Chvíľu na mňa len pozeral a nereagoval. Potom sa však usmial a sklopil zrak, aby sa tak s úsmevom pozeral do zeme. „Si naozaj dobrá, Nora. Až desivo dobrá," povedal s povzdychom a ja som si tak sadla vedľa neho a pozrela pred seba.

„Beriem to teda ako súhlas," povedala som a periférne videla na jeho tvári úsmev.

„Za tri roky si to nikto nevšimol. Za tri roky sa nad tým nikto nepozastavoval. Ako je možné, že ty to vidíš hneď?" spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Keby som to videla hneď, spýtala by som sa ťa na to skôr. No ja som stále verila, že je to zlozvyk a že nad ním nemáš žiadnu kontrolu," povedala som a zrazu sme sa na seba pozreli. „Dnes mi však došlo, že nad tým kontrolu máš," doplnila som a on sa hneď odvrátil. „Povieš mi, v čom je vlastne problém?" spýtala som sa a on sa na mňa pozrel. „Veľa sa tým zmení."

„Myslíš fakt, že na mne záleží, či vyhráme alebo nie?" spýtal sa s úsmevom a ja som očervenela.

„Možno sa neviem tváriť nenápadne ako som si myslela," povedala som s panikou, no on pokrútil hlavou.

„Som nahrávač, najdôležitejší hráč na ihrisku. Viem čo treba robiť," povedal a ja som si vzdychla.

„Tak mi povedz, v čom je problém?!" vyzvala som ho, aj keď som videla, že o tom nechce hovoriť. No taktiež som videla, že by sa o tom rád s niekým porozprával.

„Volejbal som hral už ako malý," začal hovoriť a ja som sa spokojne usmiala. „Na základnej som hrával za malý klub a len tak pre zábavu. Potom na strednej som sa pridal do školského tímu a už chodil aj na zápasy a hral šport, ktorý milujem. Naša škola bola veľmi silná a zúčastňovali sme sa na majstrovstvách každý rok. Hráči boli naozaj veľmi schopní a už v druhom ročníku si ich vyhľadali silné vysoké školy. Preto nemali núdzu o to, že by sa mali vzdať hrania," hovoril, no mne to prišlo ako veľmi smutné rozprávanie. I keď ich vlastne skôr chválil ako ich osočoval.

„A ty si patril kam?!" spýtala som sa a on si vzdychol, no aj tak sa usmial.

„Ja som patril k náhradníkom," povedal a ja som nadvihla obočie. „Nebolo to tak, že by mi to vadilo. Vedel som, že proste na tú elitu v škole nemám. Preto som trénoval, viac pečoval o svoje schopnosti a zlepšoval sa, aby som sa im aspoň raz mohol rovnať. No vždy bol niekto lepší než som ja, preto som robil čo sa len dalo, aby som si aspoň raz zahral na turnajoch."

„A podarilo sa?" spýtala som sa, no on nasadil smutný úsmev. Podľa toho som zistila, že sme prišli k jadru problému.

„Hlavný nahrávač ochorel a ja som bol jediný, ktorý mohol hrať hneď. Vtedy som bol neskutočne nadšený, že si konečne zahrám po boku takých silných hráčov. Vedel som, že keď s nimi budem hrať, bude to najlepšia hra v mojom živote," povedal, a potom s povzdychom zdvihol hlavu. „Ako náhle som vošiel na ihrisko, zaplavili ma mnohé požiadavky o tom, komu mám nahrať loptu. Všetci piati hráči po mne chceli, aby som im nahrával a hovorili to všetci naraz. Bol som šokovaný z toho ako priam žiadostivo chcú dostať tú loptu a dať bod. Boli takí všetci. Všetci chceli loptu a nezáležalo na tom, že by tým nedostal šancu ten druhý. Bolo im to jedno. Sebecky sa dožadovali lopty a bolo jedno, v akej situácii ju dostanú. Preto som sa snažil vyhovieť každému. Vedel som, že nech tú loptu hodím komukoľvek, dajú bod. Nemusel som sa na nich ani len pozerať, vedel som, že ten bod padne. Ale ako náhle som ju niekomu hodil, ostatní po mne zazerali a v očiach som im videl nenávisť," povedal a ja som pootvorila ústa. „Len za to, že tú loptu nedostali oni, ma išli prebodávať pohľadom. A keď som si ich chcel udobriť a nadhodiť im, tak ma prebodávali zas ostatní. Nebola šanca, aby v tom istom okamžiku dostali loptu všetci, a preto som celý zápas hral s tým, že sa na mňa pozerá niekoľko párov očí, ktoré ma nenávidia," povedal a hlavu sklonil až k rukám, ktoré mal položené na kolenách.

„Hral si naozaj pod veľkým tlakom. A ešte k tomu z vlastnej strany a nie zo súperovej," povedala som a súcitila s ním. Musel na to všetko znova spomínať a hovoriť o tom. Nečakala som, že to bude až také hĺbkové.

„Po tej hre si tréner všimol, že mi nahrávanie ide dobre, pretože som im dával presné nahrávky. Presne tam, kde som vedel, že bude najlepší spôsob, ako zabodovať. Celé zápasy som sa tak nepozeral na hráčov, ale na loptu. Vždy som totiž vedel, že nech tú loptu nadhodím komukoľvek, vždy ju zachytia," povedal a keď zdvihol hlavu, uvidela som na jeho tvári slzy. Prekvapilo ma to, no on si to akoby ani nevšimol. Preto som iba mlčala a ďalej počúvala. „Hral som tak celý druhý ročník, až kým sa nestalo niečo, čo som netušil, že by sa mohlo stať," povedal a usmial sa. „V jeden zápas, keď som loptu nadhodil spoluhráčovi, namiesto toho, aby lopta padla na súperovu stranu, padla na tú našu," povedal a mne padla sánka. Hneď som vedela čo to znamená, no nechala som ho, nech mi to s úsmevom dopovie. „Počul som iba dopad lopty na dlážku a úplne zdrevenel. Otočil som sa, aby som sa pozrel, či som náhodou nenahral zle, no videl som iba prázdne miesto. Nestál tam nikto, kto by tú nahrávku vzal a odbil. Nestál tam vôbec nikto," povedal a zahanbene znova sklonil hlavu, pretože sa mu na tvári objavili ďalšie slzy, ktoré si už však všimol. Ja som však stále mlčala.

„Nevedel som, čo sa deje a čo som spravil zle. Domyslel som si, že to bola moja chyba, a preto som to neriešil a ospravedlnil sa. Lenže takto to pokračovalo aj ďalej," povedal a ja som sa chytila za ústa. „Niekedy tú loptu odbili, no viackrát sa stalo, že som nahral na prázdne miesto, kde nikto nestál. Trvalo to tak celý môj tretí ročník. Od mladších spoluhráčov som zistil, že ma za chrbtom ostatní osočujú, intrigujú a nepovažujú za člena tímu. Aj keď som hral v základnej zostave. Stále som si domýšľal, že je to moja vina, že to mojou vinou niekedy prehrávame, a preto nie sú s mojou hrou spokojní. Preto, keď začal štvrtý ročník, požiadal som trénera, aby ma odpísal zo základnej zostavy. Najprv to nechcel urobiť, no na moje požadovanie ma odpísal a ja som tak bol voľný," povedal a aj cez slzy sa usmial.

„Nick," oslovila som ho nežne, no on sa len zasmial a pokrútil hlavou.

„Ten hráč, ten, ktorého som vlastne v druhom ročníku nahradil, stretol som ho v meste keď som bol štvrták. Už som hrával iba na tréningoch a nikdy nie v zápasoch a potešilo, že sa s ním môžem porozprávať. Neuveríš, no povedal mi, že som mu zachránil život," povedal s úsmevom a ja som zovrela pery. „Priznal sa, že aj keď neplánoval ochorieť v ten deň, to, že som ho nahradil, bolo pre neho akoby vykúpením. Povedal mi, že nenávidel hrať v základnej zostave ako nahrávač. Že nezvládal ten tlak, akým som si od spoluhráčov prešiel aj ja. Hral v mestskom klube a bavilo ho to. Čo sa o mne nedalo povedať," povedal a usmial sa na mňa. Pozerala som sa na neho a vedela, že si prešiel naozaj mnohým. Mohol volejbal aj nenávidieť, a to všetko len preto, pretože jeho spoluhráči boli veľkí egoisti a chceli sami vyhrať celý zápas.

„Preto sa pozeráš na toho, komu chceš nahrať," povedala som a on sa na mňa pozrel. „Bojíš sa, že keď nahráš, nikto tam nebude stáť," moja pravda bola zodpovedaná, keď sklonil smutne hlavu a pritom si utieral líca. Vedela som, že je poznačený minulosťou, no vedela som aj to, že minulosť je minulosť. Zdvihla som preto ruku a položila mu ju na rameno. „Vieš, tvoja škola musela byť až natoľko silná, že všetci hráči chceli byť najlepší. A jedine ty si ich mohol urobiť najlepšími, pretože si mal v rukách loptu. Avšak za svoju sebeckosť ťa potrestali naozaj kruto. No Nick, zabúdaš, že to bolo na strednej," povedala som a on sa na mňa hneď pozrel. „Táto škola prehráva celých pätnásť rokov. Čelia posmechom a kritizovaniu viac než akýkoľvek iný klub. A vás celé tri roky nenechali ani raz vyhrať. Každý v tíme si prešiel spŕškou posmechu a nadávok, že ste vlastne všetci na tej istej lodi. Za týchto pár mesiacov som zistila jedno jediné. Vždy keď sa otočím, vždy tam niekto stojí, Nick," povedala som a stisla mu pevne ruku. „Okolo teba nie sú egoisti, ktorí sa snažia sami zažiariť. Okolo teba sú tvoji spoluhráči, ktorí sa spolu s tebou snažia vyhrať a dostať na majstrovstvá. Preto sa nemusíš báť. Pretože aj keď sa nepozeráš, vždy za tebou niekto stojí. A niekde hlboko v srdci," povedala som a položila dlaň na jeho hruď, „to veľmi dobre vieš," povedala som a usmievala sa na neho.

Prvé, čo ma donútilo pridať sa do ich tímu, bola práve ich spolupráca a vášeň voči volejbalu. Ako ho milovali, aj keď boli všetci proti nim. Stále išli vpred a snažili sa zlepšovať, pretože milovali šport, ktorý hrali. Možno sú iné tímy rovnaké ako ten jeho na strednej a vedela som, že sú, no nebol to náš prípad. V našom tíme nebol nikto, kto by podrazil toho druhého. Kryjú si chrbát za každých okolností. Či už na ihrisku alebo mimo neho. Toto som vedela s určitosťou.

Nick sa so slzami naklonil ku mne a ja som ho pevne objala okolo krku. Vedela som, že takto citlivo reaguje aj kvôli tomu, že pil, no aj tak som to prijala. Celý čas sa snažil ostatým vyhýbať, aby ho tak nezranili ako jeho bývalí spoluhráči. No v hĺbke srdca vedel, že tento tím taký nie je. No musel sa objaviť niekto, kto by mu to aj potvrdil. A ja som rada túto úlohu splnila.

Po tejto dramatickej chvíľke sme sa upokojili a rozprávali sa o niečom úplne inom. Chcela som, aby sme sa vrátili s lepšou náladou, aby si ostatní nič nevšimli. Neplánovala som a ani nechcela im nič hovoriť. Toto bola skúsenosť, ktorú nebolo potrebné ďalej rozširovať. Aj keď som mu to nepovedala, nechám si to pre seba.

„Už sme vás chceli ísť hľadať," zasmial sa Matt, keď sme sa objavili späť na tribúne. Nick hneď očervenel, a preto sa odo mňa rýchlo pohol preč.

„Čože ste spolu robili?" pridal sa so smiechom aj Logan, no dobre som vedela, na čo naráža.

„Nachytala som ho, ako si chce kúpiť obrovský hamburger. Ako vaša asistentka som to nemohla nechať tak," povedala som s rukami v bok a oni sa začali hneď smiať. Nick sa na mňa vďačne usmial a ja som mu len spokojne úsmev opätovala.

Pozrela som sa však na Thea, ktorého pohľad nasvedčoval iba tomu, že nie je spokojný. Evidentne sme boli spolu preč dlhšie než sme čakali a taktiež sa mu asi nepáčila ani reakcia Nicka. Bol stále červený, hlavne preto, pretože si ho ostatní doberali. No ja som im nemohla povedať, že to nie je pravý dôvod, prečo je červený ako paradajka. Pohla som sa k nim, že sa do ich rozhovoru pridám, no prerušil ma veľký krik.

„Nora!" skričal zrazu niekto a ja som sa hneď obzrela. Po ihrisku bežala Madison a pozrela sa so zdesením na mňa spod tribúny. Všetci sa prestali smiať a pozreli sa spolu so mnou na ňu, pretože vyzerala tak vystrašene, až vytriezvela.

„Čo sa deje? Videla si ducha?" spýtala som sa so smiechom a dávala si dole mikinu, pretože mi bolo teplo.

„Nie, ide o Sofiu!" zvolala vydesene a mne zastali vo vzduchu ruky. Vytreštila som na ňu oči a šokovane na ňu pozerala. „Pochytila sa s nejakou babou a úplne im hrabe. Za chvíľu sa do seba pustia a ja ju neviem zastaviť!" hovorila, no to som už odhodila mikinu na zem a rozbehla sa ako besná po tribúne a následne po ihrisku.

Nemusela mi ani hovoriť kde sú, pretože som to hneď vedela. Na druhom konci ihriska bola veľká skupina študentov, ako si mobilmi všetko natáčajú a ako ich povzbudzujú. Cez krik som ani len netušila čo hovoria a ani kto hovorí, preto som sa iba hnala a dúfala, že sa na tom trávniku nezabijem.

Kde však zmizol Luke?

Keď som dobehla na miesto, predierala som sa medzi študentov, aby som sa tak dostala do centra. Už som aj počula Sofiu ako nadáva a s niekým sa háda, no zatiaľ sa do seba ešte nepustili.

Odstrčila som od seba posledného chlapa, ktorý mi zavadzal a zastala na kraji kruhu. Chuck stál za Sofiou, ktorá bola červená od zlosti a meter od nej stálo dievča, ktoré som však nepoznala. Hádali sa a nadávali dosť hrubo, až som sa nad niektorými slovami šokovane pozastavila. A určite som aj rozumela Madison, ktorá bola vystrašená. Rozhodne vyzerali obe na to, že sa na seba vrhnú. Preto som sa len usmiala a s rukami v zadných vreckách podišla k Sofii.

„Raz ťa nechám odísť a už sa schyľuje k bitke. Čo ti tá baba urobila?" spýtala som sa pri nej s posmechom, no ona po mne len nepríjemne zazrela a nepovažovala to za srandu. Nadvihla som obočie a radšej mlčala. Bokom som sa však obrátila na tú babu, ktorá sa na mňa povýšenecky pozerala a hneď som sa zamračila. „Tá si normálne tú ranu pýta," zamrmlala som a Sofia urobila krok k nej.

„Pozri sa moja, poznám ho dlhšie než ty, a preto viem aký notorický klamár to je. Nevidela som ho už sakra dlho!" zvolala Sofia a ja som nadvihla obočie.

„Si myslíš, že ti to uverím? Neustále ťa vidím v jeho blízkosti. Čo za štetku to si, že ideš do zadaných!" zvolala a ja som sa pozrela na Chucka.

„O komže to hovoria?" spýtala som sa ho, zatiaľ čo sa tie dve navzájom urážali a hádali.

„Aaron," povedal mi a ja som nadvihla obočie ešte viac. „Tá druhá sa volá Maggie a práve s ním chodí. No dozvedela sa, že s ním chodila aj Sofia a vraj jej niekto povedal aj to, že sa okolo neho stále motá," povedal a ja som prevrátila očami.

„Kto by sa už okolo takého úbožiaka motal," povedala som a uvedomila si, že až príliš nahlas.

„Čo si to povedala?" zrevala zrazu tá Maggie a ja som sa k nej otočila. Už svoj hnev nesmerovala na Sofiu, ale na mňa. Ja som sa však na ňu ľahostajne pozrela a pomykala plecami.

„Že je to úbožiak," povedala som a ľudia okolo nás bučali nadšením. „Chodíš s ním, nie je tak? Predpokladala som, že na to prídeš aj sama," doplnila som a ona očervenela od zlosti.

„Láskavo si odpusti tieto trápne reči, ty chudera! Aj tak sa ťa to netýka!" zvolala a pozrela zlostne na Sofiu. „A ty si drž od neho odstup. Inak ti narobím pekelné problémy," povedala a Sofia sa začala smiať.

„Ty si tá posledná, ktorej by som sa niekedy mala báť. Preboha, veď by si mi nič nespravila," povedala so smiechom a ja som sa usmiala. „Ak neveríš svojmu frajerovi, neťahaj do toho mňa. Mňa ten hajzel už nezaujíma a ani suka ako ty," povedala s úsmevom, no ju táto reakcia ešte viac popohnala.

„Čo prosím?" zvolala a vrhla sa na ňu. Šokovane som odstúpila a nastal zlom. Ostatní bučali, kričali a smiali sa, zatiaľ čo tie dve sa okolo nás rukami mlátili a pritom v kruhu ťahali za vlasy.

Sofia sa ju snažila nohami dať k zemi, lenže Maggie ju udierala do hlavy, do bokov a snažila sa ju tiež poslať k zemi. Kričali, nadávali si a ďalej sa navzájom mlátili. Ja som preto iba stála na kraji a sledovala ich. Keby bojovali medzi sebou chlapi, rozhodne by to nebola takáto bitka, kde lietali skôr facky a ťahanie. Tam by to bolo horšie.

Z ničoho nič z davu vybehla Madison a šokovane sa na ne pozrela. Pohľadom však našla mňa a zlostne ku mne pribehla. „Čo to vy dvaja robíte? Prečo ich nezastavíte!" zvolala a Chuck sa na ňu s povzdychom pozrel.

„Do tohto sa nemiešaj, zlatko, mohla by si to schytať tiež," povedal a zapálil si.

„A okrem toho, je to ich bitka a nie naša. Ak by sme zasiahli, nemuselo by to dopadnúť najlepšie," doplnila som a pozerala sa na nich. Stále sa medzi sebou hádzali s cieľom tú druhú poslať k zemi. Obe však boli vytrvalé a nevzdávali sa. Zdalo sa mi až smiešne, ako ich okolo nás všetci povzbudzovali, len aby si spôsobili väčšie zranenia. Za takú krátku chvíľu už mali aj dotrhané oblečenie a boli celkom strapaté. I keď to ich asi vôbec nezaujímalo.

„No tak! Ideš Sofia!"

„Zvládneš to, Maggie!"

„Daj ju k zemi!" kričali jedna radosť, z čoho som len prevracala očami. Nech si to s nimi vymenia, keď sa im niečo nepáči.

Zrazu sa však Sofii podarilo Maggie podkopnúť a obe tak zleteli na zem. Ostatní začali ešte viac bučať ako predtým, hlavne keď si Sofia sadla na hruď Maggie a začala ju mlátiť hlava-nehlava. Pochybovala som, že ju cez strapaté vlasy vôbec videla, čomu nasvedčovali aj jej nepriame rany. No jej rany boli silné, a preto som sa rozhodla zasiahnuť.

Rýchlo som sa pohla k nim, aby som ich zastavila. „Sofia, to stačí!" kričala som nad ňou, no ona ma nepočúvala. Možno aj kvôli tomu, že nechcela. Preto som vo vzduchu zachytila jej ruku, ktorou sa ju práve chystala udrieť a naše pohľady sa stretli. Bola zúrivá a dýchala príliš rýchlo. Chytila som ju preto za ruku a surovo ju vytiahla na nohy.

„Ty štetka!" zvolala Maggie a hneď sa aj ona postavila na nohy.

„Tak poď, keď si trúfaš!" zvolala aj Sofia, no tú som tlačila do ramien, čo najďalej od Maggie. Ľudia stále kričali a nadávali aj mne, že som ich prerušila.

„To už stačí! Už si jej to dala vyžrať, Sofia!" zakričala som na ňu, no ona sa aj tak chcela do nej znova pustiť.

„Nie! Mňa tu nebude nikto urážať a nepravdivo obviňovať!" povedala a chcela sa na ňu vrhnúť, no neprešla cezo mňa.

„Mne je to jasné, Sofia, ale-," začala som, no zrazu ma postrčila dozadu a zlostne na mňa pozrela.

„Prisahám, uhni mi z cesty, Nora!" skričala na mňa nahlas, že som s Chuckom šokovane nadvihla obočie. Už dlho som ju nevidela takú nahnevanú, a preto som len zovrela s ksichtom pery a uhla jej z cesty. Ako náhle som to urobila, Maggie sa na ňu vrhla a obe padli okamžite na zem.

„To, že si jej uhla znamená, že už sa niečo podobné stalo?" spýtal sa ma Chuck pobavene, keď som sa znova postavila vedľa neho.

„Áno, na strednej aj viackrát," zasmiala som sa a založila ruky na hrudi. „Preto viem, že keď je takáto, nemá cenu ju zastavovať. Bude sa brániť do posledného a ja tomu aj rozumiem."

„A keď príde na najhoršie, zastavíš ju," povedal a ja som prikývla.

„Niekedy sama vie, kedy je dosť a kedy nie. A v tomto prípade mi príde, že aj tak vyhrá. Veď sa pozri," ukázala som hlavou na ne, „Maggie je zas pod ňou. Takýmto tempom prejde len cez malé škrabance a rany," pomykala som plecami, no vtom na ne vytreštila oči.

Z čista jasna sa pri nich objavilo ďalšie dievča a tá surovo kopla nohou do boku Sofie. Šokovane mi padla sánka a ruky som hneď spustila k telu. Ostatní prestali tak húževnato povzbudzovať a pozerali sa iba na tie dve, ktoré stáli na nohách a na Sofiu, ktorá sa držala za brucho a ležala na zemi.

„Toto ťa naučí chodiť za zadanými," zvolala Maggie a surovo ju kopla do brucha. To som sa však už pohla vpred a práve keď sa na ňu obe chceli vrhnúť, som sa postavila pred ňu a vražedne sa na ne pozerala.

„Férová bitka vám nič nehovorí?" spýtala som sa nahnevane a pozerala na obe.

„Začala si tým, že chodila za mojím frajerom," povedala s úsmevom Maggie a ja som prskla.

„Ako som už aj povedala, je to úbožiak a ona nemala dôvod za ním chodiť!" zvolala som zlostne. „A ty čo sa do ich bitky pletieš? Nič ťa do toho nie je!" povedala som a zazrela po tej druhej, ktorá stála víťazoslávne predo mnou.

„A ty nerobíš to isté?" pozrela namyslene na mňa a ja som očervenela od zlosti.

„Zasiahla som až po tebe, ty suka!" zvolala som.

„Čo si ty vôbec zač? Nikto ťa o nič nežiada, o žiadny názor, tak vypadni!" povedala Maggie a ja som po nej zazrela.

„Ach áno, rozumiem, ty si Nora," povedala tá druhá a ja som si uvedomila, že nás sleduje až priveľa ľudí. „Tá asistentka, ktorú chcú do svojho tímu všetky športové kluby. Už rozumiem," povedala s posmechom a ja som nadvihla obočie.

„Nepamätám si, žeby to bolo v danej situácii dôležité," povedala som a Maggie ku mne pristúpila.

„Robíš sa veľkou len preto, pretože vidíš čo iní nie? Prosím ťa. Nie je to nič extra a ani ty nie si nič extra. Zasiahla si do bitky len kvôli tomu, že tvoja kamoška prehrala, a preto nie skôr. Vyzerá to tak, že si len obyčajná bifľoška, ktorá rada sedí za stolom a vonku nič nedokáže. Aj som si to myslela," povedala a ja som prižmúrila oči.

„Tak teraz pozor, Maggie," ozvala sa chrapľavo Sofia a postavila sa vedľa mňa. „Ju by som byť tebou naštvať nechcela," povedala a Maggie sa začala smiať.

„A čo mi urobí?" zvolala so smiechom a pozrela sa na mňa. Lenže sa pozerala pridlho a ja som čakala všetko. Vtom sa ku mne načiahla a strelila mi takú silnú facku, ktorá mi hlavu a aj vlasy odhodila nabok. Ľudia šokovane zvýskli a ja som na moment zostala nehybne stáť. Pozrela som sa však do očí Sofii, ktorá sa šokovane pozerala na mňa. „Ako som aj hovorila," zasmiala sa Maggie a všetci okolo nej sa pridali, „nie si v ničom dobrá a ľutujem tých, ktorí o teba majú záujem. Si len štetka a nič viac," povedala a ja som sa k nej otočila.

Najprv som sa len usmiala a pozerala na jej namyslený výraz, a potom rukou pohla tak rýchlo, až všetci zmĺkli a nastalo ticho. Maggie po mojej pästi zostala ležať v bezvedomí na zemi, odkiaľ sa už nepohla. S vražedným pohľadom som sa pozrela na jej kamošku a tá šokovane na mňa.

„Tak čo, ešte niečo nedokážem?" zvolala som a rozhodila rukami. Ostatní okamžite prestali výskať a len si nás šokovane ďalej natáčali. Z davu ľudí sa však zrazu predierala nejaká postava, ktorá keď vyšla, hneď pozrela na Maggie, ktorá ležala na zemi.

„No konečne si dorazil," zvolala Sofia a Aaron k nám zdvihol prekvapený pohľad. „Mohol by si si túto cicu zobrať so sebou preč? Nora ju musela uzemniť," povedala a on sa na nás obe pozrel.

„Vy dve naozaj nie ste normálne," povedal a pozrel sa vražedne na nás. „Nestačilo vám to na strednej? Všade kde ste, spôsobujete iba spúšť a katastrofu. Teraz ste už konečne spokojné?" skričal nahnevane a Sofia sa začala smiať. Ja som však nemala náladu na jeho premotivované reči.

Podišla som k nemu a keď odo mňa cúvol, pristúpila som bližšie. „Je mi jedno, či túto babu s niekým podvádzaš alebo nie. Pre mňa za mňa sa vyspi aj s celým mestom, je mi to fuk. No vynechaj z toho Sofiu, je ti to jasné?" povedala som vražedne a on sa zasmial.

„Myslíš si, že ma vystrašíš? Nie sme už na strednej, zlato," povedal blízko pri mojej tvári a ja som sa usmiala.

„Máš pravdu, už nie sme. Vtedy som mala obmedzené možnosti pôsobnosti. Čo by sa bolo stalo, keby tie možnosti mám všetky?" spýtala som sa a úplne videla ako zbledol.

„Daj jej, Aaron!"

„Nedaj sa!" skričali jedna radosť, no ja som ho bez slova sledovala a čakala na reakciu. Poznal ma veľmi dobre, a preto vedel, že si so mnou neradno zahrávať. Na strednej som bola ešte dieťa, ktoré si mohlo dovoliť len málo. No už sme na vysokej a ja si môžem dovoliť všetko. On to vedel. A veľmi dobre to vedel, pretože sa obrátil a radšej zohol pre svoje milované dievča.

„Nechcem vás už vidieť, je to jasné?" povedal, keď ju vzal na ruky a my sme sa začali smiať.

„Ani my po tvojej prítomnosti netúžime," zasmiala sa Sofia a Aaron s bučaním od ostatných odchádzal preč. „To by sme mali," usmiala sa Sofia na mňa, no skôr než som stihla zareagovať, do nás niekto vrazil.

Spadli sme na zem, čo nám vyrazilo dych a myslela si, že ma začne niekto mlátiť. No prekvapilo ma, že to nebolo vôbec všetko. Okolo nás nastala hotová katastrofa, keď sa chlapi medzi sebou začali mlátiť a zainteresovali tak aj všetkých okolo seba. Dievčatá kričali, pišťali a dožadovali sa pozornosti. Dokonca si v tom hurhaji našli čas aj na dráždenie a ohováranie všetkých naokolo.

„Preboha, veď to je Luke!" zvolala zrazu Sofia a pozerala sa pred seba. Keď sa postavila a rozbehla sa vpred, videla som, ako sa Luke mláti s nejakým študentom. Podľa tváre som ho spoznala a hneď vedela, že patrí medzi futbalistov. To znamená, že niekde na blízku bol aj Kevin. Jeho prítomnosti som sa chcela vyhnúť, a preto som sa snažila postaviť, no stále bol niekto okolo mňa a nedokázala som to. Ľudské telá padali na zem a nikoho nezaujímalo, že po nich ostatní šliapu. Zaujímalo ich iba to, aby spôsobili ostatným čo najväčšie zranenia.

Odrazu ma okolo pása chytili mocné ruky, ktoré ma vyšvihli na nohy. Šokovalo ma to, no uvidela som Thea a zo srdca mi hneď padol kameň. Vedela som totiž, že som už v bezpečí. Jednou rukou ma držal okolo pása a tou druhou od nás odháňal bijúce sa telá. Niekedy niekomu vrazil, inokedy zas iba odhodil. Nech urobil čokoľvek, bolo to úžasné.

Podarilo sa mu nás dostať z bitky preč a hneď si to namieril niekam mimo, kde na nás už nikto nemohol zaútočiť. Tá veľká bitka privolala aj iných študentov, ktorí sa s radosťou pridali do boxovacieho ihriska. Šokovane som sa na nich pozerala a bola rada, že som od nich na kilometre preč.

„Ty si šialená, vieš to vôbec?" povedal Theo podráždene, keď ma oprel o kmeň stromu v tieni vedľa tribúny. Pozrela som sa na jeho nahnevanú tvár a usmiala sa.

„A ty si veľmi sexi, keď sa hneváš," pošepkala som a v momente ho pobozkala. Jazykom som mu naliehavo vošla do úst a hneď našla ten jeho, s ktorým som sa začala hrať. Schytil ma oboma rukami okolo pása a prisal sa na mňa bližšie, a pritom ma oprel o strom. Rukami som ho objala okolo krku a jemne ťahala za vlasy, aby som si ho tak pritiahla čo najbližšie. Musela som stáť na špičkách, aby som na neho dočiahla, no vôbec ma to nezaujímalo.

Bokmi sa silno dotýkal mojich bokov a ja som tak mohla cítiť, že je poriadne vzrušený. Ja som na tom bola rovnako a keby sme neboli vonku medzi ľuďmi, už by som mu dávno stiahla rifle. Práve keď som si začínala myslieť, že nám je jedno prostredie, v ktorom sme, začuli sirény a následne aj pískanie píšťalky.

Hneď sme sa od seba odtrhli a pozreli sa za veľkým krikom. Takmer mi oči vypadli, keď sa na ihrisku objavila polícia a začala chytať študentov, ktorí sa nejakým spôsobom zaplietli do bitky. Tí samozrejme začali utekať a tým sa z ihriska stal totálny chaos. Polícia bežala za študentmi s cieľom ich chytiť a niektorých už aj odvádzali s putami preč.

Theo ma vlastným telom prikryl o kmeň, aby nás tak nevideli, pretože hrozilo, že by zhabali aj nás. „Nemám z toho dobrý pocit, kto im volal?" spýtal sa a nervózne sa pozeral po okolí.

„Netuším, no musíme nájsť Sofiu," povedala som a zovrela mu ruky. „Zmizla mi v tom chaose," hovorila som zúfalo, no on si len zahryzol do pery a ani sa na mňa nepozrel. „Theo."

„Mrzí ma to, zlato, no neviem kde ju hľadať," povedal ospravedlňujúco a pohladil ma po líci. Preglgla som a chcela kričať. „Počkajme, kým sa to celé upokojí, a potom sa po nej pozrieme. Ak teraz vyjdeme, môžeme sa do toho tiež zapliesť," povedal a hneď sa odvrátil. Aj na jeho tvári som videla, že má strach aj o Lukea s ostatnými, no aj tak ma držal v náručí a nepustil. Niečo mi hovorilo, že keby som teraz nebola s ním, už dávno by ich niekde hľadal. No evidentne ma poznal natoľko, že aj keby mi povedal, aby som sa neukazovala, neposlúchla by som.

„No do riti," zašepkal zrazu a ja som sa hneď pozrela jeho smerom. Najprv som netušila čo v tom zmätku vidí, no keď áno, spadla mi sánka a bola zdesená.

„Bože môj," pošepkala som tiež a zovrela mu ruku. Na ihrisku som totiž zbadala Sofiu a aj Lukea. Čo však bolo horšie tak to, že oboch, spolu so Zekeom a Loganom chytila polícia. „To je veľmi zlé."

„Chalani majú štipendium. Ak na to príde škola, môžu oň prísť," povedal Theo a ja som na neho vytreštila oči. „A ak sa to stane, budú si to musieť zaplatiť sami a čo viem, ani jeden nemá naraz toľko peňazí. Môžu ich vyhodiť zo školy," povedal a ja som mu tak silno zovrela ruku, že sa na mňa hneď pozrel.

„To nemyslíš vážne! Nedrela som sa kvôli nim preto, aby to nakoniec na turnaj nezvládli," povedala som zúrivo a on sa na mňa pozrel.

„A čo chceš robiť? Odvážajú ich preč!" povedal nervózne a ukázal rukou na ihrisko. Študenti, ktorým sa podarilo utiecť, boli dávno preč a tých, ktorých chytili, brali v autách preč. Nemali sme šancu ich oslobodiť. „Ak do toho zapojíme trénera, nič sa nemusí zmeniť. A ja ti nedovolím, aby si znova vydierala riaditeľa," povedal výhražne a ja som si zahryzla do pery.

„Ešteže nám v tomto prípade ani jeden nepomôže," povedala som a usmiala sa na neho. „Tentoraz pôjdeme priamo ku zdroju. Môžeš šoférovať?" spýtala som sa, no on na mňa len nechápavo pozeral.

Zatiaľ čo on netušil čo chcem robiť, ja som to vedela veľmi dobre. A taktiež vedela, že to zaberie iba raz. Preto som si musela dávať veľký pozor, aby som sa nepomýlila. Závisí od toho mnoho.