Prevrátila som očami a s podloženou bradou som sa na ňu pozerala. Poslednú pol hodinu totiž nerobila nič iné, len sa mi smiala a dávala to dosť jasne najavo. Váľala sa po gauči ako nejaký pes a od toľkého smiechu ju až bolelo brucho a začala plakať. Vedela som, že jej to nemám hovoriť, pretože presne takúto reakciu som čakala.

„Už si skončila?" spýtala som sa otrávene a ona sa s úsmevom posadila a celá červená od smiechu sa na mňa pozrela.

„Ja len nerozumiem, ako si s niečím takým mohla súhlasiť," povedala cez smiech a ja som si vzdychla. „Robí vôbec niečo také v tímoch žena?"

„Nie. Žiadna totiž nie je natoľko šialená, aby to robila," povedala som a hlavu si tresla o stôl. „Som naozaj cvok."

„Súhlasím," povedala a posadila sa vedľa mňa. „Takže? Od kedy začínaš a čo budeš robiť?"

„No, kapitán mi povedal, že mám prísť do telocvične zajtra ráno o piatej, kde mi povie čo a ako. Už teraz vidím, že to nebudem zvládať," zamrmlala som a cítila, že ma chytila za rameno.

„To si nemyslím," povedala a ja som zdvihla hlavu. Usmievala sa a začala rátať na prstoch. „Variť vieš dokonale, práčku zapnúť vieš, upratovať takisto a vo volejbale sa vyznáš, pretože si ho hrávala. Čiže jediný problém, ktorý u teba vidím, je zodpovednosť," povedala a ja som sa na ňu pohoršene pozrela.

„A tým chceš povedať akože čo?!" vyštekla som a ona s úsmevom stisla pery.

„Asi to, že sa ti nedá veriť, pokiaľ ide o dôležité veci," povedala Gabriella, ktorá práve prechádzala z kúpeľne do svojej izby. Prekvapene som sa na ňu pozerala, a potom som sa znova otočila na Sofiu.

„No, nepovedala by som to zase tak hrubo, ale niečo na tom bude," povedala a ospravedlňujúco na mňa pozerala. Otvorila som ústa, že budem protestovať, no z mojich úst žiadne slová nevychádzali. Spomenula som si totiž na okamihy, kedy som naozaj zodpovednosťou neprekvitala.

Zvalila som si hlavu späť na stôl a premýšľala, či nemám zavolať Willovi alebo trénerovi, že to nebudem robiť. Potom som si však spomenula na ten pohľad toho chlapa a musela si hrýzť do pier. Nemohla som odmietnuť, keď som to už tak tvrdohlavo prijala. Musela som dokázať, že to zvládnem robiť. No najviac zo všetkého som chcela napísať ten článok.

Už dopredu som si dokázala predstaviť, aký úžasný článok by to bol. Vedela som si aj predstaviť, že by ho profesor vydal do svojich novín, ktoré vydáva popri práci. Vedela som si to všetko perfektne predstaviť. Teraz už len zariadiť, aby to naozaj bolo tak.

Ako som si aj myslela, nespala som celú noc. Neustále som sa prehadzovala a myslela na to, čo ma čaká vo volejbalovom klube. Nebála som sa toho, že ma ohrozia lietajúce lopty a ani nič podobné. Ako malá som na rany od lôpt bola zvyknutá, no predsa len som bola vtedy dieťa. A sila malých detí a dospelých mužov sa nedala porovnávať. Určite by mi odstrelili hlavu, keby chceli. No to nebol jediný problém.

Byť niekým na koho sa ostatní spoliehajú je veľká zodpovednosť. Ak budem naozaj robiť tie veci, ktoré povedali, musím svoju prácu plniť poriadne. Ak by som nebodaj deň pred dôležitým zápasom zabudla dresy, diskvalifikovali by ich. Alebo keby som zabudla iné dôležité veci, zlizli by si to všetci, a to mojou vinou. Taká zodpovednosť je nad moje sily.

Ráno som vstala už o štvrtej, aby som stíhala. Mala som veľké kruhy pod očami, pretože som nezažmúrila v noci oči a bola som veľmi unavená. Snažila som sa však nezobudiť Sofiu a pomaly sa vykradla z bytu. Obliekla som si legíny a dlhé tričko, pretože som nevedela, čo presne v prvý deň budem robiť.

Keď som vyšla von, vonku bola stále tma. Lampy už dávno nesvietili, tak som bola rada, že si aspoň po pamäti pamätám cestu. Premýšľala som však aj nad tým, či oni každý deň takto skoro ráno začínajú s trénovaním. Bolo mi jasné, že majú všetci svoje vlastné hodiny a prednášky, čiže čas, kedy spolu môžu trénovať je iba ráno a potom po škole. A ak to tak robia každý deň, musia sa naozaj snažiť. No ako je potom možné, že nikdy nevyhrali?

„Nora," ozvalo sa zrazu a ja som sa naplašene obrátila. Cez cestu práve prechádzal známy človek, ktorý sa na mňa usmial. „Dobré ráno," povedal a ja som sa usmiala.

„Dobré ráno, kapitán," povedala som a už spolu išli ďalej do školy. „Nevedela som, že bývaš niekde mimo internát."

„Áno, nestihol som si prevziať izbu, čiže mi iné nezostávalo," zasmial sa a ja som sa pousmiala. „Ty bývaš na ubytovni?"

„Áno, s kamarátkou sme neustáli pohľad internátu," priznala som sa a on sa začal smiať.

„Viem, nie sú ktovie aké," priznal sa a ja som súhlasila.

„Môžem sa niečo spýtať?" ozvala som sa po chvíli ticha a videla, že sa už blížime ku škole. S úsmevom sa na mňa pozrel a čakal na otázku. „Prečo sa tak snažíte?!" povedala som a jemu zamrzol úsmev na tvári. Hneď sa zastavil a ja som sa mu obrátila čelom. Sofia by sa na mojom mieste začala za takú otázku ospravedlňovať, no ja som to potrebovala vedieť. „Čo som počula, tak nikdy nevyhrávate. Takisto vás nikto nikdy nechodí povzbudzovať. Prečo sa potom aj tak snažíte? Iní by to na vašom mieste vzdali," priznala som sa a on sa na mňa usmial.

„Máš rada veci na rovinu, je tak?" spýtal sa a ja som založila ruky na hrudi.

„To zase nie, no som zvedavá. Volejbal som hrávala, a preto viem, čo všetko je k hraniu a výhram potrebné. Preto tomu nerozumiem," povedala som a on sa odvrátil.

„Spýtam sa ťa teda ja. Máš niečo, čo naozaj miluješ?" spýtal sa a ja som nadvihla obočie.

„Samozrejme, písanie do novín," odpovedala som bez váhania. „Neviem, čo by som robila, keby som to nemohla robiť," povedala som a on sa na mňa s úsmevom pozrel.

„Tak potom poznáš odpoveď na svoju otázku," žmurkol na mňa a ja som sa žiarivo usmiala.

„Áno, to poznám," potvrdila som a spolu sme sa pohli do telocvične. Už som sa tentoraz usmievala, pretože sa mi potvrdilo, že som nespravila chybu.

Kapitán otvoril telocvičňu a zasvietil veľké svetlo, ktoré ma len tak oslepilo. V telocvični nebolo nič, len veľká sieť v strede plochy. Asi ju nedávajú každý deň dole, pretože by ju aj tak používali. Položila som si tašku na zem pri stenu a poobzerala sa.

Telocvičňa bola veľká, s vysokým stropom, takže im nič k trénovaniu nechýbalo. Vzadu v miestnosti boli veľké dvere, ktoré keď som otvorila, videla som všetky pomôcky k tréningu. Lopty, žinenky a všetko možné. Videla som aj metly a umývacie nástroje, ktoré budem asi musieť používať po tréningu. Mali všetko, čiže sa na nich škola celkom nevykašľala.

„Čo tu vlastne ráno robíte?" spýtala som sa ho, keď sa prezliekal do teplákov. Keď som uvidela jeho vyrysovanú hruď, očervenela som, no neodvrátila som sa. Nebola som už malé dieťa, ktoré sa pri takýchto pohľadov odvracia.

„No, ráno si zabeháme päťkrát okolo kampusu a precvičíme sa. Nerobíme veľké veci, pretože potom máme školu, ktorú bohužiaľ nemôžeme od únavy prespať," zasmial sa a ja som sa usmiala. „Ale potom po škole trénujeme a keď tak si aj zahráme."

„A mávate aj priateľské zápasy?" spýtala som sa a on sa v momente zastavil. Pozeral sa v strede zaväzovania šnúrok do zeme a neodpovedal. „Nikto s vami nechce hrať?" spýtala som sa a chytila si ruky za chrbtom.

„Niet sa čomu diviť. Nechcú hrať s tímom, ktorý prehráva," povedal a usmial sa na mňa. Ja som sa však zamračila. Skôr než som sa stihla niečo viac opýtať, dvere sa znova otvorili a dnu sa nahrnuli ďalší.

„Ja neverím, ona naozaj prišla," zasmial sa Zeke a ja som mu na pozdrav zakývala. Ostatní sa na mňa usmiali a začali sa prezliekať, ako aj kapitán, s ktorým sa zvítali. Sedela som na veľkom pódiu v zadnej časti telocvične, pod ktorou bolo ďalšie úložisko, pre stoličky alebo iné pomôcky. S podopretou bradou som sa na nich pozerala a premýšľala, čo odo mňa ráno vôbec chcú.

„Idete si teda zabehať?" spýtala som sa ich, keď už boli pomaly prezlečení a postavila sa pri nich. Naozaj som vyzerala ako trpaslík. Boli až príliš vysokí.

„Áno, tréner by tu mal byť za chvíľu tiež, tak ti asi bude chcieť niečo ukázať," povedal kapitán a zavelil k odchodu. Zakývala som im na rozlúčku a pozerala na ich chrbty, ktoré bežali preč.

Na tvári každého z nich som videla úsmev, keď do telocvične prišli. Každý z nich bral volejbal a tréningy vážne, aj keď majú prehru za prehrou. Rozumela som, že majú volejbal tak radi. Aj by som sa mu tak venovala, keby som bola na ich mieste. No neustále prehry by ma nútili sa zamyslieť nad tým, či to vôbec má zmysel. Ak neustále prehrávajú a nemajú s kým hrať, i keď len priateľské zápasy, nemôžu si ten volejbal až tak užívať. Určite v tom bude niečo viac.

„Ale, takže si naozaj prišla," ozval sa mužský hlas a ja som sa za ním obrátila. Tréner sa na mňa znova s vážnym pohľadom bez úsmevu pozrel a ja som prikývla.

„Áno, veď som to predsa sľúbila," povedala som a on prikývol.

„Vážim si to," povedal a pohol sa k vedľajšej budove. „Poď, ukážem ti miesta, kde sa budeš často pohybovať," povedal a ja som zatvorila telocvičňu a bežala za ním.

Neprešli sme veľmi ďaleko, ale zastavili sa v jednoposchodovej budove blízko telocvične. Čo som poznala, tak to, že za tou budovou je veľké ihrisko pre americký futbal a neďaleko aj pre normálny futbal. Takisto viem, že o niekoľko metrov ďalej je plaváreň a na druhom konci aj atletický štadión. Všetko bolo na jednom mieste, čiže nebolo ťažké ich hľadať.

„Táto budova slúži ako klubovňa pre všetky športy," povedal mi počas cesty a išli sme spolu na poschodie. „Ale keďže teraz máme zákaz, nemôžeme našu klubovňu viac používať."

„Aký je k tomu dôvod?" spýtala som sa nechápavo a on si vzdychol.

„Povedzme to tak, že jeden náš člen urobil minulý rok veľkú scénu s tímom futbalu a dostalo sa to až k riaditeľovi. Preto, aby sme sa vyhli problémom, zakázali nám sem vstup," povedal a otvoril určité dvere.

Bola to dosť veľká miestnosť, aby sa do nej zmestilo dvadsať ľudí. Pri stenách boli skrinky, aké sme mávali aj na strednej a oproti nim lavičky. Na stenách boli polepené plagáty a všade ich osobné veci. Usmiala som sa, aj keď som cítila zápach potu a špiny. No musela som sa usmievať, pretože toto bolo miesto, ktoré navštevovali každý deň. Bolo to ich miesto, aj keď naň majú zákaz.

Keď som sa tam poobzerala, vzal ma späť na prízemie do ďalšej miestnosti, ktorá bola znova zatvorená. Vysvitlo, že to bola práčovňa. Vo vnútri bolo veľa pračiek a aj sušičiek, a dokonca aj koše na prádlo. Usmiala som sa, pretože toto bola miestnosť, ktorú budem zaručene používať najčastejšie. No nepáčilo sa mi, v akom je stave.

„Keďže majú ostatné kluby veľa peňazí od školy, túto práčovňu nepoužívajú, ale posielajú všetko do mesta, kde to urobia za nich," povedal a ja som sa na neho pohoršene otočila. „Táto miestnosť nebola využívaná aspoň osem rokov," na jeho tvári som videla únavu. Akoby celé roky strávil iba hádaním sa s nadriadenými, aby dostali aspoň nejaké prostriedky. Už podľa jeho smutnej tváre som videla, ako veľmi ho to trápi, že nemôže pre svojich hráčov urobiť takmer nič. Videla som na ňom, že miluje volejbal rovnako ako aj oni.

„Môžem ich používať?" spýtala som sa a on prikývol. Podal mi kľúč a ja som ho stisla v ruke. Potom sa obrátil, že pôjde preč, no nemohla som nepočuť, jeho povzdych. Rozbehla som sa preto vpred. „Tréner!" zakričala som za ním a on sa v polke cesty zastavil, no neotočil sa na mňa. „Ja.." začala som, no nemohla najprv nič povedať. Potom som však zaťala päste a zdvihla vážne hlavu. „Nie som veľmi zodpovedná. Často veľa vecí zabúdam, no budem sa snažiť. Pomôžem vám postaviť klub späť na nohy," povedala som vážne a nezaujímala sa o to, čo som vlastne povedala. Povedať niečo také trúfalé hneď na začiatku a práve jemu, bolo úplné šialenstvo. No musela som to povedať.

„Tak sa teda spolieham na teba," ozval sa po chvíli bez toho, aby sa na mňa pozrel. Usmiala som sa, pretože som vedela, že sa usmial. Bola som tomu rada, pretože presne to som chcela. Vyčarovať na jeho tvári úsmev.

„Nora?" ozvalo sa a ja som sa otočila. Všetci stáli niekoľko metrov odo mňa a pozerali na mňa.

„To ste už akože prebehli okolo kampusu?" spýtala som sa šokovane a pozrela sa na hodinky v mobile. „Veď to nebolo ani dvadsať minút. Čo ste gepardy alebo čo?!" zasmiala som sa a niektorí sa pousmiali. „Na čo čakáte? Ešte štyri kolečká," rozkázala som a ukázala na cestu. Kapitán sa zasmial a rozbehol sa.

„Rozkaz, madam!" zvolal a ostatní sa pohli za ním. Môj pohľad spočinul však na jednom z nich, ktorý sa pozeral celý čas na mňa. Neviem, čo to bol za pohľad, no odvrátila som sa a pohla sa do práce.

Trvalo mi celú večnosť, kým som vygruntovala práčovňu. Všetky práčky boli takmer plesnivé od nepoužívania, zaschnutý prášok bol úplne všade, čiže som sa bála, že sa ani len nezapne. No našťastie som si vzala od upratovačiek drahé čistiace prostriedky a všetky bubny umývala. Práčky boli také veľké, že keby som chcela, rozhodne by som sa do nich aj zmestila. Nečudovala som, že má škola také veľké, keďže sa pralo vo veľkom množstve. Bola to pre mňa výhoda, pretože som ich tak vedela lepšie umyť.

Keď bol čas, vrátila som sa do telocvične s taškou plnou vody a proteínových tyčiniek, ktoré som s medzičasom išla kúpiť do obchodu. Tréner mi dal nejaké peniaze, keď som ho o to požiadala, a preto som toho využila. Ešte som nevedela, ako sú na takéto veci zvyknutí, no musela som odniekiaľ začať.

S plným náručím som stála vo dverách do telocvične a sledovala ich. Ich oblečenie bolo celkom prepotené a sťažka dýchali. Aj keď bežali okolo kampusu, aj tak si potom dali v telocvični strečing. Obdivovala som ich.

S úsmevom som sa k nim pripojila a bez slova som kapitánovi podávala fľašku vody s tyčinkou. Pozrel sa prekvapene na mňa, no zobral si ju. Žmurkla som na neho, a to isté urobila aj pri ostatných. Nikto nepovedal ani slovo, preto som sa toho ujala ja.

„Keďže som tu prvý deň, neviem o vás takmer nič. Preto by som chcela, aby som sa to čo najskôr dozvedela. Hlavne ak ide o váš jedálníček," povedala som a Zeke sa začal smiať.

„Nebodaj nám chceš povedať, čo môžeme jesť a čo nie," povedal so smiechom a niektorí sa k nemu pridali. Dala som ruky v bok a s nadvihnutým obočím sa na neho pozrela.

„Máš s tým problém?" spýtala som sa a on sa zasekol v strede smiechu. „Mám v pláne každému z vás vymazať z jedálníčku všetko, čo nie je zdravé a čo by ste nemali jesť. Pripravte sa na to."

„Tak to moment!" zvolal Theo a s úsmevom sa na mňa pozrel. „Nehodlám sa vzdať svojej kuracej bagety a ani pizzi. Na to teda zabudni!" povedal s výhražným úsmevom na tvári a ja som sa usmiala tiež.

„Našla som si na internete, čo taká asistentka robí, a toto je jedna z mnohých činností," povedala som a videla ako preglgol. „Myslím, že na začiatok to nie je veľká obeta."

„Na začiatok?" zapišťal Luke a s obhrýzajúcimi sa prstami sa zvalil na Thea a šokovane na mňa pozrel. „To bude ešte niečo viac?"

„Presne tak. Síce ešte neviem ako to zariadim, pripravte sa, že vám pripravím ešte veľa vecí," povedala som a Theo sa začal smiať.

„Tak to teda nie!" povedal a zasmial sa. „Nemôžeš hneď prvý deň robiť čo sa ti zachce!"

„Prečo nie?" spýtala som sa prekvapene a on sa na mňa s údivom pozrel.

„Preč-," povedal a obzrel sa. „Veď je to šialené!"

„Theo, no tak, upokoj sa," zasmial sa kapitán a postavil sa. „Pamätaj, že podobné skúšal aj tréner."

„Presne, skúšal to!" ukázal prstom. „A nepochodil."

„Ja nie som váš tréner," povedala som a nebezpečne sa k nemu priblížila. Prekvapene sa na mňa pozrel a ustupoval pred mojím vážnym pohľadom. „neviem vám rozkazovať v tejto telocvični a ani počas tréningoch, pretože sa v tej oblasti nevyznám. No mimo tejto budovy, budete všetci," obzrela som sa, „robiť čo vám poviem. Ty špeciálne!" ukázala som na Thea prstom a on znova preglgol.

„Prečo ja!" skričal pohoršene.

„Pretože sa mi zdá, že budeš najtvrdší oriešok na zvládnutie," žmurkla som na neho a ostatní sa začali smiať.

„Vidno, že ťa perfektne prekukla, Theo," zasmial sa Matt a neprestával sa smiať. Theo sa zmohol len na úsmev a pozrel sa na mňa. Spokojne som prikývla a s metlou v ruke sa otočila, že odídem, pretože mali stále ešte nejaký čas na tréning.

No potom sa dvere s rachotom otvorili a ja som sa prekvapene pozrela na päť chlapov. Boli to ďalší vysokí chlapi, no títo vyzerali aj mohutnejšie. Ich pohľady smerovali presne na kapitána a ostatných, čiže mňa úplne odignorovali.

„Ale, stále sa hráte na tréning?" zasmial sa jeden z nich a z ničoho nič vstúpili do telocvične. No mňa išlo poraziť, keď som uvidela, že majú zablatené botasky, ktorými robili stopy na podlahe.

„Kevin, aké nemilé prekvapenie," ozval sa kapitán a všetci sa pred nich postavili. Ich pohľady nasvedčovali, že to nie sú priatelia.

„Napadlo nás, že vás pozdravíme. Predsa len, vieme, kde vás vždy nájdeme," zasmial sa Kevin a poobzeral sa. „Čudujem sa, že vás ešte nezrušili. Hej chlapci, nepripadá vám to, že sa strecha za chvíľu zrúti?" zasmial sa a jeho spoluhráči sa smiali s ním.

„Prišiel si znova po hádku, ty bastard?" zavrčal na neho Theo, no Luke ho rukou zastavil. „Čo máš do riti za problém?!"

„Tomu by si nerozumel," zasmial sa. „A stiahni sa, šteňa, keď sa dospelí rozprávajú," povedal a Theo sa na neho chcel znova vrhnúť, no Luke mu bránil. Kevin sa s ostatnými pozeral hlavne na tretiakov, čiže na kapitána, Logana, Zeka, Matta, Evana a Casha. Všetci to boli tretiaci a jedine Theo, Luke a Nick boli druháci. Nečudovala som sa, že sa k nim žiadny prvák nepridal, hlavne kvôli ich povesti.

„Je vás v tomto klube škoda, Will. Nie je načase sa pridať k nám?" ozval sa druhý z nich a ja som nadvihla obočie. „Vo futbale by ste sa aspoň dočkali nejakej výhry."

„Výhra spôsobená podvodmi nás naozaj neláka," povedal Zeke a mňa šokovalo, ako vážne to povedal. Zatiaľ som ho videla len s úsmevom a nikdy nie s takým pohľadom, aký mal, keď sa na nich pozeral.

„Neviem, o čom hovoríš," zasmial sa Kevin. „No Ben má pravdu. Pridajte sa k nám," zdvihol ku kapitánovi ruku a usmial sa. „V tomto skrachovanom tíme len chradnete. Máte na to byť v našom tíme. Už som sa o tom bavil aj s trénerom. Nemá nič proti tomu, ak by ste prišli. Už dnes by ste začali s tréningom," zasmial sa a ja som zovrela metlu.

„Ak sa budete zapodievať s týmito skrachovancami, nikam to nikdy nedotiahnete," povedal tretí z nich a úsmevom. „Vo futbale máte budúcnosť."

„Presne," usmial sa Kevin. „Futbal je pre vás budúcnosť a nie volejbal," povedal, no kapitán sa usmial.

„Teší ma váš záujem, no budem musieť odmietnuť. Nemám v pláne opustiť volejbal," povedal s úsmevom a mne sa rozbúšilo srdce.

„Nemyslím si, že hranie také úbohého a slabého volejbalu ťa dotiahne tam, kam chceš!" povedal Kevin so smiechom a oči kapitána a ostatných len tak vzplanuli. No neskoro.

Zahnala som sa metlou tak rýchlo, a tak silno, že som zasiahla Kevina do hlavy. Zahrešil a keď sa pozrel vpred, stála som chrbtom k ostatným a čelom ku Kevinovi a jeho kumpánom. Najprv sa na mňa prekvapene pozeral a musel párkrát zažmurkať, aby si uvedomil, čo sa vlastne stalo.

„Majú ešte plno práce, tak ťa budem musieť požiadať, aby si odtiaľto odišiel," povedala som a chytila metlu do oboch rúk. Prekvapilo ho to, no po chvíli sa zasmial.

„A ty si kto? Ešte nikdy predtým som ťa tu nevidel. Si niekoho priateľka? To by ma naozaj šokovalo," zasmial sa a ja som sa zamračila.

„Som asistentka trénera," povedala som a keď som to urobila, začali sa smiať.

„Asistentka?" skričal so smiechom a mohli sa pretrhnúť od smiechu. „Vieš ty vôbec, čo to je?"

„Áno, máš s tým nejaký problém?" skričala som nahnevane a začala ho metlou do hrude tlačiť. Prekvapilo ho to a s vytreštenými očami predo mnou začal cúvať. A keďže boli jeho priatelia za ním, tlačila som ich všetkých naraz. „Je mi jedno kto si a aký šport hráš. Ak nepatríte do tohto tímu, ani sa tu neukazujte!" skričala som a pri dverách silnejšie potlačila a oni sa tak spolu prepadli po schodoch na zem, odkiaľ sa na mňa pozreli. „Ak sa tu ešte niekedy ukážete a budete ich urážať, spoznáte, aká desivá asistentka môže byť! Straťte sa!" skríkla som a zatresla za sebou veľké dvere, ktoré len tak zabúšili o zárubňu. So silno bijúcim srdcom som sa obrátila na ostatných a videla ich šokovane stáť na mieste, na ktorom aj predtým stáli. Dala som jednu ruku v bok a druhou na nich prstom ukázala.

„Ak ešte niekto niekedy do tejto miestnosti donesie blato alebo inú špinu na botaskách, zariadim, aby ste si prešli peklom, je vám to jasné?" skričala som naštvane a stále videla na podlahe blato, pred ktorým som sa od zúrivosti len tak triasla.

„Jasné," zvolal kapitán a ostatní tretiaci začali so smiechom prikyvovať.

„Mám taký dojem, že ju naštvalo hlavne to blato," zasmial sa Luke a ja som po ňom zazrela.

„Nemáte ešte tréning?" zvolala som a všetci sa ako na zavolanie rozbehli po lopty. Usmiala som sa a s povzdychom pozrela na Thea, ktorý sa na mňa stále pozeral. Nadvihla som obočie, pretože som si myslela, že chce niečo povedať, no on mlčal. Jediné, čo urobil bolo, že sa na mňa usmial a rozbehol sa k ostatným tiež.

A moje srdce mi búšilo o to rýchlejšie.