Sofia prišla až okolo pol piatej. Ona má na rozdiel odo mňa viac predmetov, a preto som sa nečudovala, že prišla celkom vyčerpaná. Študuje ekonomiku, ktorú som ja nenávidela. No ona jej rozumie, a preto si ju aj vybrala. No keď som videla, koľko sa toho musí učiť, musela som ju len obdivovať.

„Vážne neviem, ako prejdem všetkými skúškami," povedala a zvalila sa na svoju posteľ. „Ide mi prasknúť hlava, a to už ani nehovorím o očiach. Za chvíľu mi vybuchnú," povedala a ja som sa zasmiala.

V ubytovni, v ktorej bývame, býva veľa študentov z našej školy. Mohli sme ísť na internát, no keď sme v prvý deň videli v akom je stave, rozmysleli sme si to. Ubytovňa bola trochu drahšia, no našťastie si to naši rodičia mohli dovoliť, takže sme v tom nevideli problém. Až kým sme nezistili, že máme tretiu spolubývajúcu.

„Je tu tá krava?" spýtala sa Sofia, keď som jej podávala šálku kávy. Zasmiala som sa a so svojou šálkou som sa posadila na zem a oprela o svoju posteľ.

„Nie, išla na nočnú," povedala som a odchlipla si. „Keby si prišla pred hodinou možno by si ju aj stretla," zasmiala som sa a ona sa s prevrátenými očami posadila. „Aspoň by si si aj ty niečo vypočula."

„Čo jej vadilo tentoraz?" spýtala sa a začala sa vyzliekať.

„Moje nevyzuté topánky, tvoje oblečenie na gauči a neodprataný riad v kuchyni," povedala som a ona si so smiechom obliekla staré tričko.

„Ja ju tak neznášam. Všetko jej vadí. Už to neviem vydržať," povedala a obliekla si tepláky. Len som pomykala plecami a vzdychla si.

„Nevyberáme si, s kým budeme bývať," povedala som a položila prázdnu šálku na stôl.

„Keď už si za toto miesto priplácam viac ako je pekné, nech sa tu dá aspoň poriadne žiť. Nie s tou mrchou, ktorej vadí, že vôbec dýchame. Nieže by bola rada, že má najväčšiu izbu, i keď je sama a my sa tu musíme tlačiť dve," povedala a ja som sa s úsmevom postavila.

„Nerieš, aj tak sa nám tu býva lepšie ako v tej obrovskej izbe," povedala som a vyšla na chodbu, aby som išla ten riad odpratať.

„Ale ide o princíp," zakričala za mnou z izby a ja som sa zasmiala. Pustila som rádio a pri umývaní riadu počúvala. Sofia zatiaľ išla do malej obývačky a pozerala televízor. „Mala som v pláne ísť von, no keďže je tá osoba preč, musíme to využiť v náš prospech," povedala a ja som po umytí riadu dala do mikrovlnky popcorn.

„Áno, myslím, že sme ešte nedopili to červené víno, ktoré sme si naposledy kúpili," povedala som a počúvala praskanie kukurice.

„Tiež si myslím," povedala a hneď vyskočila do zadnej skrinky, odkiaľ vzala aj dva poháre. „Treba osláviť načisto mizerný deň, no nie?" zasmiala sa a ja som sa k nej pridala, keď som dokončila popcorn. Pustila som televízor a našla hocijakú romantickú komédiu, ktorú televízia ponúkala.

„Už si premýšľala nad tým, aký článok napíšeš?" spýtala sa ma s plnou pusou a ja som jej na to odpovedala len s povzdychom. Pozrela sa na mňa, no ja som sledovala film. „Čítala som mnohé tvoje články a aj bola pri tom, keď si ich písala, čiže si nemysli, že neviem, ako sa momentálne cítiš," povedala a ja som sa usmiala.

„Ide len o to, že je to narýchlo," povedala som a zakryla sa viac dekou. „Keď mám písať články, tak vtedy, kedy chcem. Nie keď mi niekto prikáže."

„A nie je o tom byť novinárom? Oni píšu to, čo im povedia v práci, nie?" spýtala sa a ja som prikývla.

„To áno, ale nemyslela som si, že to bude tak náhle. Čakala som, že to bude tak na konci semestra, keď už spoznám všetko okolo seba a nie hneď na začiatku."

„Myslíš, že niektorí z tvojich spolužiakov už začali?" spýtala sa a ja som sa zamračila.

„Samozrejme. Sú tam až príliš sebavedomé hlavy, ktoré sú schopné mu to odovzdať už zajtra," povedala som a ona sa zasmiala.

„Ak to budú mať správne, nie je čo riešiť."

„Nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by si v takú dôležitú skúšku až tak veril," povedala som a oprela si hlavu o jej rameno. „Ja viem len to, že začnem ten článok písať až vtedy, keď budem vedieť o čom."

„No to môže trvať dosť dlho, ako ťa poznám," zasmiala sa s plnými ústami a ja som uškrnula.

„Lepšie neskoro, ako nikdy," vzdychla som si a ďalej sme bez slova pozerali film.

Nikdy som si nemyslela, že by jedna jediná hodina, mohla pokaziť krásne začínajúci deň. V hlave mi stále zneli profesorove slová a nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som sa zbaviť pocitu, že to nezvládnem. Keď som si večer písala s Madison, zistila som, že je na tom rovnako. Tiež mala v hlave dobrý guláš nad témami, ktoré si môže vybrať. Vedela som, že touto témou sa budeme ešte naozaj dlho zaoberať.

Sofia išla skôr spať, pretože ráno vstáva o šiestej. Ja som mala voľno, čiže som poupratovala byt, a potom len tak sedela na balkóne a pozerala na hviezdy. Premýšľala som, ktorú tému by som dokázala najlepšie spracovať, no nedokázala som prísť na nič, čo by ma vážne oslovilo.

Písala som rada o všetkom možnom. Nebola téma, ktorej som sa všemožne vyhýbala, no nebola ani téma, ktorú by som nadovšetko milovala. Bola som typ novinárky, ktorej nevadilo, o čom bude písať. Nevedela som však, či je to tak najlepšie. No nech to bude ako bude, ten článok napíšem. No bude to chcieť čas, kým zistím, o čom vlastne písať chcem.

Ráno som sa snažila byť čo najtichšie, pretože ak by som zobudila Gabriellu, s určitosťou by ma pochovala zaživa. Keď príde z nočnej, je veľmi mrzutá a veľakrát sme si to so Sofiou zlizli. Preto som bola aj rada, že som bola v byte len ja a nemusela som ju tak zobudiť.

Vtom mi okolo deviatej zvonil mobil, ktorý som takmer otrieskala o stenu, keď som sa ho snažila rýchlo zdvihnúť. „Chuck, čo nevieš, že ma nemáš takto plašiť?" povedala som do mobilu, keď som vyšla z bytu na chodbu.

„Prepáč, no je to dôležité," zasmial sa a ja som sa oprela o stenu a s úsmevom pozdravila susedky oproti v byte, ktoré práve odchádzali do školy.

„O čo ide?"

„Ráno som sa nestihol naraňajkovať, tak ma napadlo, či by si neprišla. Ide totiž aj o to, že som ráno videl aj Sofiu a pripomínala skôr mŕtvolu, tak som myslel, že ani ona sa nestihla naraňajkovať," povedal a ja som sa začala smiať. Spomenula som si totiž na ten hurhaj a mrmlanie, ktoré ráno robila, keď vstala.

„Jasné, oblečiem sa a stretneme sa u Wachka," povedala a on nadšene zložil. Preto som sa s prevrátenými očami vrátila do izby a obliekla sa. Bola som rada, že som ešte neraňajkovala, pretože by som ho nechcela odmietnuť. A okrem toho, mala som rada takéto priateľské stretnutia.

Obliekla som si rifle, tričko a bundu, a mohla vyraziť. Vlasy som si zopla do jednoduchého vrkoča, pretože som sa aj tak nikam zvláštne nehrnula a bolo mi vlastne aj jedno, ako vyzerám. Po ránu mi bolo jedno úplne všetko.

Kaviareň u Wachka sa nachádza v kampuse školy, takže som to ďaleko nemala, pretože aj naša ubytovňa, bola jej súčasťou. S rukami vo vreckách som prechádzala cez cestu, odkiaľ na mňa už z druhej strany mával Chuck a po boku mu stála Sofia. Tá však vyzerala horšie ako mŕtvola.

„Zlato, čo sa stalo?" spýtala som sa jej a ona ma okamžite objala. Pozrela som sa prekvapene na Chucka, no ten si len vzdychol a potľapkal ju po chrbte.

„Stretli sme Aarona," povedal mi a ja som ju okamžite pevne stisla. Môj prvotný dojem bolo smiať sa, no keď som videla aká je zničená, rozhodla som sa pre objatie.

Spoločne sme vošli do kaviarne a sadli si hneď pri okno na naše obľúbené miesto. Čašníčka nám s úsmevom vzala naše objednávky, no potom sme sa sústredili len na Sofiu, ktorá mala hlavu položenú na stole a nebola schopná slova.

„O tom Aaronovi som čo to počul, no netušil som, že to bolo medzi nimi až také vážne," povedal Chuck a odchlipol si z kávy. Vzdychla som si a mierne sa usmiala, no potom som si odhryzla z koláča a prikývla.

„Tak, boli spolu dva roky na strednej. Lenže vážne to brala iba ona," povedala som a stisla jej ruku, no ona stále hlavu nezdvihla.

„A kto sa s kým rozišiel?" spýtal sa a ja som ukázala prstom von, akoby som tým mala na mysli Aarona. Chuck nadvihol obočie a vtom Sofia zdvihla prudko hlavu a obaja sme len tak naskočili.

„Ono to nie je tak, že by mi chýbal alebo podobné kraviny. Len som si proste nemyslela, že ho tu stretnem," povedala a ja som jej pozrela do očí. Naozaj ich nemala červené a ani jej neslzili, čiže neplakala.

„Ale čo tu potom robí? Myslela som si, že ide do školy v New Yorku," povedala som a ona rozhodila rukami.

„Neviem, nestihla som sa spýtať," zavrčala a prehrabla si vlasy rukami. „Dúfam, že odtiaľto vypadne, lebo ma inak porazí."

„Hm, zaujímavé. Nemáš jeho fotku? Rád by som si pozrel, čo za cukríka to je," povedal Chuck a hneď sa nad ňu naklonil. Najprv som len šokovane nadvihla obočie, no potom sme so Sofiou naraz vyprskli do smiechu a smiali sme sa aj napriek tomu, že sme rušili ostatných.

Raňajkovali sme takmer hodinu, čo sa niekedy veľmi nestáva. Mali sme však dobrú náladu a ja som sa aj tak nikam neponáhľala. Keď sa však obaja museli vrátiť na prednášky, zostala som sedieť v kaviarni sama. Najprv ma napadlo, že sa vrátim späť do bytu, no keď som si spomenula na to, že tam je Gabriella, prešlo ma to. Preto som si otvorila notebook, ktorý mi Sofia nechala a trochu pátrala.

Pozerala som si hlavne nové články na rôznych stránkach a čítala. Či to bolo o politike, náboženstve, športe alebo o ženách, čítala som všetko a hľadala inšpiráciu. Keďže som sama nemohla na nič prísť, prišlo mi toto ako jediné riešenie. No nech som čítala akúkoľvek tému, nebola žiadna, ktorá by ma nejakým spôsobom oslovila. Začínala som si myslieť, že touto skúškou neprejdem.

Okolo piatej som sedela na múriku pri škole a čakala Chucka. Ani som si neuvedomila, že som strávila celý deň v kaviarni. Minula som dosť peňazí a prišla akurát tak o nervy, pretože som nerobila nič iné, len čítala články. Nakoniec som nenašla absolútne nič a premýšľala skôr nad tým, že preruším štúdium. Moja motivácia sa veľmi rýchlo strácala.

„Tak čo, kráska, čakáš dlho?" spýtal sa Chuck a na pozdrav ma pobozkal na čelo.

„Nie, práve som prišla," zaklamala som a pohli sme sa po chodníku. Prišla som už pred pol hodinou, no to len kvôli tomu, pretože som už v kaviarni nezvládala byť. Preto som bola rada, že pôjdem domov s Chuckom, ktorému práve skončila škola.

„Nezávidím Sofii, že má taký hustý program v škole. Ja by som to nezvládol," hovoril počas cesty a ja som sa zasmiala.

„Veru, má asi osem predmetov či koľko. Každý deň niečo," vzdychla som si a bola rada, že ja mám len štyri. Síce sú samo o sebe ťažké, som rada, že ich nie je veľa.

Prechádzali sme práve cez kampus, keď som si uvedomila, že je už dávno tma. Na jeseň sa veľmi rýchlo stmieva a chodievali sme domov za tmy. Nieže by mi to prekážalo, no nezvykla som si, že sa tak rýchlo všetko mení. Potom som však uvidela vzdialenú budovu mimo školy, v ktorej sa svietilo. Zastavila som sa a pozrela sa na ňu, pretože som nevedela, čo je to za budovu.

„Hej, Chuck, čo je to za budovu?" spýtala som sa ho a ukázala prstom. Pozrel sa tam a hneď sa zasmial.

„No, to je telocvičňa," povedal a ja som nadvihla obočie.

„Nie je trochu malá?" spýtala som sa a on si vopchal ruky do vreciek a s úsmevom na mňa pozrel.

„Nedajú priestory pre skrachovaný tím," povedal a ja som nadvihla obočie.

„O akom tíme hovoríš?"

„Volejbal," povedal a vzdychol si. Ja som však bola v šoku, pretože som nepočula o tom, že by mala škola volejbalový tím. „Vieš, naša škola je dobrá v športoch, ale vo volejbale to tak nie je. Už vyše pätnásť rokov žiadny tím nevyhral a už vôbec nepostúpil nebodaj medzi najlepšiu štvoricu. Proste nie sú vôbec dobrí, a preto nemajú veľké priestory a ani veľa financií na klub. Majú naozaj len minimum, aby nikto nič nepovedal. Ale niet sa čomu diviť. Čo som počul, nemajú šancu, i keď sú tam dobrí hráči," povedal a ja som sa zasmiala.

„Ak majú dobrých hráčov, ako je možné, že prehrávajú," spýtala som sa a sledovala telocvičňu.

„Neviem, ale aj keď majú nejaký zápas, nikto ich nechodí povzbudzovať. A ako sa na teba tak pozerám, ani si netušila, že existujú," zasmial sa a ja som očervenela a zároveň sa aj hanbila. No potom som sa žiarivo usmiala a srdce mi začínalo veľmi rýchlo biť.

„Choď domov bezo mňa. Ja mám nejakú prácu," povedala som nadšene a rozbehla sa smerom k telocvični.