa Nick a ja som prikývla.

„Povedzme, že jeden z nich je ako ja," povedala som a oni nadvihli obočie. „Dokáže to čo ja, prečítať ľudí. Síce nie je úplne ako ja, stále dokáže to podstatné. Prečítať, čo urobíte. A pre našu smolu hrá s vami na ihrisku, zatiaľ čo ja mimo neho," povedala som a kapitán si rukami zakryl ústa.

„Tým chceš povedať, že budeme hrať akoby proti tebe? Síce v miernejšej verzii, ale tak?" spýtal sa Cash a ja som prikývla.

„Presne tak," povedala som a niektorí sa začali smiať. Tréner bol stále nervózny a stále nič nehovoril. Jemu sa to vôbec nepáčilo, no vedel, že nemáme na výber.

„Ale stále nechápem, prečo musí Theo hrať až od tretej hry," spýtal sa Matt. „Dobre, je tam chlap, čo dokáže čo ty, čo to má však spoločné s ním," povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Pretože Theo je jediný, ktorého nebude vedieť čítať," povedala som a on nadvihol obočie.

„Takže nie je zas až tak dobrý v čítaní," zasmial sa Evan, no vtom som sa prestala usmievať. Theo na mňa prekvapene pozrel a ja som sa pozerala vážne na nich.

„Thea nedokážem čítať ani ja," povedala som a vtom nastalo ticho. „Nech už urobí v hre čokoľvek, neviem že to urobí. Nedokážem ho čítať, ale že absolútne. Nikdy neviem, čo urobí a vždy keď to urobí, som šokovaná, pretože nad tou možnosťou som ani neuvažovala," povedala som a všetci sa tvárili viac ako prekvapene.

„Preto je dôležité, aby nehral prvé dve hry," ozval sa zrazu tréner a sadol si pri mňa. Ten stres a nervozita z neho hneď opadli a už sa vrátil späť na zem. „Nielen preto, aby si ušetril silu, ale aj preto, pretože jeho sila bude potrebná. Ak bude vo vynikajúcej kondícii, on to nebude čakať a zmätie ich to."

„Ak by hral od samého začiatku, úplne by ho zničil a nemali by sme potom žiadnu nádej na výhru. Viem, že je to ťažké," povedala som a naklonila sa k nim. „No keby som si nebola istá, že to zvládnete, nikdy by som nič podobné nenavrhla. No myslím si, že toto je jediná možnosť, ako sa dostať k výhre," povedala som a kapitán prikývol.

„No čo keď to nevyjde," spýtal sa Luke a ja som sa na neho pozrela. „Čo keď nezaberie ani keď sa vráti do hry a rozdrvia nás ako hmyz."

„Veríš tomu, že by sa to mohlo stať?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Nie, ale je tu taká možnosť," povedal a ja som sa usmiala.

„Ty tomu neveríš?" spýtal sa Evan. „Ako, ja pochybnosti mám," povedal a zdvihol ruky.

„Nečudujem sa," povedal Matt. „No myslel si si niekedy, že by sme sa dostali do finále?" spýtal sa a Evan sa prestal smiať. „Úprimne, veril niekto z vás, že sa do finále dostaneme?" spýtal sa nahlas a ja som sa na ostatných s úsmevom pozerala.

Ich výrazy hovorili za všetko, čomu som sa musela usmiať. Samozrejme, že tomu nikto z nich neveril. A nikto im to nemohol mať ani za zlé. Ani ja by som neverila, keby sa stane to isté čo im aj mne.

„Ale aj tak sme sa do finále dostali," ozval sa tréner a pozrel sa na nich. „Vedeli sme, že je to iba sen. Vedeli sme, že cesta tam bude prakticky nemožná, no aj tak sme sa tam dostali. A to len vďaka nej," povedal a všetci sa pozreli na mňa. „Ona nám verila v každom prípade. Verila, že to dáme, preto, aj keď si myslíme, že je to nemožné, musíme veriť aj my jej," povedal a znova sa na nich pozrel. „Pretože ak verí ona, že na to máme, tak na to naozaj máme," povedal a všetci začali hulákať nadšením a tešiť sa.

Nahlas som si vydýchla a sklonila hlavu od nervozity. „To šlo dobre, povedal by som," povedal pri mne tréner a ja som sa zasmiala. „Majú v teba naozaj dôveru."

„Hej no, zvyšok už pôjde za pochodu," povedala som a obzrela sa. „Fajn, teraz sa pripravte!" zavelila som a s trénerom sme sa postavili.

„A načo?!" spýtal sa Theo a vtom sa všetci pozreli ku dverám, v ktorých stál Jack s celým tímom.

„No predsa na hru," žmurkla som na nich a odvrátila sa od ich zdesených tvárí.

Ako som si aj myslela, úplne ich zničili. Keď som Jackovi volala a pýtala sa ho či by si s nami zahrali, prijal to viac ako nadšene. Keďže cieľom všetkých škôl je poraziť Technickú, nečudovala som sa, že nám chceli pomôcť. Keď ich nedokázali poraziť oni, budú musieť staviť na toho, kto by to dokázal. A to sme boli v tomto prípade my.

Počas večera sme sa ešte veľakrát rozprávali o možných stratégiách a aj prehodnocovaní toho, čo budeme robiť, no nakoniec všetci prijali fakt, že Theo bude hrať až v tretej hre. Po vzhliadnutí všetkých možných nahrávok a aj po reakcii trénera Bendova, ktorý prišiel s Jackom a ostatnými, sme usúdili, že to bude naozaj naša najlepšia možnosť.

Aj tak sme už na výber nemali.

Zatiaľ čo ostatní trénovali, ja som strávila väčšinu času v práčovni, kde som zaobstarávala dresy a všetko potrebné, čo budeme zajtra využívať. Chcela som mať všetko pokope, pretože som nechcela na nič zabudnúť.

„Vážne som si nemyslel, že to dokážu," ozvalo sa zrazu a ja som sa obrátila. Vo dverách sa opieral o zárubňu Jack a pozeral sa von. „Veril som, že to dokážeš ty. Predsa len, som tvoj brat a viem čo dokážeš. No neveril som, že budú schopní sa pridať na tvoju vlnu," povedal a ja som sa oprela o zárubňu oproti nemu.

„Ale teraz tomu už veríš," povedala som a on sa na mňa pozrel.

„Jasné, že áno. Dokázali hrať tvoju hru, a to nedokáže len tak niekto. Mal by s tým problém aj profesionál. Myslíš, že je v tom naozaj len dôvera?"

„Čo iné," povedala som a odvrátila sa. „Tvoji spoluhráči mi nikdy neverili, a preto to tak aj dopadlo," povedala som a myslela hlavne na jeho spoluhráčov vo futbale. Boli časy, keď som sa im snažila pomôcť hrať lepšie, no oni mi neverili, a preto nič čo som povedala, nebrali vážne. Nakoniec som im prestala pomáhať a tým prestala aj s nimi trénovať.

„Majstrovstvá sú však iná liga, Nora," povedal a ja som sa na neho pozrela. „Aj keby ste sa tam dostali, bude ťažšie vyhrávať. Tam budú najlepší z najlepších. Naozaj si myslíš, že to tam zvládneš?" spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Prečo hovoríš len o mne," povedala som a odvrátila sa.

„Pretože presne o tebe to bude," povedal a chytil ma za ramená, čím ma donútil sa na neho pozrieť. „Je na tebe, ako budú hrať. Ty im hovoríš, čo budú robiť. Vždy vytvoríš také stratégie, ktoré dokážu urobiť a vždy na konci vidíš víťazstvo. Naozaj si na niečo také pripravená?"

„Pripravená?" spýtala som sa a on prikývol.

„Nikdy predtým si nepracovala tak ako teraz. Tak neúprosne. Nech sa už tváriš ako chceš, nech už predstieraš ako chceš, ja viem, že si unavená!" povedal a ja som sa odvrátila.

„Neviem, o čom to hovoríš," povedala som, no on ma zovrel silnejšie.

„Myslíš, že ma oklameš? Poznám ťa, zažil som to!" zvýšil hlas a ja som prskla. „Viem, že každú noc prezeráš zápasy stále dokola a stále nové a nové! Vôbec nespíš, pochybujem, že ješ poriadne. Možno to ostatní nevidia, no ja nie som idiot!" povedal a ja som ho od seba odstrčila.

„A čo s tým akože urobíš? Povieš im to? Povieš to Theovi?" spýtala som sa a vážne sa na neho pozrela. On sa však na mňa iba pozeral a aj keď bol nahnevaný, nedával to viac najavo.

„Nie, pretože ťa poznám. Viem, že vieš čo robíš. Nemôžem ťa zastaviť, pretože sa ťa zastaviť nedá, no varujem ťa," povedal a priblížil sa ku mne. „Ak čo i len raz uvidím, že to nezvládaš, aj keby malo ísť o hocičo, zastavím ťa. Je to jasné?" povedal a viac na odpoveď nečakal.

„Vieš, toto správanie sa úplne líši od toho, keď si mi jednu vrazil!" zakričala som za ním a on sa ku mne na odchode obrátil.

„Mám ťa rád, preto to robím," povedal a odchádzal preč.

Nemala som viac slov. Mohla som si iba hlavu oprieť o zárubňu a pozerať sa tak na škaredý strop. Keby som bola mladšia, bála by som sa toho, že to ostatným povie, no už som sa nebála. Vedela som, že to neurobí, a preto som sa nemala čoho báť. No ak si to všimol on, čo ma videl po pár dňoch, môžu si to všimnúť aj ostatní. A tomu som musela zabrániť.

Tréning sa skončil neskoro večer. Keď sa hrali zápasy s Jackom a jeho spoluhráčmi, hrali všetci okrem Thea. Tréner chcel vyskúšať, ako to bez neho pôjde a mohli sme povedať, že to nebolo zas až také hrozné. Síce tam boli viditeľné medzery, nemyslela som si, že to pôjde tak dobre. Možno zajtrajšia hra dopadne úplne inak, ako by sme boli čakali.

Zápas sa bude hrať o desiatej, preto sme skončili, aby sa mohli ostatní vyspať. Vedela som, že aspoň polovica z nich spať nebude, no to nevadilo. Dôležité je, aby hrali tak dobre ako doteraz. Aby dokázali, že si na tie majstrovstvá zaslúžia ísť. Ja sama som ich na nich chcela vidieť. A jedna škola mi v tom brániť nebude.

Keď som sa dostala domov, bolo niečo po jedenástej. Všetko som na zajtrajšiu cestu pripravila, čiže som nemusela nad ničím veľmi dumať. Chcela som, aby bol už zajtrajšok, aby sme už konečne hrali. Chcela som toho veľa.

Lenže potom som vošla do našej izby a videla Sofiu spať na svojej posteli otočenú chrbtom k miestnosti. Iba som sa na ňu pozerala a vedela, že nespí. Že nespala celý čas. Mala som hlavu plnú volejbalu, že som sa nad ňou ani nezamyslela.

Preto, bez zbytočných slov, som si ľahla za ňu a objala ju. Nebránila mi v tom, no ani ma neprivítala s otvorenou náručou. Vedela som, že bude takáto zajtra celý deň, preto som chcela, aby bolo už po hre. Chcela som, aby sa na mňa usmiala a aby bolo všetko také ako predtým.

No vedela som aj to, že som otvorila zakázané dvere, ktoré mali byť navždy zatvorené. No už viac nebolo cesty späť.