Zatiaľ čo Sofia si mädlila na stehnách prsty, ja som sedela opretá o zábradlie a s nadvihnutým obočím ich sledovala. Keď sme sa na ich hru prišli pozrieť, už hrali druhý set s tým, že prvý vyhrali.

„Tak čo, ako to vidíš?" spýtala sa ma a ja som si vzdychla.

„Normálne," odpovedala som jej. „Aj s nimi sme už hrali, takže predpokladám, že to nebude tak ako predtým. Ich hráči špehovia im určite povedia, že sme vyhrali a v prvom sete si budú ich zlozvyky overovať. A keď zistia, že sa na to nebudú môcť spoliehať, budú pozerať na iné spôsoby ako vyhrať," povedala som a ona preglgla.

„Keby to bol futbal alebo hokej, povedala by som, že by sa ich snažili aj zraniť, no v tomto športe to urobiť nemôžu," povedala a ja som prikývla.

„Našťastie. Ak by sa čo i len jedného dotkli, Theo by zbesnel," povedala som a postavila sa. „Náš súper je jasný. Budem musieť ísť za ostatnými," povedala som a už sa otáčala na odchod.

„Ale zápas ešte neskončil," zakričala za mnou a ja som sa v polke cesty otočila a ukázala na hru.

„Nemá cenu ďalej pozerať. Univerzita Qwinnett to vzdala. Vyhrala štátna univerzita Kennesaw," povedala som a niektorí sa na mňa aj prekvapene otočili. Ja som si ich však nevšímala a išla so Sofiou preč.

Prvé zápasy sa už pomaly končili a ja som tak mohla na chodbách stretnúť rôzne reakcie. Víťazi sa samozrejme tešili a radovali sa. Zato iné víťazné tímy len pokojne čakali na ďalší zápas. Tieto dve reakcie víťazov mi jasne ukázali, ktoré školy sú silné a veria si a ktoré vyhrali buď so šťastím alebo náhodou. Porazené tímy si samozrejme brali svoje veci a odchádzali preč. Ako náhle už raz prehrajú, skončili a vracajú sa späť. Uvedomila som si, že zvyčajne sme odchádzali preč tiež. To sa zmenilo.

„Konečne ste tu," prišiel k nám rýchlo Chuck a zadychčane ukázal za seba. „Mala by si tam ísť. Tvojich chlapcov obviňujú z podvádzania," povedal a ja som sa prekvapene pozrela na Sofiu. Tá pomykala plecami a išla spolu so mnou za ostatnými. Už z diaľky som dokázala totiž počuť krik a hádky. Čudovala som sa, že ešte neprišli organizátori a nerozpustili to.

Zahla som za roh a hneď sa zastavila. Boli sme na chodbe pri schodisku a všade naokolo boli tímy hráčov, ktorí už vyhrali alebo ešte na svoj zápas čakali. No aj tak sa všetci pozerali na môj tím a tím, proti ktorému sme vyhrali.

„Neprijmem, je vám to jasné? Túto prehru neprijmem," zvolal zlostne jeden hráč na súperovej strane, ktorého som si pamätala. Podľa toho, že kričí najmä on a ostatní za ním prikyvujú, to bol kapitán a zjavne najviac frustrovaný z prehry.

„Povedz mi, ako by sme asi tak mohli podvádzať?!" spýtal sa zlostne náš kapitán. Evidentne sa už hádali dosť dlho a už aj on bol z toho nervózny. Pri ňom stál iba Logan a Matt, zatiaľ čo ostatní sedeli alebo stáli za nimi. Theo sedel pri stene s hlavou na kolenách a radšej sa nezapájal. Iste potreboval popadnúť druhý dych. Hral naozaj veľmi dobre.

„Pískal rozhodca a nie my!" pridal sa aj Logan a hráč prskol.

„Určite ste už boli unavení z prehier a podplatili rozhodcov, aby ste vyhrali! Ste obyčajní podvodníci!" skričal nahlas, aby ho tak všetci počuli. A vtom momente som sa k nim pohla aj ja.

„Čo si to povedal?" skričal Matt zlostne a pohol sa k nemu, no ja som ho rukou na hrudi zastavila. Hneď sa na mňa pozrel, no ja som zostala stáť medzi nimi a pozrela na toho hráča.

„Čo chceš? Najprv si bola v tíme porazených a teraz v tíme podvodníkov. Klesla si naozaj hlboko," povedal a vtom nastalo naokolo ticho.

Moja dlaň sa dotkla jeho líca tak silno a rýchlo, že to na celej chodbe iba tak plesklo. A keď som mu strelila facku, naokolo zostali všetci v tichosti stáť a čakali, čo sa bude diať ďalej. Ja som sa však pozerala na toho hráča, ktorému hlava odletela na bok, no neotočil sa späť na mňa a ani nikam inam. Zostal stáť s hlavou na bok a vnímal so mnou to ticho.

„Toto je pocit prehry," povedala som po chvíľke a on sa na mňa pomaly pozrel. „Je v poriadku plakať," doplnila som a hneď na to som videla lesk v jeho očiach. Usmiala som sa na neho, no on už nič nepovedal. Namiesto toho sa otočil a rýchlo odchádzal aj so svojimi hráčmi preč.

Pozerala som sa na ich chrbty a následne do očí ostatných hráčov. Sledovali ma a nič nehovorili. Každého som obdarila vážnym pohľadom, a potom sa obrátila k Mattovi a ostatným. Všetci sa na mňa pozreli a ja som sa na nich s rukami v bok usmiala.

„Takže, druhý zápas hráme so štátnou Kennesaw," povedala som a oni sa na seba hneď pozreli. „Ako náhle sa dohrajú prvé zápasy a bude krátka prestávka, hráme."

„Aj som si myslel," povedal kapitán, zatiaľ čo sa ostatní medzi sebou začali rozprávať a aj celá chodba sa tak vrátila do normálu. Nikto nás už nevnímal. „To je Dylanova škola. Často sa kvalifikujú do najlepšej osmičky. Nikdy však nepostúpili ďalej," povedal a ja som sa zamračila.

„V semifinále sú asi už iba monštrá," povedala som a vzdychla si. „Ale aj tak som si istá, že touto skúškou prejdete. Ani zďaleka sme totiž ešte neskončili," žmurkla som na neho a on sa usmial.

„Máš pravdu," povedal a pohol sa ku ostatným. Pozerala som sa na nich a videla im v tvárach šťastie. No z nejakého dôvodu sa stále nemohli naplno tešiť. Rozumela som tomu. Stále sme vyhrali iba jeden zápas. Čakali nás ešte štyri, cez ktoré sa musíme dostať, aby sme sa dostali na majstrovstvá. A ja som verila, že sa nám to podarí.

No z nejakého dôvodu som mala nepríjemný pocit. Trápil ma už dosť dlho a nedokázala som sa ho zbaviť. Problém však bol, že som si nevedela spomenúť, odkiaľ ho mám. Alebo skôr, od ktorého momentu sa tak cítim. Posledné dni boli také hektické, že som mala strašne veľa práce. Dúfala som však, že sa to nedozviem keď už bude neskoro.

Keď prišiel čas, znova sme išli do haly na ihrisko a pripravovali sa na hru. Medzičasom som doplnila zásoby a všetko tak pripravila vedľa lavičky. Chlapci sa zatiaľ zohrievali a aj očkom sledovali súpera. Vyzerali, že sú na hru veľmi nebudení a netvárili sa tak sebavedome, ako náš prvý súper. Evidentne im povedali, čo sa stalo a urobia presne to, čo som si aj myslela.

Na začiatku hry sa zoznámia s našou hrou a zistia, či naozaj všetky zlozvyky už viac nie sú možnosťou k výhre. Ak to zistia a potvrdia si to, začnú hrať inak, a potom je na nás, ako sa s tým vysporiadať.

„Na tomto turnaji sa na teba spolieham, Nora," povedal zrazu tréner, keď rozhodca odpískal na začiatok hry.

„Čože? Prečo to hovoríte?!" spýtala som sa a on sa usmial.

„Zistil som, že ti to v plánovaní hier ide lepšie ako mne," povedal a mňa sa zmohla panika. Nikdy som nechcela, aby mal taký pocit. „Chlapcov viem udržať v kondičke, no stratégie hier mi veľmi nejdú. Ak som aj dobrý tréner, tak len kvôli tomu, že dokážem, aby všetci hráči hrali na sto percent. Ale pokiaľ ide o hru samotnú," povedal a pozrel sa na mňa, „to už ide mimo mňa. Keď som si aj pozeral naše predchádzajúce hry, zistil som, že sa dalo hrať aj inak. A chvíľu mi trvalo, kým som zistil, ako najlepšie hrať. No potom si prišla ty a povedala mi z fleku ako to má byť. Naozaj ma to potešilo," povedal s úsmevom.

„Prosím, nemyslite si, že sa snažím robiť vašu prácu. Nebolo to mojím-," povedala som, no rukou na ramene ma zastavil.

„Ja som ti za to vďačný, Nora," povedal a vážne na mňa hľadel. „Otvorila si mi oči a ja sa tak nemusím vydávať za toho, kto nie som. Chcem, aby si tento tím doviedla na majstrovstvá. Viem, že to dokážeš."

„Tréner, čo to hovoríte," povedala som smutne.

„Moje strategické myslenie je síce dobré, no na túto úroveň hry nepostačuje. Musím sa zlepšiť a ja ti hovorím, že to nevzdám," usmial sa a stisol mi rameno. „Stále sa mám čo učiť, ale dovtedy chcem, aby si to prevzala za mňa. Aj keď nebudeš mať pozíciu trénerky, chcem, aby si ich doviedla k víťazstvu," povedal a ja som sa usmiala.

„Vy ste na tento moment čakali, je tak?" spýtala som sa a on sa zasmial.

„Veru. Povedal som si, že to spravím ak vyhráme. Čo sa stalo. Čiže odteraz máš pokiaľ sa to týka hry, hlavné slovo ty. A ver mi, že mňa tým vôbec nezhodíš. Ja budem len rád," povedal a ja som prikývla.

„Nedostanem však len ich na tie majstrovstvá," povedala som a pozrela mu do očí. „Dostanem tam aj vás," povedala som a on prikývol.

Nevedela som, či mám byť touto správou nadšená, alebo mám radšej len v tichosti sedieť a nechať to na nich. Spočiatku som nad tým ani len nepremýšľala, no keď som sa do toho vžila, musela som to urobiť. Hlavne ak mi tréner prejavil takúto dôveru. Nemohla som ho sklamať.

Ako som si aj myslela. Keď sme vyhrávali v sete 10:3, súper si vzal oddychový čas. Zjavne si potvrdili teóriu o žiadnych zlozvykoch a musia sa na to pripraviť. To isté sme museli urobiť aj my.

„Vyzerá to tak, že sa viac nebudú na vaše zlozvyky pozerať. To znamená, že budú hrať inak a pokúsia sa vás poraziť," vysvetľoval tréner a oni ho pozorne počúvali, zatiaľ čo pili alebo si utierali pot. „Nespoliehajte sa na to, že budú tie zlozvyky sledovať. To pominulo."

„Vlastne nie," ozvala som sa a všetci sa na mňa pozreli. Pozrela som sa im do očí tiež a založila ruky na hrudi. „Ak v každom jednom turnaji sledujú nejaké zlozvyky a podľa nich hrajú, vždy sa na ne musia pripraviť. Preto by ma neprekvapilo, keby si ich pozreli pred každým zápasom. Vrátane tohto."

„Čo to ale znamená?!" spýtal sa Evan a ja som sa otočila na súpera.

„Že ak im ich pripomeniete, nedostanú ich z hlavy a budú podľa nich konať," povedala som a tréner sa zasmial.

„To je pravda. Pripomeňte im vaše zlozvyky, vďaka ktorým doteraz vyhrávali. No iba pripomeňte, nehrajte podľa nich," povedal a rozhodca znova zapískal a oni sa vrátili do hry.

Znova začali hrať a stalo sa presne to, čo som aj predpokladala. Súper bol viac agresívnejší a riskantnejší ako predtým. Rýchlejšie bodovali a už sa nenechali ničím nachytať. Aj keď sa ostatní snažili svoje zlozvyky ukazovať, iba niektorí sa toho chytili. Najlepšie ich však klamal Nick. Klamlivo sa pozeral na toho, komu chce nahrať, no nahral inému. Mal to naozaj pod kontrolou a ja som na neho bola veľmi pyšná.

Keď bol stav 15:19, zobrali sme si oddychový čas tentoraz my. Všetci sedeli na lavičke, zatiaľ čo som nad nimi stála a podávala im vodu. Podľa toho ako prerývane dýchali, som vedela, že nie je ten zápas vôbec ľahký. No to som ani nepredpokladala.

Pozrela som sa však na Thea. Keby nemal chrániče na kolenách, rozhodne by ich mal odreté. Znova mi raz ukázal, aký skvelý libero to je. Zachraňoval takmer každú jednu loptu, ktorá chcela padnúť do nášho ihriska. Vo volejbale sa nedajú také rýchle lopty zakaždým zachrániť, no on ukazuje, že sa väčšina dá.

No stále bolo niečo, čo mi veľmi prekážalo. Ten pocit, aký som stále mala ma neopúšťal. Naopak, akoby som bola nervóznejšia viac. Nevedela som však prečo. Pozrela som sa na tribúnu a všimla si na súperovej strane ostatných hráčov, ktorí ich povzbudzovali. No medzi nimi som si všimla Dylana. Neprekvapilo ma, že nehrá v zápase, no prekvapil ma jeho úsmev. Ten víťazný úsmev.

Pozrela som sa späť na hráčov a aj na nich videla, že sa usmievajú. No prečo? Prehrávajú a aj tak sa usmievajú? Niečo mi na tom nesedelo a stále som nevedela, že čo.

„Deje sa niečo?" spýtal sa ma Theo a štuchol ma do boku, keď rozhodca zapískal. Pozrela som sa na neho a iba ho sledovala.

„Ešte neviem," povedala som a on sa na mňa pozeral. Pozerali sme si do očí, akoby sme sa snažili prečítať myšlienky toho druhého. Trvalo to dosť dlho.

„Theo, pohni si!" zvolal kapitán a náš očný kontakt sa tak prerušil. Zakričal mu niečo, no ešte raz sa letmo na mňa pozrel. Vzdychla som si a obaja sme sa vrátili na svoje miesta.

Mohlo byť veľa dôvodov, pre ktoré som sa mohla cítiť taká nesvoja. Možno to nemalo s volejbalom vôbec nič spoločné a ja si to iba mylne dávam dohromady. Možno ma trápi niečo úplne iné, no čo?

Môj pocit neistoty však nepominul ani vtedy, keď sme prvý set vyhrali. Nemohla som si pomôcť, no zdalo sa mi, že presne takto to má byť. Že náš súper to tak chcel. Neustále sa totiž iba usmievali a zabávali sa. Akoby ich vôbec nezaujímalo, že proti nám prehrávajú.

Hra pokračovala a ja som ju pozorne sledovala. Sledovala som nielen našich hráčov, ale aj tých súperových. Pretože ako som si aj myslela, druhý set vôbec nešiel tak ľahko ako ten prvý. Súper vyhrával a aj keď sme sa snažili tú medzeru medzi bodmi znížiť, stále ju zvyšovali. Aj keď som sa snažila všetko vidieť, rozhodne mi niečo utekalo. Niečo, čo som mala hneď pod nosom, no nevidela to. Za nič na svete som nemohla prísť na to, čo to je.

Hrali naozaj dobre. Tak dobre, ako som aj vedela. Nikto ich takto hrať nevidel, takže by nemali vedieť, ako dobre hrajú. Pretože toto je prvýkrát, čo ich vidia hrať bez zlozvykov. Preto by nemali vyhrávať. Nemali by vedieť, ako budeme hrať.

Vtom som doširoka otvorila oči a otvorila aj ústa. „Ten hajzel," pošepkala som a tréner sa na mňa hneď pozrel. No vtom sa radšej odtiahol, pretože uvidel môj vražedný pohľad.

Ten nepríjemný pocit, hneď som vedela, odkiaľ pochádza a prečo som ho cítila. Všetko tak zapadalo do seba a ja som hneď vedela, čo treba robiť. „Tréner, zavolajte na oddychový čas," povedala som a on sa na mňa hneď pozrel.

„Už sme jeden mali. Ak ho využijeme, nebudeme mať v kritickú dobu prestávku," namietal, no ja som sa na neho hneď vážne pozrela.

„Ten oddychový čas. Hneď!" povedala som so zvýšeným hlasom a on ma prekvapene sledoval. Aj tak ukázal rukami písmeno T a rozhodca zapískal. Chlapci sa na nás hneď pozreli a zatiaľ čo k nám prichádzali, som sa postavila.

„Čo sa deje?" spýtal sa zadychčane kapitán a ja som sa na nich pozrela. Aj keď hra nebola až taká ťažká, dýchali sťažka a prerývane. Rozhodne sa trápili viac ako náš súper.

„Tou taktikou, akou práve hráte, zabudnite na to," povedala som a všetci sa na mňa pozreli. „Proste ju prestaňte používať!"

„Čo to hovoríš?"

„To ty si nám povedala, že tak máme hrať," povedal Cash a ja som sa usmiala.

„Áno, ja viem. Ale teraz tak nehrajte. Spoliehajte sa na synchronizovaný útok," povedala som a oni sa na seba hneď pozreli.

„To ako vážne?" spýtal sa Logan a ja som prikývla.

„Áno, verte mi," povedala som a dala ruky v bok. „Ak budete naďalej používať starú taktiku, prehráte. Už teraz prehrávate o päť bodov. Zabudnite na to, čo som vám povedala pred zápasom a hrajte synchronizovane," povedala som a kapitán prikývol.

„Dobre, skúsime to," povedal a po zapískaní rozhodcu sa vracali späť. Ku mne sa však obrátil Theo a vzdychol si.

„Pre mňa máš tiež nejaké pokyny?" spýtal sa a ja som mu vzala fľašu a usmiala sa.

„Nie, ty hraj tak ako uznáš za vhodné," povedala som s úsmevom a tréner sa na mňa hneď pozrel. Theo sa žiarivo usmial a okamžite sa rozbehol do hry. Pozrela som sa späť na trénera a videla mu na tvári prekvapenie.

Možno sa mu zdalo zvláštne a priam nebezpečné dať mu práve také pokyny, no ja som presne vedela, čo mu tým hovorím. Presne som vedela, prečo som mu to povedala a vedela aj to, čo to spôsobí. Ak som niekomu z tímu vo volejbale verila na sto percent, bol to práve Theo.

Ako som aj predpokladala, po zmene stratégie sa hra znova vrátila v náš prospech. Začali sme uzatvárať medzeru k bodoch a nakoniec vyrovnali. Dovtedy si súper nič nevšimol, no zrazu, keď sme začali vyhrávať a používať synchronizované útoky, alebo iné, mimo tých, ktoré som im hovorila pred začiatkom zápasu, sa to zmenilo. Na súperovej tvári som videla viac potu než predtým, viac bolesti. Začali si uvedomovať, že ich stratégie nezaberajú. Že ich hra už nepatrí im.

A napokon, rozhodcove zapískanie hovorilo o všetkom. Tentoraz hala vybuchla do obrovského kriku, tlieskania a povzbudzovania. Zatiaľ čo hráči na ihrisku a aj tí, ktorí sedeli na tribúnach len nechápavo krútili hlavami, fanúšikovia a iní náš tím povzbudzovali. Na čele so Sofiou.

Po druhej výhre už chlapci nečakali a naozaj sa tešili. Došlo im to hneď po zapískaní a ja som sa tak nemusela báť, že na to zabudli alebo tomu nepochopili. S úsmevom som na nich hľadela, ako sa tešia z výhry, no potom som sa vrátila späť do reality a šťastie ma prešlo.

„My sme vážne vyhrali!" smial sa Matt a objímal trénera, ktorý sa radoval s nimi.

„Stále tomu nemôžem uveriť," hovorili prekvapene a jasali. Aj keď už súper bol dávno preč, my sme boli stále na ihrisku a tešili sa. Teda aspoň oni. Ja som zatvorila tašku s fľaškami a uterákmi, nechala ju položenú pri lavičke a pohla sa preč. Nikto ma nezbadal ako odchádzam, a to ma tešilo. No predsa len si to niekto všimol.

„Theo! Theo, hneď ju zastav!" kričala odniekiaľ Sofia, no ja som sa aj tak nezastavila. „Rýchlo, lebo spácha zločin!" povedala a ja som otvorila dvere. Vtom som však začula beh a následne sa predo mňa postavil Luke a hneď za ním aj Theo.

„Kam si sa vybrala?" spýtal sa s úsmevom Luke a ja som sa usmiala tiež. No on na mňa vytreštil oči a ustúpil.

„Nikam," povedala som s anjelským úsmevom a dokonca aj Theo ustúpil. Nemohla som sa pohnúť, a preto nás ostatní tiež dobehli a pozreli na nás. A keď videli tých dvoch ako sú odo mňa na dva metre a ja, že sa usmievam, radšej sa ani oni ku mne nepribližovali.

„Čo sa stalo?" spýtal sa kapitán a ja som sa na neho pozrela.

„Nič dôležité. Len niečo potrebujem vybaviť," povedala som a odsunula Lukea, aby som sa pohla preč. Prechádzala som po chodbe a išla dosť rýchlo.

„Čo to robíte? Okamžite ju zastavte!" kričala odniekiaľ Sofia a ja som tak pridala do kroku. Nechcela som, aby ma ktokoľvek zastavil. Už to bolo aj tak všetko jedno.

Prechádzala som zúrivo po chodbách a obzerala sa. Ostatní hráči sa na mňa prekvapene pozerali, akoby chceli zistiť, čo chcem. No na to nikto nemohol prísť. Vedela som to totiž len ja. A možno Sofia, ktorá sa ma silou mocou snažila zastaviť. Keď som sa obzrela, videla som ju ísť v sprievode ostatných, a preto som vedela, že to tiež uvidia. Nieže by ma to zaujímalo. Tým lepšie.

A práve keď som si myslela, že už odišli, som ich uvidela na jednom poschodí. Stáli okolo seba, rozčuľovali sa z prehry a hádali. Ich tréner nikde nebol, čo mi vyhovovalo. S ním som sa do potýčky dostať nechcela. Preto som sa zúrivo pohla k nim. Pár metrov pred nimi ma niektorí zaregistrovali a ohlásili ostatných. A keď sa obrátil Dylan, akurát som sa k nim dostala a strelila mu ohromnú facku.

Celá chodba razom utíchla a pozrela sa naším smerom. Niektorí zhíkli, smiali sa, no iní len pohoršene na nás pozerali. Dylan sa v šoku obrátil na mňa a pozrel do mojej vražednej tváre.

„Už od začiatku som sa sama seba pýtala, ktorý hajzel to bol. Kto bol ten, ktorý ich nenávidel natoľko, aby im skazil tri roky života. Pýtala som sa, kto môže byť taký úbohý a hľa," povedala som a s úsmevom ukázala na neho, „našla som ho."

„O čom to zas hovoríš?" spýtal sa zúrivo.

„O tom, ako si zmanipuloval úplne celý volejbal, ktorý sa ich týkal!" povedala som nahlas a vôbec sa nezaujímala o to, že nás ostatné tímy počúvajú. „Myslel si si, že to tak bude večne? Že budú prehrávať a ty sa budeš v úzadí smiať? Vážne si si myslel, že ti to prejde?" spýtala som sa a on preglgol.

„Nora, o čom to hovoríš?!" spýtal sa za mnou kapitán, no ja som zrak od Dylana neodtrhla.

„O tom, že tuto Dylan prezradil všetky vaše slabiny ostatným tímom," povedala som a Dylanovi padla sánka. Ostatní hráči sa po sebe začali hneď pozerať, akoby som ich práve usvedčila zo zločinu. „Trvalo ti pol rok, kým si ich všetky zistil a ako náhle si sa nemohol stať kapitánom, opustil si tím a pomstil si sa im tým najhorším spôsobom. Čo za úbožiaka ty vôbec si," prskla som a on sa ku mne pohol.

„Neviem, prečo si myslíš, že som to bol ja. A vôbec neviem, o čom to hovoríš," povedal nahnevane, no jeho trasúci hlas a pot na tvári hovorili niečo iné.

„Tebe zabrali tri roky ponižovaním ich volejbalu. Zmanipuloval si dokonca aj losovanie, len aby si vybrali stále to isté číslo, a potom sa dohadovali medzi sebou, kto ich získa za súpera," povedala som s posmechom a obzrela sa na ostatných. Všetci nás prekvapene sledovali, no ja som sa na ich tváre viac pozerať nechcela. „Myslel si si, že keď ich neporazíš priamo, musíš na to ísť inak. Tomu rozumiem. Ale nikdy by som nepoužila takéto špinavé praktiky," povedala som a otočila sa na odchod.

„Čo ty vôbec vieš, dočerta!" skričal za mnou a ja som sa otočila. No tentoraz som sa usmiala úprimne.

„Viem len to, že tebe trvalo pol roka, kým si ich slabiny odhalil, no mne na to stačila jedna jediná hra," povedala som a on na mňa vytreštil oči. „Áno, to ja som na to prišla. A takisto aj v dnešnom zápase som prišla na to, že si mi ukradol moje plány, keď si bol naposledy u nás," povedala som a on aj s tímom úplne ozeleneli. „A chcem aby si vedel, že ich dostanem na majstrovstvá. A ty tak môžeš celý život sedieť na lavičke, kam aj patríš," dodala som a odchádzala aj s ostatnými preč.

Ešte pred skončením hry som bola veľmi rozzúrená. Bola som veľmi vytočená a chcela som aj zabiť alebo vážne ublížiť. Možno aj preto ma Sofia stále sledovala a myslela si, že ma musí zastaviť. Nebrala som to za problém, pretože som sa naozaj tak cítila. No ako náhle som Dylana a jeho tím uvidela, všetok hnev pominul a cítila som len ľahostajnosť.

„Nemôžem uveriť tomu, že to bol Dylan," povedal kapitán zronene, keď sme boli už na ceste späť do Savannah. Vysvetlila som im, čo sa počas zápasu stalo a aj kto to celé urobil, no mohli si to aj domyslieť, keď som na Dylana zaútočila. Tretiaci sa z toho ťažko spamätávali a druháci len v tichosti mlčali.

„Všetko len kvôli tomu, že sa nemohol stať kapitánom? Veď je to smiešne," prskol Logan a odhodil na zem fľašu. Zagánila som po ňom, no nepovedala som nič.

„Nikdy by som si nemyslel, že by to bol niekto, kto k nám raz patril," povedal Matt a vzdychol si. „Túto informáciu budem spracovávať veľmi dlho."

„Ja teda nie," zvolal Cash. „Dylan bol hajzel od úplného začiatku. Mohli sme hneď vedieť, že to bol on. Nie je to nič nové."

„Tiež súhlasím," povedal Zeke. „Dylan bol taký vždy. Vôbec ma neprekvapuje, že to urobil a ani to, že Nore ukradol plány. Keby ste mi to povedali hneď, asi by som ho zabil," povedal a ja som sa pozrela cez okno.

„Je to takto správne?" spýtal sa tréner a ja som sa na neho pozrela. „Teraz budú všetci vedieť, že o tých zlozvykoch vieme."

„Aj tak to už všetci vedia," povedala som a s povzdychom sa oprela o sedačku. „Prvú hru by všetci brali ako náhodu a pri tej druhej by si to chceli overiť. Ako to aj dnes urobili na druhom zápase. Všetci by si tak pozreli záznam a uvideli, že viac už zlozvyky nefungujú."

„To je asi pravda," povedal a vzdychol si. „Aj tak by som si však nikdy nepredstavil, že to bol Dylan. Že za všetko môže on."

„Viete, vždy je vinník ten, od ktorého to čakáte najmenej," povedala som a obzrela sa dozadu. Ostatní sa medzi sebou rozprávali alebo oddychovali. Rozhodne však nerobili to, čo by som predpokladala, že urobia. „Myslíte, že nimi otriaslo to s Dylanom?"

„Pochybujem," zasmial sa. „Nikdy ho veľmi nemali radi a ani ho nepovažovali za spoluhráča. Pre niektorých to podľa mňa ani nie je novinka, čo spravil."

„Tak potom, prečo sa netešia?" spýtala som sa a zamračene sa na neho pozrela. „Práve sme postúpili do štvrťfinále, no oni sa tvária, akoby znova prehrali."

„Tak vieš, vyhrali prvýkrát za posledné tri roky. Nečudujem sa, že im to stále nedochádza," povedal s úsmevom, no ja som sa so založenými rukami oprela o sedačku a pozrela sa zamračene pred seba.

„Len nech si to uvedomia čím skôr. Ak pôjdu takto aj do štvrťfinále, mohlo by sa nám to pekne vypomstiť," povedala som a on sa na mňa pozrel.

„Hovoríš o niečom konkrétnom?" spýtal sa a ja som prikývla.

„To áno. Columbus porazil v druhom zápase Armstrong," povedala som a vzdychla si. „Síce som zápas nevidela, určite to bolo niečo veľké. Poslala som však Chucka, nech sa ide na ich zápas pozrieť a nech mi donesie nahrávku. Dnes pôjdem spať naozaj neskoro."

„Zdá sa mi to, alebo sa zápasu s nimi bojíš viac, ako zápasu s Juhozápadnou štátnou," povedal a ja som sa zasmiala.

„Tých porazia hneď. Columbus však bude problém," povedala som a vedela, že mám pravdu. Stále mi na tom tíme niečo nesedelo a nevedela som, čo to je. No dozviem sa to až pri zápase.