Hrali sme neuveriteľne dlho. No bolo to aj vďaka tomu, že nás tá hra veľmi bavila. Už dlho som sa takto nenasmiala a bola za to rada. Takisto som si potvrdila, že sú na tom všetci psychicky dobre. Nikto nebol nervózny z turnaja, čo ma veľmi tešilo.

„Je to démon," povedal zrazu zadychčane Evan a zhlboka dýchal. Otočila som sa k nim a videla ich ležať na zemi.

„Ako môže byť taká dobrá?" spýtal sa Zeke a rozkašľal sa. Len som sa zasmiala a s rukami v bok na nich pozerala.

Hrali sme dlho a výsledok bol viac než jasný. Vyhrali sme obidva sety a oni vlastne nemali žiadnu šancu. „Takýmto tempom vyhráme aj majstrovstvá!" zvolal nadšene Logan a začali sme medzi sebou tľapkať rukami. Smiala som sa na nich a bola rada, že hra skončila. Síce sme vyhrali, ja som už hrať ďalej nevládala. Ruky som mala celé červené, až sa mi triasli a nohy ma taktiež boleli. Všimla som si, že som mala došúchané rifle na kolenách, kvôli tomu, že som sa snažila akokoľvek zachrániť loptu. No a zvyčajne sa mi to aj podarilo.

Pozrela som sa znova na porazených a usmievala sa. Všetci hrali naozaj dobre a keby som ich bola počas hry nečítala, rozhodne by vyhrali. Ja som však chcela vedieť, čo zmôžu ak ich hra je prečítaná. Zakaždým som vedela, kam lopta dopadne, aj keď vlastne svoje zlozvyky ďalej nepoužívali. Možno to bolo aj kvôli tomu, že som ich sledovala každý deň a zvykla si na to. Nech to bolo už ako chcelo, nevzdávali sa a snažili sa vyhrať. Dúfala som však, že takúto húževnatosť predvedú aj na skutočnom zápase.

Lenže potom som sa pozrela na Thea. Ako aj ostatní, aj on ležal na zemi a popadal dych. Nečudovala som sa, pretože sa hádzal po loptu úplne všade a takmer vždy nám dal bod. No to nebol dôvod, pre ktorý som sa na neho mračila.

Nech som sa ho snažila počas hry prečítať akokoľvek, nikdy sa mi to nepodarilo. Keď podávali, zvyčajne som podľa ich tvárí vedela, kam podajú. V jeho prípade som nevidela vôbec nič. Takisto keď sme sa snažili zasmečovať, tak na najlepšie miesto, kde nemali šancu to vychytať, no on tam aj tak spadol a loptu zachránil. Dokonca aj keď som chcela použiť malý smeč a prekabátiť ich, pri ňom sa mi to nikdy nepodarilo. Pri ňom tá lopta proste nikdy nepadala na zem. Bolo to až neskutočné, no hlavne desivé. Desilo ma, že som z jeho tváre nedokázala prečítať, aký bude jeho ďalší krok. Aj keď sme nakoniec vyhrali, bolo to len tesne. Nedalo sa to nazvať jasným víťazstvom. Dali sme im zabrať a snažila som sa ich nepatrne zničiť, no Theo mi to nedovolil.

Pomaly sa stmievalo, keď sme už každý chceli ísť domov. Samozrejme im jeden zápas nestačil, a preto si ešte medzi sebou loptu podávali a smečovali. Nechala som ich, no ja som už nehrala. Ja som sedela na zemi pri stene a sledovala ich aj so Sofiou a Chuckom.

„Si bez nálady. Ako je to možné? Veď ste vyhrali," povedal Chuck a ja som si vzdychla.

„A takisto sa mračíš," povedala Sofia a pozrela na mňa. „Niečo sa stalo?" spýtala sa ma a ja som ju na moment ignorovala. Ďalej som sa mračila do ihriska a premýšľala.

„Nedokázala som ho prečítať," povedala som nakoniec a pozrela na nich. Prekvapene sa na mňa pozerali, pretože nerozumeli. „Vôbec som nevedela, čo urobí."

„O kom hovoríš?" spýtal sa Chuck a ja som hlavou kývla do ihriska.

„O Theovi," povedala som a obaja sa na neho pozreli. „Všetkých ostatných, dokonca aj na mojej strane, o každom som vedela, čo urobí. No o ňom nie. Nemala som ani potuchy kde sa objaví alebo čo urobí. Nedokázala som ho absolútne prečítať," povedala som a Sofia sa na mňa hneď pozrela.

„A nie je to kvôli tomu-," začala, no ja som hneď pokrútila hlavou.

„Nie, s tým to nemá nič spoločné," povedala som hneď a pozrela na ňu. „Pozerala som sa na neho ako na každého iného hráča, no nevidela vôbec nič. Vôbec nič," zopakovala som a ona úplne zbledla.

„Ako je to možné?!" spýtala sa a ja som pokrútila hlavou, no neodpovedala.

Jediný dôvod, prečo som to nedokázala je jednoduchý. Theo bol proste až príliš dobrý. Nepredvídateľný. Mohla som uznať, že je lepší, než všetci ostatní, i keď tí boli sami o sebe dosť dobrí. No on bol od nich ešte lepší. Pozícia libera, na ktorej hrá, mu dokonale sadla. Takto dobrý by nedokázal byť na inej pozícii. Nevedela som, aký bol jeho dôvod, prečo sa rozhodol hrať za tejto pozícii, no rozhodne spravil najlepšie rozhodnutie.

Napadlo ma, že mu o tom poviem, no neurobím to. Chcela som, aby túto svoju silu vycibril ešte viac. Vedela som, že to dokáže. Ak sa mu podarí byť ešte lepší než už je, bol by naozaj skvelý. Vo Winter Cupe to aj všetci uvidia. Už nebudú vidieť hroznú hru ako doteraz. Naozaj uvidia, čo nielen on, ale aj všetci ostatní dokážu. A keď sa to stane, skauti sa obzrú aj za nimi. Ak sa im podarí vyhrať, všetky tie roky prehier razom pominú.

A ja som vedela, že oni to dokážu.

S trénerom a kapitánom, sme z kampusu vyrazili okolo šiestej ráno. Bola som ešte unavená, no najmä zadýchaná, pretože som ráno musela bežať domov. Zabudla som totiž na to, že som večer spala u Thea a musela to ráno dobiehať. Rýchlosťou blesku som sa obliekla a dokonca aj namaľovala. Nakoniec som to stihla a ešte aj dostala posmešnú správu od Thea, ktorý si v pokoji ďalej spal. Ranný tréning sa z neprítomnosti trénera a kapitána zrušil, no ja som aj tak vedela, že si prinajmenšom pôjde zabehať.

„A ako to vlastne funguje?" spýtala som sa počas cesty, pretože sa mi nedalo na sedačke ani spať.

„No, vylosujeme si číslo a podľa toho nás zaradia buď do bloku A, alebo do bloku B. A potom sa dozvieme súpera," povedal kapitán a ja som prikývla.

„A akého súpera si zvyčajne vyberáte?" spýtala som sa, no odpoveď som aj tak vedela. Kapitán si však vzdychol a pozrel na trénera.

„Zvyčajné veľké školy, nie?" spýtal sa ho a tréner sa usmial.

„Áno, veľké školy a dosť schopné. No zatiaľ sme si v prvom kole ešte nikdy nevylosovali Technickú a ani Columbus. Obe školy sú veľmi silné a nebolo by dobré, keby sme na nich natrafili," povedal a ja som sa usmiala. Aj ja by som bola radšej, keby sa vyradili navzájom v inom bloku ako sme my. No ja som rozmýšľala nad niečím iným.

Neviem či sa nad tým oni pozastavovali, no z tých dvadsiatich ôsmych škôl, je asi polovica tá, ktorá pozná ich zlozvyky. Nevedela som, či ich poznajú aj ostatní, pretože sme nehrali so všetkými. Ale isto som vedela, že tí, s ktorými sme hrali, ich poznajú. A čo ma trápi najviac, tak výber našich súperov. Akoby to nebola náhoda, že si vyberáme vždy tých, ktorí tie zlozvyky poznajú. Dúfala som, že sa v tom iba mýlim.

Trojhodinová cesta mi dala poriadne zabrať, pretože som sa vôbec nevyspala. No ten čas sme využili na rozhovor o volejbale alebo o niečom inom. Počas cesty som si písala aj s Theom, ktorému sa nepáčilo, že som išla niekam bez neho a hlavne medzi hráčov. Musela som ho veľa upokojovať, že to zvládnem, čo som si aj myslela, že to dokážem.

Losovanie sa malo uskutočniť v športovej hale, kde by mali byť všetci zástupcovia škôl. Čakala som tak dvoch z každej školy a len vo výnimočných prípadoch aj viacerých. No to nebolo také dôležité.

„Dobre, choďte napred a ja sa hneď vrátim," povedal tréner, keď sme zastavili na parkovisku a on šiel niečo vybaviť. Vedela som, že treba nejaké papierovačky a podobné veci, preto sme s kapitánom išli dnu spolu.

Vonku na parkovisku už stálo veľa áut, čiže bola väčšina už dávno v hale. Cítila som sa v poriadku, ako aj každý deň, za to kapitán vyzeral byť až príliš zelený a nervózny. „Prešiel si si týmto už veľakrát, no stále máš strach?" spýtala som sa ho s úsmevom a on sa zasmial.

„Tak, snažím sa," povedal a vošli sme dnu, kde bola veľká hala. Podľa oznamov na stenách sme vedeli, akým smerom máme ísť. Aj keď to vedel kapitán skôr než ja. „Ide len o tie nervy."

„Neboj sa. Ja ťa ochránim," povedala som a on sa začal smiať.

„Áno, toho som si vedomý," povedal a vzdychol si. „Ak by však boli až príliš otvorení, prosím, nevšímaj si to. Viem, že aj ty sa niekedy ledva ovládaš," povedal a ja som sa zasmiala.

„Viem o tom," povedala som a chytila dvojité dvere. „No s určitosťou viem, že nebudem nič vyhlasovať. Toho už mám naozaj dosť," povedala som a otvorila veľké dvere.

Čakala som veľkú miestnosť s mnohými stoličkami a stolmi, veľkú nástennú tabuľu na konci miestnosti, veľké losovacie koleso a veľa ľudí. Presne som vedela, čo čakať, no aj tak ma to prekvapilo. Zostala som stáť pred dverami a videla viac ako päťdesiat ľudí. Podľa uniforiem a teplákových súprav, na ktorých mali znaky školy som zistila, že si niektoré školy vzali viac ako len dvoch členov. Najviac ich mala jedna škola, keď prišli s piatimi členmi a ja som bola rada, že viac ich naozaj neprišlo.

Nikto sa nerozprával s inými tímami, iba sa bavili medzi sebou. Nečudovala som sa. Vo vzduchu panovala taká nevraživosť a súťaživosť, až sa mi zle dýchalo. Videla som aj na kapitánovi, že sa mu tá atmosféra nepáči, no nemohli sme si vyberať. To horšie ešte len príde.

Hneď ako sme prechádzali cez miestnosť, si nás začali ostatní všímať a potichu si niečo so smiechom šepkali. Ako som aj čakala, kapitán sa plne stiahol a so sklonenou tvárou prechádzal okolo nich. Vôbec sa mi to nepáčilo a vynadala by som mu za to, no ovládla som sa. Neprišla som robiť žiadne problémy.

„Teba si pamätám!" zvolal zrazu niekto a ja som sa otočila. Neďaleko od nás, sedela trojica hráčov, ktorí sa pozerali na nás. „Ty si tá ich nová asistentka. Stále ťa neomrzelo pri nich byť?" spýtal sa s úsmevom a niektorí sa so smiechom k im pridali. Vyzerá to tak, že všetci ostatní majú predsa len niečo spoločné. A to robiť si z nás posmechy. „Nemyslel som si, že ťa tu ešte niekedy stretneme. Hádal som, že to hneď vzdáš. Prehral som stávku," povedal smutne a ja som sa otočila na kapitána.

„Kto to je?!" spýtala som sa ho a na chvíľu nastalo ticho. Kapitán nadvihol obočie a ja som sa dožadovala odpovede.

„To hádam nemyslíš vážne," zasmial sa znova ten hráč a ja som sa k nemu otočila. Postavil sa ku mne a pozeral na mňa. „Ako si práve mňa nemôžeš pamätať? Som najlepší hráč odtiaľto," povedal dotknuto a našpúlil peru.

„Keby si bol, rozhodne by som si ťa pamätala," povedala som zamračene a naozaj si nespomínala, kto to je. Smiech ostatných neustával a ja som stále nedostala odpoveď.

„Takto zraniť moje srdce," povedal ten hráč a chytil sa zlomene za srdce. „To sa mi ešte nestalo."

„To je Ace, kapitán Columbusovej univerzity," povedal mi kapitán a ja som nadvihla obočie.

„Ach, áno. Už si spomínam. Ten somár, ktorý nevie kedy zavrieť hubu," povedala som a všetci sa zasmiali ešte viac.

„Ale to je škoda. Myslel som si, že by si si ma pamätala ako najlepšieho hráča. Toto naozaj zabolí," povedal smutne a mňa tá jeho komédia už unavovala. Neznášala som tých, ktorý o sebe hovorili ako o najlepších. Tohto som hrať síce nevidela, no mohla som uznať, že je dobrý. No rozhodne nie je najlepší.

„Ak by som mala niekoho uznať ako najlepšieho, bol by to ten ľavák, ktorý mal to silné podanie. A nemyslím, že ty si ľavák," povedala som a on sa hneď zamračil. Niektorí sa stále smiali a pobavene sa na nás pozerali, no iní zas zmĺkli a pozerali sa na mňa. Kapitán bol úplne ticho a stál za mnou ako socha, nechápajúc situáciu.

„Asi máš na mysli to podanie, ktoré si od neho zachytila, je tak?" spýtal sa Ace a ja som prikývla.

„Áno, bolo naozaj silné. Predsa len, ľaváci sú vo volejbale naozaj dobrí," povedala som a on sa zamračil.

„A ty si zistila, že je ľavák len kvôli tomu, že si zachytila to podanie?" spýtal sa hráč okolo nás a ja som prikývla.

„A ako inak by som to mala zistiť," spýtala som sa a s nadvihnutým obočím sa na nich pozerala. Začali sa okolo smiať a urobili z toho ďalšie posmechy a kritiku. Ja som sa však pozerala na Acea, ktorý nespustil zrak zo mňa. Nesmial sa už ako aj ostatní a ani som mu v tvári nevidela pohŕdanie. Naopak. Vážne sa na mňa pozeral, akoby vo mne videl nepriateľa. A presne to som aj chcela.

Otočila som sa na kapitána a odchádzali sme od nich preč. Viac som s nimi aj tak hovoriť nechcela. „Ace vyzeral inak ako predtým. Niečo mi ušlo?" spýtal sa ma kapitán a ja som sa usmiala.

„Ako jediný z tých všetkých si uvedomil, že nie ste takí akí ste boli predtým," povedala som a obaja sme si sadli na voľné miesto, ktoré bolo od všetkých najďalej.

„A ako na to prišiel?!" spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Vďaka mne," povedala som a žmurkla na neho. Prekvapilo ho to a vôbec nepochopil čo som sa tým snažila naznačiť, no to nevadilo. Dôležité je, že na to prišiel Ace. Vedela som, že on bude tým, ktorého budeme musieť poraziť, aby sme sa dostali ďalej.

Asi okolo jedenástej boli už všetci tam kde mali byť. Už aj s trénermi po boku sme sedeli v miestnosti a pozerali sa na organizátorov, ktorí nás spolu privítali. Bola som rada, že sme konečne začali, pretože som už nemohla zniesť tie posmechy a kritiku. Neustále som za sebou počula smiech a šepot, a liezlo mi to na nervy. Keby som bola kapitánovi niečo nesľúbila, asi by som ich všetkých dobila.

„A teraz by sme prešli k losovaniu. Požiadal by som každú školu, ktorú vymenujeme, aby sem prišli a vytiahli tak náhodne číslo z nášho kolesa," povedal organizátor a ja som sa obzrela. Postupne sa postavili ľudia a išli smerom k stolu, kde bolo koleso a v ňom loptičky s číslami.

„Dúfam, že si aj dnes vylosujete neprajné číslo, Savannah!"

„Smola sa nesie aj niekoľko rokov!"

„Aj tak prehráte hneď v prvom kole!"

„Will, nezabudni na číslo päť!" volali jedna radosť a smiali sa pri tom. Nepáčilo sa mi to a už vôbec nie nepatrné úsmevy na tvárach dokonca aj organizátorov. Evidentne nás majú všetci pre srandu a vôbec sa to nesnažia skrývať. Tréneri sa zvrchu pozerali na nášho trénera, ktorý však iba bez slova sedel na stoličke a nepovedal a ani neurobil nič. Museli si týmto správaním prechádzať každý jeden turnaj a nikdy sa to nezmenilo. Nečudovala som sa, že to chcú mať čo najskôr za sebou.

„Čo majú s tým číslom päť?" spýtala som sa, keď som si na to spomenula. Väčšina o tom čísle hovorila.

„To je číslo, ktoré si v každom turnaji vždy vylosujeme," povedal tréner s povzdychom. „To číslo je naozaj prekliate."

„Ako je možné, že si ho vždy vylosujete?!" nechápala som a kapitán sa pomaly postavil.

„Je to náhoda. Aj iné tímy si vyberú rovnaké čísla," povedal a ja som sa postavila s ním, pretože sme boli na rade.

On možno tvrdil a bol aj s trénerom v tom, že to bola náhoda. Možno tomu verili aj ostatní, no ja som tomu neverila. Takáto náhoda sa nedeje každé tri roky, v každom jednom zápase. Niečo na tom bude a prezradili mi to aj pohľady všetkých v miestnosti. Keď sme sa blížili ku kolesu, začali si šepkať a ukazovať na nás, aby tak dávali pozor. Aj keď pri ostatných takmer vôbec nevenovali pozornosť, pri nás si na tom dávali extrémne záležať.

Pozrela som sa na tabuľu, kde už bola vytvorená osa zápasov a videla už zaplnené miesta. Ešte ani zďaleka neboli všetky plné, čiže sme mohli byť takmer kdekoľvek. No všimla som si miesto päť. To bolo prázdne a už by sme mali aj súpera. Bola to Fort Valley štátna univerzita. Uvedomila som si, že s tými sme už hrali aspoň päťkrát, čo bolo oproti ostatným príliš veľa. Pozrela som sa na nich v miestnosti a videla im úsmevy na tvárach. Akoby vedeli, že budeme ich súperi znova. No ako to môžu dopredu vedieť? Ako môžu vedieť, že Will vylosuje znova číslo päť?

Pozrela som sa na dievča, ktoré točilo kolesom a mala na tvári zamrznutý úsmev, aký museli mať všetky takéto dievčatá. Pozorovala som ju a v nepatrnom okamžiku si uvedomila, že sa pozrela do miestnosti. V mojej hlave sa rozsvietili všetky alarmy, a preto som mala veľmi málo času zistiť, ako vlastne podvádzajú.

Postavili sme sa vedľa kolesa a organizátor nás cez mikrofón uviedol. V miestnosti sa začali všetci smiať, pokrikovať po nás a ponižovať tak. „Zvoľte si Technickú, aspoň vás preučia!"

„Dokážeš to, Will! Znova tvoj tím porazia!"

„Nezabudni si vylosovať správne," smiali sa jedna radosť a ja som ich všetkých pozorovala. Môj pohľad však zastal na Aceovi, ktorý nás ako jediný bez slova pozoroval a nesmial sa pri tom. Vlastne sa celý čas pozeral na mňa, akoby očakával, čo urobím.

Will sa vedľa mňa zhlboka nadýchol a už vkladal ruku do kolesa. Lenže vtom sa na mňa pozrel a miestnosť veľmi rýchlo utíchla. Pozerala som sa mu do očí a pritom ho držala za zápästie, aby som mu tak zabránila losovať.

„Nora?" oslovil ma prekvapene a ja som sa pozrela na to dievča. Tá hneď zbledla, no snažila sa správať normálne. Pozrela som sa znova na kapitána a usmiala sa.

„Nechcem ti oponovať, no rada by som losovala ja," povedala som mu a on preglgol. Vyzeral, že je zo všetkého extrémne nervózny a chce to mať čím skôr za sebou. Dokonca mal na tvári priveľa potu, i keď bola v miestnosti klimatizácia. Usmiala som sa na neho a jemu ochablo celé telo.

„Prosím," povedal a odstúpil od kolesa. Postavila som sa pri neho a pozrela do miestnosti. Všetci boli ticho a iba ohromene na nás pozerali. Ja som sa však pozrela na to dievča a následne čakala, kedy koleso roztočí.

Nakoniec to urobila a ja som pozorne sledovala loptičky, ktoré vo vnútri lietali a všimla si jednu jedinú. V momente som sa usmiala a pozrela na to dievča, ktoré akoby od strachu prestalo dýchať a koleso prestala aj točiť. Následne odstúpila, akoby som bola nejaké divé zviera, ktoré je pripravené na ňu zaútočiť. Keby okolo nás nebolo toľko ľudí, rozhodne by som to urobila.

Siahla som rukou do kolesa a všimla si, že do mojej ruky v momente zapadla jedna loptička. Bola to presne tá, ktorá sa pri vstupe motala od samého začiatku. Ako som poznala Willa, chcel to mať zakaždým čím skôr za sebou, a preto ju vždy schmatol a bolo to vždy to isté číslo. Nečudovala som sa tomu. Tá loptička bola ťažšia ako ostatné a nikto si to ani len neuvedomil.

Ja som ju však rýchlym pohybom odsunula a v tej istej sekunde vzala inú loptičku do ruky, ktorú som aj vytiahla. Miestnosť bola zahalená v hrobovom tichu a všetci sa pozreli na organizátora, ktorý ju vzal do ruky a prečítal.

„Číslo dvanásť!" zvolal nadšene a ja som sa otočila na miestnosť. Nikto sa neradoval, nikto neprehovoril a nikto sa netváril inak ako šokovane. Všetci sa na mňa pozerali a dúfala som, že niektorí aj preglgli. Pozerala som sa na nich tak vražedne, ako som len dokázala. Táto manipulácia ma vytáčala a mienila som s ňou skoncovať. Nech to stojí čokoľvek.

Postrčila som Willa do chrbta a tlačila ho späť k trénerovi. Organizátor už dávno vyvolal ďalšiu školu, no nikto ich už nevnímal tak ako doteraz. Všetci sa nepatrne otáčali za nami a šepkali si. Presne to som chcela. Vyvolať v nich neistotu, s akou sa s týmto tímom ešte nestretli. A tú neistotu úplne vyvolať, keď nad nimi vyhráme.

Prechádzali sme popri Aceovi, ktorý sedel rovnako ako aj predtým. Pozeral sa však pred seba a mne nevenoval ani jeden pohľad. Netušila som, či o tých zmanipulovaných loptičkách vedela len tá škola, ktorá to urobila a nikto iní, no domyslela som si, že on to vedel tiež. Vedel to a nič s tým neurobil, čo ma neprekvapilo. Podľa jeho výrazu počas celého procesu, som zistila, že sa mu to nepáči, no aj tak s tým nič neurobil. Nevadí. Aspoň nebol vinný ako iní.

Celé to losovanie trvalo dve hodiny aj so všetkými rečami. A ako náhle sa to skončilo, my sme boli prvý, ktorí odchádzali z miestnosti preč.

„Dozviem sa vlastne, čo sa tam stalo?" spýtal sa ma tréner počas chôdze. Neobzrela som sa za ním, iba mávla rukou.

„Nie je o čom hovoriť. Nepotrebujem, aby ste z toho urobili problém," povedala som a on ma chytil za rameno a tým zastavil.

„Chcem vedieť, čo sa tam stalo, Nora," povedal a ja som si vzdychla.

„Fajn, poviem vám to v aute," povedala som a pokračovala v ceste.

Winter Cup sa začína na budúci týždeň utorok. Do finále budú hrať všetci štyri zápasy, až na Technickú, ktorá hrá o jeden zápas menej. Ak vyhráme v utorok obidva zápasy, postupujeme do štvrťfinále. Semifinále sa koná zase štvrtok a finále v sobotu. Nechcela som hovoriť dopredu, pretože sme zatiaľ nič nevyhrali. No mala som pre to veľké nádeje.

Pri aute som sa s rukou na dverách otočila na halu a pozrela na ňu. Ostatní hráči pomaly tiež vychádzali von, no môj pohľad zastal na Aceovi, ktorý stál vo dverách a pozeral sa na nás. Niečo mi hovorilo, že on nebude jednoduchý hráč. Ešte som ho nevidela hrať, no mala som pri ňom rovnaký pocit, ako aj pri Theovi. Ak budeme proti nim hrať v zápase, budeme to mať veľmi ťažké.