Tresla som si hlavu o stôl a nahlas si vydýchla. Vlastne by som chcela aj kričať, no kvôli tomu, že bolo okolo nás veľa ľudí, som sa toho radšej zdržala.

„Podľa tejto reakcie usudzujem, že neurobila veľký pokrok," povedala Madison s plnou pusou a Sofia súhlasila.

„Celý týždeň a pol nerobila nič iné, len pozerala ich staré videá. Na jej mieste by som to vzdala už dávno," povedala a Chuck sa zasmial.

„Tomu nerozumiem. Trvalo ti pár minút zistiť v čom je problém, no trvá ti týždeň a pol zistiť ako to napraviť? To sa na teba nepodobá," povedal a ja som si podložila rukou hlavu a pozrela sa na nich.

„Možno sa na to pozerám inak, ako by som mala," povedala som a všetci traja sa na mňa so záujmom pozreli. „Stále dokola pozerám ich hry a snažím sa prísť na to, čo s tým, lenže na veľa neprichádzam. Asi by som si mala dať pauzu," povedala som a hlavu si položila na stôl.

„To si mala urobiť už dávno. Je nepríjemné sa na teba pozerať. Síce dnes vyzeráš nádherne, mala by si sa vidieť ráno," povedala Sofia a ja som po nej zazrela.

Odkedy som ostatným napísala správu, že dva týždne ich nechcem vidieť v blízkosti klubovne, ubehol týždeň a pol. Za ten týždeň a pol som nevyšla z domu, kým som nešla do školy a pozerala sa na ich staré hry, aby som tak zistila, ako to napraviť. Problém však bol, že som na nič neprišla. Stále som iba viac a viac videla ich zlozvyky, že som nevidela nič iné. Začínalo to byť naozaj frustrujúce.

Vtom som sa však pozrela na mobil, pretože mi prišla správa. Usmiala som sa na ňu a hneď aj odpísala. Za ten čas som sa veľakrát stretla aj s Theom. Vlastne som s ním bola každý jeden deň takmer aj niekoľko hodín. Zvyčajne sme práve u neho doma a spoločne hľadáme spôsoby, ako zlozvyky poraziť. Ani som nevedela, ako sme sa k tomu dopracovali, no boli sme spolu viac než predtým.

Každý deň sme si písali a boli v kontakte. Myslela som si, že je to takmer nemožné, aby sme my dvaja mohli mať taký blízky vzťah, no zdá sa, že nie všetko je nemožné. No vedela som aj to, že mi v jeho prítomnosti nebolo vôbec nepríjemne, práve naopak. Niekedy som ho tak silno chcela vidieť, že mi ako na zavolanie hneď aj zavolal a stretli sme sa. Mala som takýto pocit odkedy som prvýkrát u neho spala. Túžila som ho od toho dňa vidieť takmer stále a vedela som, že to nie je len kvôli tomu, že sme priatelia a členovia rovnakého klubu.

„Dobre, opúšťam vás," povedala som a obliekla si koženú bundu. „Vonku ma čaká Theo."

„Ale, idete zas na to? Bude vás bolieť z toho hlava," povedala Sofia a Chuck sa na mňa prekvapene pozrel.

„Theo ti pomáha pri hľadaní? To je nezvyčajné," povedal a ja som si vytiahla vlasy spod bundy.

„Vlastne som ho o to požiadala. Bol s nimi dva roky, zatiaľ čo ja len jeden mesiac. Preto nemôžem vidieť úplne všetko. A čudovali by ste sa. Niekedy naozaj trafí presne to, čo potrebujem vedieť," povedala som a pomaly odchádzala. Zakývala som im na odchod a išla preč.

Navrhla som mu spoluprácu asi hneď na druhý deň, čo som to skúsila sama. Vedela som, že nemám šancu niečo také vidieť, keď som ich vlastne hrať videla iba raz. Zatiaľ čo Theo s nimi hrá nepretržite celé dva roky. Jeho pomoc sa mi naozaj hodila. A možno to bolo aj tým, že som proste chcela byť s ním.

Vyšla som z bistra von a hneď ho našla sedieť na múriku ako sa pozerá pred seba. Veľa študentov chodilo hore dole a mňa napadlo, že mu chýba škola.

„Už len pár dní, nemusíš sa báť," povedala som, keď som sa postavila vedľa neho a on sa na mňa žiarivo usmial.

„Chýba mi tréning a volejbal. Nie škola," povedal a ja som sa usmiala. „Ty máš veľmi rada opätky, však? Robia ťa vyššou," povedal a ja som očervenela.

„Áno, milujem ich. Nie preto, aby som vyzerala neviem ako, no baví ma v nich chodiť," povedala som a on zoskočil a s rukami vo vreckách sa na mňa pozrel.

„A botasky nie sú pohodlnejšie?"

„Ale to áno," prevrátila som očami a pohli sme sa po chodníku preč. „Premýšľala som, že by sme si dnes mohli pozrieť váš posledný zápas. Vieš, aby sme to spozorovali z najaktuálnejšej hry," povedala som a on prikývol.

„Dobre, ale tomu sa budeme venovať až neskôr. Dnes ideme do mesta," povedal a vytiahol kľúče od čierneho chevroletu.

„A čo tam?" spýtala som sa prekvapene a otvorila si dvere.

„Ideme do posilňovne. Už ma nudí iba behať okolo kampusu," povedal a vytiahol z vrecka žuvačku.

„A očakávaš, že ja tam budem sedieť a povzbudzovať ťa, či čo," zamračila som sa a on ukázal palcom za seba.

„Vlastne som ti vzal veci, ktoré si si u mňa včera nechala. Budeš cvičiť so mnou," povedal a ja som očervenela. Ani som si neuvedomila, že som si u neho nechala veci. Cítila som sa naozaj trápne.

Celú cestu sme sa rozprávali o hlúpostiach a nič dôležité vlastne nerozoberali. Bolo už po piatej, takže sa pomaly aj stmievalo, no ja som v tom rozdiel vlastne ani nevidela.

„Keď už sme pri tom, hovoril som s chalanmi a vyzerajú, že sa nudia," povedal a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Čože? Kedy si s nimi bol," spýtala som sa a on prevrátil očami.

„Asi ráno alebo kedy. Už na tom nie sú až tak zle. Mala si pravdu," povedal a usmial sa. „Potrebovali čas na to sa spamätať, a potom to už bude lepšie. To znamená, že od pondelka môžeme znova ísť na to," usmial sa nadšene a ja som prikývla.

„Áno, môžete," potvrdila som a dúfala, že to dovtedy stihnem.

Keď sme prišli do mesta, bola už tma, no našťastie sme našli parkovacie miesto blízko posilňovne. Vzali sme si svoje veci a hneď aj vošli dnu. Pri vstupe nás hneď zamestnanec za pultom pozdravil, no s Theom sa pozdravil priateľskejšie. Asi to znamená, že sem chodí dosť často. Netušila som však, prečo si tentoraz vzal so sebou aj mňa.

Posilňovňa bola naozaj obrovská a mali v nej veľa prístrojov. Niektoré som ani len netušila čo robia, a preto som vedela, že ich ani skúšať nebudem. A čo ma ešte viac prekvapilo, tak počet ľudí. Nemyslela som si, že takto na konci týždňa, budú všetci takí zaneprázdnení. No podľa ich postáv som mohla usúdiť, že sú to zvyčajne športovci. Niekde som spoznala aj študentov z našej školy, no nikoho známeho som nevidela.

Na rozohriatie som si išla zabehať na pás, pretože sa mi aj nezdalo možné, aby som skúšala niektoré z tých monštruóznych prístrojov. Preto som bežala na páse a rozprávala sa so ženou, ktorá behala už predtým vedľa mňa. Z rozhovoru som zistila, že je to študentka posledného ročníka školy môjho brata, a preto sme sa väčšinu času rozprávali o futbale. Potom sa k nám pripojila aj iná študentka a ja som tak aj na niekoľko minút zabudla na Thea.

Celá spotená a unavená, som sedela opretá o jeden prístroj a pila vodu. Musela som si oddýchnuť, pretože som poslednú hodinu nerobila nič iné, len bežala na páse. Či už som sa mala s kým rozprávať alebo nie. Zatiaľ čo som sedela a oddychovala, som si všímala ostatných chlapov okolo mňa.

Niektorí to s posilňovaním až preháňali, no nikto im k tomu nemôže nič povedať. Ich telá boli skôr balóny ako svaly, no keď sa im to páči, musela som iba prikyvovať. Bola som však rada, že Theo nemá také telo, ako oni. A pri spomienke na jeho telo som sa hneď začervenala.

„Už máš dosť?" spýtal sa zrazu niekto a ja som zdvihla hlavu. Usmieval sa nado mnou Theo, ktorý mal sivé tielko celé mokré. Nevedela som, na ktorých prístrojoch cvičil, no zjavne si dal poriadne do tela.

„Nevydržím toľko, koľko ty," povedala som a podala mu svoju fľašu, aby sa za nej napil. „Vždy tu býva toľko ľudí?"

„Poväčšine," povedal a sadol si za mňa na prístroj, o ktorý som sa opierala. „Sú to všetci športovci buď z klubov, alebo zo škôl. Turnaje sa blížia, tak musia byť v najlepšej forme."

„A ty sem chodíš dosť často?

„Posledné dva týždne áno. Nemal som čo iné robiť a sám trénovať, to ma nebaví," povedal a ja som zaklonila hlavu, aby som na neho videla. „Čo?!" spýtal sa s úsmevom a ja som pomykala plecami.

„Nič, len premýšľam," povedala som a hneď sa odvrátila. Vlastne som sa na neho chcela len pozrieť.

„Chodí sem aj Jack. Niekedy," povedal a ja som nadvihla obočie. „Asi pred tromi dňami, odvtedy som ho nevidel."

„Musí aj on trénovať. Keď som s ním volala naposledy, takmer nič mi nepovedal, iba to, že ho otravujem," povedala som so smiechom a on sa usmial, zatiaľ čo mi podal fľašu. Obrátila som sa za ním, pretože som začula zvuk. Sedel za strojom a v rukách držal tyče na oboch stranách, ktoré mali na druhej strane závažia. Pozerala som sa, ako tie tyče tlačí k sebe a tie závažia za ním sa nadvihovali.

„Koľko to má kilo?" spýtala som sa a on si vzdychol.

„Asi pätnásť na oboch stranách," povedal a ja som sa pozrela na jeho napäté ruky. Tak veľmi sa mi to páčilo, že som sa radšej odtiahla a pozrela sa po nejakom nástroji, ktorý by som zvládla aj ja.

Blízko pri ňom som uvidela hrazdu a rozhodla sa pre ňu. Lenže som bola na ňu až príliš nízka, a preto som mala čo robiť, aby som na ňu vyskočila. Na tretí krát sa mi to podarilo a bola veľmi červená, pretože som počula, ako sa na mne Theo zabáva. No nakoniec sa mi to podarilo a mohla som robiť zhyby. No bolo to také náročné, že som urobila ledva dva. Zdvíhať celú moju váhu nebolo zas ktovie čo, no musela som ich dať aspoň päť, aby som bola spokojná.

Lenže som si neuvedomila to, že mám mokré ruky od potu a práve keď som bola s napätými rukami hore, tak sa mi pošmyklo. Na moment som si myslela, že zletím na zem a ublížim si, no zrazu ma niekto chytil za pás a ja som tak spadla prakticky do mäkka. Srdce mi búšilo veľmi rýchlo, no spamätala som sa a otočila hlavou, aby som sa pozrela na toho, kto ma drží ma náručí.

Keď som sa otočila, moje oči sa stretli s Theovými. A ja som si uvedomila pár vecí. To, že mu sedím v lone a on ma drží okolo pása, no pod tričkom, pretože sa mi pri páde nadvihlo, a to, že sme mali tváre až priveľmi blízko sebe. Okamžite som očervenela, no neodtiahla som sa. Nedokázala som to. Musela som sa do jeho nádherných očí pozerať.

Otvorila som ústa, že niečo poviem, no neďaleko od nás sa začal niekto strašne smiať a my sme sa na nich hneď obrátili. „To dáš, je to iba sedemdesiat kilo," zvolal muž na ďalšieho, ktorý zdvíhal činky. Bolo okolo nich plno ľudí, ktorí ho povzbudzovali a smiali sa, akoby mal práve prekonať rekord. Bez slova a úplne omámene sme sa na nich pozerali a úplne zabudli na to, že mu sedím v lone a že ma drží okolo pása.

Lenže ja som sa pozerala na muža s otvorenými ústami a sledovala ho, ako sa pripravuje zdvihnúť tú ťažkú váhu. Sledovala som ho dosť krátko, no aj tak som videla to, čo ostatní nevideli.

„Nezvládne to," pošepkala som a Theo sa na mňa hneď pozrel. Ja som však naďalej sledovala toho muža, ktorý tie činky začal zdvíhať. „Podlomí sa mu koleno a tie činky padnú na zem," povedala som a on sa na toho muža hneď pozrel. Netrvalo dlho, kým sa moja predtucha potvrdila.

Ako náhle muž zdvihol činky pri hruď, podlomilo sa mu jedno koleno a on hneď klesol na zem. Hneď ho začali zachraňovať, pretože padol na chrbát s činkou na hrudi. Po tom, ako mu pomohli, sa začali všetci smiať a tvárili sa, že aj toto patrí do ich rizika pri posilňovaní. Muž na zemi začal nadávať, že to mohol zvládnuť, keby nebol tak pod tlakom. Ja som si to však nemyslela.

„Nemal by sa pokúšať zdvíhať tú činku," ozvala som sa zas. „Ak to bude skúšať, zhorší sa mu koleno viac než už je."

„Má zranené koleno?" spýtal sa Theo a ja som prikývla.

„Mal by si mu to ísť povedať. Ak bude to koleno priveľmi zaťažovať, môže sa to skončiť veľmi zle. Pokiaľ dobre vidím, môže to viesť aj k operácii," povedala som a naďalej ho sledovala.

„Zaujímalo by ma, čo vlastne vidíš," povedal a ja som sa k nemu otočila. Sledoval ma, akoby som práve povedala niečo úžasné. Nezmohla som sa na nič, len na úsmev. Hneď na to sa postavil a predsa len išiel za tým mužom. Pozerala som sa za ním a čakala na jeho reakciu. Podľa toho, že sa postavil a naozaj šiel za ním mi došlo, že chce vidieť jeho reakciu. Ja sama som si chcela potvrdiť pravdu, a preto ich sledovala.

Hovorili spolu mimo ostatných a podľa ich úsmevov na tvárach som vedela, že sa ho snaží najprv upokojiť slovami a tak. Lenže potom tomu mužovi zamrzol úsmev na tvári a iba Thea sledoval. Prešlo pár minút a obaja zostali v tichosti stáť. Lenže potom sa pozrel ten muž šokovane na mňa a ja som sledovala zas jeho. Napadlo ma, že príde za mnou a spýta sa, čo si o sebe myslím a podobne, no on to neurobil. Úctivo sa na mňa usmial a odchádzal preč. Evidentne som mala zase pravdu.

„Kedy chceš odtiaľto odísť?" spýtala som sa Thea, keď zostal nado mnou stáť a pozoroval ma. Nič nehovoril, iba tam tak stál. Nadvihla som obočie a dúfala, že som neurobila nič zlé.

„Poďme, už som aj hladný," povedal zrazu a podával mi ruku. Prikývla som a keď ma zdvihol, vzala som si aj tašku s vecami. Neviem čím to bolo, no zdal sa mi zvláštny. Akoby sa ma stranil odkedy som mu povedala o tom mužovi. Zdalo sa mu to desivé? Keď som to urobila raz pri Sofii, povedala, že je to desivé. Že vidím niečo, čo si ona ani len nedokázala predstaviť. Nechcela som, aby sa tak pri mne cítil aj Theo.

Spoločne sme sa najedli v najbližšom fastfoode a rozprávali sa. Vyzeralo byť všetko v poriadku, dokonca sme sa spolu aj smiali a zabávali sa. No z nejakého dôvodu sme sa nevedomky vyhýbali pohľadu toho druhého. Neviem či to bolo tým, že ma predtým držal v náručí alebo tým, čo som povedala o tom mužovi. Nevedela som si vybrať, no bála som sa spýtať.

„Ideme sa na to pozerať aj dnes?" spýtal sa ma Theo, keď sme prišli k nemu domov.

„Ako chceš," povedala som a zložila si veci na stoličku.

V jeho byte som od prvej návštevy bola veľmi veľa krát, no tentoraz som sa prvýkrát cítila nesvoja. Mohla som si domýšľať čokoľvek, vedela som, že je iný ako keď sme do tej posilňovne prišli. Aj jeho pohľad, ktorým sa na mňa vtedy pozrel, nenasvedčoval nič dobré. A čo bolo horšie, záležalo mi na tom.

Už od narodenia som bola taká, že mi neprekážalo, keď ma ostatní ohovárali alebo mi robili naprieky. Nikdy som nad tým príliš nedumala a ani ma to nezaujímalo. Bolo mi to jedno a vždy to tak bude. Lenže tentoraz mi to prvýkrát za život nebolo jedno. Nebolo mi jedno, ako ma Theo vníma a netušila som, že prečo. Vedela som len to, že by som nezniesla, ak by sme mali zrazu iný vzťah, ako teraz.

„Som desivá?" ozvala som sa, keď sme už hodnú chvíľu pozerali ich zápas. Sedeli sme vedľa seba na sedačke a bez slova pozerali. No ja som sa celý čas nedokázala sústrediť. Hneď ako som to povedala sa na mňa otočil, no ja som sa na neho nepozerala. Pozerala som sa ďalej na video a bola rada, že je zhasnuté. Videl by tak moju červenú tvár.

„Prečo si to myslíš?!" spýtal sa a ja som pomykala plecami.

„Keď pred ľuďmi niečo podobné poviem, pozerajú sa na mňa tak inak. Akoby som ich vydesila," povedala som a vzdychla si. „Som na to zvyknutá, no z nejakého dôvodu sa mi nepáči fakt, že budem desiť teba," povedala som zahanbujúco a modlila sa, nech sa odvráti. No on to neurobil.

„Nie si desivá," povedal zrazu a ja som sa na neho pozrela. Poškrabal sa za krkom a mierne sa odvrátil. „Len som proste premýšľal nad tým, aká si úžasná," povedal a ja som nadvihla obočie. „Videla si v obrovskej miestnosti plnej ľudí niečo, čo iní nevideli. Ako aj s našimi zlozvykmi. Počas jednej jedinej hry si videla niečo, na čo sme nemohli prísť celé tri roky. Niečo také sa nedá považovať za desivé. Môžem ťa za to len obdivovať. Nič iné si totiž ani nezaslúžiš," povedal a ja som na neho neveriacky civela.

„Takže nie som desivá?" spýtala som sa zas a on sa na mňa s úsmevom pozrel.

„Samozrejme, že nie," povedal a mne padol kameň zo srdca.

„To som rada," vyčarila som ten najkrajší úsmev, aký som len dokázala. Pocit, že naozaj nie som desivá, ma neskutočne tešil.

Lenže vtom ma chytil nežne za tvár a bez varovania ma pobozkal. Na moment som úplne stuhla, pretože som niečo podobné vôbec nečakala. Potom som sa však spamätala a bozk mu opätovala.

Už len z jedného jediného bozku som mohla usúdiť, že bozkáva naozaj úžasne. Jeho mäkké pery, ktoré mi jemne, no zároveň dráždivo bozkávali tie moje. Srdce mi búšilo ako splašené a mňa ani len nenapadlo sa odtrhnúť. Naopak. Chytil ma za boky a ja som si okamžite sadla rozkročmo na jeho kolená. Držiac ho za tvár som sa k nemu prisúvala čo najbližšie sa dalo a bozkávala ho.

Ani som si neuvedomila, že sa situácia razom tak zmenila. Nepredstavovala som si, že budem sedieť v jeho náručí a vášnivo ho bozkávať. Na niečo také úžasné som ani len nepomyslela. No stalo sa. Sedela som na ňom, už s rozopnutou blúzkou a cítila jeho ruky, ktoré sa dotýkali môjho tela. Ruky mal horúce, čo mi spôsobovalo zimomriavky po celom tele. Rozhodne som chcela viac.

Na moment som sa od neho odtrhla a schytila mu tričko do ruky, ktoré som mu prevliekla cez hlavu. Hneď ako si ho vyzliekol, som sa mu znova nasala na pery, no tentoraz aj telom. Pocit, že som svojim telom cítila to jeho, bol neskutočný. Zrazu ma však chytil za zadok a postavil sa so mnou. Od jeho pier som sa však za celý čas ani raz neodtrhla.

Keď ma položil na posteľ a objavil sa nado mnou, začal mi bozkávať krk. Zimomriavky som mala po celom tele, takže som ich už takmer ani necítila. Cítila som iba jeho bozky a dotyky rúk, ktorými mi blúdil po celom tele. V momente, ako mi rukou vošiel do nohavičiek, som mu do úst jemne vzdychla a jeho zovretie zosilnelo. Mojím telom prešla neskutočná túžba a vedela, že som ešte nikdy nič podobné necítila.

Nahí, v objatí v jeho posteli, sme držali jeden druhého. Jazykom som mu blúdila po hrudi a dotýkala sa ho, pretože som mohla. Mohla som si s ním robiť to, čo len chcem. Keď som si na neho sadla, zovrel mi boky tak naliehavo, ako sa len dalo. Začala som mu vzdychať do úst, no neodťahovala som sa za žiadnych okolností. Chcela som ho cítiť celého a chcela som, aby cítil on mňa. Podľa toho, ako ma držal a ako vášnivo sa na mňa pozeral som vedela, že sa mu to páči tak veľmi ako aj mne.

Zrazu ma chytil rukou do náručia a prevrátil na chrbát. Jeho pohyby boli rýchle a plné vzrušenia. Vzdychala som omnoho hlasnejšie, omnoho odvážnejšie a zvierala ho vo svojom objatí. Bolo to také úžasné, že sa to nedalo ani popísať. On bol taký úžasný, že som nechcela, aby prestal.

Chcela som, aby táto noc trvala večne.