Keď som bežala, mala som pocit, že si dolámem nohy alebo padnem na zem. Bola som bosá a podlaha bola mokrá. Niekoľko plavčíkov na mňa začalo pískať a upozorňovať ma, no ja som si to nevšímala. Bežala som popri bazéne ako zmyslov zbavená a snažila sa k nim dostať čo najrýchlejšie.

Už od začiatku som na ňom videla, že je trochu iný, ako jeho priatelia. Podľa tela a aj tváre som si všimla aj to, že je mladší od nás, čiže na našu školu chodiť nemusel. Preto to bol buď niekoho súrodenec, alebo len kamarát. Nech to bol ktokoľvek, za chvíľu to s ním nedopadne dobre.

„Hej!" zvolala som, keď som bola pár metrov od nich, no nepočúvali ma. Smiali sa na ňom a držali ho vo svojej moci. „Pustite ho!" zvolala som a vtedy si ma všimli. Všetci sa ku mne otočili a aj on, s tým pohľadom na tvári. Chcela som sa k nemu vrhnúť, no jeden z nich ma schytil okolo pása a nedovolil mi to.

„Ale, čo tu robíš krásavica? Nepatrí sa mužom kaziť zábavu," povedal a držal ma naozaj pevne. Čo som aj čakala od plaveckého tímu. Všetci už na pohľad mali pevné ruky.

„Hej, vy!" povedala som a pozrela na troch, ktorí držali toho chlapca v náručí. Vyzerali, že sa ohromne zabávajú, ešte aj na tom, že som tam bola ja. „Pustite ho na zem!"

„Prečo by sme to robili?" zasmial sa jeden z nich a pomaly sa posúvali pri okraj. Obzrela som sa po bazéne a uvedomila si, že plavčíci sú ďaleko od nás, no našťastie sme boli len v druhej dráhe, blízko okraju. A čo bolo horšie, ľudia blízko nás sa na nás pozerali.

„Toto je naše privítanie v klube," hovorili a chceli ho hodiť do vody.

„Nie, neopováž sa!" skríkla som a už ho pomaly hojdali v náručí a vôbec ma nepočúvali, iba sa medzi sebou zabávali. „On nevie plávať!" skríkla som nahlas, ako som len dokázala, no práve v tom momente letel vzduchom a oni ho hodili do vody.

Akoby ma nikto nepočul. Všetci sa začali smiať ako blázni a nikoho to nezaujímalo. Vzpierala som sa v náručí toho plavca, no nepustil ma. Iba sa smial s ostatnými. Tomu chlapcovi však bežal čas.

„Pusti ma sakra!" skríkla som a chcela ho udrieť, no on sa začal smiať a zovrel ma ešte viac. Jeho ruky na mojom tele sa mi však vôbec nepáčili.

„Ale no tak, dračica," zasmial sa druhý plavec. „Veď je to len zábava," hovorili medzi sebou a viac sa do vody nepozreli.

„Okamžite choďte po neho! Utopí sa!" povedala som a už cítila strach. Koľko minút prešlo?

„Ale prosím ťa," smiali sa. „Nie je to padavka a vynorí sa. Pozri sa!" zvolali a pozreli sa na vodu. V tej sa však nič nedialo. Chvíľu sa pozerali aj ďalej so smiechom, no ten začínal miznúť, keď sa stále nič nedialo. Vtom si akoby uvedomili, že už prešlo dosť času a zovretie, v ktorom ma ten plavec držal, povolilo. Okamžite som sa uvoľnila a skočila šípku do vody.

Bola som od neho dva metre a uvidela ho, ako sa na dne vody snaží vyplávať na povrch. Jeho nohy však vôbec nereagovali, pretože v nich mal asi kŕč. Na tvári som mu videla strach, no hlavne to, že mu dochádza dych. Priplávala som teda čo najrýchlejšie k nemu a keď sa na mňa pozrel, vytreštil na mňa oči.

Chytila som mu tvár do rúk a pritisla pery o tie jeho. Šokovalo ho to, no ja som mu chcela iba dať nejaký vzduch, pretože vyzeral tak, že to na povrch s vedomím nezvládne. Keď som skončila, chytila som ho okolo ruky a vyplávala s ním na povrch. Bazén bol hlboký len dva metre, čiže to nebola veľká hĺbka. Pre neho to však mohlo vyzerať ako niekoľko metrov. Nečudovala som sa.

Hneď ako sme sa vynorili na povrch začal kašľať a celý sa roztriasol. Vedela som, že to nie je z chladnej vody, ale skôr od neskutočného strachu. Nevedela som si ani predstaviť, aké hrôzostrašné to pre neho mohlo byť. Čudovala som sa však, že tu nebol nikto, kto o tom vedel. Keby o tom niekto vedel, nikdy by sa to nestalo.

Pomohla som mu vyliezť z bazéna von, kde som sa na neho pozrela a skontrolovala ho. Lenže on si ma pritiahol k sebe a od strachu ma objal. Neprotestovala som a stisla som ho tiež, aby som tak jeho strach aspoň trochu eliminovala.

Zdvihla som pohľad, aby som sa pozrela na ostatných a uvedomila si, že niekoľko ľudí stojí pri kraji bazéna a pozerajú sa na nás. Jeho plaveckí priatelia sa šokovane pozerali na nás a nezmohli sa vôbec na nič. Všimla som si, že medzi nimi stáli aj Logan a Theo a niektorí boli aj za nimi. Všetci sa na nás pozerali, no hlavne na toho chlapca, ktorý mi plakal v náručí.

„Čo sa stalo?!" skričal zrazu mužský hlas a medzi plavcami sa objavil nejaký muž. Hneď ako si všimol mňa a toho chlapca, zbledla mu tvár. „Preboha, Ethan!" zvolal a pribehol ku nám. Všimla som si, že s ním prišiel aj tréner Martin, s ktorým som si vymenila pohľad.

Ten muž toho chlapca chytil za rameno, no ten sa od strachu len tak trhol a pritisol sa ku mne ešte viac. Pozrel sa preto na mňa a dožadoval sa odpovede.

„Vaši chlapci ho hodili do vody," povedala som a on na mňa zdesene pozrel. Potom sa však prudko obrátil a vražedne sa pozrel na ostatných.

„Kto to bol?!" spýtal sa a oni sa na neho so strachom pozreli.

„Tréner, my sme nevedeli-," začali, no on sa zlostne postavil.

„On nevie plávať!" skričal a ja som cítila, ako sa Ethan v mojom náručí zachvel. „Nepriviedol som ho sem, aby mal z vody ešte väčšiu traumu ako už má," dodal a postavil sa k nim, aby im ešte viac vynadal.

Ani som si to neuvedomila a celá plaváreň sa sústredila iba na jeho krik a na chlapca v mojom náručí. Všetci si niečo šepkali, zaujímali sa o celú situáciu. Chcela som už odísť, no Ethan ma zvieral od strachu tak pevne, že sa to začínalo Theovi, ktorý nás z diaľky sledoval, nepáčiť.

„Počuj, prečo si sem vôbec prišiel, ak si o tom nikomu nepovedal?" spýtala som sa a cítila, že sa pohol, no nepovedal nič. „Rozumiem, že vy muži sa bojíte ostatným priznať vaše slabosti, no niekedy je potrebné prekonať vlastné ego a povedať to. Predsa len, môže sa stať čokoľvek," povedala som a on sa na mňa pozrel. Pozrela som sa na neho s úsmevom tiež a uvedomila si, že má možno tak šestnásť rokov.

„Bál som sa, že by si zo mňa uťahovali," povedal a ja som sa zasmiala. „Sú to vysokoškoláci a s nimi nemám dobré skúsenosti," dodal a ja som prikývla.

„Povedz mi kto má dobré," povedala som a on sa odo mňa odtiahol, no stále pri mne sedel a pozeral do zeme. Uvedomila som si, že krik ustál a všetci sa na nás pozerali.

„Ako si vedela, že neviem plávať?" spýtal sa zrazu a ja som sa na neho znova pozrela. Zdvihol pohľad a pozrel mi do očí. „Videl som ťa k nám bežať až z druhej strany bazéna. Všade je tu veľký hluk a krik, takže si nemohla ani nič počuť. No ty si sa na mňa pozrela a začala k nám bežať. Ako si vedela, že neviem plávať?" spýtal sa znova a ja som sa usmiala. Asi túto otázku chcelo položiť veľa ľudí.

Usmiala som sa a ukázala na jeho oči. „Tvoje oči priam kričali strachom," povedala som a on na mňa vytreštil oči. „Videla som ti v očiach taký veľký strach, aký môže mať človek len preto, pretože sa niečoho desí. A takisto som videla, že sa k vode veľmi nepribližuješ. Odkedy sme prišli sem, bol si mimo bazéna a sedel na lavičke zabalený uterákom," povedala som a on na mňa iba civel.

„To si videla až z toľkej diaľky?" spýtal sa ohromene a ja som prikývla. Iba na mňa civel a nič nehovoril. No uvedomila som si, že sa už netrasie a ani sa už nebál tak ako predtým. Preto som ho pustila a postavila sa. Lenže pred sebou som mala trénera a ten sa na mňa pozeral.

„Už rozumiem, ty si Nora," povedal a ja som s nadvihnutým obočím prikývla. „Počul som o tebe od Martina a vychvaľoval ťa," doplnil a ja som sa pozrela na trénera. Vedela som, že ten pohľad, akým sa na mňa Ethanov otec pozeral, nebol len tak nejaký. Akoby mi hovoril, že niečo vie, no nemôže to prezradiť.

„To určite urobil," usmiala som sa a tréner sa postavil vedľa mňa.

„Dobre, takže by som si to chcel overiť," usmial sa a ukázal na svojich plavcov. Vedela som, že to nedopadne dobre. Videla som na ňom ešte stále hnev a neveštilo to nič dobré. „Chcem, aby si mi povedala, čo predo mnou skrývajú. Nie je to dlho, čo som zachytil jeden rozhovor o zranení, no všetci zanovito mlčia. Ty by si mi možno vedela povedať, kto niečo skrýva," povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

„To dúfam nemyslíte vážne," povedala som so smiechom, no on sa na mňa vážne pozrel. „To nemôžem urobiť!"

„Prečo nie? Ako tréner to potrebujem vedieť a oni mi nič nepovedia," bránil sa, no ja som založila ruky na hrudi.

„A čo urobíte, keď vám to poviem? Buď ho vychodíte, alebo inak potrestáte. To na svedomí mať nehodlám," povedala som a otočila sa k nemu. „Skôr by ste sa mal zaujímať o svojho syna a tento problém riešiť inokedy. Predsa len, sme na mieste, kde by sa to nemalo riešiť," povedala som a on sa s povzdychom obzrel. Nakoniec prikývol a išiel hneď k svojmu synovi, ktorý sa stále nepostavil zo zeme.

S úľavou som sa pohla preč, pretože sme priťahovali až priveľa pozornosti. Zastavila som sa však pri plavcoch, ktorí sa na mňa šokovane pozerali. Ja som sa však pozrela na jedného z nich, ktorý mi nervózne pohľad opätoval.

„Mal by si s tým zájsť k lekárovi," povedala som mu a všetci sa na nás pozreli. „Lieky proti bolesti ti nepomôžu a ak to neurobíš, môže sa to zhoršiť a prídeš tak o to čo máš rád. A to by si nechcel, však?" povedala som a on na mňa vytreštil oči. A ja som bola rada, že nás nepočul tréner. Potom som sa však obrátila a išla k svojim chlapcom, ktorí sa na mňa pozerali.

Vedľa nich stáli aj tie štyri otravné dievčatá, ktoré prišli robiť problémy. S vážnou tvárou som sa pred nimi zastavila a vsadila na hazard. Nič iné ma totiž nenapadlo.

„Takže vy chcete našu telocvičňu aj keď nemáte šancu ju získať. Dobre, urobíme teda dohodu," povedala som vážne a Amanda sa zamračila.

„Akú dohodu," zaujímala sa a ja som preglgla. No už nebolo cesty späť.

„Ak vyhráme turnaj, už navždy sa váš klub vzdá telocvične, ktorú chcete," povedala som nahlas, aby ma tak všetci počuli a uvidela ich šokované pohľady. A nielen ich. Aj kapitán, Logan a ostatní sa na mňa šokovane pozerali, akoby tomu absolútne nemohli uveriť. Ticho prelomila Amanda, ktorá sa začala smiať na plné hrdlo.

„Vyhrať turnaj? Robíš si srandu? Títo tu nevyhrali žiadnu hru posledné tri roky a ani za posledných pätnásť rokov. Nemajú šancu vyhrať turnaj," povedala so smiechom a tie dve vedľa nej sa začali tiež smiať. A čo som videla na tvárach ostatných, bolo to rovnaké. Ja som však k nej vážne pristúpila a pozrela jej do očí.

„Lenže vtedy som tu nebola ja," zasyčala som jej do tváre a ona zbledla. „Ja ich totiž na tie majstrovstvá dostanem," doplnila som vražedne a videla ako preglgla. Venovala som jej ďalší vražedný pohľad, no potom odchádzala preč.

Prehrabovala som sa v tablete už dosť dlho a nenašla som nič, čo by ma tešilo. Akurát som tak mala ešte väčšie nervy, než predtým.

„Už to odlož, pretože ti inak praskne hlava," zasmial sa Theo, ktorý práve vyšiel z kúpeľne a usmial sa na mňa iba v pyžamových teplákoch.

„Nemôžem si pomôcť. Ešte som s nimi doteraz nehovorila a čo vidím, ani tak nechcem," povedala som a zamračila sa. „Keď ich tretiačky boli prváčky, dostali sa na majstrovstvá, no hneď v prvom kole vypadli. Odvtedy sa na ne nedostali. To je zaujímavé. Že by za to mohla zmena hráčok?" povedala som a on si ľahol ku mne na posteľ a pobozkal ma na rameno.

„To neviem, no videli sme ich hrať a ide im to celkom dobre. Ale pri ženskom volejbale to nie je také ako pri mužskom. Nemajú takú silu ako my," povedal a ja som cítila, že sa mi hrá s tričkom. Ležala som na posteli iba v jeho tričku a nohavičkách, pretože sa mi po sprche nechcelo ďalej prezliekať. Hneď som si vzala jeho tablet a sliedila po internete.

„Nepodceňuj ženy, nie sme až také slabé," povedala som a on si položil hlavu na môj chrbát a vzdychol si.

„Tomu verím," povedal a ja som sa usmiala. „Vieš, to čo si dnes urobila na tej plavárni na mňa urobilo veľký dojem. Znova," povedal a ja som nadvihla obočie, no nepozrela som sa na neho.

„Ako to?" zaujímala som sa.

„Vieš, najprv si zachránila toho chlapca pred utopením, a to len vďaka tomu, že si už z diaľky na ňom videla niečo zle. Taktiež si povedala tomu chlapovi, že má zlé rameno, a potom si ešte vyhlásila, že vyhráme turnaj. Preboha, my by sme nič také nikdy neurobili," zasmial sa a ja som sa usmiala.

„To viem, preto som to urobila. Ako poznám našu školu, zajtra o tom budú všetci hovoriť, preto sa prosím kroť pred prípadným vysmievaním," povedala som a on sa zasmial.

„Neboj sa, nebudem robiť problémy," povedal a ja som spokojne prikývla. Potom som si však ešte na niečo spomenula a hneď mala znova zlú náladu.

„Ty si veľmi obľúbený u rôznych dievčat, je to tak?" spýtala som sa a cítila, že sa ku mne otočil. „Vy športovci ste naozaj obľúbení."

„Kde sa toto berie?!" spýtal sa so smiechom a ja som pomykala plecami.

„Nemohla som si nevšimnúť túžobný pohľad tej Amelii," povedala som a cítila, že sa prestal smiať. „Evidentne máte spoločnú minulosť. Je to druháčka tak ako aj ty a hráte rovnaký šport. Preto ma napadlo, či nemáte niečo spoločné," spýtala som sa a snažila sa ho ignorovať. Lenže on ma zrazu chytil za boky, pretočil na chrbát a pozrel sa zhora na mňa.

„Ja neverím, ty žiarliš?" spýtal sa so žiarivým úsmevom a ja som otvorila ústa. „Sme spolu len krátko a ty už žiarliš?"

„Ale to vôbec nie," zasmiala som sa a odstrčila ho, aby som si sadla. „Sme spolu krátko, a preto k tomu nemám dôvod. Žiadny dôvod. Vôbec nežiarlim," povedala som a cítila, že klamem samú seba. Srdce mi búšilo veľmi rýchlo a nepáčilo sa mi, ako sa na mňa s úsmevom pozeral.

„Ale áno, žiarliš. Vôbec to neskrývaš," usmieval sa a ja som sa zamračila. „Preto to priznaj, inak ti nič nepoviem," povedal a ja som očervenela.

„Myslela som si, že sa nemám nič pýtať. Zabudni na to," povedala som a chcela odísť, no on ma chytil za nohu a nedovolil mi to.

„No tak. Povedz, že žiarliš," hovoril a ja som sa od neho chcela dostať, no nedalo sa.

„Nie, pretože nežiarlim," povedala som a už ho nohami jemne kopala, no nenechal sa. Zrazu ma schytil tak silno, že mnou trhlo a spadla som na posteľ. On sa priblížil ku mne a nežne ma pobozkal na kraj nohavičiek. V momente som očervenela a cítila, že mi na chrbte nadskočili zimomriavky.

„Povedz, že žiarliš," povedal vášnivo a začal ma bozkávať po brušku. Preglgla som, odhodlaná naďalej vzdorovať, no jeho bozky postupovali stále vyššie a zanechávali za sebou vo mne neskutočnú túžbu. „No tak," vyzval ma, keď už bol takmer pri hrudnej kosti.

„Fajn, vyhral si!" zvolala som zlostne a on zdvihol hlavu. „Žiarlim! Neskutočne ma to štve, si spokojný?" skríkla som a vtom ma vášnivo pobozkal. Vôbec som to nečakala, no on sa na mňa úplne zvalil a jazykom mi blúdil v ústach. Po chvíľke sa odo mňa odtrhol, no stále zostal blízko pri mne ležať a pozerať mi do očí.

„Nikdy som s ňou nič nemal, zatiaľ čo ona viac chcela. Viem, že je to tak, no držím si odstup už dosť dlho a nedovolil jej nič, i keď si jej kamošky myslia opak. Nikdy by som s ňou nič nemal," pošepkal mi pri perách a s vážnym pohľadom na tvári.

„Vážne?" spýtala som sa pošepky a on prikývol.

„Ak mám byť úprimný, za dva roky čo som tu, som nebol so žiadnou. A to naozaj so žiadnou, ani len na jednu noc. Celý môj čas som venoval volejbalu a nie ženám," povedal a ja som preglgla. „Na vysokej, si ty moja prvá. A to sa nezmení, dobre? Preto môžeš byť pokojná," pošepkal a ja som prikývla.

Chytila som ho za tvár a tentoraz som ho vášnivo pobozkala ja. Pretočili sme sa na jeho chrbát a ja som si na neho rozkročmo sadla, zatiaľ čo mi rukami blúdil pod tričkom. Srdce mi búšilo veľmi rýchlo a vedela, že som s jeho odpoveďou spokojná. Vlastne som mu verila a dúfala, že nebudem mať nikdy dôvod, o ňom pochybovať.