Keď som sa vrátila späť na našu školu, ostatní ešte stále trénovali v telocvični. Lenže pred dverami som uvidela stáť Sofiu, čo ma prekvapilo.

„Kde si sa tu vzala," spýtala som sa a oprela sa o dvere oproti nej. Ani sa na mňa nepozrela, iba sledovala Lukea s ostatnými. „Myslela som si, že budeš doma."

„Chcela som vás vidieť," odpovedala, no jej tvár a aj postoj mi hovorilo, že sa niečo stalo. „Premýšľala som nad tým, čo sa stane ak naozaj vyhrajú," povedala a konečne sa na mňa pozrela. „Celá škola ich odvrhla na celé roky. Nikto im neverí, profesori ich majú pre srandu, študenti ešte viac. Čo bude, keď vyhrajú?"

„Zatvoria im konečne tie ich namyslené držky," povedala som hneď a ona sa usmiala.

„Verím, že to urobia," povedala a odvrátila sa.„Bojím sa však, že im to stúpne do hlavy. Že to stúpne do hlavy jemu," povedala a ja som sa hneď pozrela na Lukea, ktorý práve precvičoval smeče.

„Možno nie. Má k tomu nebodaj predpoklady?" spýtala som sa a ona si s veľkým povzdychom pretrela rukami tvár a následne aj vlasy.

„Neviem," povedala a ja som zovrela pery. „Len viem, že jeho pohľad je iný, ako ktorý poznám," povedala a pozrela sa znova na mňa. „Nehovorím, že sa to stane aj pri Theovi, no byť tebou, dávala by som si pozor. Obe totiž vieme, ako môže výhra človeka zmeniť," povedala tlmene a odchádzala znova preč.

Sledovala som ju a vzdychla si. Vedela som to až priveľmi dobre. „Tak, to by sme mali!" zvolal tréner a ja som vošla do telocvične k nemu. Všetci boli zadýchaní a unavení, no stále mali na tvárach odhodlanie.

„Som rád, že si nás poctila svojou návštevou, Nora," povedal mi tréner, no ani sa na mňa nepozrel. Mohla som si preto iba domyslieť, že je naštvaný.

„Potrebovala som získať nejaké odpovede," povedala som a on sa na mňa pozrel.

„A získala si ich?" zaujímal sa a ja som s úsmevom prikývla. Neviem čo videl v mojich očiach, no usmial sa tiež. „Výborne," povedal a obaja sme sa pozreli na hráčov. Môj pohľad hneď smeroval na Thea, no čo som videla sa mi vôbec nepáčilo.

Stál totiž úplne za ostatnými a pozeral sa skôr do zeme, ako na nás. Čo by nebolo zvláštne, keby sa na neho pozeral niekto iný. No ja som vedela, že je to viac než zvláštne a hneď premýšľala nad tým, že sa niečo muselo stať.

„Zajtra vyrazíme skoro ráno, aby sme všetko stihli," ozval sa tréner a všetci súhlasili. „Už ste im raz ukázali, že nie ste pre zábavu a ja verím, že im to ukážete znova. Viem, že chcete ísť na majstrovstvá a ja dúfam, že sa na ne dostanete. Zajtra musíme zdolať dvoch súperov, z čoho sú tí druhí veľmi silní. Som si však vedomý, že to vy všetko veľmi dobre viete," povedal a ja som sa na nich pozrela.

Pri spomienke na Columbus všetci sklonili hlavy a už si predstavovali porážku. Videla som im to na tvárach, no aj napriek tomu ich zdvihli a s odhodlaním sa na nás pozreli. Musela som sa usmiať.

„Columbus je už na váš zápas pripravený," ozvala som sa a všetky pohľady tak smerovali na mňa. „Konečne uznali, že ste hodní byť ich súpermi a od úplného začiatku pôjdu na vás všetkou silou. Oplaťte im to rovnako tak a ešte viac," povedala som a pritom sa popod nos usmiala. Zatiaľ čo ostatní môj zámer zdieľali, tréner ma chytil za rameno a pozrel obozretne na mňa.

„Nie je to vojna, Nora," povedal so strachom a ja som si vybavila Aceovu tvár pred sebou.

„Zatiaľ nie, ale bude," dodala som a on iba prevrátil očami a viac im vkladal do hláv nejakú tú motiváciu.

Po niekoľko minútovom monológu sa tréner spokojný so svojím výkladom pobral preč a aj telocvičňa sa pomaly vyprázdňovala.

„Tak, ako to zajtra vidíš, asistentka?" spýtal sa ma Logan a ja som si vzdychla.

„Veľmi pozitívne, čo ty," spýtala som sa a on prevrátil očami.

„Neviem sa dočkať, keď budeme hrať proti Columbusu," povedal a ja som sa zasmiala. „Chcem vymazať toho odporného Acea z tohto sveta."

„Pokoj," zasmial sa Matt a zvalil sa na moje ramená. „Budeš mať príležitosť. Teda najmä Nick," povedal a ten sa k nemu hneď obrátil.

„Čo? Prečo práve ja," povedal spanikárene a ja som sa zasmiala.

„V zápasoch to tak býva, vieš?" zasmial sa aj Cash a položil mu ruku na rameno. „Vždy to býva vojna medzi oboma nahrávačmi. Zvíťazí ten, kto je lepší," žmurkol na neho a Nick úplne zbledol.

„Ste ho vystrašili, vy idioti!" zasmial sa Evan a radšej ho ťahal za tričko preč z telocvične. Vlastne už všetci pomaly odchádzali a ja som im uvoľňovala miesto. No potom môj pohľad padol na Thea, ktorý vychádzal ako posledný.

„Si v poriadku?" zastavila som ho pri dverách a pozrela sa na neho. On sa však na mňa iba usmial a prikývol.

„V tom najlepšom. Skôr ma zaujíma, kde si bola tak dlho," povedal a utrel si z čela pot. Hneď som spozornela a on ma stále sledoval. „Bola si totiž preč dlhšie ako si hovorila," povedal a ja som si hrýzla do jazyka. Nebolo to tak, žeby som mu stretnutie s Aceom chcela zatajiť, no rozhodne som nechcela, aby ho deň pred zápasom niečo rozrušilo.

„Trochu som si zahrala s Jackovými spoluhráčmi. Nič zvláštne," povedala som, no nepáčil sa mi jeho pohľad. Nieže by sa na mňa pozeral podozrievavo. On sa na mňa nepozeral vôbec. Stála som pred ním, no akoby ani nie. „Naozaj si v poriadku?" spýtala som sa a chcela sa dotknúť jeho tváre, no skôr než som to urobila, mi ju vo vzduchu zachytil a stisol.

„Neboj sa, len som už mysľou na zajtrajšom zápase. Nič viac," povedal a pobozkal ma nežne na čelo. „Zvládneš ísť domov sama? Rád by som si šiel čo najskôr ľahnúť. Dnešný tréning ma úplne dostal," pokúsil sa o smiech, no ja som mu to neverila. Aj tak som sa však usmiala.

„Jasné, ešte aj tak musím veľa vecí dorobiť," povedala som a on po jedinom prikývnutí odchádzal preč. Zostala som stáť sama v telocvični a vzdychla si.

Možno som si len domýšľala veci, ktoré vôbec nemuseli byť pravdivé, preto som sa ho nepýtala viac. Niečo mi však hovorilo, že by som sa pýtať viac práveže mala. Žeby som ho mala zastaviť a vtierať sa, no neurobila som to. Verila som mu, že je to naozaj v poriadku a je naozaj mysľou už v zajtrajšom zápase. Tomu som verila a s tým pocitom išla všetko zariadiť.

Aj keď som išla spať dosť neskoro, neprišlo mi, žeby som bola unavená. Naopak. Bola som taká nedočkavá zo zápasov, že som nemyslela na nič iné. V hlave som si premietala stále nové a nové stratégie, ktoré som veľmi chcela vidieť v zápasoch. No nič som im zatiaľ nehovorila. Rozhodla som sa, že si ich necháme s trénerom pre seba, pretože spôsob hry zistíme až keď sa tá hra bude naozaj hrať. Zbytočne im budeme tĺcť do hlavy možné kroky, keď budú na nič v niektorých situáciách. Teraz už išlo naozaj o veľa a ja som chcela byť na všetko pripravená.

Malá časť zo mňa si robila starosti o Thea, no nakoniec sa ukázalo, že to bolo úplne zbytočné. Ráno prišiel ako nový človek a zabával sa s ostatnými ako aj predtým. Domyslela som si, že bol naozaj iba uťahaný z tréningu, a preto som to už ďalej neriešila. Hlavne ak som videla jeho krásny úsmev.

Madison a Chuck ma obdarili informáciami, ktoré kolovali po internete a niektorým správam som nechcela veriť. Rozkríklo sa totiž, že sme konečne vyhrali a veľa ľudí tomu vôbec neverilo. No keď sme vystúpili z autobusu a pozrela som sa na halu, šokovalo ma, čo som videla.

„Preboha, dúfam, že neprišli kvôli nám," povedal so strachom Logan a bál sa vôbec vyjsť z autobusu.

„Nebuď taký. Určite prišli povzbudzovať," povedal Luke, no ani ten nevyšiel z autobusu von. Prevrátila som očami a vzala si tašku s vecami.

„Tak ukážete aj im, že viete hrať. Berte to ako prípravu pred majstrovstvami," povedala som a otočila sa k nim. „Tam bude totiž trikrát taký počet ľudí," povedala som a keď som zachytila ich bledé výrazy, spokojne som vyrazila do haly.

Ľudí totiž bolo naozaj veľa. Síce to nebol počet, ktorý by prišiel na futbal, rozhodne to bolo obdivujúce. Videla som však viac mladých ľudí, ako tých starších. Kradmo som si začínala myslieť, že sú medzi nimi aj študenti z našej školy, čo by ma však vôbec neprekvapilo. Chcela som, aby videli, z koho si toľké roky robili žarty.

V hale už nebolo toľko hráčov, ako predtým. Keďže sa počet tímov zmenšil, bolo nás okolo sedem. Nepárny počet hlavne kvôli tomu, pretože súčasní majstri z Technickej, hrajú o jeden zápas menej. Preto si budú musieť na svojho súpera počkať.

Zložili sme si veci na jednom voľnom mieste a iba sa v tichosti medzi sebou rozprávali. Atmosféra už nebola taká strašná ako v prvý deň zápasov, kedy sa na nás všetci iba zabávali a ponižovali. Tá situácia sa zmenila a ja som vedela, že už nikdy nenastane. Boli sme medzi najlepšími, a preto sa na nás tak aj pozerali.

Videli v nás súperov, ktorých nesmú podceniť. Všetci už vedia, že zlozvyky už viac nie sú v hre a iba schopnosti každého hráča. Boli sme ako čierny kôň, ktorý sa nečakane objavil a ktorého je nutné zraziť z cesty. Ja som však vedela, že to za nič na svete nedovolím.

Na chodbe som videla aj Aceovu školu a všimla si aj jeho, ako sa na nás pozerá. Ako predátor, ktorý baží po koristi. Obom našim tímom bolo jasné, že sa stretneme v semifinále. A ja som vedela, že to bude ohromný zápas. Všetky kosti v tele sa mi triasli od nedočkavosti, no nemohla som to urýchľovať. Najprv sa tam musíme dostať.

„Dobre, ste pripravení?" spýtala som sa chlapcov s úsmevom a kapitán sa na mňa pozrel.

„Síce trochu nervózni, rozhodne by sme to mali zvládnuť," povedal a ja som prikývla.

„Výborne, to sa mi páči. Nezabudnite, že to bude len ďalšia hra a nič viac. Hrajte tak, ako ste celý čas trénovali. Nič neprežeňte a nebuďte nedočkaví. Ak zaváhate čo i len na moment, môžete prehrať a všetko tak stratiť. Nezabudnite, že je tu stále niekto, komu musíte dokázať, že ste dobrí," povedala som a otočila sa, že odídem. No zastavila som sa a ešte sa na nich pozrela. „A myslite hlavne na to, že sa nechcem vyspať s Kevinom. Ďakujem krásne," dodala som a keď som sa obrátila, počula som iba ich hlasný smiech.

Síce to bola dosť chabá motivácia, určite zabrala dobre. Už s úsmevmi na tvárach a s mocnými ramenami vstúpili na ihrisko a boli pripravení poraziť svojho súpera. Všetci sme na to boli pripravení a dúfali, že sa nič nepokazí.

Keď sa už zápas začal a počúvala som už iba povzbudzovanie a pišťanie tenisiek o podlahu, sledovala som pozorne celú hru, aby mi nič neušlo. Bolo to totiž tak, že chlapci stále na svoje zlozvyky nezabudli a veľakrát sa im pritrafilo, že ich použili. No bolo to v poriadku, pretože si to uvedomovali a bojovali s tým.

Myslela som si, že im to bude prekážať, no evidentne som sa mýlila. Bojovali s tým naozaj dobre a ja som na nich bola pyšná. No aj keď hra vychádzala v náš prospech, aj tak som sa mračila a niečo sa mi na celom zápase nepáčilo.

Išlo totiž o Thea. Povedal, že je všetko v poriadku a že sa už videl na tomto zápase, no jeho hra tomu vôbec nenasvedčovala. Nebolo to tak, že hral zle alebo by nejakým spôsobom hru kazil. Išlo o to, že to akoby nehral on. Na ihrisku som prestávala vidieť toho hráča, ktorý mi vždy svojimi výkonmi motal hlavu.

Vždy som sa totiž na jeho hru pozerala s otvorenými ústami a so žiarivými očami. Jeho hra bola taká perfektná, až som si myslela, že nereálna. Preto som sa vždy musela usmievať, no teraz som sa neusmievala. Mračila som sa, pretože sa mi jeho hra nepáčila. Aj keď hral stále dobre, bez chýb, nebol to on. Niečo bolo rozhodne zle.

„Tréner," oslovila som ho, keď sedel vedľa mňa a pozorne sledoval priebeh zápasu. „Aký bol včera Theo počas tréningu?" spýtala som sa a on sa na mňa pozrel.

„Ako to myslíš?" spýtal sa zamračene a ja som pomykala plecami.

„No, či sa nesprával divne alebo inak zvláštne," spýtala som sa prižmúrene a on sa na neho hneď pozrel, no iba zvraštil tvár.

„Nie, nič také," povedal po chvíli. „Možno sa iba nezapájal ako vždy. Nesmial sa s ostatnými a ani sa veľmi nesnažil," pomykal plecami a ja som nadvihla obočie. „Usúdil som však, že je asi ešte stále unavený, tak som ho nechal. Predsa len, snaží sa najviac zo všetkých a chcel som, aby si oddýchol. Prečo? Niečo je v neporiadku?" spýtal sa a ja som sa odvrátila.

„Ešte neviem," povedala som zamračene a nespustila z Thea oči. Rozhodne som si nemyslela, že by bol unavený zo zápasov spred dvoch dní. Nikdy predtým sa nesťažoval na únavu a vždy ešte po tréningu chodil sám behať alebo dokonca aj do posilňovne trénovať. Tréner mal pravdu. Snažil sa zo všetkých najviac.

Práve sme dali ďalší bod a lopta bola na našej strane. Keďže bol Theo libero, stál skrčený na zadnej čiare a sledoval iba ihrisko pred sebou. Sledoval súpera, aby v prípade odrazenia dokázal loptu zachrániť. No keď som sa pozrela do jeho očí, šokovane mi padla sánka a na moment úplne stuhla.

„Tréner, zavolajte na timeout," povedala som, no on sa na mňa iba prekvapene pozrel.

„Čože? Veď práve podávame!" nesúhlasil, no ja som ho schytila za ruku a vražedne sa na neho pozrela.

„Okamžite zavolajte na timeout!" povedala som zlostne a on na mňa vytreštil oči. No urobil mi po vôli a skôr než stihol rozhodca zapískať na hru, oznámil to.

Hneď ako dlho zapískal, všetci naši hráči sa na nás pozreli a nerozumeli. No hlavne sa pozerali na mňa, keď som sa rozbehla do ihriska a rýchlo bežala k Theovi. Šokovane ma sledovali, no ja som si ich nevšímala. Všímala som si iba Thea, ktorý si mňa vôbec nevšimol. Ako ani nikoho okolo seba.

Práve keď som sa pri ňom zjavila, sa mu podlomili kolená a spadol mi na hruď. Od tej záťaže som s ním v náručí spadla na zem a zovrela ho. Celý horel a potil sa viac ako zvyčajne. Rozhodne to však nebolo kvôli hre.

„Preboha, Theo!" ostatní sa k nám hneď pohli a hra bola na chvíľu prerušená. Počula som spýtavé hlasy všetkých okolo nás a videla, že sa k nám blížil rozhodca.

„Cash a Matt, pomôžte mi s ním na ošetrovňu," požiadala som ich a oni neváhali ani chvíľu. Hneď si jeho ruky prevesili okolo krku a aj keď bol pri vedomí, vôbec sa im nedokázal vzpierať. Vedela som, že keby to nebolo vážne, rozhodne by to urobil.

Kývla som rukou na trénera, že sa o zvyšok musí postarať sám a on iba súhlasne prikývol. Hneď ako sme opustili ihrisko, hra sa začala znova a my sme tak odchádzali do ošetrovne.

Celý čas sa mi triasli ruky, srdce mi búšilo ako divé a v hlave som mala obrovský zmätok. Chcela som kričať, chcela som plakať, ale zo všetkého najviac som chcela, aby ma niekto udrel. Aby mi to dal vyžrať, pretože to bola moja vina. Keby som si už včera všimla, že s ním nie je niečo v poriadku, mohla som mu nejako pomôcť. Dať mu lieky alebo hocičo.

No ja som namiesto toho išla domov bez neho a neurobila pre neho nič. Nevšimla som si nič. Ani včera večer a ani dnes ráno. Bola som taká zaslepená hrami, že som si nevšímala nič okolo seba. Bola som zo seba taká zhnusená, ako som sa ešte nikdy necítila.

„Vráťte sa späť a nejakým spôsobom to zvládnite bez neho," povedala som, keď mu zdravotná sestra poskytla prvú pomoc a nechala ho s liekmi ležať na posteli. „Ja tu s ním zostanem," usmiala som sa na nich a oni prikývli.

„Nemusíš sa o neho báť. Bude v poriadku," usmial sa na mňa Cash. „Máš pre nás nejaké rady?"

„Ich nahrávač sa dosť bojí a cíti veľký tlak zo strany spoluhráčov. Keď na neho budete tlačiť, rozhodne sa čoskoro zlomí," povedala som a Matt sa zasmial.

„Jasné, že si niečo všimla," povedal s úsmevom a pomaly odchádzali.

„Necháme ho teda v tvojich rukách," žmurkol na mňa Cash a obaja odchádzali preč.

Zostala som stáť pred dverami a nebola schopná sa pohnúť. Boli sme v malej miestnosti, kde bol iba jeden stolík a polička s nejakými zdravotnými potrebami a posteľ so závesom. Sestrička už dávnejšie odišla preč a jediné, čo mi povedala bolo, aby ležal nech lieky zaberú. Mal vysokú teplotu, no nevyzeralo to byť s ním vážne. Vyzeralo to tak, že to s tréningom prehnal a v takejto zime na to aj doplatil. No to nebolo to, čo ma trápilo.

Dokázala som totiž pri ňom iba sedieť. Sedieť a držať ho za ruku. Vedela som, že nie je v ohrození života a že bude určite v poriadku, no aj tak som to tak nedokázala brať. Bol pre mňa veľmi dôležitý, no aj tak som si nevšimla, že s ním niečo je. Bolo mi zo seba naozaj zle.

Za celý ten čas, čo som sa k nim pridala, som len z pozerania prišla na toľko vecí, čo iní nikdy nevideli. Videla som čo oni nie a obdivovali ma za to. Bolo to tak aj predtým. Vždy som mala na všetky detaily dobré oči a využívala ich. Vždy som sa preto zo všetkého dostala. No prvýkrát v živote som zlyhala.

Prvýkrát som si nevšimla niečo, čo bolo priamo pod mojím nosom. Čo tam bolo a kričalo, no ja som to úplne odignorovala. Z očí mi tiekli slzy, pretože som bola naozaj neschopná. Za celý život som si všimla toľko nepodstatných vecí, že som si nevšimla do najpodstatnejšie. A tým bol Theo.

Zvierala som mu ruku a so sklonenou hlavou nechala tiecť slzy po tvári. Už som si ani nepamätala, kedy som naposledy plakala, no vôbec to nebolo dôležité. Dôležitý bol iba Theo, ktorý ležal vedľa mňa v bezvedomí. A hlavne ak v ňom vôbec nemusel byť, keby som si všetko všimla skôr

Prešla asi pol hodina odvtedy, čo sme prišli na ošetrovňu. Podľa toho, aký náročný ten zápas je, určite ešte neprešiel prvý zápas, takže ho ešte stále hrajú. Dúfala som, že to tam zvládnu, pretože som sa nehodlala pohnúť z miesta. Nech už sa tam dialo čokoľvek, nebolo to pre mňa tak dôležité, ako Theove zdravie.

„Nora?" pošepkal zrazu a ja som svoju tvár plnú sĺz zdvihla. Prekvapene sa na mňa opretý o lakeť pozrel a ja som hneď smrkla. „Čo sa stalo?" chytil ma za tvár, no mne sa na nej objavili ďalšie slzy, a preto som sa odtiahla.

„To povedz ty mne," povedala som a pustila mu ruku. „Prečo si mi nepovedal, že sa cítiš zle?" spýtala som sa a on sa hneď odvrátil.

„Pretože by si mi dnes zakázala hrať," povedal a ja som sa zlostne postavila.

„Samozrejme, že by som ti to zakázala. Veď máš predsa veľké horúčky, Theo. V takomto stave predsa nemôžeš hrať!" namietala som, no on sa iba posadil a vážne sa na mňa pozrel.

„Musím predsa hrať. Tieto zápasy sú veľmi dôležité!" namietal a ja som prskla. „Moja úloha na ihrisku je veľmi dôležitá. Bezo mňa by sme vôbec nemuseli vyhrať!"

„Takže sa nebudeš starať o svoje zdravie? Naozaj si myslíš, že by si v horúčkach dokázal hrať oba zápasy? Oba ťažké zápasy?" kričala som a on sa odvrátil.

„Nejako by som to zvládol. I keď pri tebe by to bolo nemožné," povedal a mne padla sánka. „Bál som sa, žeby si na to prišla a vlastne sa to aj stalo," povedal a ja som zovrela ruky do pästí.

„Ale ja som na nič neprišla!" skríkla som a on sa na mňa hneď pozrel. „Ja som vôbec nič nevidela. Nevidela som, že máš horúčky. Nevidela som, že sa cítiš zle. Nič z toho som nevidela, inak by si teraz neležal na posteli!" povedala som zúfalo a so slzami. Plakala som a Theo sa na mňa šokovane pozeral a nerozumel.

„Prišla si na to. Veď som predsa tu," povedal, no ja som pokrútila hlavou.

„Nie, uvidela som to až tu. Mala som to vidieť včera. Mala som to vidieť ráno, no nevidela som vôbec nič. Cítim sa zhnusená a úplne neschopná!" povedala som a s plačom sa chytila za tvár. Pomaly sa mi chcel zrútiť celý svet a ja som vedela, že sa to skôr či neskôr stane.

„Nie, to nie je pravda," povedal zrazu a chytil ma okolo pása, aby si ma pritiahol k sebe. Držal ma pevne za boky, no ja som neprestávala plakať a ani som neodtiahla ruky z tváre. „Keby si ma včera videla celý deň, poznala by si to. Prišla si však na koniec a zmýlila si informácie, to je všetko," povedal a snažil sa moje ruky odtiahnuť. „Hneď ako si ma videla hrať, hneď si to videla," povedal a pozrel mi do očí.

„Ale už bolo neskoro," povedala som a smrkla. „Už som s tým nedokázala nič urobiť," povedala som a zasmiala sa. „Načo si všímam všetko ostatné okolo seba, keď si nevšimnem, že sa niečo deje s človekom, ktorého milujem?" spýtala som sa a zúfalo sa na neho pozrela. „Načo sa pozerám, keď sa nepozerám na teba?" povedala som a videla jeho prekvapenú tvár.

Pozeral sa na mňa a nič nehovoril. Až keď som videla, no hlavne pochopila jeho pohľad, som si uvedomila svoje slová a porazene zatvorila oči. Boli to pravdivé slová, ktoré vychádzali z hĺbky môjho srdca a ktoré som chcela vysloviť. Nečudovala som sa, že ho prekvapili.

Odrazu však zdvihol ruky a začal mi utierať mokrú tvár, ktorá vyzerala určite hrozne. Neodvážila som sa však pozrieť do jeho očí, no nakoniec mi k tomu ani nedal možnosť. Schytil mi totiž tvár do rúk a začal vášnivo bozkávať. Chcela som sa od neho odtiahnuť, no on ma iba chytil zozadu za vlasy a nedovolil mi to.

Jazykom sa hral s tým mojím a nedovolil mi sa odtiahnuť. Iba ma vášnivo bozkával a vôbec nechcel prestať.