Už dávno mi tak nadšene srdce nebúšilo. Cítila som, že mi od radosti chce vyskočiť z hrude, no ja som mu to nedovolila. Určite nie tak skoro a tak rýchlo. Keď som bežala k telocvični, myslela som si, že sa stal zázrak. Že ma muselo niečo osvietiť, keď som sa pozrela tým smerom, kde bola stará budova. Netušila som, čo mi odpovie Chuck. Netušila som, že by sa z toho vykľul nejaký šport. No nech to bolo ako chcelo, už som vedela, o čom budem písať článok.

Keď som pribehla k telocvični, dvere boli zatvorené, no počula som zvnútra padanie lôpt a aj pískajúce botasky o podlahu. Bolo už po piatej, čiže som sa nečudovala, že majú stále tréning. No nech som premýšľala akokoľvek, nenapadala ma možnosť, ako by som sa dostala dnu. Podľa budovy som zistila, že je to len telocvičňa, so žiadnymi tribúnami na sedenie. Preto som zvolila iný prístup.

Dala som si na hlavu kapucňu a sadla si na zem pred malé okienko blízko pri dverách. Keď som dnu nazrela, videla som na hracej ploche tak päť hráčov. Nehrali medzi sebou zápas, iba si trénovali podávanie alebo smečovanie. Usmiala som sa a hneď som si otvorila zošit, aby som si písala skvelé myšlienky.

Nikdy som si nemyslela, že moja účasť na volejbalových zápasoch, keď som mala sedem rokov, bude niekedy taká prospešná. Hrala som volejbal asi tri roky, kým som nezistila, že to nie je šport pre mňa. Pravidlá som si celkom pamätala a na telesnej v škole som poctivo hrávala. No ešte nikdy predtým som nebola na žiadnom oficiálnom zápase, ani sa iba pozrieť. Možno to bolo aj kvôli tomu, že sa mi zdal americký futbal zábavnejší alebo to bolo skôr kvôli tomu, že ho hral môj starší brat a ja som ho chodievala povzbudzovať. Áno, tá možnosť bola najpravdepodobnejšia.

Sedela som na zemi asi takých pätnásť minút a zaregistrovala v telocvični asi osem hráčov. Čo som vedela, tak v zápase hrajú šiesti, plus libero. Ostatní hráči boli náhradníci, keby sa niektorí z hlavných hráčov zranil alebo by chceli využiť iných hráčov na základe stratégií. No neprišlo mi, že by v telocvični bolo viac ľudí. Akoby ich naozaj bolo len osem, čo sa mi zdalo zvláštne. Iné tímy sú prepchané hráčmi, ktorí súperia o pozíciu v základnej zostave, no tu to asi nebude ich najväčší problém.

Spočiatku som nevnímala Chucka, a to, čo mi o nich povedal. No zjavne mal v niečom pravdu. Ak nejakí tím nevyhráva už niekoľko rokov po sebe, nehrnú sa do tímu žiadni noví hráči. A ak bol volejbalový tím vyše pätnásť rokov nečinný, nečudovala som sa, že skončil tak, ako je.

Skôr než som si stihla zapísať ďalšiu myšlienku, ktorá ma napadla, som zrazu uvidela niečiu ruku. Nestihla som poriadne zareagovať a skríkla som, keď som sa snažila notes vziať späť do ruky. No namiesto toho som sa zvalila na zem a s vlasmi v tvári som sa pozrela nahor.

„Čo tu do riti robíš?" zavrčal mužným hlasom, až ma striaslo. Nemohla som mu poriadne vidieť do tváre, no rozhodne som mohla zistiť, že je nahnevaný. A to poriadne.

„Ako to vysvetliť," pokúsila som sa zasmiať, no to asi nebol najlepší nápad. Postavila som sa, aby som mu čelila, no uvedomila som si, že je na mňa privysoký. Mohol mať tak nad stoosemdesiat centimetrov a ten fakt ma dosť vydesil.

„Pýtam sa, čo tu robíš?!" zavrčal nepriateľsky zas a zvieral v ruke zošit. Moje srdce búšilo na poplach.

„Jasné, poviem. Prosím, vrátiš mi však ten notes?" usmiala som sa a načiahla sa k nemu, no on sa odtrhol a v momente kráčal preč. „Hej, vráť mi to!"

„Kto ťa sem poslal?" spýtal sa zrazu a ja som nadvihla obočie.

„Kto by ma sem preboha posielal?!" zazrela som po ňom a on sa zasmial.

„Asi ten, ktorý chce ukradnúť naše záznamy? Ukradnúť nám naše stratégie hier a podobne?" povedal a mne padla sánka.

„Čo?" zapišťala som, pretože som pochopila, z čoho ma vlastne obviňoval. No skôr ako som mu toto mylné obvinenie stihla vyvrátiť, pohol sa ku dverám a tie s rachotom otvoril.

„Hej, máme tu problém!" zvolal do telocvične a ja som spanikárila. Rozbehla som sa ku dverám a vošla dnu, kde sa ku mne otočili tí ôsmi hráči, ktorých som doteraz pozorovala cez okno. Niektorí sa najprv pozreli na zošit, ktorý mal v rukách ten chalan a iní sa prekvapene pozerali na mňa.

„Čo je zač?" spýtal sa ten najvyšší z nich a pozrel sa na mňa. A aj keď nemal na tvári žiadny vražedný pohľad a ani v rukách žiadnu zbraň, aj tak som od neho odstúpila a chcela utekať ako o život. Lenže skôr ako som to naozaj mohla urobiť, som vrazila do ďalšieho tela. V momente som zapišťala a otočila sa. A uvidela nejakého dospelého muža.

„Môžete mi vysvetliť, čo robí dievča v tejto telocvični?" spýtal sa chlap v teplákovej súprave a s píšťalkou na krku. Preglgla som a jeho vražedný pohľad hovoril za všetko. Bol to tréner.

„Sledovala nás z okna," povedal ten chalan, ktorý ma nachytal a podal mu môj zošit. Ten ho chytil do ruky a keď som sa k nemu pohla a on sa pozrel na mňa, ustúpila som a zatvorila ústa.

„Takže, slečinka, ktože si?" spýtal sa ma s úsmevom a ani sa do notesa nepozrel. Preglgla som a na moment stratila reč. Veď, kto by sa mi aj čudoval. Bola som v blízkosti desiatich mužov, ktorí mali výšku vyššiu ako je pekné a všetci sa pozerali na útle dievča, ktoré vystrašene pozeralo na nich.

„Zlodejka, čo iné," obvinil ma znova a ja som sa na neho naštvane pozrela.

„Ktorý idiot by kradol stratégie hry vo volejbale?" skríkla som a on nadvihol obočie. „Keby je to futbal, tak to pochopím, ale volejbal? Veď tu nemáš poriadne ani čo plánovať. Nejde len o to dostať loptu z jednej strany na druhú?" pozrela som na neho a on na mňa šokovane hľadel. Všetci razom zmĺkli a ja som si nebola istá, či som ich urazila, alebo skôr krikom prekvapila.

„Takže?" spýtal sa tréner, akoby ho zaujímala odpoveď len na tú jeho otázku.

„Študujem tu," povedala som a on sa zamračil. „Neprišla som nič kradnúť, len som si chcela zapisovať inšpirácie."

„A k čomu?!"

„Máme za úlohu z jedného predmetu napísať článok a ja som si myslela, že by som napísala, no, o vás," povedala som a on sa zatváril, akoby zle rozumel. „No, ako to povedať. Vlastne ešte neviem, čo by som písala, ale bola by som rada, keby ste mi dovolili napísať o vás," povedala som a mädlila si prsty v dlaniach, pretože som bola dosť nervózna. Hlavne ak sa na mňa všetci pozerali.

„A čo to zahŕňa," spýtal sa a ja som si vzdychla.

„No, ak by ste mi dovolili sledovať vaše tréningy alebo vaše zápasy. To by mi pomohlo. Samozrejme by som vám neliezla pod nohy. Budem tichá ako myška," povedala som a zasmiala sa. Lenže nikto sa so mnou nezasmial. Preto som sa s hanbou stiahla a pozorovala jeho zamračený výraz. Hrýzla som si spodnú peru a premýšľala, čo mi povie.

„U koho je to predmet?" spýtal sa.

„U profesora Phillipsa," povedala som hneď a on sa otočil na päte a odchádzal z telocvične preč. V momente som sa chytila za vlasy a prudko zanadávala. Oni sa samozrejme začali smiať a ja som sa na nich už bez kapucne pozrela a mračila sa.

„Ty hádam nie si normálny!" obula som do toho chalana, ktorý mi vzal vonku notes. „Keby nebolo teba, nemala by som teraz žiadny problém!"

„Nemala si sa zakrádať tam, kde nemáš," povedal tiež nahnevane. „V jednom kuse sa tu potulujú podozrievaví ľudia a kradnú nám naše hry. Odkiaľ som mal asi tak vedieť, že ty jedna z nich nie si?"

„Opakujem. Kto by preboha kradol hry vo volejbale?!" povedala som a plesla si rukou po čele. „Veď to nemá logiku."

„To povedz tým, ktorí nám kradnú hry už dobré roky!" povedal nahnevane a ja som sa zamračila.

„Tomu veru nechápem. Veď od vás poriadne ani nemajú čo kradnúť!" povedala som a on sa ku mne pohol.

„Čo si to povedala?" zavrčal a skôr než sa ku mne naozaj priblížil, sa medzi nás postavil druhý a odsunul ho rukou na ramene.

„No tak, upokojíme sa, vy dvaja," zasmial sa a všimla som si, že aj keď sa on usmieval, vládla okolo napätá atmosféra. No ja som neodtrhla zrak od toho chlapa, ako ani on odo mňa. Dosť sme sa na seba mračili, no mne to bolo srdečne jedno. „Ako sa voláš?" spýtal sa ma ten druhý a odtrhol tak z vražednej polohy.

„Nora," povedala som mierne a už nie nahnevane. Usmial sa na mňa a otočil sa ku mne.

„Ja som Will, kapitán," povedal a mne padla sánka. „Mrzí ma, že ťa Theo krivo obvinil, no musíš tomu rozumieť. Po našich skúsenostiach musíme byť opatrní," povedal a ja som v momente prikyvovala, akoby som hovorila s prezidentom. Je totiž všeobecne známe, že kapitáni každého tímu, sú veľmi drsní ľudia. Hlavne v prípade mužov. Musia riadiť všetkých hráčov a na to, aby to dokázali, musia byť silnejší a aj drsnejší. A keď som sa na neho pozerala, bol rozhodne oboje.

„Nezavadziam," povedala som nezmyselne a on sa na mňa prekvapene pozrel. Preglgla som a nebola schopná sa ani len opraviť. Z jeho výšky sa mi krútila hlava a chcela som čím skôr vypadnúť.

„Zdá sa, že sme ju trochu vystrašili," povedal zrazu jeden z nich so smiechom a ja som sa k nemu chcela otočiť. Lenže skôr než som to urobila, ma zozadu objal okolo pása a jeho tvár bola zrazu na mojom krku. Šokovalo ma to. „Bože, ty si taká malinká a tenulinká. Máš možno tak dvadsať kilo," zasmial sa a hneď si to aj overil. Takmer som zapišťala, keď ma jednou rukou nadvihol do vzduchu a hneď na to pustil zas na zem. „Takže viac," povedal a všetci sa začali smiať. Hneď som sa od neho pohla a zamračila sa na neho.

„Hej, to si si mohol odpustiť," povedala som a on sa s rukami za krkom na mňa usmial.

„Nebodaj by si mi to povedala sama," zasmial sa a ja som nadvihla obočie.

„Jasné, päťdesiattri," pomykala som plecami a všetci zmĺkli. „Nie je to zas také strašné povedať."

„No dobre," usmial sa na mňa a viac radšej nereagoval. Podľa ich tvárí mi to však prišlo tak, že nevedeli, čo na to majú povedať. Situáciu zachránil ich tréner, ktorý sa vrátil. Hneď ako vstúpil, si to namieril ku mne a podal mi zošit, ktorý som vďačne prijala.

„Ten chlap dáva každý rok ťažšie a stupídnejšie úlohy. Naozaj mu nerozumiem," povedal s povzdychom a pozrel na ostatných. „Máme to overené. Je študentkou toho idiota Phillipsa a má napísať ľubovoľný článok. Takže si si vybrala nás?"

„Áno," povedala som hneď a stisla pery.

„Čiže by si nás iba pozorovala a písala si svoje veci, je tak?"

„Ani o mne nebudete vedieť," povedala som a on sa s rukami v bok pozrel na ostatných.

„Myslím, že vašu hru nijako neovplyvní, keď tu bude. Ak nijako nebude zasahovať, myslím, že by sme jej to mali dopriať. Poznáte predsa Phillipsa, takže sa dokážete vžiť do jej situácie," povedal a všetci sa začali smiať. Pozrela som sa na nich a nerozumela, akou minulosťou si s ním prešli. „Kapitán?" ozval sa tréner a ja som sa pozrela na Willa, ktorý sa na mňa usmial.

„Áno, myslím, že by to malo byť v poriadku," povedal a ja som sa na neho vďačne usmiala. Ostatní sa usmiali, akoby im to naozaj neprekážalo, no to som si len myslela.

„No ja teda nesúhlasím," ozval sa otravný hlas a všetci sme sa na neho pozreli. Mal ruky založené na hrudi a s úškrnom na nás pozeral. „Nepáči sa mi fakt, že tu bude okolo nás pochodovať a písať o nás."

„Theo, no tak," oslovil ho kapitán, no on ho rukou umlčal a usmial sa.

„Nech je to niečo za niečo," povedal a pozrel lišiacky na trénera, ktorý sa zamračil, no pozorne ho sledoval.

„A čo presne máš na mysli?" spýtal sa.

„Kustódka," povedal a všetci razom začali bučať a smiať sa. Dokonca aj slušný kapitán zadržiaval smiech, no len ja jediná som nerozumela. Pozrela som sa na trénera a bola rada, že jemu zostal rovnako vážny pohľad ako aj predtým. No tentoraz sa pozeral na mňa.

„A to je čo?" spýtala som sa, pretože som to nepoznala. Podľa ich smiechu to však nebolo nič úžasné.

„To je človek, ktorý sa stará o hráčov," povedal Theo a postavil sa na pol metra odo mňa. Hlavu som musela zdvihnúť takmer až do neba, pretože bol vysoký. „Perie im dresy, oblečenie po tréningoch, pripravuje im jedlo, pripravuje im prostredie pre tréning, upratuje po tréningu všetky nástroje a je k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Presne to robí kustódka. Môžeš to taktiež nazvať ako asistentka trénera," povedal a mne sa nad tými činnosťami len tak zahmlilo pred očami. Začala som sa zúfalo smiať.

„To má byť vtip?" povedala som a on sa na mňa s posmechom pozrel.

„Ak chceš niečo od nás, budeme my chcieť niečo od teba," povedal s víťazoslávnym úsmevom na tvári. Evidentne si bol vedomý toho, že nie som typ dievčaťa, ktoré by robilo niečo také. A jeho pravda v očiach ma veľmi dráždila. „Takže, je evidentné, že na to nemáš. Preto myslím, že sme tu skončili," zasmial sa a s úškrnom na tvári sa obrátil na odchod.

„Platí," zvolala som a on sa v momente zastavil. Všetci, vrátane trénera, sa na mňa okamžite šokovane pozreli, no ja som sledovala len Theov chrbát. „Tak platí," zopakovala som a on sa ku mne otočil. No tentoraz už so žiadnym posmechom.

„Si si istá?" spýtal sa a ja som prikývla.

„Áno, môže byť?" pozrela som na trénera a ten sa mi mierne poklonil a pri tom s úsmevom prikývol.

Čo sa dialo potom, som už nevedela. Ostatní sa začali smiať, zoznamovať sa so mnou a navzájom sa predstavovali. Ich pozície a mená mi budú robiť na začiatkoch problémy, no na tom nezáležalo. Chcela som sa odstreliť za to, čomu som sa upísala.

Ja som totiž súhlasila len kvôli tomu, pretože ma ten chlap podceňoval. Jeho posmešný výraz na tvári vo mne vyvolával len zlosť a keby môžem, udrela by som ho. V tom momente, s cieľom vymazať mu ten úškrn z ksichtu, som nerozmýšľala nad tým, s čím som vlastne súhlasila. Uvedomila som si to až potom, čo súhlasil tréner.

A keď som si to naozaj uvedomila, chcelo sa mi plakať.