„Rozdeľme sa, aby sme boli nenápadnejší," povedal Theo Lukeovi, keď sme stáli pri bistre a v rýchlosti sa dohadovali. Ja som stála vedľa Sofii, ktorá sa na mňa s nadvihnutým obočím pozerala a nechápala situáciu rovnako ako ani ja. Ale to bude možno len kvôli tomu, že sme boli obe opité. V inom prípade by sme boli už dávno doma zabarikádované. Alebo v pravdepodobnejšom prípade, provokovali by sme ďalej.

„Dobre, poď," zavelil Luke a schytil Sofiu za ruku, zatiaľ čo mňa chytil Theo.

„Uisti sa, že bude doma, Luke!" zavolal na neho Theo a už sme sa každý rozbehli iným smerom. Mne však bolo zvláštne, že utekáme. Predtým sme utekali, pretože sme nechceli rozprúdiť bitku v strede ulice. No tentoraz možno ani neprišli bitku vyhľadávať.

„Hej, prečo utekáme? Nebolo ich zas až tak veľa," povedala som a počula ako sa smeje.

„Desať chlapov je podľa teba málo?" spýtal sa a ja som pomykala plecami.

„Ty by si si s nimi poradil alebo snáď nie?" spýtala som sa a on so mnou zabočil za jednu budovu a na jej kraji v tieni sme zostali stáť.

„O to nejde," povedal a nepozeral sa na mňa. Pozeral sa do ulice a vtom sa na mňa pritlačil. Prekvapilo ma to, no onedlho som dostala odpoveď. Začula som vykrikujúce hlasy nahnevaných mužov ako behali po ulici a obzerali sa za nami. „Títo by totiž päste nepoužili," dodal Theo a mnou prebehli zimomriavky. Inštinktívne som ho chytila za tričko a zovrela mu ho. Hneď sa na mňa pozrel a usmial sa. „Nebodaj sa bojíš," povedal s úsmevom a ja som sa zamračila.

„Som dievča! Jasné, že sa takých chlapov bojím," povedala som podráždene a on sa rukou oprel o stenu pri mojej hlave a sklonil sa blízko pri mňa.

„Ale Kevina si sa predtým nebála provokovať," povedal pri mojej tvári a ja som sa zasmiala.

„Ale, ty si to videl?" spýtala som sa a on sa usmial. „Povedzme, že pokiaľ je okolo mňa dostatočný počet ľudí, nebojím sa nikoho," povedala som a on sa uškrnul.

„Premýšľam, či je to dobré, alebo zlé," povedal a obzrel sa. „S určitosťou ti však viem povedať, že týchto by ani veľký dav nezastavil od toho, čo chcú," povedal a ja som ho stisla ešte viac.

„A kto to je?" spýtala som sa, no nereagoval. „O to viac ma zaujíma, prečo ste s nimi vôbec boli!"

„Vieš, niektorí nepotrebujú dôvod na začatie bitky. Zistili, že má o mňa záujem nejaká baba, o ktorú má jeden z nich záujem. Tak zo mňa chceli vymlátiť dušu, aby som ju nechal tak," povedal a ja som nadvihla obočie.

„A o aké dievča ide?" spýtala som sa a on sa na mňa ani len nepozrel.

„Odkiaľ to mám vedieť," zasmial sa a ja som si vzdychla. „Nemám ani len potuchy o kom to vôbec hovorili."

„To je naozaj neskutočné," zamrmlala som a vystrčila hlavu popri jeho hrudi, aby som sa pozrela na to, kde tí chlapi sú. „Nemôžeme tu stáť večne. Kam pôjdeme?" spýtala som sa šeptom a zatvárila sa ako nejaký tajný agent, ktorý uteká, pretože sa prezradil.

„No, keďže tvoj byt sa nachádza v ulici presne za nimi, zostávajú nám dve možnosti," povedal a ja som sa na neho pozrela. „Buď tu zostaneme a riskneme to, alebo pôjdeme ku mne," povedal a ja som sa začervenala.

„A ty bývaš blízko?" spýtala som sa pokojne a on kývol hlavou za nás.

„Vlastne na druhej strane tejto ulice. Sme tam za dve minúty," povedal a ja som sa odtiahla od steny.

„Tak fajn, poďme tam. Začína mi byť zima a na rozdiel od teba sa mi aj točí hlava," zasmiala som sa a on sa usmial.

„Jasné, zabudol som, že si opitá," povedal a chytil ma za ruku. Len som sa zasmiala a nechala sa viesť cez tmavú uličku ktovie kam.

Presne ako aj povedal, nezašli sme veľmi ďaleko. Hneď ako sme vyšli z tieňa tmavej uličky, objavili sme sa na druhej strane budovy a cez cestu išli do veľkej ubytovne. Už z diaľky som vedela, že to nie je normálna ubytovňa a potvrdilo sa mi to, keď sme vošli do vestibulu.

Táto ubytovňa bola určená pre bohatších študentov, ktorí si ju môžu dovoliť. So Sofiou sme premýšľali, že by sme sem išli bývať, no usúdili sme, že sa nám páči viac na tej, kde sme dnes. No usúdili sme, že to bolo aj kvôli peniazom, ktoré sme chceli ušetriť.

Theo otvoril dvere na druhom poschodí a ten výhľad mi doslova vyrazil dych. Jeho byt bol totiž len jedna veľká miestnosť, spojená so všetkým. Hneď na kraji bola malá kuchyňa s malým stolom pri drese, na druhej strane bola sedačka s televízorom a malým stolom, vedľa boli nejaké knižnice s knihami a na druhej strane miestnosti bola veľká posteľ a vedľa nej dve veľké skrine. Na zadnej stene boli obrovské okná, ktoré boli od zeme až po strop a zapĺňali celú zadnú stenu, takže bolo vidno úplne všetko v byte. No dobrá správa bola, že oproti ubytovne nebola žiadna iná vysoká budova, čiže mu nemal kto vidieť do bytu.

„No páni," zvolala som a vošla dnu, zatiaľ čo som sa vyzula a on za mnou zatvoril dvere. „A ty tu bývaš sám?" spýtala som sa, keď som to usúdila podľa vecí. Ak by býval s niekým, určite by nemal taký poriadok a ani jednu posteľ.

„Áno, prišiel som sem sám, takže som nemal s kým byť. A potom som si už zvykol," povedal a zasvietil veľké svetlo, ktoré ma okamžite omráčilo a musela som si zakryť oči.

„Preboha, zhasni!" skríkla som a on so smiechom zhasol. „To čo je za svetlo, preboha!"

„Normálne," zasmial sa a pristúpil ku mne. „V bistre ti svetlo nevadilo," poznamenal a ja som po ňom zazrela.

„Tam nebolo také žiarivé," povedala som a on sa usmial. „Veľa času tu však netráviš, je tak?" spýtala som sa, keď som sa porozhliadla po izbe a trochu sa po nej prechádzala.

„Prečo myslíš?!" spýtal sa a ja som pomykala plecami.

„Máš tu poriadok," povedala som a hneď sa otočila. „A tým nemyslím, že keby si tu bol, tak by si mal neporiadok," povedala som hneď a on sa zasmial. „Myslím len to, že keby si tu bol, mal by si tu nejaké veci len tak pohodené alebo na stole. Nič tu však nie je."

„Stále som s chalanmi," povedal a sadol si na gauč, kde si vzdychol. „Sem chodím len prespať, a potom som zas až do večera preč. Netrávim tu veľa času," povedal a ja som si k nemu prisadla.

„Načo máš potom taký drahý byt? Mohol si si vziať lacnejší," povedala som a on sa usmial.

„Moji rodičia chceli, aby som mal všetko potrebné. A mne je to vlastne aj jedno. Nie sú to moje peniaze," povedal a ja som sa zasmiala. Chvíľu sme boli ticho, pretože som netušila, o čom sa s ním mám rozprávať. Naposledy sme sa videli v dosť nepeknej situácii a veľakrát sme si povedali aj veľa nepekných slov. Cítila som sa pri ňom nesvoja a srdce mi neustále bilo veľmi rýchlo. „Pokiaľ ide o klub, takmer vôbec som v ňom nebol," povedal zrazu a ja som sa na neho hneď pozrela.

„Ako to myslíš?!" spýtala som sa a on si vzdychol.

„Odkedy si vtedy po zápase odišla, sme takmer vôbec nemali tréning. Nieže by ho niekto aj chcel," povedal s povzdychom a hlavu si oprel o operadlo sedačky, čím sa po nej zviezol trochu nižšie. „Tvoje slová a následná pravda vo všetkých videách nimi trochu zalomcovala a nevedia čo s tým."

„Takže ste si pozreli všetky videá," povedala som a on prikývol.

„Celý čas, čo sme tie videá pozerali, nikto nič nepovedal. Žiadne otázky, žiadne reakcie, proste ticho. A keď som na druhý deň prišiel na tréning, nikto tam nebol," povedal a ja som sa na neho pozrela. „Nečudoval som sa, a preto som odišiel tiež. Ani som nečakal, že by sa tak rýchlo spamätali a začali s tým niečo robiť. Potrebujú čas," povedal a ja som sa s povzdychom odvrátila.

„Je jasné, že ich veľmi šokovalo, že prehrávali kvôli svojim zlozvykom. Jediné, čo teraz môžu urobiť, je ich prekonať. Inak sa to nedá," povedala som s úsmevom a on sa na mňa pozrel.

„A myslíš, že to dokážu?" spýtal sa a ja som mu pozerala do očí. „Na tréningu sa neobjavili od štvrtka a už je pondelok. To sú štyri dni. Veľmi sa o tom nechcú ani rozprávať. Keď som včera išiel za kapitánom, nepovedal mi k tomu nič. Len to, že si potrebujú oddýchnuť od turnaja a nabrať nové sily," povedal a pozrel sa na mňa. „No obaja vieme, že sa vyhýbajú volejbalu."

„A čo robí tréner?" spýtala som sa a on si vzdychol.

„Povedzme, že ten si to dáva najviac za vinu," povedal a ja som sa s prsknutím odvrátila. „Nemôže si odpustiť fakt, že to nevidel skôr a kvôli tomu sme prehrávali celé tri roky. Od štvrtka som ho ani len nevidel," povedal a ja som si hneď vzala do ruky mobil a otvorila v ňom kalendár.

„Kedy sa začína ďalší turnaj?" spýtala som sa a on si vydýchol.

„Tentoraz to bude zimný, ktorý sa volá aj Winter Cup. Ten je niekedy v strede decembra," povedal a ja som rátala na prstoch.

„Takže to máme asi dva a pol mesiaca, aby sme sa naň pripravili. To nie je zas tak málo," povedala som a usmiala sa.

„Čo máš v pláne?" spýtal sa pobavene a prehodil si ruky na operadlá.

„Keďže ty máš dva týždne zákaz ísť do klubu, nemáme aj tak na výber," povedala som a pozrela sa na neho. „Necháme to tak. Nebudeme robiť nič."

„Celé dva týždne?" spýtal sa prekvapene. „Je ti jasné, že je to veľa, však?"

„Áno, ale nič iné sa nedá robiť. Ak sami od seba odmietajú chodiť na tréningy, nezmôžeme nič. Preto im dáme čas tieto dva týždne, kedy máš ty zákaz a keď sa skončí, zavolám ich späť do telocvične a dáme sa do tréningu," povedala som s úsmevom, no on na mňa neveriacky civel.

„A ty nebodaj vieš, čo k tomu treba, áno?"

„Zatiaľ nie," povedala som a zívla si. „Ale mám dva týždne na to, aby som to zistila, nie?" zasmiala som sa a on sa začal smiať tiež.

„Tie tvoje deduktívne schopnosti ma niekedy naozaj desia," povedal a ja som sa na neho prižmúrene pozrela. „Vidíš aj v ničom niečo," povedal a ja som nevedela, či ma chváli, alebo nie. No usmiala som sa aj tak.

„Nie je to moja vina," zasmiala som sa. „Vidím, pretože sa pozerám. Keby si sa pozeral tiež, videl by si to rovnako."

„A čo si potom videla u Kevina?" spýtal sa a ja som sa s úsmevom odvrátila. „Niečo si musela vidieť, keď na teba tak vyletel."

„Niečo som si vymyslela a on sa toho chytil," povedala som jednoducho a on nadvihol obočie. „Keď človeka oklameš, sú dve možnosti ako zareaguje. Buď sa na teba pozrie ako na blázna, pretože nevie o čom hovoríš, alebo na teba zaútočí a nepriamo tak dá najavo, že tvoje klamstvo je pravda. On zaútočil, takže som mala pravdu," povedala som a cítila, ako sa mi zatvárali oči. Asi som bola so všetkého až príliš unavená.

„Klamstvo, či neklamstvo, už to nikdy nerob," povedal a ja som sa na neho s podopretou hlavou pozrela. „Mohol ti ublížiť."

„Ale neurobil to," bránila som sa s úsmevom.

„Ale mohol," povedal naliehavejšie a ja som sa na neho pozrela.

„Bál si sa o mňa?" spýtala som sa a on sa na mňa iba pozeral a mlčal.

„Bol som toľkoto málo od toho, aby som ho nezabil," povedal a ukázal na prstoch malú vzdialenosť. „Len toľkoto. Preto nič podobné nerob, inak neručím za to, čo sa bude diať potom," povedal a ja som sa celá červená, no s úsmevom odvrátila.

„Nemusíš sa báť. Určite sa niečo také ešte stane, no nepotrebujem ochranu. Viem sa o seba postarať aj sama," povedala som a pomaly zatvárala oči.

„To nepochybujem. No stále tam budem, aby som tomu zabránil," povedal a ja som si položila hlavu na vankúš už so zatvorenými očami.

„Ale, ostatné baby musia byť nadšené, keď sa k nim správaš takto pekne," povedala som ospalo, no zacítila som jeho ruku na mojom ramene. Bola som však príliš unavená na to, aby som otvorila oči. No vtom som ucítila jemný bozk na čele.

„To len pri tebe," počula som šeptom a ucítila, že som si hlavu položila na niečo iné. No na tom už nezáležalo. Upadla som do hlbokého spánku a chcela sa poddať krásnym snom.

Zobudila som sa na bolesť hlavy. Neskutočne mi v nej pichalo a nedalo sa to takmer vydržať. Chytila som sa za ňu, akoby mi to pomohlo zmierniť bolesť, a potom som otvorila oči. Chvíľu som sa pozerala do stropu, až kým som si neuvedomila, že to nie je môj strop. Vytreštila som oči a posadila sa.

„Ach, jasné. Ja nie som doma," zamrmlala som a porozhliadla sa. Uvedomila som si, že ležím v posteli zakrytá perinou, no našťastie oblečená. Nieže by sa niečo stalo. Pamätala som si každý detail z včerajšej noci, až na ten, kedy som sa dostala do postele.

Vtom som začula otváranie dverí a hneď pozrela ku vchodovým dverám. Dvere, ktoré boli pri nich sa otvorili a z nich vyšiel Theo. Pri pohľade na neho som sa hneď začervenala a prisahala, že mi srdce ešte nikdy predtým tak rýchlo nebilo. Vyšiel totiž zo sprchy, a preto vychádzal za sprievodu pary. Vlasy a hruď mal vlhkú od vody a mal oblečené iba tepláky. Bez trička som ho už videla niekoľkokrát, no toto bol pohľad za všetko. Za to ja som musela vyzerať katastrofálne.

„Už si hore?" spýtal sa a usmial sa na mňa s uterákom okolo krku. V momente som si zakryla tvár rukami a cítila sa strašne trápne. „Čo je?!" zasmial sa.

„Musím vyzerať katastrofálne," povedala som pomedzi ruky a cítila, že sa posadil na posteľ. Pozrela som sa s povzdychom na neho a videla ho usmievať.

„Zas tak hrozné to nie je," povedal a usmial sa na mňa. A ja som vedela, že sa mi ten jeho úsmev veľmi páči. Srdce mi stále veľmi bilo, no neodvracala som sa, len sa na neho s podloženou bradou pozerala.

„Koľko je vlastne hodín?" spýtala som sa s povzdychom a on sa obzrel.

„Len krátko po siedmej," povedal a ja som nadvihla obočie.

„Len toľko? To sa čudujem. Zvyčajne som po alkohole mŕtva do obeda," povedala som a natiahla sa. „Asi preto, lebo sa mi tu dobre spalo," usmiala som sa. „Kde si spal ty?" spýtala som sa a on sa rukami oprel o matrac a usmial sa na mňa.

„Prečo? Bojíš sa, že som spal vedľa teba?" usmial sa, no aj keď som sa začervenala, zatvárila som sa úplne normálne.

„Aj keby, nevadilo by mi to. Aspoň by si sa vyspal dobre," povedala som a on nadvihol pobavene obočie. Potom však pokrútil hlavou a znova sa normálne posadil.

„Spal som na gauči. By si sa čudovala, aký je príjemný," povedal a ja som sa zasmiala.

„Dobre, verím ti," povedala som a odhrnula perinu, aby som sa postavila. „Bude ti vadiť, keď sa tu trochu budem cítiť ako doma?" spýtala som sa a on len pokrútil hlavou a sledoval ma. Išla som teda do kuchyne a hneď otvorila chladničku. No čo som v nej videla, ma naozaj nepotešilo. „Robíš si srandu," povedala som a videla ho, ako sa ku mne náhli a snažil sa pri mne zatvoriť dvierka.

„Dobre, to som nedomyslel," povedal, no ja som mu ruku odtiahla a pozerala do chladničky. V tej totiž nebolo nič normálne. Vo dverách bolo niekoľko plechoviek piva, ďalej zamrznuté pizze, pár ovocí a ďalšie zbytočnosti.

„Chceš mi povedať, že na tomto si celý čas?" spýtala som sa a pozrela sa na neho. No keď som videla, ako sa na mňa pozerá, takmer sa mi podlomili kolená. Nepozeral sa ani tak odvážne, no mne to stačilo. Bez trička, s mokrými vlasmi a s úsmevom na tvári sa opretý o dres na mňa previnilo pozeral.

„Čo dodať. Netrávim tu veľa času," povedal a ja som hneď zabuchla dvere a pozrela sa na neho.

„Obleč sa, ideme," zavelila som a hneď si išla pre veci.

„A kam ideme?" zakričal za mnou a ja som sa za ním s úsmevom obrátila.

„Ku mne," žmurkla som na neho a on nadvihol obočie.