„Už nikdy viac nebudem na žiadnej párty," zhodnotila Madison a ja som sa zasmiala. „Čo sa smeješ? Sú z toho akurát problémy."

„Verím ti, no nebola to vaša vina, ale toho idiota, ktorý sa pustil do druhého idiota," pomykala som plecami a dala si do úst lyžičku so šľahačkou. „Ako je na tom sesterstvo?"

„Ako asi. Neustále nás vypočúva polícia a už nám to lezie na nervy. Riaditeľ nám dal na pol roka zákaz usporiadať nejakú párty. Čomu sa vôbec nečudujem. Ja by som ich rovno zrušila," povedala a ja som sa zasmiala.

Po dlhej dobe som si išla sadnúť s Madison na kávu, aby sme sa trochu porozprávali o škole. Dnes sme už so školou skončili, a tak som si povedala, že do začatia tréningu s ňou niekam vybehnem. A u Wachka to bolo vždy najlepšie.

„Ako si na tom so zbieraním inšpirácií," spýtala som sa jej a ona si vzdychla.

„No, už viem presne o čom budem písať, čiže som cez tú najťažšiu časť prešla," povedala a ja som otvorila ústa. „Nie, nepoviem ti o čom."

„Prečo nie?!" povedala som smutne a ona sa začala smiať.

„Pretože to nechcem zakríknuť. Chcem sa tomu poriadne venovať. Po toľkých sklamaniach nesmiem urobiť chybu," povedala a ja som súhlasila.

„To je pravda, no mohla by som ti s tým pomôcť, ak by si nevedela niečo nájsť," povedala som a ona mávla rukou.

„To by bola potom spoločná práca, a to nechcem," povedala a ja som prikývla. „A tebe sa ako darí?"

„Mám celú izbu od papierov. Všade sú veľké kopy, ktoré stoja v ceste a ja ich nemám kam dávať. Takisto som sa presunula aj do obývačky, čiže na mňa Gabriella za to dosť nadáva. Nič sa však nedá robiť," pomykala som plecami a ona sa zasmiala.

„Rozumiem, že by sme mali zháňať čo najviac informácií, no v tomto prípade mi to príde, akoby si písala knihu a nie jeden stranový článok," povedala a ja som nadvihla obočie.

„Vieš, že som nad tým tiež premýšľala?" povedala som a oprela sa o sedačku. „Spočiatku to boli len odrážky a jeden notes, no teraz? Doslova slohy, plno papierov a všetko. Normálne sa čudujem," povedala som a ona sa začala smiať.

„Nakoniec sa z toho vykľuje niečo viac ako len článok," poznamenala a ja som s povzdychom prikývla. Spočiatku som si neuvedomovala, koľko mám papierov a že to je vlastne niečo viac, než som predpokladala. Uvedomila som si to až pred niekoľkými týždňami a prekvapilo ma to. Teraz však ostáva otázka, či nakoniec ten článok vôbec napíšem.

„Áno, Evan?" ozvala som sa do telefónu, pretože mi zvonil.

„Niečo ti poviem, no prosím, nenahnevaj sa na mňa."

„A o čo ide?" spýtala som sa s povzdychom a hneď sa oprela o sedačku. „Ak si niečo vyviedol, roztrhnem ťa."

„Nie, nič také, len potrebujem ísť do obchodu," povedal a ja som nadvihla obočie.

„O čom to hovoríš?"

„Ide o to, že som dotrhal botasky. Ako že úplne. Nedajú sa ani reklamovať," zasmial sa a ja som si plesla rukou po čele. „Bola to nehoda."

„Nehody sa nedejú len pár dní pred turnajom. Robíš si srandu, alebo čo!" zavrčala som a on sa začal zúfalo smiať.

„Je mi to ľúto, naozaj. No nemám nové, tak či by si nešla do mesta," povedal a ja som buchla dlaňou o stôl.

„Nech si do desiatich minút u Wachka, inak z teba narobím guláš," povedala som a hneď aj s výdychom zložila.

„Povinnosti volajú?" spýtala sa Madison, ktorá sa opierala o stôl s rukami pod bradou a lišiacky na mňa pozerala. Zasmiala som sa a prikývla.

„Áno, také niečo. Chceš sa pridať?" spýtala som sa a jej sa rozžiarili oči. To predsa nemohla odmietnuť.

Keď Evan prišiel, nepríjemne som po ňom zazrela, no aby som sa vyhla scénam na verejnosti, iba som bez slova nastúpila do jeho auta. Celú cestu som mlčala a keby bola okolo nás mágia, rozhodne by videli ako zo mňa šľahajú plamene. Nebolo to tak, že som bola nahnevaná, že niekam musím ísť. Náhodou, v jednom kuse mi volajú, že chcú si niečo kúpiť a ja len ochotne idem, no v tomto prípade som bola nahnevaná, že sa niečo podobné deje práve pred začiatkom turnaja.

Vedela som, že to nie je jeho vina, ale vina náhody, ktorú som nenávidela. Títo chlapci si prešli trojročným peklom, plným ponižovania a kritiky a ja som nechcela, aby to pokračovalo. Chcela som, aby pri nich stála šťastena a oni tak vyhrajú. Vedela som, že na to majú, no zo všetkého som chcela, aby zatvorili ústa všetkým tým, ktorí sa im posmievali. Aby zatvorili ústa celej hale, keď vyhrajú. Chcela som, aby si spomenuli na to, aké je to vyhrávať. Na ten pocit, ktorý nezažili tak dlho. Chcela som, aby si naň spomenuli.

Myslela som si, že tie botasky kúpime hneď v prvom obchode, no nemali sme to šťastie. Vo veľa obchodoch boli dobré botasky vypredané, a preto sme museli obehať takmer celý obchodný dom, aby sme niečo našli. Pri poslednom obchode som si myslela, že budeme musieť ísť niekam inam, no našťastie si Evan jedny vybral a boli dobré. Veľmi som sa potešila, hlavne ak sme už naozaj meškali na tréning.

„Sofia mi hovorila, že pôjde s Chuckom utorok povzbudzovať. Myslím, že sa k nim pridám," povedala Madison počas cesty, keď sme sa vracali späť do kampusu. Pri tejto informácii som sa hneď s úsmevom otočila a pozrela na ňu.

„To vážne? Úžasné, no nemáš vtedy prácu?" spýtala som sa a ona mávla rukou.

„Už som si vypýtala voľno na celý týždeň, takže som voľná," povedala a ja som sa usmiala.

„Teším sa. Určite vaša prítomnosť pomôže."

„Ale ak prehráme, neberte to až tak vážne. My sme na to už zvyknutí," povedal Evan so smiechom a ja som sa k nemu naklonila, akoby som zle počula.

„Na čo ste zvyknutí? Myslím, že som zle počula," povedala som a on hneď zbledol.

„Na nič, asi si naozaj zle počula," povedal a šliapol na plyn.

Mohla som na nich zazerať ako sa mi len zažiada, ich myslenie proste nedokážem zmeniť zo dňa na deň. Oni s prehrou žili tri roky. Škola dokonca až pätnásť rokov. Keby zrazu prišiel niekto a povedal, že prehry sú pri konci, ja osobne by som mu neverila. Preto som sa nečudovala, že ani oni neveria mne, keď to tvrdím. A môžu mať aj pravdu.

Tréningy a naozajstné zápasy sú niečo úplne iné. Môže sa pri nich stať čokoľvek, čo môže ovplyvniť hru. Preto som si vždy nechávala zadné dvere otvorené, aby som sa takýmto prípadným nečakaným situáciám vedela postaviť a aby som nebola prekvapená.

„Kde ste boli tak dlho!" skričal na nás tréner, keď sme stáli na prahu telocvične a smutne na nich pozerali. Tréning začal už pred hodinou a všetci poriadne makali.

„Museli sme ísť kúpiť botasky a všetky obchody boli vypredané. Nie je naša vina, že sme ich našli až v poslednom obchode," povedala som obranne a tréner sa zhlboka nadýchol.

„Okamžite sa choďte prezliecť!" zavelil a Evan sa hneď rozbehol preč. „A ty Nora, príď tiež. Máme nepárny počet," povedal a hneď sa aj otočil. Ja som však nadvihla obočie a nerozumela. Ostatní sa začali potichu smiať, a preto som im pred odchodom vyplazila jazyk a išla sa prezliecť.

Počas tréningov som zvyčajne trénovala s nimi, pretože som tak dopĺňala párny počet. Tréner využil fakt, že som ako malá hrávala a zapojil ma do hry. Najprv to bolo aj pre mňa ťažké, pretože som sa bála ich sily, no nedávala som to najavo. Potom som si však na to zvykla a necítila už vôbec nič.

„Tú loptu vieš podať aj silnejšie, Logan!" skríkol tréner a chlapci podávali ďalej. „Evan, to má byť azda vtip? Cash, ak to chytí Nora, chytia to aj oni!" zvolal a ja som sa na neho pozrela.

„Hej!" skríkla som a rozhodila rukami. On ma však vôbec nevnímal a iba mávol ku mne rukou. Zamračila som sa na neho, no aj tak sa zohla pre ďalšiu loptu, ktorú som znova perfektne prijala.

„Robíte si žarty?" skričal tréner a všetci prestali podávať. Zadychčane som stála opretá o kolená a pozerala na nich. Na mojej strane bol Matt, Zeke a kapitán a na druhej ostatní. Trénovali si podávanie, no trénerovi sa stále niečo nepáčilo. „Tieto lopty vôbec nie sú také rýchle, ako by mali byť! Zdreveneli ste, alebo čo!"

„Nie, tréner," povedal Evan a vydýchol si.

„Tak chcem vidieť podanie, ktoré ani Nora neprijme," zvolal a znova zapískal. Prevrátila som očami a pozrela na nich, ako znova idú podávať.

Musela som uznať, že sa po kriku trénera prebrali a ich podania boli rýchlejšie a aj silnejšie. Ruky som už mala červené a pálilo to, no aj tak som sa nevzdávala a ďalej lopty prijímala. Tréner si to všimol tiež a dokonca sa pozeral aj na našu stranu a nielen na tú ich. Pozeral, ako lopty prijímame a ja som si všimla, že sa na mňa Zeke, Matt a kapitán pozerajú. Akoby sa odo mňa učili, ako loptu prijímať. Nečudovala som sa, že to robili. Zatiaľ čo ja som chytila úplne všetky lopty, oni ich nestihli chytiť, alebo ich chytili zle.

„Naozaj si hrala volejbal len keď si bola malá?" spýtal sa ma zadychčane Matt a hodil sa po ďalšiu loptu, ktorú nezachytil a zviezol sa po zemi.

„Jasné, prečo?" spýtala som sa a odrazila ďalšiu loptu.

„Pretože to tak vôbec nevyzerá," zavolal aj kapitán a ja som sa zasmiala. Neviem, prečo som tak dobre tie lopty zachycovala, no možno to bolo kvôli pocitu volejbalu, ktorý som nestratila.

„Dobre, teraz sa vymeníme," zapískal tréner a ja som sa zhlboka nadýchla.

„Aby bolo jasné, mne podanie nejde," povedal Matt a ja som sa zasmiala. Poslali nám lopty a keď sme sa všetci vydýchali, mohli sme začať.

Vyhodila som si loptu do vzduchu a celou silou ju podala. Namierila som ju na Lukea, ktorý podával mne, no spravil niečo, čo som nečakala. Zdesene skríkol a pred loptou sa s hrôzou sklonil. Zostala som prekvapene stáť a v telocvični nastalo ticho.

„Hej! To máš chytiť a nie sa pred tým skrývať!" povedala som zlostne a on sa na mňa zo zeme zdesene pozrel.

„Odtrhlo by mu to hlavu!" zvolali niektorí naraz a ja som prekvapene nadvihla obočie.

„Logan, vymeň sa so mnou. Ja tu nechcem prísť o život!" povedal Luke a hneď tlačil do Logana, ktorý sa postavil na jeho miesto. S rukami v bok som sa na neho pozrela a on iba pomykal plecami.

„Dbaj na to, že o pár dní hráme zápas, dobre?" povedal so smiechom a skotúľal mi loptu. Chytila som ju do ruky a vzdychla si. Ostatní prestali hrať a prizerali sa na nás. Dokonca aj tréner stíchol a sledoval nás. Preto som si len vzdychla a znova celou silou podala.

Logan sa už pred ňou nesklonil ako Luke, no snažil sa ju získať. No hneď ako sa dotkla lopta jeho rúk, zaklonil sa dozadu a spadol na zadok. „To už nie je vtipné!" skríkla som rozčúlene a on sa na mňa hneď pozrel.

„Do riti! Kde berieš tú silu?" skričal na mňa a ja som sa na neho pozrela.

„Kde by som ju mala brať! Je to normálne podanie, ako aj každé iné!"

„To teda rozhodne nie je!" povedal a postavil sa. „Zrazilo ma na zem!"

„Tak asi nemáš dostatočnú silu!" povedala som a ďalej sme sa na seba mračili.

„No tak, upokojíme sa," povedal tréner a kývol hlavou na Thea. „Vymeň ho!"

„To teda nie," povedal so smiechom a cúval. „Nechcem prísť ani o ruky, ani o hlavu," povedal a tréner po ňom zazrel.

„Okamžite ho vymeň!" povedal s krikom a Theo nanútene išiel na Loganove miesto. Pozrel sa na mňa, akoby mi očami chcel naznačiť, nech mám byť mierna. Lenže ja som to nedokázala ovplyvniť. Preto som podala a dúfala, že aj jeho nevyplaším.

Ostatní ohúrene zhíkli, keď Theo loptu prijal, aj keď nie vôbec dobre. No aspoň sa jej dotkol, čo sa mi naozaj rátalo. Pozrela som sa s úsmevom na neho, no on sa mračil na svoje ruky, a potom sa zamračil na mňa. Prekvapilo ma to a hneď som smutne ustúpila.

„Tak čo, Theo?!" spýtal sa ho tréner a on sa na neho pozrel.

„Mal by som to zvládnuť," povedal a tréner prikývol.

„Bude podávať iba tebe. Bude to dobrý tréning pre libera, takže sa snaž," povedal a Theo prikývol. „Aby ste vedeli, presne na takejto úrovni podávajú lopty na majstrovstvách!" zvolal do telocvične a chlapci sa na neho zhrozene pozreli.

„Čože?"

„Robíte si srandu?!"

„Nemáme šancu," povedal so smiechom Logan a tréner si vzdychol.

„Sú hráči, ktorí vedia takto podať iba kvôli drsnému tréningu, no sú aj takí, ktorí na to netrénujú vôbec a dokážu to. To je prípad, Nory," povedal a ukázal na mňa. „Keďže ju môžeme považovať za amatérku v hre, dokáže takto podať, pretože ju to nikto neučil. Preto keď skončí s Theom, každý z vás od nej príjme desať podaní a nepôjde domov, dokým ich neprijme. Zvládneš to?" spýtal sa ma a ja som prikývla.

„Myslím, že áno," povedala som a on znova zapískal.

„Tak do toho!" zvolal a my sme znova začali.

Tentoraz som už kľačala na kolenách a nebola schopná vstať. Bol som zadýchaná, vyčerpaná a čo bolo hlavné, necítila som si ruky. Od zúfalstva som sa už len smiala a nevnímala nič okolo seba.

„Na dnes končíme," povedal tréner a zapískal. A nebola som na tom tak iba ja. Ostatní tiež ležali alebo kľačali na zemi, neschopní pohybu. Bolo už dávno po deviatej a nikto sme sa nehrnuli domov. Vedela som, že ak tu všetci prespíme, nikomu to nebude prekážať.

„Zomieram," zakvílil Nick.

„Zavolajte niekto záchranku. Myslím, že sa nepostavím," zvolal Logan a niektorí sa začali smiať.

„Nepreháňajte a choďte domov. Zajtra pokračujeme," povedal tréner a odchádzal preč. Ja som sa na neho zhrozene pozrela a dúfala, že si robil iba srandu.

„Ukáž," objavil sa pri mne Theo a kľakol si na zem. Keď ma chytil za ruky, takmer som to ani necítila, no cítila som, že sa mi dosť trasú. „Prehnala si to."

„Viem o tom," povedala som a usmiala sa na neho. On si však vzdychol a sadol si na zem. „Nemôžete sa predsa len vy snažiť a ja nie."

„Ale nám stačí, ak budeš myslieť hlavou. Nemusíš nám pomáhať ešte aj na tréningoch," povedal vyčítavo a ja som sa usmiala.

„Mi nepovedz, že ti tento tréning nepomohol," povedala som a on sa hneď odvrátil. „Tak vidíš. Ak budem k niečomu prospešná, pomôžem," doplnila som a on s povzdychom prikývol.

Všetci boli vyčerpaní a chceli ísť čo najskôr domov, čomu som rozumela. Ja sama som chcela ísť, no vedela som, že mám pred sebou ešte plno práce. Stále som totiž asistentka trénera a nie hráčka.

„Páni, vy trénujete viac než my," zasmial sa niekto a všetci sa pozreli ku dverám. Prekvapilo ma, že v nich stál Jack a pozeral sa na nás. Dosť sa smial, akoby on so svojím tréningom skončil už veľmi dávno. No uvedomila som si aj to, že atmosféra zhustla a Theo len tak napol všetky svaly na tele. „Hľadal som ťa," povedal Jack a podišiel k nám.

„A kto ti povedal, že som tu?" spýtala som sa, keď sa postavil nado mňa.

„Sofia, bol som u teba doma," povedal a načiahol ku mne ruku. Hneď som sa jej chytila a postavila sa. „Od kedy s nimi tiež trénuješ?"

„Iba dnes. Ukázalo sa, že dávam celkom slušné podania," povedala som a on sa začal smiať.

„Áno, to bude asi kvôli tomu, že si mi pomáhala nadhadzovať, keď som ešte hral futbal," povedal a ja som si spomenula, ako som mu hádzala loptu cez takmer polku ihriska.

„Na tom niečo bude," povedala som a vzdychla si.

„Čo tu chceš, Jack?" spýtal sa ho Theo a obaja sme sa na neho pozreli. Bol dosť zamračený a uvedomila som si, že všetci nepríjemne gánili na Jacka. Evidentne si spomenuli, čo sa nedávno stalo a stále ho za to neznášali. Nemohla som ich viniť.

„Nič také. Len som prišiel po Noru. Musím s tebou totiž hovoriť," povedal a pozrel na mňa.

„Bohužiaľ, nemôžem odísť. Mám tu ešte plno práce. Chápeš, som ešte asistentka," povedala som mu a pozrela na ostatných. „Choďte do sprchy, nech nesmrdíte," povedala som, no ani jeden sa nehol.

„Fajn, tak ti pomôžem. Nepočká to," povedal Jack a ja som sa na neho pozrela. Nadvihol obočie a ja som prižmúrila oči. Nakoniec som prikývla a usmiala sa na ostatných.

Odchádzalo sa im ťažko, no nakoniec predsa len odišli. Za to Theo taký vôbec nebol. Nikam neplánoval ísť, takže som ho musela tlačiť do hrude, aby odišiel. On ma však vôbec nevnímal. Vnímal iba Jacka, na ktorého sa vražedne pozeral. Nakoniec sa mi ho však podarilo vytlačiť z telocvične von a zatvoriť tak za ním dvere.

„Tak fajn, o čo ide?" spýtala som sa a hneď začala odpratávať všetky lopty.

„To zvyčajne trénujete tak dlho? My máme tréning iba do siedmej," povedal a pomohol mi ďalšie lopty zaniesť do skladu.

„No, dnes to bola výnimka. Objavili sme niečo nové, tak sme to chceli vyskúšať, kým zabudneme na ten pocit," povedala som a on jednu loptu chytil do ruky a vrátil sa späť.

„Poď si trochu zahrať," vyzval ma a otočil sa mi chrbtom. Podozrievavo som sa na neho pozerala, no nakoniec som ho nasledovala. Obaja sme sa postavili na jednu stranu siete a začali si cez ňu len tak pinkať. „Chcel som za tebou prísť už skôr, no nevedel som kedy. Obaja máme tréningy a ja som ťa tak nechcel rušiť."

„Čo poznáš pod pojmom skôr?" spýtala som sa a zasmiala sa. Usmial sa a ja som odbila loptu dlaňami. Zachytil ju.

„Keby som Sofii jednu vrazil, nebavila by sa so mnou takto priateľsky ako ty," zhodnotil a ja som sa zasmiala.

„To veru nie. Asi by na teba poslala mafiu," povedala som.

„Tak prečo ty nie?"

„V tomto prípade som mafiou ja," povedala som a on stisol pery. „A okrem toho som na tvoje správanie zvyknutá. Niekto si to zliznúť musel, keď sa to prevalilo."

„Nechcem, aby si na túto moju stránku bola zvyknutá," povedal zamračene a ja som sa zasmiala, no ušla mi lopta, a preto som ju podala nanovo.

„Nemáš to robiť tak často," povedala som a on si vzdychol. „Prečo si teda prišiel?"

„Ospravedlniť sa a povedať ti, že som bol zas doma," povedal a ja som sa zasmiala.

„Ospravedlnenie sa prijíma a prečo si bol doma?"

„Mama mi volala," povedal a chytil do rúk loptu. „Pýtala sa ma na to, čo robila jej dcéra na polícii," povedal a mne padla sánka. „Dostalo sa totiž k nej, že istá Nora Williamsová dostala štyroch študentov za výmenu z basy. Chceš mi k tomu niečo povedať?" spýtal sa a ja som sa celá červená odvrátila.

„Nie?" povedala som a počula kroky, keď sa ku mne približoval.

„Tak ty si niekoho dostala z basy von a myslela si, že sa to mama nedozvie? Uvedom si, že má kontakty všade," povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Čo chceš počuť? V tom momente som nad tým nerozmýšľala."

„Vidno," povedal a ja som po ňom zazrela. „Počul som, že tá bitka bola kvôli Sofii a Aaronovej novej baby. To by si nebola ty, keby si sa do toho neplietla, že?"

„Ja som ani len netušila o čo ide," bránila som sa. „Až keď som tam prišla, tak som to vedela a bitku som zastavila. Nič zlé som nespravila."

„Tak prečo tam bola polícia?"

„Asi nejaký idiot nevie čo so sebou a nahlásil to. Strhla sa tam bitka a niektorých mojich priateľov, vrátane Sofii, zatkli. Išla som po ňu," povedala som a pomykala pritom plecami. Jack sa začal smiať a loptu hodil do skladu.

„Mama je na teba mimochodom pyšná," povedal a ja som nadvihla obočie. „Samozrejme sa jej nepáči, že takto zneužívaš políciu, no musela uznať, že si ich odtiaľ dostala galantným spôsobom. Ja by som tiež niekedy chcel to tvoje vnímanie, aké máš. Vidno, že nie si dobrá v odhaľovaní medzier iba v športe, ale aj v normálnych situáciách. Raz si to niekto všimne a bude ťa chcieť," povedal a ja som za nami zatvorila telocvičňu.

„Áno, dúfam, že to nebude tak skoro. Vraciaš sa späť do školy?" spýtala som sa ho, keď sme sa pohli ku klubovni. „Môžeš prespať u nás," navrhla som a on sa začal smiať.

„Myslím, že to by sa Theovi nepáčilo," povedal a pozeral sa vpred. Prekvapilo ma to a tiež som sa pozrela kam on. Od prekvapenia som zostala stáť na mieste a sledovala Thea ako sa opiera o dvere do práčovne a s rukami vo vreckách mikiny sa na nás pozerá. Teda hlavne na Jacka, ktorý mu vážny pohľad rovnako opätoval.

„No, si môj brat. Hádam by to nemal byť taký problém," pokúsila som sa zasmiať, no ani jeden sa nezasmial. Iba sa na seba mračili a navzájom sa premeriavali. Akoby sa rozhodovali, ktorí z nich napadne toho druhého ako prvý. Nevedela som čo robiť, pretože to vyzeralo tak, že sme tu len my traja. Bolo už neskoro večer, tak som aspoň dúfala, že nás nikto nebude počuť, ak by náhodou kričali.

„Od kedy spolu vy dvaja chodíte?" spýtal sa Jack nahlas, no nepozrel sa na mňa. Ja som sa však na neho šokovane pozrela a nebola schopná slova.

„Asi mesiac," odpovedal Theo, na ktorého som sa hneď pozrela. Nemohla som uveriť tomu, že mu to prezradil. No ich pohľady aj tak nasvedčovali, že to ich vôbec nezaujíma. Theo sa dokonca pohol od dverí a priblížil sa k Jackovi, od ktorého však zastal na také dva metre. Preglgla som, pretože som nevedela čo robiť alebo skôr koho ratovať.

„Rozumiem, takže keď sa to stalo, už ste spolu boli," povedal Jack a spustil ruky k telu. Vzdychol si a pozrel sa na Thea, ktorý sa na neho ďalej mračil.

„Presne tak," odpovedal a ja som cítila, že musím ustúpiť. No nohy mi úplne zdreveneli a nedokázala som sa ani len pohnúť.

„Tak nech to už máme za sebou," povedal Jack s povzdychom a Theo sa zahnal naozaj rýchlo.

Skríkla som, keď Jack padol na zem a Theo sa na neho posadil. Začal ho neľútostne mlátiť a Jack sa vôbec nebránil. Videla som krv, plno krvi a všetka patrila Jackovi. Úplne som sa roztriasla a uvedomila si, že toto je prvá bitka, pri ktorej Thea vidím.

„Theo! Theo, dosť! Prosím!" kričala som a bála sa k nim čo i len priblížiť. „No tak, už si dosiahol svoje. Prosím, nechaj ho!" kričala som ďalej, no nepomáhalo. „Theo!" pokúsila som sa znova a až potom prestal.

Postavil sa z neho a zadychčane od neho ustúpil. Jack začal prudko kašľať a obrátil sa na bok, aby tak vykašľal na zem krv. Hneď som si k nemu čupla, aby som sa na neho pozrela, no on ma odtiahol a začal sa smiať.

„Do riti, teraz je mi všetko jasné," povedal cez smiech a ja som na neho prekvapene pozerala. Posadil sa na zemi a s úsmevom sa pozrel na Thea. „Vyzerá to tak, že je moja sestra s tebou v bezpečí," povedal a ja som nadvihla obočie.

„Čože?" zapišťala som a obaja sa na mňa pozreli. „Ja sa viem o seba postarať aj sama!"

„Áno? Tak mi povedz, ako si sa dostala z tej bitky," spýtal sa Jack a ja som si zahryzla do pery. „Keď mi na to budeš vedieť odpovedať, budem počúvať," povedal a pozrel na Thea. Ten sa k nemu zas pohol a podal mu ruku. Jack sa zasmial, no ruku prijal a postavil sa.

„V pohode?" spýtal sa ho Theo a usmial sa.

„Jasné, prežijem," povedal a s povzdychom sa pozrel na mňa. „Cením si, že si použil ako boxovacie vrece moju hlavu a nie telo. Budem ho na zápasy potrebovať."

„Jasné, to nestojí za reč," povedal Theo a obaja sa na seba usmievali. Nechápavo som iba rozhodila rukami a nerozumela, čo sa práve stalo.

Po tejto nepochopenej situácii sme sa rozdelili a každý išli domov. Theo vôbec nenamietal, keď som brala Jacka ku mne, pretože som mu chcela aj ošetriť rany. A z trucu, som ho na rozlúčku ani len nepobozkala. Zasmial sa tomu, no neriešil to. Konečne ma pomstil a tomu som sa musela usmiať. Aj keď to nebolo vôbec nutné.

Keď sme sa objavili u mňa doma, Sofia pri pohľade na Jacka išla vyskočiť z kože. No to bol len prvotný dojem. Povedala som jej, kto mu to urobil a hneď sa začala na plné ústa smiať. Musela som čo robiť, aby som ju upokojila, pretože tak mohla zobudiť celú ubytovňu. A následne potom mi pomohla vyčistiť mu rany a aj ošetriť. Nebol na tom zas až tak zle, čo som si myslela a bola rada. S určitosťou som však vedela, že nechcem Thea vidieť v takom stave ešte raz. Bolo to hrozné a na okamih som si myslela, že ho nezastaví ani môj krik.

No čo ma hnevalo ešte viac, tak fakt, že si zranil ruku. Keď ho zajtra stretnem, asi z neho sama vymlátim dušu.