„Ešte by ma niečo zaujímalo," spýtal sa, keď sme vedľa seba stáli a pozerali sa na jeho hráčov, ako trénujú. Po jeho slovách som sa na neho pozrela, no on sa pozeral pred seba. „Prečo niekto tvojho kalibru študuje jednoduchú žurnalistiku?" spýtal sa a ja som sa odvrátila.

„Vyzerá to tak, že ste sa na mňa pýtal," povedala som a on súhlasil.

„Áno, prišlo mi zvláštne, že o tebe doteraz nikto nepočul. Niekto taký dobrý, ako si ty, by sa objavil už dávno. No ty si sa znenazdajky objavila práve teraz, a to v skrachovanom tíme," povedal a ja som po ňom zazrela. „Prečo si sa neobjavila už skôr, keď si na to mala? Mohla si ísť študovať na trénerku a nie žurnalistiku."

„Na takom odbore by som sa nenaučila nič nové," povedala som a on po mne šibol pohľadom. „Načo sa učiť niečo čo už viem?"

„Rozumiem," zasmial sa a pozrel sa pred seba. „Som si istý, že od teba budeme očakávať ešte veľké veci."

„Tréner," objavil sa pred nami zrazu Kevin a pozrel sa na nás. Neprekvapilo ma to, skôr to, že neprišiel už skôr. Jeho pýcha je asi naozaj veľmi veľká.

„Konečne si prišiel," zasmiala som sa a obaja sa na mňa pozreli. „Konečne si schopný čeliť svojim nedostatkom?"

„Č-čo to?!" zakoktal sa, no tréner sa na mňa pozrel.

„O akých nedostatkoch hovoríš?!" spýtal sa ma a ja som sa na neho pozrela. Podľa toho ako sa tváril, o nich veľmi dobre vedel.

„Ak bude bezmyšlienkovite hádzať loptou, ruka sa mu zraní ešte viac," povedala som a Sofia sa pri mne objavila so šokom v tvári.

„Ty máš zranenú ruku?" spýtala sa nahlas, až sa niektorí hráči obrátili. Kevin po nej zazrel, no ona sa nenechala odradiť.

„Nie až tak, ale ak bude takto pokračovať, bude ju mať zranenú," povedala som a tréner sa na mňa pozrel.

„Videla si ho hrať? Vtedy si na to prišla?" spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Prišla som na to pred desiatimi minútami, keď som ho pozorovala pri tréningu," povedala som a on sa usmial. „Prečo hádžeš loptu akoby ti išlo o život?"

„Pretože je to moja práca," povedal a ja som nadvihla obočie. „Ak nehodím loptu správne, nemali by sme šancu," povedal a ja som si vzdychla. Všimla som si však jeho loptu, a preto som mu ju vzala.

„Dobre, tak ti teraz niečo ukážem," povedala som a postavila sa do stredu ihriska. Všetci sa na mňa pozreli a Kevin sa postavil pri mňa. „Ukážem ti, že to ide aj inak," usmiala som sa na neho a pozrela na koniec ihriska, kde boli dve veľké tyče.

Načiahla som ruku a celou silou loptu hodila. Kevin vedľa mňa zalapal po dychu a ostatní sa s otvorenými ústami prizerali na to, ako tá lopta prechádza presne pomedzi tie tyče. Koniec ihriska bol od nás vzdialený aj na šesťdesiat metrov a lopta prešla priamo medzi tyče. Potom, som sa pozrela na Kevina a ten šokovane na mňa. Hneď som sa chytila za ruku a pozrela sa na neho.

„Ak loptu chytíš uvoľnene a budeš ju držať do posledného momentu, švih rukou bude rýchlejší, akoby si mal loptu zvierať a do hodu vložiť celú svoju silu," povedala som a vtom sa zamračila. „Ak mám povedať pravdu, neznášam ťa. Si narcistický idiot, ktorý by si v žiadnom prípade nezaslúžil moju pomoc. Za žiadnych okolností," povedala som a on sa na mňa pravdivo pozrel. Preto som si iba vzdychla a dala ruky v bok. „No aj tak sa nemôžem pozerať na niekoho, kto sa dobrovoľne zraňuje. I keď, môžem tomu rozumieť. Vy chlapi by ste urobili všetko pre výhru, a to sa nedá ignorovať," povedala som a vedela, že klamem samú seba.

Nemala som žiadny dôvod mu pomáhať. Veľakrát sa ukázal ako najväčší idiot pod slnkom a proste by si nezaslúžil žiadnu pomoc. Keby ma boli videli z tímu, rozhodne by im to nebolo jedno. No ja som bola zástancom toho, že v každom z nás je dobro, a preto som mu jeho hráčsku kariéru chcela aspoň trochu uľahčiť.

Keď sa už stmievalo, moje služby už viac neboli potrebné. Preto sme sa aj so Sofiou poberali preč, i keď by tréner Gomez bol najradšej, keby som im pomáhala aj ďalej. To som však nemohla. Aj keby som im chcela pomôcť, moja hlava chcela dávať rady iba našim hráčom a nie každému. Nechcela som pomáhať iným tímom, pretože potom by prišli aj ďalšie a ja by som tak nemala pokoj.

„Nejdeš za ním?" spýtala sa ma Sofia, keď sme stáli na križovatke a v druhej ulici bol dom, v ktorom býval Theo. Hneď som sa na ňu pozrela a váhala.

„Neviem či je to dobrý nápad," povedala som a ona sa usmiala.

„Aj tak budeš celý večer na nožoch, pretože sa o neho budeš báť. Predsa len, hral s horúčkou a možno je to ten typ idiota, ktorý bude cvičiť, aj keď má ležať," zasmiala sa a ja som sa pousmiala.

„Áno, rozhodne to bude ten prípad," povedala som a ona začala cúvať.

„Aj tak by som ti nerobila spoločnosť. Mám v pláne ísť za Lukeom," žmurkla na mňa a už sa obracala na inú ulicu, ako ktorou sme bývali.

„Nieže sa pohádate a on nebude sústredený," zakričala som za ňou, no ona sa iba začala smiať a zamávala mi. Síce som jej to povedala, dúfala som, že to nebude môj prípad.

Pravdou bolo, že som sa nedokázala rozhodnúť. Theo by si zaslúžil trochu zlej atmosféry po tom, čo sa dnes stalo. Chcela som, aby sa v mojej zlej nálade ešte trochu topil. No potom som si uvedomila, že je chorý a ja veľmi pri ňom chcem sedieť a opatrovať ho. Spomenula som si na to, že som mu povedala kedy som jeho priateľka a kedy nie a uvedomila si, že teraz ňou nielenže chcem byť, ale aj musím. A práve preto som stála pred jeho dverami a pomaly odomkýnala dvere.

Kľúč mi dal už veľmi dávno, keď som mu chodievala variť v jeho neprítomnosti. Nemyslela som si, že mi príde tak vhod.

Potichu som otvorila dvere a nazrela dnu. Svetlá boli zhasnuté, okrem jedného pri stene a keďže už bola vonku tma, v celom byte bola tiež. No bola som rada, že dodržal slovo a ležal v posteli, ako som mu aj kázala. Dokázala som vidieť, ako sa mrví a v tichosti leží. Uvedomila som si, že mu musí byť naozaj zle, keď opadol celý adrenalín z hry a on si konečne mohol oddýchnuť. Preto som si dala dole bundu, vyzula sa a išla k nemu.

Všimol si ma až vtedy, keď som odkryla jeho perinu a prekvapene sa na mňa pozrel. No ja som nepovedala vôbec nič. Iba som si k nemu ľahla a on si hneď hlavu položil na moju hruď a objal ma. Zacítila som, ako si vydýchol a ja som sa usmiala, objímajúc ho okolo hlavy. Určite nečakal, že prídem a možno po tom aj túžil. Nech to bolo ako chcelo, bola som pri ňom a nehodlala od neho odísť.

Noc bola naozaj niekedy zlá. Theovi sa vrátila horúčka, a preto som robila všetko pre to, aby som mu ju znížila. Dokonca som ho zatvorila aj do sprchy pod studenú vodu, no to sa mu veľmi nepáčilo. Bol veľmi podráždený a niekedy na mňa aj kričal, no vzápätí sa mi ospravedlňoval, preto som si z toho veľa nerobila. Vedela som, že ho všetko bolí a je mu zle, no nevedela som veľmi ako mu pomôcť.

„Nejdem do tej vody, na to zabudni," povedal zas podráždene, keď už boli dve hodiny ráno. Horúčka mu stále neklesla a lieky ešte poriadne nezaberali.

„Fajn, tak pôjdem ja!" vyhlásila som a on sa na mňa nechápavo pozrel. No ja som vedela, čo treba urobiť, aby som ho k tomu donútila.

V sprche som namočila do ľadovej vody veľký uterák a vzala ho so sebou. Theo sa na mňa pozeral, nechápajúc čo robím, no vtom na mňa vytreštil oči, keď som sa začala vyzliekať. Iba v nohavičkách som pred ním stála a obalila okolo seba studený uterák. Mala som čo robiť, aby som to zvládla, pretože som studenú vodu naozaj nemala rada. No keď som ho konečne na svoje telo dala, pohla som sa k Theovi, ktorý zo mňa celý čas nespustil zrak.

V objatí sme si ľahli na posteľ a v takomto prípade vôbec nenamietal. Držal ma pevne okolo tela a so zatvorenými očami sa ani nehol. Bola mi zima, lenže to naozaj stálo za to. Chcela som mu pomôcť a ak toto bola jediná cesta, hodlala som to podstúpiť.

„Mrzí ma, čo sa stalo," ozval sa po chvíli, keď už tá najväčšia zima pominula. „Chcel som veľmi hrať a nechcel som, aby mi do toho niekto hovoril," povedal a ja som sa usmiala.

„Veď ja to chápem," pošepkala som a vzdychla si. „Ale nemôžem dovoliť, aby sa to opakovalo. Dobre to vieš," povedala som a on prikývol. Potom zdvihol pohľad a pozrel sa na mňa.

„Ja viem, preto to už neurobím. Prepáč," povedal a ja som s úsmevom prikývla. Potom sa však ku mne naklonil a pobozkal ma. Jeho jazyk bol horúci, ako aj celé jeho telo. No aj tak bol schopný mi stiahnuť dole uterák a nalepiť sa na mňa.

Vedela som, že keď je chorý, mala by som ho zastaviť. No z nejakého dôvodu som to sama nechcela urobiť. Chcela som byť s ním, chcela ho cítiť, a preto som ho nezastavila.

Až do rána som nemohla zaspať. Nie kvôli tomu, žeby sa mi nedalo, no nechcela som. Chcela som na neho dávať čo najviac pozor, aby som bola na všetko pripravená. No keď už bolo ráno, všimla som si, že horúčka pominula a už ani nebol taký bledý. Bola som rada, pretože som bola rozhodnutá ísť s ním na pohotovosť, keby tá horúčka do rána nezmizla.

„Choď do sprchy a ja ti zatiaľ urobím raňajky," povedala som mu, keď som sedela na posteli a obliekala sa. On si však sadol za mňa a objal ma.

„Poď so mnou," pošepkal mi do ucha, no ja som sa iba usmiala.

„To teda nie," pošepkala som a jemne ho pobozkala, no potom som sa postavila a šla do kuchynky.

Nakoniec nemohol namietať a šiel do sprchy, ako som mu aj povedala. Pri robení raňajok som premýšľala aj nad tým, čo vlastne celý deň budeme robiť. Vedela som, že až do večera nemá nikto nič robiť, no zdalo sa mi, že v prípade Thea to nebude také ľahké. Sedela som na linke a pozorovala pritom zatvorené dvere do kúpeľne a premýšľala.

Vedela som totiž, že vo finále nás bude čakať omnoho horší súper, ako bol Columbus. Môžeme tvrdiť, že proti nim nemáme žiadnu šancu, keď sme ledva porazili ich. No nejako to ísť musí, pretože je to naša posledná šanca. Dostali sme sa takto ďaleko a ja som nehodlala ustúpiť.

„Čo sa deje?" spýtal sa Theo, keď vyšiel z kúpeľne iba v teplákoch a s uterákom okolo krku.

„Poďme si dať páku," povedala som a hneď ruku nastavila na barový stôl pri kuchyni. Iba sa na mňa pozeral a nechápal, čo to robím.

„Prosím?" spýtal sa a zasmial sa pritom. Ja som ho však čakala.

„Vážne, poďme si dať páku," vyzvala som ho znova a on chvíľu váhal, no napokon súhlasil a ruku mi z druhej strany chytil. Pozrel sa na mňa, akoby sa chcel uistiť, že to myslím vážne, no ja som iba prikývla a odštartovala.

Ako som si aj myslela, vydržala som iba pár sekúnd a porazil ma. Iba sa mi smial a pýtal sa na odpovede, čo som od toho sledovala, no ja som sa iba smiala a povedala, že to bolo len zo srandy. I keď to bolo od toho dosť vzdialené.

Po raňajkách sme už zahodili všetku zábavu a aj vtipy a vrátili sa späť do reality. Vďaka jeho počítaču sme mali dobrý prístup k internetu, kde sme si zháňali informácie o Technickej. Ako som si aj myslela, bola to škola na úplne inej úrovni ako všetky ostatné. Do športov vkladajú veľké úsilie a taktiež do ich hráčov. Každý z nich bol na vynikajúcej úrovni a vedela by som si ich predstaviť na najvyššej úrovni.

No aj tak najlepší hráč z volejbalu bol Nate. On bol na úplne inej úrovni a dalo sa povedať, že vďaka nemu sú dobrí ostatní. Bol ako maják, ktorý ich držal pohromade. To teda znamenalo, že keby sa on zrútil, zrúti sa aj zvyšok tímu. To by však mohlo byť riskantné, pretože aj ostatní sú niečím výnimoční, pretože inak by v tíme neboli. Preto nie je dôležité ho dať iba dole, ale akým spôsobom ho dať dole.

„Finále sa hrá na päť hier," povedala som a opierala sa bradou o koleno.

„Hej, čiže ak prehráme trikrát, nemáme dôvod hrať ďalšie dve," povedal Theo, ktorý sedel opretý o gauč na zemi.

„A ty myslíš, že prehráte?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Neočakávam, že vyhráme tak jednoducho," povedal a ja som prikývla.

„To je pravda," povedala som a ťukala perom po operadle. V hlave sa mi premietali rôzne stratégie hier, ktoré by sme mohli využiť, no aj keď by mohli byť prospešné, nevidela som na konci výhru. Vlastne ma zatiaľ nenapadala žiadna hra, ktorá by mi ukázala víťazstvo. Lenže potom som sa pozrela na Thea.

„Pamätáš sa na našu debatu, keď sme išli hentých vytiahnuť z basy?" ozvala som sa a Theo sa na mňa pozrel. „O tom, ako som už so Sofiou niečo podobné zažila," spresnila som a on sa rukou oprel o matrac a pozrel sa na mňa.

„Áno, niečo podobné sa tam spomenulo," povedal a zamračil sa na mňa. Akoby nebol pripravený na to, že mu budem hovoriť o mojej minulosti.

„Jeden z prípadov bol ten, keď sme boli v jednom kasíne Las Vegas a tak trochu nám tam zakázali doživotný vstup," povedala som a on na mňa vytreštil oči.

„Čože?" skričal nahlas a ja som sa na neho usmiala. „Preboha, čo ste tam urobili?"

„Boli sme vo veku, kedy sme chceli skúšať nebezpečné veci, a preto sme chceli ísť na víkend do kasína. Samozrejme sme tam šli za zábavou, a preto sme sa aj zahrali," povedala som a pritom spomínala na ten najúžasnejší víkend v živote. „Povedali sme si, že si zarobíme na oblečenie a skúšali hru po hre. Lenže pre mňa bola najlepšia hra práve poker," povedala som a zahľadela sa na neho.

„Poker," zopakoval a prikývol. Pozerala som sa na neho s vážnym pohľadom a prikývla.

„Boli sme ešte mladé, čiže sme sa nezaujímali o následky a jedna taká hra nás aj dostala," usmiala som sa a vzdychla si. „Nachytali nás a mali sme z toho problémy. No keďže sme boli milé dievčatá, čo radi hrajú," povedala som a žmurkla na neho, „tak nás pustili, no bez peňazí a bez možnosti návratu späť. Odvtedy sme tam neboli a ja by som ani nešla," zasmiala som sa.

„Prečo nie?!" spýtal sa.

„Pretože by ma to mohlo pohltiť," priznala som sa a vzdychla si. „Teraz by som vedela bezkonkurenčne vyhrávať, no načo by mi to bolo, keby som tým stratila život? Na nič," usmiala som sa a on mi stisol ruku.

„To veľmi rád počujem," povedal s úsmevom, no ja som sa lišiacky usmiala.

„To však neznamená, že nebudem hazardovať mimo Vegas," povedala som a na jeho tvári sa objavil strach. Vytiahla som preto mobil a hľadala číslo. „Niekedy je potrebné v živote hazardovať a ja som ochotná to tentoraz podstúpiť," povedala som a hneď volala.

Theo sa na mňa so strachom pozeral, akoby som mu prezradila najzlovestnejšie tajomstvo sveta. Mohlo to tak byť, no nechcela som to zastaviť. Vedela som, že hazard je posledná možnosť, ktorú by som podstúpila. Ak som nemala inú možnosť, toto jediné mi zostávalo.

„Nora? Čo pre mňa máš?!" spýtal sa tréner a ja som sa usmiala.

„Niečo zaujímavé, rada by som sa stretla," povedala som a usmiala sa tak sama nad sebou.