Vôbec som sa nečudovala, že sa tak rozhodli zo dňa na deň. Robili to tak neustále, a preto ma to vôbec neprekvapovalo. To, čo ma však zakaždým šokuje je fakt, že majú všetci v ten istý deň záhadným spôsobom voľno. Akoby zabudli na to, že majú všetci prácu a prijali pozvanie. Niekedy je to až neskutočné.

Sedela som na tribúne s podopretou bradou a sledovala tridsať mužov, ktorí sa v dresoch zhromažďovali na starom ihrisku a pripravovali sa na hru. Bola som rada, že aj keď už všetci mali svoje rodiny a vlastnú prácu, stále si našli čas na hranie ich obľúbeného športu.

„Ale, čo tu robí Williamsová?" ozvalo sa za mnou a ja som sa obrátila. Usmiala som sa na Kylea a Micky, ktorí si ku mne sadli. Micky ma objala a držala so smiechom v náručí. „Nevedela som, že prídeš."

„Áno, prišla som vo štvrtok," usmiala som sa na ňu. „A čo tu robíte vy dvaja? Myslela som, že ste v DC."

„To aj sme, ale naša firma išla do Indie a keďže sme tam noví, nemohli sme ísť tiež," odpovedala mi a ja som nadvihla obočie.

„Aby sme tam niečo nevyviedli, poslali nás na platené voľno," zasmial sa Kyle. „A kam inam ísť, ak nie domov?"

„Nemohli sme si predsa nechať ujsť takýto zápas," žmurkla na mňa Micky a ja som sa pozrela na hráčov.

„Váš otec ako vidím hrá tiež," usmiala som sa. „Je už na tom dobre?"

„Dá sa to zvládnuť," povedal Kyle. „A aj keby nebol, nezastavíš ho," usmial sa a ja som prikývla. Bolo to už s ním proste tak.

Kyle a Micky chodili s nami do triedy a spolu so Sofiou sme boli dobrí priatelia. Síce neboli z nášho mesta, ale z najbližšieho, vždy sme si našli čas, ktorý sme trávili spolu. Väčšinou sme sa však stretávali na futbalových zápasoch, kde hrali naši otcovia. Obaja sa dobre poznali, a preto sme ich chodili povzbudzovať.

Keď sa už hra začala, všetci začali povzbudzovať svoj vybraný tím. Dokonca sa pred začiatkom zápasu uzatvárali stávky. Ja sama som stavila na otcove víťazstvo, pretože som si chcela privyrobiť. Aj keď som dala iba pár desiatok.

„Pre futbal je veľká škoda, že tvoj otec už nehrá," ozval sa počas zápasu Kyle a ja som sa na neho pozrela. „Ako chlapec som ho pozoroval a obdivoval. Škoda, že prestal," povedal a ja som a s úsmevom odvrátila.

„Bolo to jeho rozhodnutie."

„Si si istá, že to nebolo kvôli zraneniu? Pre všetkých by to dávalo väčší zmysel ako to, že už nechcel proste hrať," povedala Micky a ja som sa usmiala.

„Úprimne, neviem čo bolo jeho pravým zámerom, no nebudem sa ho na to pýtať. Pokiaľ môže hrať takéto susedské zápasy, nezáleží na tom. A okrem toho, nikde nie je napísané, že sa k futbalu raz nevráti," žmurkla som na nich a ďalej sa sústredila na hru.

Vždy keď som bola doma a hrali takéto zápasy, vždy som videla na jeho tvári úsmev. Nech sa už rozhodol futbal nechať, vedela som, že ho hrá s nadšením. Preto som nikdy nezanevrela nad možnosťou, že sa k nemu vráti. Nikdy totiž nepovedal, že už hrať nebude.

Po dvoch hrách viedol tím môjho otca, čomu som sa tešila. Bol to naozaj zaujímavý zápas a veľa som sa aj nasmiala. Nebol to práve taký zápas, aký hrávajú tímu medzi sebou, pretože tam ide do popredia súperenie medzi sebou. Väčšinou sa hráči medzi sebou provokujú, len aby vyviedli súpera z miery. V tomto prípade to však tak nebolo.

Stále sa iba medzi sebou smiali, aj keď sa zrazili na zem a robili z toho skôr zábavu, ako zápas. Oni sa totiž prišli zabaviť a zahrať si a je im jedno, ktorí z tímov vyhrá. A presne to sa v takomto prípade žiada. Všetci sa tak odreagujú a na chvíľu zabudnúť na svoje každodenné povinnosti.

Popri sledovaní ostatných, či už hráčov alebo ľudí na tribúne, som si všimla jedného človeka, ktorý sedel niekoľko sedačiek od nás. Ako som ho tak pozorovala, mohla som usúdiť, že to nie je tunajší človek a ani neprišiel povzbudzovať nejakého známeho. Bol tu nový a mňa zaujímalo, kto to je.

Zatvárila som sa, že si idem pre pitie a obišla ho z druhej strany. No došlo mi, že som vlastne naozaj smädná, a preto som vyšla za tribúny pri chodník, kde bol automat a vybrala si z neho fľašku fanty. Potom som sa s rukami v mikine vracala späť a z dostatočnej vzdialenosti toho človeka pozorovala.

Bol to muž vo veku tak do dvadsaťpäť, čiže to mohol byť vysokoškolák. Podľa stavby tela som mohla dodať, že mal vyšportovanú postavu, čiže sa mohol nejakému aj venovať. Alebo proste rád posilňoval. No nech už to bol ktokoľvek, neprišiel sem náhodou.

„Niekoho hľadáš?" spýtala som sa ho a on sa ku mne otočil. Stála som meter od neho opretá o zábradlie a s fľaškou pri ústach na neho pozerala. A keď sa na mňa obrátil, podľa jeho tváre som mohla dodať, že je to veľmi sympatický mladý muž. Zapáčil sa mi, a to ani nič nepovedal.

„To vyzerám až tak podozrivo?" spýtal sa a usmial sa. V momente som očervenela, pretože taký krásny úsmev, sprevádzaný jamkami v lícach, som naozaj nečakala. Odvrátila som sa a usmiala sa.

„Áno, tak trochu," povedala som a znova sa na neho pozrela. Usmial sa a vzdychol si.

„Prišiel som, aby som našiel Ryana Harrisona, no vyzerá to tak, že tu nie je," povedal a ja som sa na neho okamžite pozrela.

„Ryana? Ten je v New Yorku," povedala som a on sa na mňa hneď pozrel.

„Ty ho poznáš?" spýtal sa a ja som prikývla.

„Sme priatelia a aj keby nie, sme z rovnakého mesta," povedala som a on sa znova usmial. „Čo od neho potrebuješ?"

„Myslel som, že by som o ňom napísal článok," povedal hneď a mne sa rozžiarili oči. „Som totiž novinár."

„Ale, to je zaujímavé," povedala som a sadla si k nemu. „A do akých časopisov píšeš?"

„No, prevažne do športových. Aj on je športovec a dosť prelomový. Zaujíma sa oňho veľa klubov. Má veľkú budúcnosť," povedal, no zamračil sa na mňa. „Keď sa poznáte, myslel som, že to vieš."

„Áno, ale nesledujem tieto záležitosti okolo neho," povedala som a hneď sa odvrátila. „Viem, že je dobrý, no nepotrebujem vedieť ako veľmi."

„Aha, rozumiem. Máte svoju minulosť," povedal a ja som sa usmiala bez toho, aby som sa na neho pozrela. „Ako si vlastne zistila, že nie som odtiaľto?" spýtal sa a ja som sa na neho pozrela.

„Všetci okolo teba povzbudzovali, len ty si každého dôrazne sledoval a všímal si ich," povedala som a on sa prestal usmievať. „Ak by si tu aj mal nejakého známeho, mal by si na tvári úsmev a sledoval ho v hre alebo niekde okolo. Lenže ty si sa iba pozeral a každého analyzoval," povedala som a v tichosti sa na neho pozrela.

„A to si zistila za tak krátky čas?" spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Áno, všímam si veľa detailov," povedala som a on sa posadil, aby mi sedel čelom.

„Ako napríklad v čom?" spýtal sa a ja som prižmúrila oči. „Vieš mi povedať nejakú zaujímavosť o dnešnom zápase?" spýtal sa a ja som sa pozrela na chlapov, ktorí stále hrali.

„A čo o nich?!" spýtala som sa a on sa usmial.

„Napríklad teraz ide do hry jeden hráč na čiaru," povedal a obaja sme sa na neho pozreli. „Iba teraz ide hrať, tak mi povedz, čo si o ňom myslíš," povedal a ja som prikývla.

Bol to dosť mohutný muž a pokiaľ som si dobre pamätala, doteraz ešte nehral. Čo nebola novinka, pretože sa vždy objavujú noví a noví muži, preto som ho nepoznala. Skrčil sa blízko stredu a keď sa začalo hrať, všetci do seba narazili a ja som sa usmiala.

„A ty vieš čo s ním je?" spýtala som sa ho po pár sekundách hry a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„Čože?" zažmurkal a zasmial sa. „Ty to nebodaj vieš?" spýtal sa a ja som sa s ním na neho znova pozrela.

„Neviem koľko rokov hrá, no tento šport hrá prvýkrát," povedala som a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„A to vieš ako?!"

„Pretože pri rozohraní sa nepozeral do tváre súpera oproti nemu, ale na súpera, ktorý bol oproti centru. Chcel vedieť, či sa hodí na loptu skôr, ako ju hráč hodí quaterbackovi. A keď sa na neho jeho súper vyhol, zľakol sa a dovolil mu ho na chvíľu premôcť. A keď už lopta bola dávno v hre niekde pred ním, takmer sa nepohol z miesta," povedala som a znova sa na neho pozrela. Uvedomila som si, že sa celý čas pozeral na mňa a mal otvorené ústa.

„A toto si si všimla po pár sekundách od začatia hry?" spýtal sa omámene a ja som pomykala plecami.

„Áno, veď nie je ťažké to vidieť," povedala som a on sa zamračil. „Čo si videl ty?"

„Iba to, že je nový. Ten zvyšok mi úplne vypadol," povedal ohromene a zasmial sa. „Si dobrá. Naozaj. Také niečo som ešte nevidel, no máš cit pre hru. Venuješ sa nejakému športu?"

„Keď som bola malá, hrala som volejbal, no nechala som ho. Potom som chodila povzbudzovať brata na futbal a teraz som asistentkou vo volejbalovom tíme," povedala som a on sa zasmial.

„To si teda prešla do úplne iného tímu," povedal s úsmevom a ja som prikývla.

„To áno."

„A ako sa im darí? Vyhrávajú?" spýtal sa a ja som sa začala smiať.

„Kdeže. Za posledných pätnásť rokov sa ešte nikdy nedostali na majstrovstvá," povedala som so smiechom a on sa usmial.

„No, poznám tímy v Georgii a nebral by som to ako problém. Technická univerzita poráža súperov takmer stále," zasmial sa a ja som prikývla.

„V tých časoch to bolo aj kvôli zlým trénerom. Neboli dosť dobrí, a preto sa stále menili."

„A teraz je to ako?!" zaujímal sa a ja som sa usmiala.

„Pred tromi rokmi prišiel dobrý tréner, ktorý to mal zmeniť, no bohužiaľ. Chlapci za celé tri roky ani raz nevyhrali."

„Čože?" spýtal sa a trochu sa zasmial. „Za celé tri roky ani raz nevyhrali?" spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Ani raz. Všetci ich preto odcudzovali, smiali sa im a ponižovali ich. Momentálne je deväť členov a nikto sa k nim veľmi nehrnie," povedala som s povzdychom a on súhlasil.

„No, áno. Keby tím stále prehrával a nedostával sa ďalej ani len cez jeden zápas, nikoho neláka sa k takému tímu pripojiť," povedal a ja som sa usmiala.

„To je pravda. Tento týždeň sme mali zápas v jesennom turnaji a zas prehrali," povedala som a on sa zamyslel.

„Áno, myslím, že už je. Vyzeráš však, že ťa to neprekvapilo," povedal a ja som sa usmiala.

„No, áno. Najprv som si myslela, že vyhrajú. Sledovala som ich dva týždne pri tréningoch a videla, že sú dobrí. A to myslím naozaj," povedala som a pozrela sa na neho. „Sú naozaj dobrí. Každý má svoje vlastné schopnosti, v ktorých vyniká a keď som ich videla, vedela som, že vyhrajú."

„No aj tak prehrali," povedal a ja som prikývla.

„No naposledy," povedala som a žiarivo sa usmiala na hru pred nami. Zápas sa pomaly končil a všetci sa už iba zabávali.

„Ako to myslíš?" spýtal sa ma a ja som sa na neho pozrela.

„Pretože som zistila, prečo prehrávajú," povedala som s úsmevom a on na mňa iba hľadel a nič nehovoril.

„Nerozumiem," zasmial sa a lepšie sa posadil. „Ty si z toho zápasu zistila, prečo prehrali?"

„No, vlastne som zistila, prečo prehrávajú každý jeden zápas posledné tri roky," povedala som a jemu padla sánka. „Videla som ich hrať v zápase prvýkrát, takže to bol pre mňa dosť veľký šok," hovorila som ďalej, zatiaľ čo na mňa vyvaľoval oči. „Keby mi hru ukázali skôr, mohli by vyhrať."

„Moment, moment," zasmial sa a skúmavo sa na mňa pozrel. „Ty si z pozerania jednej hry zistila, prečo prehrávajú celé tri roky?" spýtal sa a ja som presvedčivo prikývla. Zasmial sa a rozhodne mi neveril. „Venujem sa športu dosť dlho a veru som sa s takým ešte nestretol. A to som poznal tímy, ktoré boli v podobnej situácii a nakoniec museli zmeniť hráčov. A ty mi chceš povedať, že si to zistila z pozerania jedinej hry?" povedal a ja som sa zasmiala.

„Ak mi neveríš, pozri sa sám," povedala som a vytiahla z tašky tablet, v ktorom som mala jeden zo zápasov. Vložila som si ho doň kvôli väčšiemu výskumu, no nakoniec som nemala čas si ho prezrieť. Povedala som mu, koho si má najviac všímať a aj to, čo robí ten hráč zle. Potom som sa oprela o sedačku a čakala, kým si to pozrie.

Ani som ho nepoznala, nevedela som ani jeho meno, no hovorilo sa mi s ním naozaj voľne. Nedokázala som si ani spomenúť, kedy som sa naposledy takto s niekým o športe rozprávala, mimo rodiny alebo priateľov. Bolo to príjemné osvieženie a tešilo ma to. Ktovie odkedy som mala takýto záujem o šport.

Po chvíli som sa pozrela na neho a čakala reakciu. Keď som ho uvidela, nevedela som, či sa mám smiať, alebo byť šokovaná. On sa totiž s vyvalenými očami pozeral na obrazovku a nebol schopný povedať ani jedno slovo. Podľa času na videu videl už dosť a podľa jeho výrazu som si aj myslela, že sa už naň ani nepozerá.

„Tak čo, videl si to tiež?" spýtala som sa a on sa na mňa šokovane pozrel. Podľa jeho výrazu som usúdila, že áno.

„Ty si toto spozorovala za jednu jedinú hru?" spýtal sa a ja som prikývla. „Vieš o tom, že sú to zlozvyky, ktoré si človek neuvedomuje, pokiaľ mu ich niekto nepovie, však? Ide tu o zlozvyky, ktoré ak nie sú viditeľné, veľmi ťažko sa odhaľujú."

„Ale tu si ich videl, nie?" spýtala som sa a on zas vyvalil oči.

„Ale len preto, pretože si mi to povedala!" povedal nahlas a ja som sa zasmiala. „Keby si mi to bola nepovedala, nemám o tom ani šajnu!"

„No vidíš!" povedala som.

„Takže niekto povedal všetkým vysokým školám, aké sú ich zlozvyky a kvôli tomu stále prehrávali?" spýtal sa a ja som prikývla. „V športoch sa stáva často, že jeden tím objaví zlozvyky súpera, no nikdy sa to neťahá niekoľko rokov a určite by sa nespojili všetky tímy proti tomuto jednému. Musel to urobiť človek, ktorý ich naozaj neznášal," povedal a ja som prikývla.

„Tiež si myslím, no nenapadá ma, kto by to bol. Pripojila som sa k nim len prednedávnom, čiže o nich veľa toho ešte neviem. Dúfam však, že to zistím a jednu mu vrazím," zasmiala som sa a počula písknutie píšťalkou.

„Aj tak je obdivuhodné, že si na to prišla za jeden zápas. Naozaj neuveriteľné. Keby si to bola skúmala, pochopil by som to, no ty si na to prišla počas hry," povedal s obdivom a ja som sa mierne začervenala. „A aj tu si to ukázala, keď si to zistila aj pri tom mužovi," povedal a ukázal rukou na ihrisko. „Ty si naozaj neskutočná," povedal a ja som sa zasmiala.

„Veď na tom nič nie je. Som len amatérka, ktorá iba sleduje náhodné zápasy," povedala som a už sa zberala na odchod. „Skúseným trénerom v reprezentácii nesiaham ani po členky," doplnila som a uvidela jeho zamračený výraz. No nemyslím, že sa mračil na mňa. „Rada som ťa spoznala, no budem už musieť ísť. Dúfam, že článok vyjde," povedala som a už sa zberala preč.

Napadlo ma, že by som sa ho spýtala aspoň na meno, aby som si ten článok neskôr našla, no bolo neskoro. Aj tak ho už nikdy nestretnem, takže to bolo jedno. S dobrým svedomím, že som sa o volejbale rozprávala aj s niekým iným, som išla za ostatnými a mala stále úsmev na tvári.