Dnešné časti by som rada venovala mojej vernej čitateľke shadow_in_my_heart!!! Všetko najlepšie k narodeninám :))

Konečne som sa po dlhej dobe prebudila za čvirikania vtáčikov a nie za autá alebo krik študentov. Spánok som mala výborný a keby môžem, ležala by som v posteli celý deň. No hlas mojej nahnevanej matky bol už naozaj otravný, a preto som sa celá strapatá predsa len postavila a zišla z poschodia do kuchyne.

„Neuveriteľné. Prídeš si úplne nečakane o deviatej večer a ešte k tomu budeš vyspávať do obeda? To má byť azda vtip!" povedala podráždene so zásterou obmotanou okolo pása. Zdvihla som hlavu a pozrela na hodiny.

„Veď je len desať," zamrmlala som a ona sa ku mne otočila so vztýčenou varechou. „Dobre, rozumiem. Veď už vstávam. Kde je otec?" spýtala som sa a pomaly sa otáčala späť do izby, aby som sa prezliekla.

„Išiel do práce, takže príde až poobede. Vieš, niekto musí aj pracovať," povedala a ja som s prevrátenými očami radšej odišla preč. Nemala som náladu počúvať jej výčitky, že nemám ešte robotu a podobné veci.

Naša rodina vlastnila veľkú drevársku spoločnosť, ktorá sa zaoberala rezaním dverí, okien, zárubní a všeličoho možného do domu. Naše zisky prudko stúpali aj vďaka tomu, že sa začali zaoberať aj vyrezávaním veľmi kvalitného nábytku, skríň a aj iných. Objednávky nám chodili z celého štátu, takže máme čo robiť. Ešteže má otec veľa zamestnancov, pretože by to sám nikdy neustál.

Boli časy, keď si otec myslel, že by Jack po ňom prebral firmu a niekedy ho aj učil s drevom narábať. No veľmi rýchlo si uvedomil, že je to totálne nemehlo a nie je šanca na zmenu, preto to pre dobro firmy veľmi rýchlo vzdal. Skúšal to aj so mnou, no ja som bola na tom ešte horšie ako Jack. Preto sa vzdal možnosti, že by sme firmu niekedy prevzali.

Oblečená do trakových nohavíc s tričkom, som kráčala po známych miestach, ktoré mi tak chýbali. Môj domov nemá veľa obyvateľov, zhruba okolo tritisíc, preto je u nás dosť často kľud a nič zvláštne sa tu nedeje. A presne to bol dôvod, pre ktorý som sem prišla. Aby som aspoň na chvíľku mala pokoj.

V obchode na hlavnej ceste som kúpila nejaké koláče a šišky, aby som im tak spríjemnila deň. I keď by skôr asi ocenili poriadny obed, ktorý som však nemala. S pospevovaním som kráčala mestom a zašla až na jej koniec, kde bola naša firma.

Bol to dosť veľký priestor a keďže sme ho mali na konci mesta, nikoho sme tak rúbaním dreva nerušili. Mohli si tak robiť všetko po svojom a nikto im za to nevynadá. Už z diaľky som mohla vidieť niekoľkých zamestnancov, ktorí práve dovážali a prevážali drevo. Iba som im na pozdrav zakývala a hneď išla do budovy, aby som našla otca.

„Ale, Nora, kde si sa tu vzala?" usmial sa na mňa John, ktorý ma prekvapil hneď pri vchode. Na privítanie ma jemne stisol, pretože bol od pilín. Usmiala som sa na neho a pomykala plecami.

„Včera večer som spravila prepadovku. Potrebovala som si trochu od školy oddýchnuť," povedala som a on sa usmial.

„Tomu verím. A dokedy tu zostaneš?" spýtal sa a ja som si vzdychla.

„Až do pondelka. Ráno pôjdem rovno do školy," usmiala som sa. „A ako sa má Ryan? Darí sa mu?"

„Ale, jasné, že áno," zasmial sa. „No už ako ani ty a Jack, ani on už pomaly nechodí domov."

„Nemôžete sa čudovať. Je v New Yorku a má toho veľa na práci," žmurkla som na neho a on sa usmial.

„Pravda, som na neho pyšný," povedal a ja som sa usmiala.

„John! Počas práce sa nerozprávaj so zákazníkmi!" ozval sa nahnevaný hlas, ktorý sa ozýval až po celej budove. Zamračila som sa a otočila sa za hlasom. Niektorí zamestnanci mali úsmev na tvári, no ja som sa pozerala na muža s rukami v bok, ktorý sa na mňa z druhej strany budovy pozeral.

„Drž sa," pošepkal mi John a pohol sa preč. Nečakala som príjemné privítanie, no mohol si toto odpustiť. Bodaj by bol aj on rád, že som prišla. Zatiaľ som sa stretla len s nahnevanou matkou a teraz aj s nahnevaným otcom. No to je perfektné.

„Čo tu robíš?" spýtal sa ma, keď som k nemu prišla. Aj keď je to majiteľ firmy, aj tak bol pokrytý pilinami a pracoval ako všetci ostatní.

„Myslela som si, že ťa prekvapím," povedala som a podala mu šišky. Bez slova si jednu vzal a s chuťou do nej zahryzol.

„Už si nás prekvapila včera večer," zamrmlal a pohol sa preč.

„Prečo vám všetkým vadí, že som prišla domov?" povedala som a nahnevane ho nasledovala. „Iní rodičia by boli šťastím bez seba, keby prišlo ich dieťa po dlhom čase domov."

„Neporovnávaj ma s inými rodičmi," povedal nahnevane a obrátil sa ku mne. „Už som si zvykol, že ste obaja preč. Začínal som si užívať slobodu, a potom prídeš ty a všetko skazíš," povedal a ja som sa na neho skepticky pozrela. No to je naozaj neskutočné.

„To akože očakávaš, že už nikdy neprídem domov?" spýtala som sa a on sa na mňa so žiarivými očami pozrel. „Otec!"

„Ale no tak, nedramatizuj to tak," povedal s plnou pusou a ja som si vzdychla. „Keď si už prišla, mala si so sebou vziať aj Sofiu. Čo robí?"

„Musí sa učiť na skúšky," povedala som a sadla si na veľké kmene, ktoré boli položené na zemi pri stene.

„Tak si sem aspoň mala doniesť tvojho priateľa. Hneď by som mu dal nejakú prácu," povedal a ja som si podložila rukou bradu.

„Žiadneho nemám, takže by to bolo aj tak na nič," povedala som a on sa začal smiať.

„Ešte nebol žiaden taký hlúpy?" povedal so smiechom a ja som po ňom zazrela.

„Predstav si," zamrmlala som. „Ale pridala som sa k volejbalovému tímu, takže sem možno nabudúce dovediem deväť pracovníkov," povedala som a usmiala sa. Síce som to povedala, nemusí to byť pravda.

„Pridala si sa k tímu, čo prehráva celé roky? To ma u teba prekvapuje," povedal a ja som párkrát zažmurkala.

„Prosím?" spýtala som sa a on sa ku mne otočil. „Ty si si prezeral moju školu?" spýtala som sa nahnevane a on sa usmial.

„Som bývalý športovec. Bolo jasné, že ma zaujíma, ako je na tom futbal na tvojej škole. Čo som čítal, majú sa viac než dobre. Aj ostatným klubom sa celkom darilo," povedal a založil ruky na hrudi. „No o volejbalovom tíme sa hovorilo len v zlom. Nevyhrávajú už vyše desať rokov a nezmenilo sa to ani po nástupe nového trénera. Čo som pozeral staré zápasy, súhlasím, že boli na vine tréneri. No nemyslím, že je to prípad momentálneho trénera," povedal a pozrel sa na mňa.

„Áno, tréner Martin je naozaj dobrý tréner. Jeho stratégie a spôsob tréningu mi len tak vyrážajú dych," povedala som a on sa usmial.

„Ale aj tak prehrávajú aj s ním posledné tri roky," povedal a znova sa odvrátil. „Takže? Čo bolo príčinou?"

„Ale, hráči vedeli ako budú hrať. Poznajú ich zlozvyky a nimi sa riadia," povedala som a on sa zasmial.

„Áno, to je dosť nepríjemné. Ale ak chcú naozaj vyhrávať, musia to prekonať," povedal a ja som sa usmiala.

„Nemajú veľmi na výber," povedala som a vzdychla si. Potom som si však niečo uvedomila a hneď na neho vytreštila oči. „Počkaj, čo? Ako si vedel, že som na to prišla?!"

„To bolo hádam od začiatku jasné," povedal a s úsmevom sa ku mne otočil. Ja som však bola prekvapená. „Máš na to oči. Vidíš úplne každý detail, čiže sa nečudujem, že si na to prišla," povedal a zohol sa pre pílu. „Zistila si to hneď pri ich prvom zápase, je tak?"

„Áno," zamračila som sa. Nemyslela som, že mi tak rýchlo uverí.

„No, to som aj očakával. Tipujem, že si na to prišla počas zápasu, no aj tak ich nechala prehrať."

„Keby som im to povedala, boli by z toho zmätení a vôbec by sa nesústreďovali na hru," vysvetlila som. „A aj tak som si to chcela potvrdiť z ich predchádzajúcich zápasov."

„Pravda," povedal a usmial sa na mňa. „No keďže si tu, pravda nedopadla práve najlepšie," povedal a ja som sa zahanbujúco odvrátila. „S tým tvojím prístupom k vážnym veciam, by si mala niečo robiť. Takéto veci nie je vždy najlepšie povedať na rovinu."

„V ich prípade to bolo nutné," povedala som a zoskočila zo stromov. „Ja som spravila prvý krok. Je na nich, či urobia ten druhý," povedala som a zakývala mu na rozlúčku.

Už ako malé dieťa som bola vystavená dvom rôznym prostrediam. Športovému, ktorému sa venoval otec a tomu právnemu, ktorému sa venovala matka. Obaja mi dávali štipky z ich sveta a ja som si ich tak podľa seba skladala. Časom som si myslela, že sa nakloním na jednu z týchto strán, no skôr to vyzerá tak, že ich obe stále spájam. V niektorých situáciách sa to naozaj hodí.

Najprv som vydierala riaditeľa kvôli peniazom, za čo by ma mama rozhodne zabila, keby o tom vie, a potom som zistila príčinu prehier klubu, čo zas potešilo môjho otca. Obe strany som využila čo najlepšie a vedela som, že mi v budúcnosti budú stále prospešné.

Keď som sa vrátila späť domov, mama už doma nebola. Nechala mi lístok s odkazom, že odišla do Valdosty do práce, čo som aj predpokladala. Stále je piatok, čiže obaja ešte chodia do práce. No na mojich rodičoch je zaujímavé aj to, že chodia do práce aj počas víkendov. Môj otec musí byť neustále vo firme, pretože má veľa roboty a moja mama je zas uznávaná právnička, čiže tiež musí byť neustále v práci. Mne to však nevadilo. V prvom rade som si prišla oddýchnuť.

Ležala som na lavičke v záhrade a nechala studený vánok okolo mňa viať. Bola zima, no ja som nechcela byť zatvorená v dome. Chcela som dýchať čerstvý vzduch a počúvať čvirikanie vtákov a aj pohyb korún stromov. Takéto niečo mi chýbalo v kampuse, kde som počúvala iba autá a nič viac. Plus, večer okolo chodili samí študenti, ktorí si išli užívať spoločenský život. Dalo sa to vydržať a sama som niekedy so Sofiou a Madison chodila von, no keď som chcela oddychovať, nemohla som.

Veľa času mi však dovolilo o všetkom premýšľať. Premýšľala som nad tým, čo robia ostatní. Či už sa zmierili so situáciou, či to prijali, alebo s tým majú ďalej problémy. Zaujímalo ma aj to, či za mnou už boli. Či sa so mnou chceli spojiť alebo aspoň porozprávať. Je pravda, že som im pravdu povedala trochu zlým spôsobom, no mohli by uznať, že to nie je moja vina. I keď, stať sa môže všetko.

Preto som sa pripravovala aj na možnosť, že keď sa v pondelok vrátim do školy, nebudem už oficiálne členkou ich tímu. Nemyslela som si však, že by sa niečo také stalo, no muži sú nevyspytateľní.

„Ahoj," ozvalo sa za mnou a ja som sa hneď posadila. Usmiala sa na mňa mama, ktorá si hneď vedľa mňa s povzdychom sadla.

„Všetko vybavené?" spýtala som sa jej a ona prikývla.

„Mám práve jeden veľký prípad, ktorý pôjde až na súd, no dúfam, že to dopadne dobre," usmiala sa a ja som prikývla. „A ty čo? Nudíš sa tu?"

„Oddychujem," povedala som a ona sa začala smiať.

„A od čoho, prosím ťa. Nie je to tak, že máš ťažšie predmety než Sofia," povedala a pozrela na mňa. Zasmiala som sa a prikývla.

„Byť asistentkou športového klubu nie je prechádzka ružovou záhradou," povedala som jej a ona sa s úsmevom odvrátila.

„To veru nie, no vybrala si si to. Ako je na tom ten článok?" spýtala sa a ja som sa s povzdychom vystrela.

„Mám dosť strán, no nemyslím, že to takýmto tempom napíšem," povedala som a ona sa na mňa hneď pozrela. „Nehovorím, že to neviem napísať z toho čo mám, no práve teraz to začína byť zaujímavé. Domnievam sa, že najbližší turnaj bude prelomový. A práve vtedy bude môj článok stáť naozaj za to," usmiala som sa a ona prikývla.

„To som rada. Potom si to samozrejme chcem prečítať," povedala a ja som sa zasmiala.

„Jasné, môžeš sa spoľahnúť," povedala som.

„A ako sa má tvoj brat? On nechcel prísť?" spýtala sa a mne začalo srdce rýchlo biť.

„Neviem, na dôvod som sa ho veľmi nepýtala," povedala som a odvrátila sa. Chvíľu sme ani jedna nič nehovorili, no zrazu sa začala smiať a ja som sa na ňu prekvapene pozrela.

„Možno si niekedy dosť drzá a povieš všetko čo máš na jazyku, klamať veru nevieš," povedala a ja som nadvihla obočie. „Viem dobre, že Jack už futbal nehráva," povedala a mne padla sánka.

„Čože?" zapišťala som a dúfala, že som jej to nepriamym spôsobom neprezradila. „Ako to?!"

„Odkedy minulý rok odišiel na vysokú, už som ho nevidela pozerať zápasy v televízii a ani sa o tom nerozprával s otcom. Domyslela som si, že ho musel prestať hrať. Inak by sa oň aspoň trochu zaujímal," povedala s úsmevom a ja som sklonila hlavu.

„Vie o tom otec?"

„On bol vlastne ten, ktorý si to ako prvý uvedomil," zasmiala sa a ja som sa usmiala. „Rozprávali sa o ňom niekoľko rokov a zrazu z ničoho nič prestali. Bolo jasné, že je v tom niečo viac, ale nehnevá sa. Ak si Jack našiel niečo iné, čo ho zaujíma a možno ešte viac ako futbal, je to v poriadku," povedala a ja som sa usmiala. „Preto mu môžeš povedať, že môže prísť domov. Nikto ho tu nezje," žmurkla na mňa a ja som sa začala smiať.