„Matt, čo to bolo za podanie? Zeke, ty si to mal chytiť! Ak budeš stále behať okolo Nick, tú loptu nezískaš!" kričal tréner a jeho hlas sa len tak ozýval po celej telocvični.

„Tvoj tréner je nejaký nabudený," zhodnotila Sofia, ktorá sa opierala o dvere a ja som pod ňou čupela a opierala sa o stenu.

„No, čo dodať. Je poriadne nahnevaný," povedala som s povzdychom a ona sa začala smiať.

„Aj ja by som bola, keby môj tím manipulujú celé tri roky. Vážne, ale vážne by som ich za to nenávidela," povedala a ja som sa usmiala. „V tejto dobe už hádam ani neexistuje férový šport," zhodnotila a ja som sa pozrela na trénera.

„Budeš tam ešte čupieť dlho, Nora? Myslím, že máš plno práce!" skričal zrazu a ja som zbystrela zrak. „A vezmi so sebou aj Sofiu. Vyzerá, že sa poriadne nudí!" zhodnotil a ja som sa hneď postavila.

„Áno, pane," zvolala som a so Sofiou rýchlo vybehla preč.

Už prešli tri dni od doby, čo sme boli v Atlante a losovali poradie. Bol to veľmi prospešný zážitok a ja som vedela, že nám to veľmi pomôže. Keď som trénerovi povedala, čo bolo zle s kolesom, museli sme ho s kapitánom držať, pretože hrozilo, že sa na nich vrhne. Keby to nezasiahlo do hry, možno by som ho aj pustila. Dokázala som si totiž predstaviť, aké to pre neho musí byť.

Síce tie hry vyhrávajú a prehrávajú hráči na ihrisku, tréner je vždy ten, ktoré zoberie zodpovednosť. A keďže náš tím posledné tri roky čelí samým prehrám, obviňujú z toho práve trénera. Predsa len, to on im hovorí ako majú hrať a aké stratégie majú použiť. A keď hra nezaberá, je na vine on a všetci to tak vnímajú. Nepýtajú sa, ako je to možné. Nepýtajú sa, ako to vyzerá v pozadí. Oni vidia iba výsledok a podľa neho kritizujú. Musia to byť pre neho veľmi ťažké mesiace.

Z nás všetkých je práve on na tom najhoršie. Vedela by som si totiž predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby znova prehráme. Ak sa o tom znova bude písať v športových novinách a hovoriť na škole, riaditeľ to nemôže nechať tak. Pri najhoršom ho bude musieť prepustiť, pretože niekto musí niesť zodpovednosť. A kto iný, ako tréner.

A keďže viem, že to nie je vôbec jeho vina, urobím všetko pre to, aby vyhrali. Dokonca aj oni musia vidieť, že tento turnaj je poslednou možnosťou, ako všetkých umlčať. Ak to dokážu, už ich nikdy nebudú kritizovať. Už nikdy sa im nebudú smiať. Všetky tie roky ponižovania tak razom zmiznú a oni budú stáť pred novým začiatkom.

„Takže utorok to začína, však?" spýtala sa Sofia a vzdychla si. Vonku bolo dosť zamračené, akoby malo čo najbližšie pršať, a preto som bola vonku a dávala zo šnúr dole dresy, ktoré som oprala. „Mala by si využiť sušičku a nie to vonku sušiť."

„Chcem, aby sa to aj prevetralo a nie aby to zatuchlo," povedala som jej. „A áno, začíname utorok. Prídeš teda pozrieť?"

„No jasné, už mám Chucka ako odvoz a Madison sa k nám pridá," povedala a ja som sa usmiala. „Keď už o tom hovoríme, podľa toho rozpisu zápasov som videla, že je vo vašom bloku aj Jackova škola," povedala a ja som sa na ňu hneď pozrela. „Hovorili ste odvtedy spolu?"

„Nie, veru nehovorili," povedala som a vrátila do práce.

„Už prešlo dosť času. Mohol by sa konečne priplaziť a prosiť o odpustenie," povedala nahnevane a ja som sa zasmiala.

„Hovoríme tu o Jackovi," povedala som a s košom na prádlo s ňou kráčala do klubovne. „Vieš dobre, že sám dobrovoľne nepríde."

„Lebo je príliš pyšný. To mu z futbalu naozaj zostalo," zhodnotila a vzdychla si. „Ale ani ty nevyzeráš, že by ťa to nejako extrémne zaujímalo."

„Na jeho výkyvy nálad som zvyknutá, preto mi to veľké problémy nerobilo. Za to Theo je vždy na hrane, keď ho spomeniem," povedala som a ona zatiaľ otvárala dvere na klubovni, do ktorej sme vošli. Položila som kôš na stôl a hneď aj začala všetky dresy skladať.

„Čuduješ sa mu? Jeho dievča niekto pred jeho očami udrel a on nemohol robiť vôbec nič. Keby sa to náhodou prevalilo, v momente by som s ním vytrela podlahu," povedala a ja som sa začala smiať.

„Dúfam, že nie. Nepotrebujem medzi nimi spory ešte aj v súkromnom živote. Dosť to, že sú súpermi vo volejbale," povedala som a ona sa začala smiať.

„Podľa toho rozpisu sa však v zápase môžete stretnúť. Vlastne už v semifinále. A pokiaľ viem, s nimi ste nikdy nehrali a ty si ich spolu ani nevidela hrať. Akú stratégiu preto máš?" spýtala sa a ja som sa k nej otočila. S našpúlenými perami a zamračená.

„Áno, aj nad tou možnosťou som uvažovala," povedala som urazene a ona víťazne nadvihla obočie. „Na to ti viem odpovedať len toľko, že to budem vedieť, až keď sa to stane. Takto dopredu ti to neviem povedať," povedala som a ona sa zasmiala.

„O inom tíme by si vedela, no o nich nie. A Jack je dôvod," povedala a ja som sa zamračila. „Je to tvoj brat, čiže o ňom vieš úplne všetko. Zatiaľ čo to všetko, patrí do futbalu. Nevieš aký je, keď hrá volejbal a tento fakt ťa desí. A presne preto, že to nevieš, by si sa im v zápase chcela vyhnúť. Niečo som vynechala?" spýtala sa s úsmevom a pozerala ako slniečko na mňa. Za to ja som sa mračila ešte viac.

„Tie roky so mnou ti veľmi neprospeli," zhodnotila som a ona tleskla rukami.

„Áno, veľa sa na mňa nalepilo. I keď nie dosť," povedala a ja som sa začala smiať.

„Je to pravda, aj keď z polky. No musím uznať, že nerada v takom dôležitom turnaji čelím niečomu, čo nepoznám," povedala som, no ona sa potom zatvárila vážne a ja som preglgla.

„Videá ti veľmi nepomôžu, Nora. Ak postúpite do štvrťfinále, ostatní sa zmenia tiež a nebude ľahké ich poraziť. Niektoré školy sú slabé, no niektoré silné. A keď sa dostanete medzi najsilnejšiu osmičku, bude veľmi ťažké cez to preliezť," povedala a ja som sa posadila na lavicu vedľa nej.

„To máš pravdu," povedala som s povzdychom a ona prikývla.

„Viem, že každý večer pred spaním pozeráš videá volejbalu, aby si tak mala nejaké stratégie hier a podobne. Myslíš, že by si to dokázala dať aj do praxe?" spýtala sa a ja som sa na ňu pozrela.

„Ja nie som trénerka, Sofia," povedala som a ona sa na mňa skepticky pozrela.

„Len hovorím, že by si dokázala vytvoriť takú hru, nad ktorou by ostatní nemali šancu. Nič viac," povedala a ja som sa zamračila.

Nemala som skúsenosti. To bola asi jediná chyba, ktorú som mala. Volejbal, ktorý som hrávala, keď som bola malá, sa nedal s týmto porovnávať. Nemohla som preto tvrdiť, že ho poznám. Poznám ľudí a nie šport. Vedela som povedať, ako majú hráči hrať, no akú majú mať pri tom kondičku a či to vôbec dokážu urobiť, to som nevedela. Vedela som však, že ak sa pokúsim aj to naučiť, dokážem to.

Uvedomovala som si však aj to, že každým zápasom, ktorý pozerám, sa mi volejbal vryje do pamäte stále viac a viac. A vedela som, že ak budem sledovať zápasy naživo, bude to ešte lepšie.

„Môžem ti pomôcť?" spýtala som sa a zostala stáť vo dverách do práčovne so Sofiou po boku. Pozerali sme sa prekvapene na neho, zatiaľ čo on sa obrátil s úsmevom.

„Ach áno, prepáč, len som si zaspomínal," povedal a s rukami vo vreckách sa ku nám otočil. Stál vedľa mojich vecí a neďaleko boli aj práčky. Netušila som, na čo si prišiel zaspomínať, no rozhodne som sa na neho neusmievala, ako on na nás. „Vy dve patríte do tímu? Nepredpokladal som, že by si našli do klubu dievčatá," povedal s úsmevom, no Sofia zareagovala ako prvá.

„Ja sem chodím iba otravovať, to ona je asistentkou," povedala a on sa pozrel na mňa. Prezrela som si ho a nevedela ho nikam zaradiť. Mal kučeravé vlasy, okuliare a prefíkaný výraz v tvári, aj keď sa tak netváril úplne. Postavu mal útlu a nie vyšportovanú a už vôbec nebol vysoký. Ak to nebol nejaký asistent, tak to hráč rozhodne byť nemohol.

„Vážne? To je skvelé," povedal a hneď sa ku mne pohol. „Volám sa Dylan. Ešte prednedávnom som patril do klubu," povedal s vystrčenou rukou a ja som so Sofiou nadvihla obočie.

„Nora a toto je Sofia," povedala som a potriasla mu rukou. „Ako to, že už nepatríš?!" spýtala som sa a on si prehrabol vlasy rukou. Pripravený klamať.

„Mali sme nejaké nezhody s ostatnými, takže to nevyšlo. Plus, odbor sa mi tu nepáčil, a preto som prestúpil do Atlanty," povedal a ja som prižmúrila oči.

„Bol si tiež hráč? Na akej pozícii," spýtala som sa a jemu sa rozžiarili oči.

„Libero," odpovedal a ja som nadvihla obočie. Tipovala by som ho na nahrávača, no vôbec nie na libera. To znamená, že tie nezhody mal práve s Theom? „Keďže si členka, poznáš Thea, je tak? Je to neskutočný libero. Svoju pozíciu si chráni naozaj dobre," povedal a ja som sa oprela s rukami založenými na hrudi o dvere a pozrela sa na neho.

„Bojovali ste o pozíciu?"

„Ako vidíš, aj keď som o rok starší, prehral som," povedal a pomykal plecami. „Ale aj také sa stáva."

„Prečo si nebojoval späť?!" spýtala sa Sofia a on sa na ňu skepticky pozrel.

„Videla si ho hrať? Nemal by som šancu. A iná pozícia aj tak nebola voľná, preto som to vzdal. Nie že by som prišiel o veľa," povedal posmešne a ja som zbystrela zrak.

„Čo tým myslíš?"

„No, ak by som zostal, stiahli by ma so sebou. Predsa len, stále prehrávajú a nie je na to dobré pozerať," povedal len tak mimochodom a Sofia sa na mňa hneď pozrela. Ja som sa však len usmiala a trochu uvoľnila dvere.

„Nejdeš ostatných pozrieť? Určite si máte čo povedať," povedala som a on sa na mňa hneď pozrel. Najprv som si myslela, že sa bude vyhovárať, no nakoniec sa usmial a premeral si ma.

„Jasné, prečo nie," povedal a Sofia mu tiež uvoľnila miesto. Hneď som sa na neho pozerala a mračila sa na jeho chrbát. Neverila som mu ani nos medzi očami, a preto som sa pobrala hneď za ním. A Sofia, zvedavá čo sa z toho vykľuje, cupitala za mnou, s pojašeným úsmevom na tvári.

Blížili sme sa k telocvični a videli, že je otvorená. To znamená, že majú prestávku a vetrajú. Nevadí, aspoň budú viac sústredení na to, čo sa má stať. Nevedela som, aký bol dôvod jeho odchodu, no mala som také tušenie, že to nebolo nič pekné.

„Trénujete do bláznenia, ako aj vždy. Vôbec ma to neprekvapuje," povedal s rukami v bok, keď stál medzi dverami. Nenápadne som nazrela cez jeho rameno a pozrela dnu. Všetci hneď prestali robiť to čo robili a aj sa prestali rozprávať. Pozreli sa na nás a keď sa na Dylana pozreli, zmeraveli a neboli schopní pár sekúnd naozaj ničoho.

Myslela som si, že bude Theo prvý, ktorý predstúpi, prvý, ktorý sa zamračí, no neurobil nič z toho. Naopak. Hneď ako Dylana spoznal, ustúpil a dopredu sa hrnuli tretiaci, na čele s kapitánom. Situácia ma prekvapila a bola som veľmi zvedavá, čo z toho vznikne.

„Prečo si prišiel, Dylan?" spýtal sa ho kapitán a zamračil sa na neho. „Podľa tvojich posledných slov, by si sa už nikdy nemal vrátiť, je tak?"

„Ach, áno. Spomínam si, že som volil také slová. No zacnelo sa mi a myslel som si, že vás pred veľkým turnajom prídem pozrieť," povedal a vstúpil do telocvične, ktorú si začal obzerať. Kapitán s ostatnými ho začal sledovať, akoby to tu mal podpáliť.

„Nora, si v pohode?" spýtal sa ma Logan a ja som sa na neho pozrela. Nespýtal sa to len tak, pretože sa na mňa vážne pozeral. Prikývla som a on zostal predo mnou stáť, zatiaľ čo ostatní prebodávali pohľadmi Dylana. Netušila som, čo urobil, no zjavne tu nebol vítaný.

„Už sú to dva roky čo som odišiel, a preto som si myslel, že sa zastavím a pozdravím," povedal a s úsmevom sa obrátil. „Žeby sme zaspomínali na staré dobré časy a tak."

„My nemáme spolu na čo spomínať, Dylan," povedal kapitán a ja som nadvihla obočie. Povedal to s takou zlobou, u akej som na neho nebola zvyknutá. „A odišiel si pred dva a pol rokom," povedal a mne padla sánka. Hneď som sa pozrela na Sofiu, ktorá sa tiež pozrela na mňa. Ak odišiel pred dva a pol rokom, znamená to, že sa s Theom ani len nestretol. Vtedy ešte na škole nebol, ale prišiel až keď oni boli druháci.

„Presný čas predsa nie je vôbec dôležitý," povedal Dylan a pohol sa ku dverám. „Pridal som sa v mojej škole do jedného tímu a budem taktiež aj na Winter Cupe, i keď budem sedieť na tribúne. Vôbec mi to však neprekáža," povedal a pri dverách sa znova na nich otočil.

„To sa čudujem," povedal Zeke a založil ruky na hrudi. „Nikdy by si sa s tribúnou nezmieril," povedal a Dylan sa zasmial.

„Áno, to je pravda. Mám ešte rok na to, aby som to zmenil," povedal im, a potom sa obzrel na nás. Prezrel si nás, no jeho pohľad spočinul na mne. Usmial sa, no znova sa odvrátil.

„Neviem, prečo si sem prišiel a čo si prišiel dokázať, no odíď, Dylan. Ty tu nie si vítaný," povedal Cash a pristúpil k nemu. Dylan sa znova zasmial a cúvol.

„Áno, rozumiem. No myslel som, že by sme staré spory odhodili stranou a začali znova," povedal a Matt sa zasmial.

„Prosím ťa. To sa nestane," povedal a Dylan pomykal plecami.

„Skúsiť som to mohol," povedal a vzdychol si. „Myslel som si, že by sme to vyriešili na ihrisku. Viete, ako správni volejbalisti, no keďže sa nikdy nedokážete dostať cez prvý zápas, nemôžeme s tým nič robiť. Pochybujem, že sa týmto turnajom niečo zlepší a vy budete znova tí porazení," povedal s povzdychom a ja som sa zamračila. „Toto je predsa vás posledný rok, je tak? Je mi veľmi ľúto, že ho zakončíte ďalšou prehrou," povedal a Evan sa hneď chcel na neho vrhnúť, no Cash ho zachytil. Aj ostatní to chceli urobiť a ja som v tomto prípade bola rada, že Theo nebol tretiakom. Pretože ak by bol, Dylan by bol už dávno na zemi.

„Odíď, Dylan," vyzval ho kapitán a Dylan zdvihol pobavene ruky a obrátil sa.

„Nech sa tak stane," povedal a odchádzal pomaly preč. Pri dverách sa však zastavil a pozrel sa na mňa. „Nebudeš ľutovať, že si sa k nim pridala?" spýtal sa ma a ja som sa na neho pozrela.

„A ty, že si odišiel?" spýtala som sa a on sa začal smiať.

„Páčiš sa mi. Určite sa ešte stretneme," povedal a ja som chcela niečo odvrknúť, no chytil ma za tvár a v momente pobozkal. Vytreštila som na neho oči a chcela ho odsotiť, no odtrhol sa skôr a odstúpil odo mňa. Odskočila som do telocvične, kde som si hneď rukou ústa utierala, zatiaľ čo ostatní očerveneli od zlosti. „To bol pozdrav. Majte sa krásne," povedal a odchádzal preč. Zato vo mne vybuchovala sopka.

Hodila som mobil o zem a chytila sa za tvár. Nemohla som sa nad ničím sústrediť a chcela som niečo ťažšie rozbiť. No nemohla som vziať nič Theove, pretože by mi za to poriadne vynadal.

„Vieš čo ma šokuje? Že ti to vôbec nerobí problém!" zvolala som nahnevane a obzrela sa. „Tvoje dievča práve niekto pobozkal a tebe je to fuk!" rozhodila som rukami a on sa ku mne obrátil. Jeho tvár rozhodne nevyzerala normálne.

„Čo si to povedala?" spýtal sa nahnevane a so zvýšeným hlasom. „Takmer som ho tam zabil, Nora!" povedal a ja som si spomenula na ten moment.

Hneď ako Dylan odišiel, všetci začali nadávať a rozčuľovať sa, no najviac nahnevaný bol Theo, ktorého musel Luke pridržiavať, aby sa na neho nevrhol. Myslela by som si, že sa tým prezradí, že spolu niečo máme, no aj Logan a Cash boli na hrane. Kapitán ich musel upokojovať, aby sme si nerobili problémy tesne pred začatím turnaja.

„Môže mi niekto povedať, kto to bol?" spýtala som sa ich a nahnevane sa obzrela.

„To je Dylan, náš bývalý člen a úplný psychopat," povedal Zeke a rozhodil rukami. Ja som nadvihla obočie a nerozumela či to myslel vážne, alebo len obrazne.

„Príliš veľa si o sebe myslel a neustále nám tvrdil, aký je úžasný libero a podobné kraviny," ozval sa Matt a vzdychol si. „Keď tréner chcel zvoliť kapitána, Dylan bol prvý, ktorý prehlásil, že by mal byť kapitánom najlepší hráč. Čiže on."

„Lenže on bol horší ako amatéri," pridal sa Cash. „Nevedel loptu poriadne chytiť, odbiť a ani podať. Proste volejbal hrať nevie. Netvrdil by som, že by za to nikdy nehral, no rozhodne by to trvalo, kým by sa všetko naučil. A on potom prišiel s tým, že je najlepší a že bude kapitánom," povedal so smiechom.

„Samozrejme nikto s tým vôbec nesúhlasil. Nechceli sme, aby bol kapitánom, keď nič nevie, no on si stále mlel len to svoje. Nakoniec tréner vymenoval Willa za kapitána, čo však vyústilo do ešte väčších problémov a Dylan sa s tým nikdy nezmieril," povedal Zeke a ja som preglgla. Jeho pohľad a aj pohľady ostatných neboli príjemné.

„Niečo urobil?" spýtala som sa a všetci sa pozreli na kapitána.

„Povedzme, že s cieľom sa ho zbaviť, sa ocitol Will v jednej autonehode," povedal Evan a ja som sa chytila zhrozene za ústa. „Nič vážne sa mu nestalo, no mal zlomenú ruku a pár rebier. Samozrejme nikdy sme nemali dôkaz, že by to bol Dylan, no jeho úsmevy po nehode hovorili za všetko."

„To je hrozné," povedala Sofia a smutne na nich hľadela. „Takže je to narcis, ktorý si o sebe veľa myslí, no nič nedokáže. Takých nemám rada. Hlavne ak sa uchýlia aj k nehodám," povedala a ostatní prikývli. Zato ja som sa usmiala a pozrela na kapitána.

„To muselo byť pre teba mučenie," povedala som a zasmiala sa. „Nehrať volejbal celý mesiac a aj viac," povedala som a on sa začal takmer okamžite tiež smiať. Ostatní sa samozrejme pridali a dali mi za pravdu.

Ako som si aj z prvého dojmu myslela, nebol to len tak obyčajný hráč. Nemyslela som si však, že s ním budú mať takéto problémy. Ak ich mal kapitán, mal ich určite aj tréner. A ja som bola rada, že v tom momente tam s nami nebol. Mohlo by to dopadnúť ešte horšie.

„Rozhodne však na to už nevyzeráš," povedala som podráždene a dala ruky v bok. Theo sa ku mne obrátil a ja som nadvihla obočie. „Od kedy sme spolu, ani raz si ma nepobozkal. Teraz akože nedostanem bozk do konca života, alebo čo?!" povedala som a jemu sa na tvári objavil úsmev.

„Takže ty chceš pobozkať?" spýtal sa a ja som sa celá červená obrátila, no nereagovala som. Ten jeho triumfálny úsmev sa mi vôbec nepáčil.

„Nie, vôbec nie," povedala som a periférne videla ako sa ku mne pohol. Hneď som odskočila a on sa zasmial. „Teraz by si niečo chcel? Dve hodiny som pre teba bola vzduch," povedala som urazene a on si ľahol na gauč a s úškrnom sa na mňa pozeral.

„Možno by si mala ukazovať aj na seba," povedal a rukami si podoprel zozadu hlavu.

„Čo tým myslíš?" spýtala som sa a on pomykal plecami.

„Asi to, že keď sme sem prišli, tie dve hodiny, ktoré spomínaš, si tu behala ako šialená, stále nadávala a vôbec ma nevnímala," povedal a ja som nadvihla obočie. „Preto sa čudujem, že si si ma všimla až teraz," povedal a ja som očervenela. Bola totiž pravda, že som behala hore-dole a nevnímala okolie. No neuvedomila som si, že to boli celé dve hodiny.

Porazene som sa na neho pozrela a pristúpila k nemu. Sadla som si mu rozkročmo na boky a našpúlila pery. „Máš pravdu, prepáč," povedala som, no on ma s krútiacou hlavou chytil za boky a pozrel na mňa.

„Neospravedlňuj sa. Nejdem ťa za to teraz zabiť. Jeho by som najradšej zabil," povedal a hladil ma pod tričkom po bokoch.

„Ty si ho teda nepoznal? Keď odišiel ešte v jeho prvom ročníku," spýtala som sa a on s povzdychom prikývol.

„Počul som o ňom od ostatných, no domyslieť som si nič nedokázal," povedal a naklonil sa, aby ma pobozkal na kľúčnu kosť. „Ale už od začiatku sa mi nepozdával. Niekoho ako on, by som v tíme naozaj nezvládol," povedal a ja som sa usmiala.

„Možno je preto lepšie, že odišiel sám a nikto ho nevyrazil," povedala som a on sa so mnou v náručí posadil. Chytila som ho okolo krku a pozrela mu do očí.

„Nezdá sa ti však divné, že tak úpenlivo chcel byť kapitánom, až kvôli tomu zranil Willa, a potom len tak odíde? To sa mi zdá naozaj divné," povedal a pobozkal ma na krk. Vzdychla som si a súhlasila.

„Áno, to môže byť divné, no ktovie, aké boli jeho dôvody," povedala som a cítila, že odvracia pohľad. Jeho bozky zrazu boli žiadanejšie a intenzívnejšie ako predtým, až sa mi roztriaslo celé vnútro. Jazykom mi prechádzal po krku až k uchu, do ktorého mi jemne zahryzol a ja som sa usmiala.

Keď som už chcela niečo urobiť aj ja, zazvonil mi mobil. Od prekvapenia som sa od neho odtrhla a pozrela naň. „Nechaj ho," povedal mi Theo a chytil ma pevnejšie.

„Môže to byť dôležité," povedala som a uvedomila si, že je desať hodín. Netušila som, kto by to mohol byť.

„Mali zavolať pred niekoľkými minútami," povedal a schytil ma do náručia. Potočil so mnou a keď som sa objavila pod ním, obdarúval ma tými najvášnivejšími bozkami.