Zobudilo ma slnko, ktoré mi zasvietilo do tváre. Prižmúrila som oči a otvorila ich, aby som sa tak prebrala do nového dňa. Hodinky na stole ukazovali niečo po deviatej, čo ma dosť prekvapilo. Nečakala som, že budeme tak dlho spať.

Stále som ležala nahá v posteli a cítila, že ma zozadu objíma. Usmiala som sa, pretože sme obaja spali naozaj dobre. Opatrne som odtiahla jeho ruku z môjho pása a posadila sa. Obliekla som si nohavičky a na vrch si dala iba svoju košeľu, ktorú som si zapla. Na stole som sa pozrela na svoj mobil a videla niekoľko správ od Sofii. Poslala mi ich v neskorú hodinu, takže sa o mňa dosť bála, no po pár správach to vzdala a potichu som sa zasmiala nad jej reakciami. No, pred ňou sa aj tak nedá takmer nič tajiť.

Otvorila som chladničku, do ktorej som Theovi kúpila niekoľko normálnych potravín, a povyberala tie najlepšie na raňajky. V poslednej dobe som mu veľmi často varila, či už obed alebo večeru. No ešte nikdy sa mi nestalo, žeby som mu varila raňajky. A príjemné na tom bolo to, že mi to vôbec neprekážalo.

Zrazu, keď som rozbíjala vajíčko, ma objali okolo pása mocné ruky a následne som zacítila bozk na krku. Hneď som sa usmiala a dávala si pozor, aby mi niečo nespadlo na zem.

„Čo to bude?" spýtal sa nežným hláskom a ja som sa usmiala.

„Vajíčko alebo by si si dal niečo iné?" spýtala som sa a mierne k nemu obrátila tvár.

„Teba," pošepkal a hneď ma pobozkal. Usmiala som sa, no nechala som ho, nech ma bozkáva. Veľmi sa mi to však zapáčilo, a preto som pustila z ruky misku a obrátila sa k nemu celá. Hneď ma objal celým telom a jazykom sa hral s tým mojím. Vtom ma chytil za stehná a vysadil na linku, kde sa ku mne prisal ešte viac.

„Ako som si aj myslel. V noci som ťa vôbec nemal dosť," pošepkal mi na perách, keď mi naliehavo dával dole nohavičky a rozopínal košeľu.

„Podobne," povedala som a stiahla mu nižšie tepláky. Hneď sa ku mne prisunul a ja som tak vzdychla nádherným hlasom.

Akoby som úplne zabudla na to, že mu chcem urobiť raňajky. Ako náhle sa ma dotkol, moja myseľ bola sústredená iba na neho a nedokázala som na nič iné myslieť. Niektorá moja časť stále hovorila, že tá včerajšia noc bude považovaná za chybu, no úplne som sa zmýlila. Ani jeden sme nevyzerali, že to chceme ľutovať.

Po spontánnej reakcii ráno na drese, som nakoniec tie raňajky dokončila a spolu sme ich jedli na sedačke pred televíziou. Samozrejme sme sa ani jeden neunúvali obliekať a polonahí len tak sedeli. Nohy som mala preložené cez tie jeho a so smiechom pozerali videá, ktoré v televízii dávali.

„Premýšľala som, že navštívim trénera," ozvala som sa po chvíli a on sa ku mne otočil. „Na správy mi neodpisuje a mám o neho trochu strach."

„A vieš kde býva?" spýtal sa a ja som pomykala plecami.

„Zavolala by som riaditeľovi. On určite má jeho adresu," povedala som a on prikývol.

„To by nebol zlý nápad," povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Chceš ísť so mnou?" spýtala som sa a on hneď prikývol.

Keď sme sa naraňajkovali a obliekli, išli sme späť ku mne domov. Musela som sa prezliecť, pretože som nechcela ísť v tom, čo mám na sebe. Až cestou k jeho autu, sme sa držali za ruky a bol to krásny pocit. Už to bolo totiž dosť dlho, čo som sa takto cítila.

„To mi pripomína, čo si vlastne tomu chlapovi v tej posilňovni povedal?" spýtala som sa a otvorila si dvere na aute.

„Že ho moje dievča varuje pred vážnym zranením," žmurkol na mňa a ja som očervenela. Potešil ma fakt, že už v tej dobe ma považoval za svoju priateľku. A vlastne to by mohlo aj všetko nasvedčovať. Začali sme spolu chodiť a mne sa táto skutočnosť neskutočne páčila.

Počas cesty sme sa držali za ruky a ja som zatiaľ volala riaditeľovi. Vôbec sa ma nepýtal kde som vzala jeho číslo a ja som bola rada. Nieže by som jeho číslo používala nejako často, no došlo mi, že raz môže nastať situácia, kedy jeho číslo budem potrebovať. Najprv mi samozrejme do mobilu vynadal a dal niekoľkominútovú prednášku, no keď som mu vysvetlila situáciu, adresu mi nakoniec dal.

Býval na kraji mesta, čo nám zjednodušilo prácu. Nechcela som za ním chodiť neviem kam a zháňať ho. Dúfala som však, že bude v poriadku a nebude na tom zle.

„Počuj, chcel by som s tebou o niečom hovoriť predtým ako k nemu dorazíme," ozval sa Theo, keď sme stáli na križovatke. Spýtavo som na neho hľadela a čakala. „Ide o nás dvoch. Nechcem, aby si to vzala v zlom, no rád by som to udržal pred ostatnými v tajnosti," povedal a ja som nadvihla obočie. „Nie je to tak, že by som to nechcel ostatným povedať. Vlastne sa mi to neskutočne prieči a neznášam to už teraz, no nechcem, aby sme ostatných rozptyľovali," povedal a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. „Od pondelka budeme mať dosť starostí s klubom a tréningami a kvôli nám by sa nemuseli sústrediť. Chápeš čo myslím?"

„Jasné, že áno," zasmiala som sa a odvrátila sa. „Dáva to zmysel a ja nechcem, aby vám čokoľvek stálo v ceste," povedala som, no on ma zrazu chytil za tvár a keď som sa otočila, pobozkal ma.

„Nechcem, aby si takto rozmýšľala," povedal a ja som očervenela, no neodvrátila som sa. „Si pre mňa rovnako dôležitá ako klub. Tak na takéto veci nemysli," povedal a usmial sa. Zmohla som sa len na prikývnutie a zaslúžila som si za to ďalší bozk, no tentoraz omnoho dlhší.

Keď sme sa zastavili pri mojej ubytovni, už sme dnu ruka v ruke nešli. Chápala som jeho dôvody, pre ktoré sa takto rozhodol a pravdu povediac ma to tiež napadlo. Vedela som, že je to tak najlepšie, no nepáčilo sa mi, že to musíme tajiť. Chcela som s ním ísť von, držať sa za ruky a ukázať tak svetu, že patrí mne. Potom som si však domyslela, že môžeme byť spolu, keď nás nikto nebude vidieť. Aspoň to sa mi na tom páčilo.

„Ahoj, som doma," zvolala som v byte a obaja sme vošli dnu. Z izby hneď vyletela Sofia a pozrela sa na nás. Nič však nehovorila a iba sa na nás mračila. Vlastne sa mračila na Thea, ktorý stál opretý ramenom o stenu a sledoval ju. Obdivovala som ho, že takto priamo čelil jej vražednému pohľadu.

Nechala som ich sa na seba mračiť a išla sa bez slova do izby prezliecť. Dosť som sa ponáhľala, pretože som za trénerom chcela ísť čo najskôr, aby sme to mali vybavené. Stále som však premýšľala nad tým, čo mu vlastne poviem, keď k nemu prídeme. Musela som si pripraviť dobrú reč, inak by som to mohla ešte viac skaziť.

„Dobre. Som pripravená," zvolala som, no zostala som stáť na prahu dverí a s nadvihnutým obočím tých dvoch sledovala. Stáli dva metre od seba a mračili sa. Vlastne to boli vražedné pohľady, čomu som naozaj nerozumela. „Ehm, stalo sa niečo?" spýtala som sa a snažila sa zasmiať, aby som tak odľahčila situáciu. Sofia sa ku mne otočila a obaja sa na mňa pozreli.

„Nie, všetko v poriadku. Kedy sa vrátiš?" spýtala sa a ja som si vzdychla. Nevedela som totiž ako dlho potrvá rozhovor s trénerom, a preto som nevedela, kedy sa vrátim.

„Vráti sa až v nedeľu," ozval sa zrazu Theo a my sme sa na neho pozreli. Lenže ja celá červená, zatiaľ čo ona s prižmúrenými očami. Theo sa len usmieval, akoby sa vyžíval v provokovaní. Musela som však uznať, že sa mi takto páčil ešte viac.

„Fajn. Ozvi sa potom," usmiala sa na mňa Sofia a jemne ma stisla. Potom odchádzala preč a počula som, ako za sebou zatvorila dvere. Vlastne ich poriadne zatresla.

„Niečo sa stalo?" spýtala som sa Thea, keď som si brala kabelku a on mi zatiaľ otvoril dvere.

„Povedala mi, že ak ti ublížim, spôsobí mi peklo na zemi," povedal a ja som sa na neho prekvapene pozrela. Potom som sa však začala smiať a naklonila som sa k nemu, aby som ho pobozkala. Prekvapilo ho to.

„Neboj sa. Náhodou ťa má veľmi rada," žmurkla som na neho a už sa poberala preč. Pobavene ma nasledoval a skôr než sme vyšli z ubytovne von, držal ma za ruku.

Celú cestu som premýšľala nad tým, čo trénerovi poviem. Vlastne som nad tým celý čas vôbec nepremýšľala. Istá časť zo mňa si však myslela, že sa na mňa aj hnevá, pretože som mu išla do jeho práce. Už raz mi povedal, aby som robila to, čo asistentky robia a neplietla sa do jeho práce. Aj keď mi to nepovedal práve takýmto spôsobom, rozhodne mal na mysli to. Preto som si len nedočkavo hrýzla spodnú peru a bola nervózna.

„Prosím ťa, prestaň s tým," ozval sa Theo keď sme stáli na križovatke a ja som sa na neho pozrela. On sa však ku mne otočil a pobozkal ma. Usmiala som sa a chytila ho za tvár. Netrápilo nás ani to, že na nás ostatní trúbili a nadávali na nás.

Keď sme sa konečne dostali preč z mesta, prišli sme do štvrte, kde býval tréner. Vedeli sme to podľa GPS a adresy od riaditeľa. Bola to celkom slušná štvrť a netrvalo nám dlho, kým sme našli správny dom.

„Myslíš, že je doma?" spýtal sa Theo, keď sa s rukou na volante pozeral k domu. Pomykala som plecami a nervózne sa usmiala.

„Musíme to zistiť," povedala som a obaja sme pomaly vyšli von. Srdce mi od nervozity búšilo veľmi rýchlo a dúfala som, že to nebude také strašné ako som si myslela. Pri dverách som sa viackrát nadýchla a nakoniec niekoľkokrát zaklopala. Bolo čas pred obedom, takže mohol byť ešte hore. Dúfala som, že je.

Odrazu sme začuli nadávky, dupot nôh až som sa zľakla. Dvere sa prudko otvorili a tréner sa na nás celý zarastený a neupravený pozrel. „Kto ma otravuje," zamrmlal a pretrel si oči rukami. Potom sa na nás pozrel a ja som vyčarila nádherný úsmev.

„Zdravím, dlho sme sa nevideli. Vyzeráte ako stroskotanec na ostrove," vypustila som z úst a Theo sa na mňa prekvapene pozrel. Ja som sa však pozrela na trénera, ktorý na mňa s nadvihnutým obočím hľadel a nepovedal ani slovo. „Nevideli sme sa cez dva týždne a neodpovedáte mi na správy. Bolo takmer jasné, že prídem za vami. A keby ste ma náhodou od rozčúlenia chceli vyhodiť, priniesla som si ochrancu," povedala som a ukázala na Thea. Ani jeden nebol schopný slova a toho som využila. „Ak dovolíte, idem sa pozrieť, čo tu stvárate. Mala som o vás strach," povedala som a mierne ho odtisla, aby som popri ňom mohla prejsť.

Neviem čím to bolo, no ako náhle otvoril dvere, všetka moja nervozita a strach zmizol. Znova som to bola ja a tešilo ma to. Keď som nebola sama sebou, bolo to dosť zvláštne. Hneď som si to pri vstupe do domu namierila do obývačky, pretože to bola jediná miestnosť, v ktorej by bol väčšinu času. Preto ma neprekvapilo, že po celej miestnosti boli samé plechovky od piva, nedojedené jedlo a neporiadok.

Televízor mal práve zapnutý a v ňom zastavený jeden zo zápasov z volejbalu. Usmiala som sa, pretože som presne toto aj čakala. Keď sa neozýval toľko dní, mohol robiť len jediné.

„Vyzerá to tak, že ste na niečo prišli," usmiala som sa a dala ruky bok. „Ale ten neporiadok ste si mohol odpustiť," zazrela som po ňom, keď som sa obrátila. Obaja stáli na chodbe a pozerali sa na mňa. Akoby boli stále prekvapený mojím výstupom, čomu som rozumela.

„Aby bolo jasné," ozval sa zrazu Theo a zdvihol ruky ako štít, „s jej správaním nemám vôbec nič spoločné," povedal a ja som sa zamračila. Tréner si iba vzdychol a poškrabal sa na hlave.

„Vlastne je to aj tak jedno. Chcel som ti volať, až kým to vyriešim, ale už si neviem rady," povedal a sadol si na sedačku, odkiaľ som sa na neho prekvapene pozerala. Bolo mi jasné, že hovorí ku mne, pretože Theo tu bol čírou náhodou. Sadla som si teda do kresla pred neho a vyzliekla si bundu. Dovtípila som sa totiž, že to bude dlhý rozhovor.

„Vy ste pozerali naše zápasy?" spýtal sa Theo a pozeral na televíziu. Tréner si prehrabol vlasy rukou a s prikývnutím si vzdychol.

„No, áno. Je to moja povinnosť, keď som také niečo nevidel. Od kedy si nám to povedala, som strávil celý čas nad videami, aby som zistil, ako sa s tým popasovať. Trvalo to dosť dlho, no nakoniec som na niečo prišiel. Ako si na tom ty?" spýtal sa a pozrel sa na mňa. Jeho otázka bola jasná. Nepýtal sa, či som to vôbec pozerala, on vedel, že som to urobila. Síce ma pozná len chvíľu, vedel, že niečo také by som nenechala iba tak.

„Vôbec nič," povedala som a vzdychla si. „Ale to bude hlavne tým, že som sa pridala do klubu len nedávno a vlastne ich videla hrať iba raz," pomykala som plecami a on sa oprel o sedačku.

„Vlastne máš pravdu," povedal s povzdychom. „Aj som si myslel, že ti to bude robiť problém."

„A na čo ste teda prišli?" spýtala som sa a on sa hneď usmial.

Trvalo dosť dlho, kým nám to všetko vysvetlil a následne aj ukázal na videách. Zatiaľ čo Theo na všetko reagoval až príliš prekvapene, ja som pozorne počúvala každé trénerove slovo a uisťovala sa, že si to všetko zapamätám. Bude sa nám to ešte do budúcna hodiť.

Keď nám to ukazoval, hneď som si to všimla a vedela, že má tréner pravdu. Pokiaľ som vedela, na čo sa pozerám, mohla som si tak všetko spojiť dokopy. No jediného, koho nám tréner nepovedal, bol práve Nick.

„Na neho sa pozerám už dva dni a nedokážem nič nájsť. Neviem, ako by sme to s ním vyriešili," povedal tréner s povzdychom. „Nech sa snažím akokoľvek, stále sa pozerá na toho, komu chce loptu nadhodiť. Neviem ako by sme s tým poradili. A ešte k tomu má tú najdôležitejšiu úlohu v tíme," povedal so starosťami, no ja som sa usmiala.

„Nebojte sa, ja na to prídem," povedala som a cítila, že ma začína bolieť brucho od hladu. Bol čas odísť. Postavila som sa preto a začala sa pomaly obliekať. Theo ma bez slova nasledoval.

„Podľa tvojej správy neboli celé dva týždne tréningy. Je naozaj správne, aby všetci tak dlho nič nerobili?" spýtal sa tréner a ja som sa na neho skepticky pozrela.

„Naozaj si myslíte, že tí blázni by celé dva týždne nič nerobili?" spýtala som sa a on sa hneď usmial. „Nebojte sa. Nie sú na tom až tak zle. Od pondelka sa znova začína tréning. Nicka nechajte na mňa a vy sa zatiaľ pokúste vymyslieť nejaký tréningový plán či čo. Také veci nechám na vás," žmurkla som na neho a otočila sa na odchod. Pri dverách som sa však otočila a on sa na mňa prekvapene pozrel. „A ak mi ešte raz nebudete odpisovať, uvidíte, že viem byť nepríjemná aj na ľudí, ktorých mám rada," povedala som vážne a on ma len s úsmevom vyprevadil von.

Zo začiatku som si myslela, že si budem rozumieť najviac s hráčmi a s trénerom budem mať problémy. Vedela som totiž, že budem časom vidieť niečo, čo on možno nie a budem mu za to liezť poriadne na nervy. No opak bol pravdou. Zatiaľ čo ostatní ma pri pravde hneď odcudzovali, on bol jediný, ktorý reagoval na pravdu a ja som hneď vedela, že on bude ten, s ktorým si budem najlepšie rozumieť.

„Takže tréner je v pohode a ty si na neho hneď vo dverách vyštartovala. Učitelia na strednej ťa museli mať naozaj veľmi radi," skonštatoval Theo, keď sme išli späť do auta. Pri tej spomienke na učiteľov som sa začala smiať a s tým si sadla do auta.

„V láske ma práve nemali, no nemôžem tvrdiť, že to bolo fajn. Horšia bola základná škola," povedala som s povzdychom a on sa na mňa spýtavo pozrel.

„Nebodaj si už bola dotieravá ako dieťa?"

„Keby len," zasmiala som sa. „Bola som stále dieťa a nie práve vždy mi došlo, že netreba všetko čo vidím, prezrádzať," povedala som a on sa začal smiať.

„Takže si bola bonzáčka," povedal a ja som zahanbene prikývla. „No páni. Kto by to bol povedal."

„Bola som dieťa. Ešte som až tak nerozoznávala fakt, že nie všetko sa musí prezrádzať. Bola som veľmi poctivé dieťa," povedala som pyšne a on ma chytil za ruku.

„Čiže keby si ma videla mať na písomke ťahák, prezradila by si ma?" spýtal sa a ja som sa na neho usmiala.

„V tom čase? Rozhodne," zasmiala som sa a on sa usmial. „Ale teraz by ma to ani nenapadlo. Keď som prišla na strednú a hlavne keď mi to Sofia stokrát hovorila, bola som ticho a hovorila iba to podstatné. Už to nebolo také zvláštne," povedala som a hneď sa zamračila.

„Výborne. Som rád, že som ťa spoznal až teraz. Ak by som ťa poznal ako dieťa, rozhodne by si ma udávala učiteľom takmer stále," povedal so smiechom.

„Ak si bol problémové dieťa tak rozhodne. Kam ideme?" spýtala som sa zamračene, pretože cesta, ktorou sme išli, neviedla späť do kampusu. Pozrela som sa na Thea a ten mi len s úsmevom stisol ruku.

„No, keďže som totálny kretén, že ťa chcem pred ostatnými zatajovať, nebudeme mať veľa času byť spolu. Napadlo ma, že by sme spolu boli večer, no uvedomil som si, aký vyčerpaný chodievam domov, čiže by som ti liezol akurát na nervy. Preto chcem využiť čas, kým sa len dá," povedal a pozrel sa na mňa.

„Keď si Sofii povedal, že budem preč do nedele, myslel si tým toto?" spýtala som sa a on zastavil auto na červenej.

„Presne tak. Hodlám si ťa ukradnúť na celý víkend mimo mesto a stráviť tak s tebou čas. Teda ak s tým máš problém a radšej by si vyskočila z auta. Ak to chceš urobiť, prosím. Hlavne teraz, kým stojíme," povedal a ja som sa zasmiala. Naklonila som sa však k nemu a hneď ho pobozkala na pery.

„Nikam nejdem," pošepkala som pri jeho perách a on sa usmial.

„Skvelé," pošepkal späť a takmer okamžite vyrazil na diaľnicu.