Nikto nepovedal ani jedno slovo. Od každého príchodu sa iba navzájom pozdravili, no následne mlčali. Stála som s notesom nad nimi a iba ich sledovala, ako si bezcieľne kontrolujú všetky veci. Uvedomila som si, že ja som prišla skôr, aby som mala všetko pripravené a oni prišli tesne po mne. Nepýtala som sa však na dôvod. Myslela som si, že sa tak dohodli, no podľa ich reakcií, to bolo všetko spontánne.

„Je všetko pripravené?" zastavil sa pri mne tréner a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Dresy mám, jedlo aj pitie mám, lekárničku mám a aj notes mám. Všetko by sme mali mať," povedala som a on sa s povzdychom pozrel na chlapcov.

„A čo oni?! Majú všetko?" spýtal sa a ja som sa na nich tiež pozrela.

„Áno, všetko. Až na to, že prišli o hlas," povedala som a on sa usmial.

„Ten sa im dúfam čoskoro vráti," povedal a hneď začal kričať, že vyrážame. Vzdychla som si a objala notes na hrudi. Rozumela som im, že sú zo všetkého nervózni a najradšej by dostali viac času. Ten im však bohužiaľ dopriaty nebude a oni si naň budú musieť počkať.

Pozrela som sa na Thea a uvedomila si, že aj on je ticho. Odkedy prišiel, sa na mňa ani len nepozrel a bol rovnaký ako aj ostatní. Od bitky s Jackom, sme spolu sami takmer nikdy neboli. Nebolo to ani tak kvôli tomu, že by sme sa pohádali, no turnaj sa blížil a on bol naň čím ďalej, tým viac sústredený. Preto som nenaliehala a nechala ho trénovať.

No posledné tri dni sa stali rutinou naše spoločné tréningy. On ako jediný bol schopný odrážať moje podania, aj keď aj ostatní sa to ako tak naučili, no on bol z nich najlepší. Preto sme sa dohodli, že vždy po každom tréningu zostaneme a ja mu budem ďalej podávať. Nielen podania, ale aj jednoduché smeče, ktoré na zemi chytal.

Aj keď to bol len tréning, vedela som, že je veľmi dobrý. Loptu chytal tak čisto, akoby to nebola žiadna tvrdá práca. Musela som preto odchádzať z tréningu domov s úsmevom na tvári. Aj keď mi išli odpadávať ruky.

Sofia, Madison a Chuck odchádzali krátko po nás. Aj preto, aby sa dlhšie vyspali a aj preto, aby tam prišli iba na náš zápas a nie na zápas iných. Náš zápas sa hrá o desiatej, čiže sme mali dosť času. A veľká časť zo mňa sa nemohla dočkať.

Nastúpili sme všetci do autobusu a ja som si sadla do prvých sedadiel, aby som sa tak mohla rozprávať s trénerom. Nechcela som sa o stratégiách hry rozprávať cez celý autobus, aby som tak nestresovala ostatných. Tí si totiž sadli každý sám a nevnímali okolie.

„Mám o nich strach. Takto sa nesprávali pri jesennom turnaji," povedala som keď som sa na nich obzrela a vedela, že ma nepočúvajú. Buď mali slúchadlá, buď spali, alebo nepočuli kvôli motoru a zapnutému rádiu. Alebo nás vôbec nevnímali.

„Ja im rozumiem, že sa takto boja. Predtým to bolo iné, pretože si mysleli, že prehrávajú kvôli tomu, že nie sú dosť dobrí. Prišla si však ty a povedala, že prehrávajú kvôli niečomu úplne inému," povedal tréner a ja som si vzdychla. „Strávili mesiac a pol tým, ako odstrániť svoje zlozvyky a úspešne ti musím oznámiť, že sa im to podarilo," povedal s úsmevom a ja som sa tiež usmiala.

„Až na Nicka," povedala som a on prikývol. Nepovedala som mu dôvod, pre ktorý Nick hrá volejbal tak ako hrá, no aj tak to nebolo dôležité. „No premýšľala som nad tým, ako to zvládnuť a myslím, že by sa to dalo," povedala som a začala mu hovoriť plán.

Najprv som si myslela, že keď Nickovi poviem, že chlapci nie sú ako tí, s ktorými hrával na strednej, že mu to pomôže a bude im veriť. No hneď na druhý deň tréningu mi ukázal, že sa to nedá len tak zmeniť. Rozumela som tomu, pretože je to jeho trauma a on s tým veľmi veľa nedokáže urobiť. Preto som sa k tomu už viac nevracala a nechala ho hrať tak, ako chce on.

Dúfala som, že moje stratégie pomôžu tento problém vyriešiť. Spoliehala som sa však aj na trénera, ktorý s tým má predsa len viac skúseností ako ja. No snažila som sa mu s tým pomôcť ako veľmi dokážem. Pred každým spaním som naďalej pozerala staré zápasy, aby som tak prišla na rôzne stratégie. Musela som povedať, že som toho našla veľmi veľa. Dúfala som len, že dostaneme šancu to všetko aj vyskúšať.

Keď som s nimi išla na ich jesenný turnaj, bolo to pre mňa niečo úplne iné, čo som nezažila. Nikdy som nebola v zákulisí žiadneho zápasu, dokonca ani keď hral Jack. Vždy som bola tou, čo sedela na tribúne a povzbudzovala. Tentoraz som však bola tam. Stála som na ihrisku a mohla vidieť to, čo ostatní nevideli. Čo nevidel ani tréner. Vedela som, že niečo podobné sa stane aj teraz.

Myslela som si, že budem rovnako nervózna ako aj oni. Že aj ja sa budem báť výsledku a toho, čo sa na ihrisku môže stať. Predsa len, nikdy nejde nič podľa plánu. A toto môže byť náš prípad. No nejakým záhadným spôsobom sa ma nervozita netýkala. Ráno som vstala ako obyčajne, pred ostatnými som stála ako obyčajne a aj sa s nimi rozprávala ako obyčajne. Netušila som, prečo je to tak, no bola som rada.

Uvedomila som si totiž, že ak sa zrútim od nervozity ja, zrútia sa aj ostatní. Ja som bola tou, ktorá odhalila príčinu ich zlyhávania a aj mnoho iných. Ak by som ja priznala porážku ešte predtým, než sa to naozaj stane, zlyhala by som na plnej čiare. A ja som vedela, že nič podobné sa nestane. Verila som im, a to bol dôvod, prečo som uzavrela stávku s Amandou, aj keď to bolo riskantné.

„Sme tu," ozval sa tréner a zastavil na veľkom parkovisku. Okolo nás bolo plno iných školských autobusov, z ktorých buď vychádzali iní študenti, alebo už boli niektorí vo vnútri. Vzdychla som si a pozrela sa za seba na chlapcov. Ani jeden z nich sa však nehrnul von, ako to urobili naposledy. Nadvihla som obočie a dala ruky v bok.

„Tak čo, vrátime sa?" spýtala som sa nahlas a oni sa na mňa pozreli. „Ak nebudete hrať, nikto vás za to viniť nebude," pomykala som plecami a prehrabla si rukou vlasy. „Možno keď nedorazíte, ostatní si to ani nevšimnú. Predsa len, ste tí, ktorí zakaždým prehrávajú," povedala som a pozrela sa znova na nich. A oni sa na mňa pozerali presne tak, ako som aj chcela.

Mračili sa. Doslova sa na mňa pozerali vražedne, že by ma v okamihu dokázali zabiť. Dokonca aj Theo sa tak na mňa pozeral, no tentoraz som bola vďačná. Chcela som, aby sa hnevali. Chcela som, aby boli nabudení do hry. Ak to nedokážu, nikdy nebudú hrať tak ako majú.

„Všetci von!" skríkol nahlas kapitán a ako prvý sa postavil. Na jeho tvári som videla len odhodlanie, čo sa mi páčilo. A keď bol odhodlaný kapitán, boli všetci.

Vystúpili sme von a hneď si začali brať aj naše veci. Už neboli ticho ako predtým, no rozprávali sa medzi sebou. Samozrejme o volejbale a o ostatných tímoch, ktoré okolo nás boli. Ja som iných hráčov z ostatných škôl nepoznala, čiže som nevedela ani to, kto bol na jesennom turnaji a kto nie. Nechala som to teda na nich. Musela som však uznať, že tento turnaj bol rozhodne iný ako ten jesenný.

Hneď ako sme vošli do veľkej haly, ktorá bola dvakrát taká väčšia ako tá predtým, videla som mnoho hráčov a organizátorov. Vstup pre hráčov bol inde ako ten pre ľudí, čo prišli povzbudzovať. Čo som bola rada, pretože by to tu inak bolo narvané.

„Je až desivé, koľko dobrých hráčov tu je," zamrmlal Matt a Cash sa začal triasť.

„Prosím, nech proti nim nehráme," zamrmlal a ja som sa k nim otočila. Sedeli sme na zemi pri schodisku a každý sa snažil mentálne na hry pripraviť. Okolo nás boli aj ostatní hráči zo škôl, pretože nás bolo strašne veľa a nemali nás kam dať. A len tí, ktorým sa podarilo prísť ako prvým, si dokázali uchmatnúť šatne. Pre nás sa miesto nenašlo.

„Koľko dobrých hráčov tu vlastne je?" spýtala som sa kapitána, ktorý sa opieral s Loganom o stenu a sledoval okolie.

„Každá škola má asi dvoch, troch najlepších hráčov," povedal a obzrel sa. „Napríklad nahrávač Phill a blokár Quill z Bainbridge štátnej univerzity. Alebo smečiari Will a Ryan z Fort Valley. Každá škola má niekoho, na koho si treba dávať pozor."

„No jediná škola, ktorá má všetkých hráčov, na ktorých si treba dávať pozor, je Technická," povedal Logan a kývol hlavou dopredu. Obzrela som sa a pozrela na skupinku hráčov, okolo ktorých bola veľmi hustá atmosféra. Ostatní okolo nich prechádzali s odstupom, akoby ich mali nakaziť morom. Zamračila som sa.

„A ako na tom vlastne sú?! Sú dobrí?" spýtala som sa a kapitán s Loganom sa začali smiať.

„Vyhrávajú každý turnaj, každý rok," povedal Logan pobavene a ja som nadvihla obočie. „Či už hrajú všetci hlavní hráči, nezáleží na tom, vždy vyhrajú. Zakaždým sa dostávajú do finále a aj to vyhrajú a idú na majstrovstvá."

„Najčastejšie sa s nimi vo finále stretáva Columbus, no niekedy sa to mení," zhodnotil kapitán. „A odtiaľ je najlepší Ace, nahrávač."

„Ach, ten?" vzdychla som si a odvrátila sa. „S tým budú problémy, viem to už teraz. Už ste s nimi hrali?"

„Áno, vždy nás nabili," zasmial sa Logan. „No čo už. Poznali naše slabiny, tak proti tomu nemôžeme veľmi namietať," povedal a kapitán prikývol. Ja som s nimi však nemohla súhlasiť. Podľa toho, ako sa Ace správal na losovaní poradia, som mohla usúdiť, že aj keď o tých slabinách vedel, nespoliehal sa na to. To znamená, že ich tím vyhral, aj keď sa na zlozvyky vôbec nezameriavali. To z nich robí veľmi nepríjemného súpera.

„A čo Technická," spýtala som sa a zahľadela sa konkrétne na jedného jediného hráča medzi nimi. Nemohla som si ho spomedzi ostatných nevšimnúť. Hlavne ak sa pozeral na mňa celý čas tiež. „Kto je medzi nim ten najlepší?"

„Nate," povedal kapitán a tiež sa na neho pozrel. „Je to veľmi silný smečiar. Dokáže smečovať poriadne priame, no aj krížové nahrávky. No je veľmi silný, aj keď podáva. Je totiž ľavák a jeho podania sa veľmi ťažko chytajú. Síce, my sme s nimi ešte nikdy nemali česť hrať."

„Hej, viem," zamrmlala som a ani sa na nich nepozrela. Vedela som, že ten Nate je silný, pretože som videla nahrávky. Stačil mi však jeden zápas, aby som to zistila a vedela, že ho bez plánu neporazíme.

Zistila som, že je ľavák už vtedy, keď podal na mňa omylom loptu. Dokázala som ju zachytiť jednou rukou a hneď pri tom vedela, že rotácia tej lopty bola iná ako som si myslela. A takisto som aj cítila, že je veľmi silný, a to sa len rozcvičoval. Ak by sme sa nejakým spôsobom prebojovali až do finále, kde by nás čakali, on by bol ten najťažší súper.

„Za desať minút začínate Savannah," prišiel k nám organizátor a tréner hneď prikývol.

„Dobre, takže je to tu," povedal a všetci sme sa postavili do kruhu a pozreli sa na neho. „Boli sme na poslednom turnaji pred dvoma mesiacmi a ja viem, že ste si prešli mnohým. No taktiež viem, že to dokážete. Dokážte všetkým týmto hráčom, že nie ste na posmech a viete hrať. Dokážte im, že spravili chybu, keď sa zameriavali iba na vaše zlozvyky. Dokážte im, že ste hrozba," povedal a dal ruku do stredu. „Dokážte, že ste najlepší," povedal a my sme na jeho ruku položili tie naše a skríkli.

Ostatní sa okolo nás samozrejme začali smiať, akoby neverili, že by sme to niekedy dokázali. Akoby neverili, že sa povzbudzujeme, i keď vedia, že nás majú čím poraziť. Ja som sa však tromfne otočila a dúfala, že tieto ich ksichty zmažú hneď po prvej výhre.

Vzala som si tašku a prehodila si ju cez rameno. Bola ťažká, hlavne kvôli fľaškám vody a nejakému jedlu, no nevadilo to. Pozrela som sa na ostatných a videla, že tentoraz už neskláňajú hlavu k zemi, ale pekne ju dvíhajú nahor, s odhodlaním. Vedela som, že pre výhru urobia čokoľvek a ja som na nich už teraz bola pyšná.

Keď sme sa objavili na ihrisku, okolo nás boli aj ďalšie dve, na ktorých sa už tiež začínali všetci hráči rozcvičovať. Za chvíľu sa to začne a ja som sa len tak triasla od nedočkavosti. Položila som tašku na zem pri lavičku a otvorila ju, aby som mala všetko po ruke.

„Nora!" zakričal niekto a ja som sa pozrela nahor. Sofia mi s Chuckom a Madison zhora kývali ako zbláznení a ja som sa začala smiať. „Držím palce!" povedala mi s úsmevom a videla som tie pohoršené pohľady tých, ktorí ju počuli.

Na tribúnach nad nami okolo všetkých ihrísk, bolo veľmi veľa ľudí. No uvedomila som si, že najväčšiu časť zaberajú práve hráči. Stáli za sebou ako kačky a povzbudzovali svoje školy. Mali aj veľké transparenty a také tie bubny, do ktorých trieskali ako šialení. Pripadala som si ako na hokeji, kde sa išli povzbudzovaním ľudia aj zblázniť. Vyzerá to tak, že volejbal nebola výnimka.

Ďalej boli na tribúnach aj iní ľudia, ktorí sa prišli iba pozrieť alebo to bola rodina. Počula som pišťať hlavne dievčatá, ktoré sa pozerali na úlovky tam na ihrisku. Asi si to pomýlili s modelingom alebo s čím. No najviac ma zaujali nenápadní ľudia sediaci medzi týmito dvoma typmi fanúšikov. Boli to nezávislí muži alebo sem-tam ženy, ktorí mali v rukách notesy a niečo si do nich písali. Vyzerá to tak, že hľadači talentov si naozaj Winter Cup nenechajú utiecť.

Keď už všetci hráči stáli nastúpení na ihrisku a počúvali organizátorov, všimla som si, ako sa na nás náš súper škerí. Ani sa poriadne nerozcvičovali, čo som rozumela. Stále si boli istí tým, že vyhrajú. Akoby sa ani nemuseli poriadne namáhať. Dúfala som, že to nebude vôbec tak ľahké.

Hra sa už začínala a ja som sledovala súpera, ktorý mal prvé podanie. Prsty som si mädlila v dlaniach a zmohla sa ma nervozita. Ani som to nečakala, no veľmi ma rozptyľovali kritické a posmešné pokriky okolo nás. Najradšej by som ich všetkých umlčala, no nemala som na to silu a ani odhodlanie. Nemohla som totiž spustiť zrak z ihriska. Akoby sa mi otvorila nová brána a ja som tak videla nové veci. Nemohla som sa dočkať toho, ako tento turnaj skončí.

Keď hráč podal, podal naozaj rýchlo a aj silno. To však nebol problém pre Thea, ktorý loptu hneď zachytil a perfektne tak poslal Nickovi. V tom momente, keď sa lopta blížila k nemu, sme ja a tréner doslova zalapali po dychu. Uvedomila som si, že sa náš súper hneď začal usmievať, pretože vedeli, čo príde. A vtom sa to stalo.

Nick nahral loptu Zekeovi, ktorý bol za ním a ten tú loptu zasmečoval do súperovho ihriska. Sánka mi padla hádam až po zem a nebola som schopná ani nadšene zvýsknuť, ako to oni urobili na ihrisku. Potočila som hlavou, aby som sa pozrela na trénera a on sa v tom istom momente pozrel na mňa.

Nick nahral loptu Zekeovi bez toho, aby sa na neho pozrel. Bez toho, aby sa uistil, že za ním naozaj stojí. Do očí mi išli slzy. On to prekonal. Prekonal ťažobu, ktorá s ním chodila od strednej. Konečne do dokázal.

A ja som sa usmiala.

Karty sa totiž obrátili.

Najprv si z toho nikto nič nerobil. Nikto nereagoval. No ako náhle to pokračovalo, smiech pomaly ustával a posmechy spolu s ním. Už som za sebou nepočula vykrikovanie, ponižovanie a húkanie. To pominulo po prvých pätnástich minútach. Všetko to pominulo. Rozhodcom trvalo dlhšie, než zapískali na bod. Hlavnému rozhodcovi trvalo dlhšie, kým rukou ukázal na správnu stranu. Všetko bolo inak.

Hráči sa zronene opierali o vlastné kolená. Po čele a krku im stekal pot, ktorý ich tak chladil po celom tele. Tréner a asistent trénera sedeli na lavičke, strapatí od nervov a šoku, že už nedokázali kričať ani stratégie či spôsoby hry. Mlčali, s otvorenými ústami sledovali čo sa deje pred nimi. Niečo, čo nezažili.

Pretože presne to sa stalo.

Ako náhle sa hra začala, všetci pripravení na ďalšiu našu prehru, zostali šokovane a v tichosti hľadieť na hru, ktorú ešte nikdy predtým nevideli. Hru, ktorá bola taká perfektná, že sa nedala s ostatnými porovnávať. Hru, kde deväť hráčov dokázalo niečo, čo im v minulosti iné školy nedovoľovali.

No oni si to akoby ani neuvedomovali. Sami boli zadýchaní a spotení, no vôbec si neuvedomovali, že vyhrali prvý set 14:25 a druhý už vyhrávajú 2:15. Neuvedomujú si, že tieto vysoké čísla sú ich a nie súperove.

Kedykoľvek som sa pozrela na súpera a videla im v očiach porážku, šok a zdesenie, usmievala som sa. Možno som bola krutá, no rada som na ich tvárach videla utrpenie. Rada som videla na tvári trénera, že si s touto situáciou už neporadí. A zo všetkého najviac som milovala pohľad na tribúny.

Všetci totiž v tichosti sedeli, stáli a prizerali sa na túto hru. Aj keď bol v hale veľký krik z povzbudzovania iných škôl, tí, čo sledovali našu hru, boli ticho. Nezmohli sa na slovo a ja som sa im ani nečudovala. Pretože prvýkrát za celé tri roky videli hrať naozajstný zápas hráčov našej školy.

Postavila som sa skôr ako hlavný rozhodca poslednýkrát zapískal na píšťalku a ukázal rukou na našu stranu ihriska. Postavila som sa a s úsmevom hľadela na Thea s ostatnými, ktorí zostali stáť na mieste a iba sa pozerali na svojich súperov, ktorí bezmocne kľačali alebo stáli na svojej strane ihriska.

„Slzy si nechajte, až keď vyhráme finále," povedala som, pretože som začula smrknutie. Nemusela som sa na neho ani pozrieť a vedela, že plače. Po mojich slovách však nahlas zakašľal a s pevnou tvárou sa postavil vedľa mňa. Lenže ostatní sa stále nehýbali. Stáli na svojich miestach a prekvapene sa okolo seba pozerali. Akoby nerozumeli, čo sa práve stalo.

Usmiala som sa a zdvihla do vzduchu päsť. Začala som rátať do troch a keď sa objavil tretí prst, so Sofiou som nahlas zakričala. Tak nahlas, ako sme obe dokázali. Vtom sa na nás ostatní pozreli a ja som sa so žiarivým úsmevom pozrela na nich.

„Presne tak! Toto je ten pocit!" skríkla som nahlas, aby nás počuli aj ostatní. „Toto je pocit víťazstva," doplnila som a ukázala na nich prstom. Kapitán sa na mňa šokovane pozrel, akoby spracovával moje slová. Netrvalo dlho a Logan sa prebral ako prvý. Skočil na kapitána, spolu sa zvalili na zem a začali sa smiať. Ostatní sa tiež začali smiať, objímať sa a tí, ktorí robili náhradníkov, sa k nim rozbehli.

Bolo to šialené. Smiali sa, kričali a niektorí dokonca aj plakali. Nemohli uveriť tomu, čo sa práve stalo a pomaly si to začínali uvedomovať. Tréner sa k nim sám pohol, objímal ich a tešil sa s nimi. Za to ja som zostala stáť pri lavičke a s úsmevom na tvári sa na nich pozerala. Vedela som, že je táto výhra pre nich veľmi dôležitá, no vedela som aj to, že to nie je všetko. Vyhrali sme bitku, no zatiaľ nie vojnu.

Obzrela som sa na súperov tím a videla im v očiach zlosť. Hádali sa medzi sebou, ukazovali na nás a kričali, aj keď som ich cez hluk nepočula. Za sebou som počula šepkanie, šoky, ale aj gratulácie. Nikto sa nespamätal z toho, čo sa práve stalo a bolo to dobre. Taktiež som si všimla, ako iné školy, čo sa prišli hráči prizerať na náš zápas, začali dvíhať mobily a s veľkými gestami niekomu volali. Hneď ako odídeme z tohto ihriska, o našom víťazstve budú vedieť všetci. A presne tak je to správne.

Vedela som, že sme odštartovali niečo, čo všetkými otrasie. Predsa len, všetky tímy vedeli o slabinách našich hráčov. Každý jeden turnaj, v každom zápase sa spoliehali na to, že ich vďaka tomu porazia. No zmenilo sa to. Celé tie roky boli zvyknutí na ich hru a ani raz sa nezamýšľali nad tým, ako budú hrať bez slabín. Nepokladali to za to dôležité. Bola som zvedavá, či si to myslia stále.

Vzala som naše veci a išla s nimi pomaly z haly preč. Po nás sa tam už rútili ďalšie tímy a ja som chcela čo najskôr odísť. Chcela som vedieť, s kým budeme hrať ďalší zápas.

„Boli ste naozaj veľmi dobrí," usmievala sa Madison, keď sme stáli znova na chodbe a ešte sa stále radovala z výhry. „Ešte nikdy predtým som nebola na žiadnom zápase a musím uznať, že je to pecka. Vaše ruky sú v pohode?"

„Jasné, nič to nie je," zasmial sa Cash.

„Ale je to naozaj skvelý pocit," usmial sa Nick a prehrabal si vlasy rukou.

„Tá bolesť stála za to," pridal sa k nim aj Matt a ja som sa usmiala. Bola som rada aj s nimi. Potom ma však Sofia nenápadne chytila za ruku a bez slova sme odchádzali preč.

Skôr sme sa hnali, pretože sme si to nemohli nechať ujsť. Keďže so mnou Sofia strávila väčšinu času života, vedela si domyslieť, na čo práve myslím a čo chcem robiť. Preto som jej ani nemusela hovoriť, že musím ísť pozrieť náš ďalší zápas. A videla som na nej, že ona ho chce vidieť rovnako ako aj ja.