Ešte pred začatím turnaja som si predstavovala rôzne scenáre, ktoré by mohli nastať. No žiadna z nich sa ani trošku nepodobala tomu, čo sa predo mnou odohrávalo.

Prvý set sme prehrali 12:25 a druhý, ktorý sa začal len nedávno, vyzeral tiež beznádejne. Tréner vedľa mňa pri prestávkach dával rady, rozčuľoval sa a hovoril, čo majú robiť. Obdivovala som ho, že aj v takejto situácii si dokáže udržať chladnú hlavu a snažil sa stále vyhrať. Chcela som mu byť oporou, oporou aj pre ostatných, no nevyzeralo to dobre.

Podala som fľašku Loganovi, ktorý zadychčane stál vedľa mňa a hneď sa z nej aj napil. Všetci boli vyčerpaní, pot z nich len tak tiekol, no aj tak mali stále bojové výrazy v tvárach. Aj keď úplne prehrávali, nevzdávali sa. Kapitán ich stále povzbudzoval. Či už na lavičke, alebo na ihrisku. Stále bol ten, ktorý udržiaval morálku na vrchole a nikto sa preto nezrútil.

Pozrela som sa na Thea, ktorý stál oproti mne a obzrela si ho. Za poslednú hodinu sa hádzal o zem takmer pri každej príležitosti a neustále posielal loptu späť do hry. Ešte nikdy predtým som ich nevidela hrať žiadnu hru a musela uznať, že sú naozaj dobrí. Priam neskutoční. Hlavne Theo. To, ako dokáže ako libero zachrániť každú loptu, je priam obdivuhodné. Keby nemal na kolenách a lakťoch chrániče, určite by mal veľa odrenín. No neplatilo to len pre neho.

Celý čas som sledovala ich a iba niekedy loptu, za ktorou sa všetci hádzali. Všímala som si ich hru a musela uznať, že sú to naozaj dobrí hráči. Každý z nich bol svojím spôsobom agresívny a vedel skvelo robiť svoju úlohu. Či už ako blokár, smečiar a v prípade Nicka ako nahrávač. Každý svoju pozíciu uplatňoval veľmi dobre. No z nejakého dôvodu, aj tak prehrávali.

Obzrela som sa na tribúnu a počula, ako ostatní hráči z tímov bučia a smejú sa nad touto hrou. Bolo mi z toho na nič, keď som si uvedomila, že sa smejú na nás. Na našich hráčoch, ktorí sa snažia získať akýkoľvek bod, akýmkoľvek spôsobom. Bolo mi zo všetkého zle a chcela som, aby okamžite zmizli. No uvedomila som si, že ich vôbec nepočúvajú.

Stále sa pozerali pred seba, na svojho súpera a nevenovali pozornosť ničomu inému. Iba súperovi a lopte, ktorú sa snažili získať. Srdce mi od vzrušenia neuveriteľnou rýchlosťou búšilo a nedokázala som od nich odtrhnúť zrak.

Lenže tentoraz som sa už nepozerala na loptu, ktorá stále niekam lietala. Pozerala som sa na hráčov, na oboch stranách. Jack mi povedal, že sa niekedy snažil zistiť, či súper nejakým spôsobom podvádza. Dokonca sledoval aj rozhodcov, či zle pískajú, no nenašiel nič. No to sa pozeral on a nie ja.

Pozerala som sa ako sokol na všetkých hráčov, na každý ich pohyb a všímala si úplne všetko. Súperova hra bola dobrá, no rozhodne nie lepšia ako tá naša. Ako je potom možné, že stále prehrávajú? Ako je možné, že tá lopta padá najviac na našej strane, no na ich takmer vôbec?

Pozrela som sa na trénera a videla ako zviera päste na kolenách. Bol nahnevaný, nervózny a nedokázal s tým nič urobiť. Jeho rady, ktoré hovoril hráčom stáli naozaj za to. Bol to dobrý tréner s dobrými stratégiami, no stále to nebolo dosť. A ja som už znova nechcela vidieť ten smutný výraz, s akým som ho spoznala. Chcela som, aby sa usmieval, aby sa všetci usmievali, ako aj doteraz.

Ak teraz prehrajú, budú na tom dosť zle. Nech sú akokoľvek optimistickí, ďalšia prehra pre nich nebude dobrá. Poznačí ich to a ja som to vedela. Vedela som to, no zabrániť som tomu nedokázala. Trhalo mi to srdce a chcela som kričať, no mlčala som. Až dokým rozhodca nezapískal na koniec setu, ktorý sme tiež prehrali.

Šokovane som sa pozerala na našich hráčov a videla ich buď stáť s hlavou vztýčenou dohora, alebo kľačať na zemi s hlavou sklonenou k zemi. Na tvárach niektorých som videla slzy, ktoré nedokázali zastaviť. Ja sama som chcela plakať, no ovládala som sa. Nemohla som plakať aj ja. Neprišla som sem pre to, aby som plakala.

Lenže potom sa halou ozval prenikavý smiech, ktorý mi dral uši. Ľudia bučali, smiali sa a vykrikovali posmešné slová. Nemala som ani tú silu im odporovať. Zmohla som sa len na mlčanie a sledovanie svojich priateľov, ktorí bezmocne kráčali k lavičke a pozreli na trénera, ktorý ich so vztýčenou hlavou a v tichosti vítal.

Stála som na kraji lavičky, ďalej od nich a iba sa na nich pozerala. Nehovorila som nič a ani keby môžem, nepovedala by som slovo. Iba som stála a sledovala ich zničené pohľady a znova puknuté srdcia.

Otočila som sa však za seba a pozrela na ich súperov, ktorí sa objímali a radovali sa z víťazstva. Radovali sa, akoby vyhrali majstrovstvá. Preháňali to, no nebolo na mne, aby som to posudzovala. Iba som sa na nich mračila a dúfala, že ich aspoň môj pohľad odradí od posmešných slov, ktoré si pripravovali. Bola som schopná to vidieť už len pri pohľade do ich tvárí.

Tréner zavelil k odchodu, a preto som hneď začala zbierať fľaše vody a všetky uteráky, ktoré sme nechali na lavičke. Náš tím vyprevádzali s bučaním, posmechom a slovami, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Snažila som sa ich však ignorovať a čo najrýchlejšie brala všetky veci.

„Vidíš? Hovoril som ti. Sú proste slabí," ozvalo sa za mnou a ja som zdvihla pohľad. Nado mnou, na tribúne, sa opieral o zábradlie Ace a so súcitom sa na mňa pozeral. „Čakala si, že bude výsledok iný? Ja veru nie," zasmial sa a iné tímy sa smiali spolu s ním. Ja som si ho však nevšímala a zatvorila tašku.

„Mala by si prehodnotiť pôsobenie v tom tíme. Je ťa v ňom škoda," zakričal niekto a ja som sa s taškou postavila.

„Máš šancu ešte odísť! V takom slabom tíme, aký je ten ich, nie je pre teba miesto!" kričali jedna radosť, až som sa takmer neovládala.

„Slabí zostanú navždy slabými!" zakričal Ace a celá hala vybuchla do ďalšieho hrozného smiechu. Kráčala som popri ihrisku a modlila sa, nech ostatní čo najskôr opustia túto halu. Nechcela som, aby ďalej počúvali ich hrozivý smiech a posmechy. Chcela som, aby na to čo najskôr zabudli.

„Pozor!" skričal zrazu niekto, keď som prechádzala popri krajnej čiare jedného ihriska. Hlavou som mierne potočila a videla, ako ku mne letí lopta rýchlosťou blesku.

Po veľkom náraze, až to zadunelo, celá hala, ktorá sa topila v smiechu, stíchla. Všetci boli ticho, neschopní akéhokoľvek pohybu, či zvuku. Šokovane sa pozerali na mňa a ja som sa vražedne pozerala na nich.

Stála som na kraji ihriska s rukou vystretou pred sebou a držala v nej loptu, ktorá na mňa letela. Hráč, ktorý ju z druhého konca ihriska podal, sa na mňa s otvorenými ústami pozeral a nezmohol sa ani na ospravedlnenie. To som však od neho ani nechcela. Vedela som, že to neurobil naschvál. No ja som tú loptu naschvál zastavila.

Bolo až neuveriteľné, ako sa toľký smiech a bučanie mohlo jedinou sekundou stratiť. Umlčal ich nielen náraz zastavenej lopty do mojej ruky, ale aj môj vražedný pohľad, ktorým som sa na všetkých pozerala. Umlčala som aj sebavedomého Acea, ktorý zo mňa nespustil šokovaný pohľad. No nehodlala som pred nimi stáť dlho.

Pozrela som sa znova na toho hráča predo mnou a skotúľala mu jeho loptu. No nikto sa nepozeral na loptu. Pozerali sa iba na mňa, ako som odchádzala z haly preč a zatresla za sebou veľké dvere.

Všetci boli na chodbe ticho. Nikto z hráčov nič nehovoril a pochybovala som, že aj niekto niečo povie. Preto som ich len v tichosti nasledovala a chcela ísť z tohto miesta čo najskôr preč. Chcela som sadnúť do minibusu a zabudnúť na to, čo sa práve odohralo. Chcela som na všetko zabudnúť a tešiť sa zo zajtrajšieho dňa. Vedela som však, že to tak skoro nebude možné.

Hneď ako sme nastúpili do autobusu, som si to namierila do zadných sedačiek a usadila sa. Nikto stále nič nehovoril a každý si sadol osobitne na dve sedačky. Miesta bolo dosť, pretože nás nebolo až tak veľa. Nikomu sme preto nezavadzali a robili si každý po svojom.

Zapla som si malý notebook, ktorý som si vzala z domu a zapojila doň USB, ktorý mi dal tréner. S vážnym pohľadom som sa doň pozerala a dúfala, že sa mi len sníva. Pretože ak nie, tak som našla dôvod všetkých ich prehier.

Cesta naspäť do Savannah bola neuveriteľne dlhá. Ak tá ranná cesta prebehla krátko, tá poobedňajšia už nie. Čas sa neuveriteľne vliekol a atmosféra v minibuse sa dala aj krájať. Bolo až neuveriteľné, ako sa taká dobrá nálada z rána dokázala razom zmeniť. No nečudovala som sa im. Na svoje konto si pripísali ďalšiu prehru a nečudovala som sa, že im z toho bolo na nič.

Ako som ich tak letmo počas cesty sledovala, každý sa s tým vyrovnával inak. Nick, Evan a Logan si ľahli na sedačky a oddychovali so zatvorenými očami. Luke sa hral na mobile, Cash počúval hudbu a Theo sa neprítomným pohľadom pozeral cez okno. Jedine kapitán, Zeke a Matt mali stále v očiach slzy, aj keď ich nedávali až tak najavo. Nečudovala som sa im, že sú stále smutní, no každý sa s prehrou vyrovnáva inak. Vedela som však, že keď bude každý z nich sám, slzy neudrží ani Theo.

Späť do kampusu sme sa vrátili okolo štvrtej. Prišli by sme aj skôr, no tréner sa nikam neponáhľal, a preto nešiel tak rýchlo ako ráno. Ďakovala som mu za to, pretože vďaka tomu, som si mohla pozrieť všetky videá, ktoré mi dal. No keď sme už boli v kampuse, pomaly som všetko vypínala a bola pripravená odísť von.

„Dobre, sme tu," vyhlásil tréner a ja som ako prvá vystúpila z autobusu. Už som sa videla v práčovni, ako musím prať všetky dresy a uteráky, ktoré používali. Nieže by som to robiť nechcela. Práveže som sa na to naozaj tešila.

„Dáme si hneď poradu, takže sa choďte do klubovne zložiť a za desať minút vás chcem vidieť v telocvični," rozkázal tréner a všetci sme sa tak v tichosti pohli do klubovne. Išla som spolu s nimi, pretože mali veci so sebou a ja som nechcela, aby mi ich dávali na očiach všetkým ostatným.

Keď sme vošli do klubovne, ich tašky len tak s rachotom padali na zem. Či už ich o zem surovo hádzali, alebo sami do všetkého kopali. Ja som však na nič nereagovala a bez slova im brala zapotené veci, ktoré som v náručí niesla preč.

Všetky veci zapáchali od potu a boli neuveriteľne ťažké. Ani som sa nečudovala. Boli ťažké presne tak, ako aj ťažký zápas predtým hrali. V práčovni som ich položila na práčky a bez slova chvíľu iba tak sedela na lavici. Chcela som aj ja byť chvíľu ticho a na nič nemyslieť. Nemyslieť na to, čo sa pred pár hodinami stalo a čo všetko to spôsobí. No čím skôr som to chcela mať za sebou a pozerať sa znova vpred.

„Neviem, čo sa dnes dialo," povedal tréner, keď sme všetci stáli v telocvični. Ja som stála za ním a so stisnutými perami ich sledovala. Tréner mal na tvári len hnev, akoby ho chcel čo najskôr vypustiť von. „Čo ste to tam vlastne hrali? Lopta padala všade, len nie tam kde mala!" skričal a ja som stiahla ramená, pretože jeho krik bol naozaj desivý. „Podceňovali ste snáď súpera? Mysleli ste si, že ste lepší? To mi teda tak neprišlo!"

„Nech sme sa snažili akokoľvek, tá lopta na ich stranu nepadala," povedal smutne kapitán.

„Ani nevieme, ako sme tie body vlastne dostali," pridal sa k nemu aj Logan.

„Samozrejme, že to neviete. Pretože ste nehrali dobre!" skričal a ja som si vzdychla. „Takéto hry teraz budete hrávať? Takéto?"

„Súper bol príliš silný," ozval sa Matt. „Nedokázali sme ich útoky odraziť."

„Samozrejme, že nie. Boli dobrí, no to ste boli aj vy!" povedal nahlas. „Hrali ste naozaj dobre, preto sa pýtam, čo sa vlastne stalo. Chceli ste vôbec vyhrať? Chceli ste ich poraziť? Vaša hra nasvedčovala niečo iné!"

„Jasné, že sme chceli vyhrať," zvolal kapitán. „No súper bol zakaždým krok pred nami. Dali nám bod a ani sme nevedeli ako," povedal a ja som sa pohla do telocvične s rukami spojenými za chrbtom.

„Myslel som, že keď ste hrali zápas so susednou školou, že to bude lepšie, no mýlil som sa," povedal tréner a vzdychol si. „Ak nestačí tréning, aký máte teraz, budeme ho musieť zmeniť. Neverím, že toto je všetko, čo dokážete. Dokážete viac. Vyhrávať môžete! Úprimne sa čudujem, že ste dnes prehrali. Bol to jeden z najlepších zápasov, aké ste hrali. Som dočista šokovaný," zvolal a ja som sa zamračila.

„Ja nie," povedala som nahlas. „Ja sa nečudujem, že prehrali," doplnila som a po krátkej pauze som sa otočila. Všetci boli ticho a sledovali ma. Mojimi slovami boli takí prekvapení, že sa nemohli ani nahnevať.

„Nora?" ozval sa kapitán.

„Č-čo to preboha hovoríš? Asi som zle počul," spýtal sa tréner prekvapene, no ja som pokrútila hlavou.

„Nie, nepočul. Nečudujem sa, že ste dnes prehrali. Vlastne sa čudujem, že ste vôbec dokázali aspoň nejaký bod dať. I keď, vlastne ani to ma neprekvapuje," povedala som a s vážnym pohľadom sa na nich pozerala. Šokovali ich moje slová a chvíľu im trvalo, kým sa spamätali.

„Prosím?" prvý sa potichu ozval Theo, čo som aj predpokladala. „Čo si to povedala?" skričal zrazu a pohol sa zúrivo ku mne, no Luke ho zastavil. „Pusti ma!" zavrčal a odsotil ho od seba, aby sa mohol na mňa znova vražedne pozrieť. „Len to skús povedať znova!"

„Ako môžeš niečo také povedať?!" naštval sa aj Cash a tiež sa na mňa vražedne pozrel. „Ako?!"

„Hovorím iba pravdu!" zopakovala som a videla, ako im tváre červenejú od zlosti. No nielen u nich, ale aj u trénera.

„Nora!" skričal kapitán, no ja som sa nezľakla. „Môžeš si tieto reči odpustiť? Naozaj ich teraz nepotrebujeme počuť!" povedal zúrivo a ja som nadvihla obočie.

„A kedy ich mám povedať? Zajtra? Pozajtra? Alebo o pár dní?" spýtala som sa a cítila v celej telocvični veľké teplo. „Skôr či neskôr vám to niekto musel povedať a budem to ja. Nečudujem sa, že ste dnes prehrali! Vlastne sa nečudujem, že ste doteraz stále prehrávali!" zopakovala som nahnevane a uvidela, ako sa ku mne Theo ako besný pes, pohol. Nikto ho však nezastavil. Všetci mali na tvárach vražedné pohľady a ja som vedela, že mi všetci prajú smrť.

Pozerala som sa však Theovi do očí, ktorý pri mne stál dosť blízko a prebodával ma svojimi drsnými očami. „Už som si začínal myslieť, že si iná ako ostatní, no mýlil som sa," povedal pokojne, no vedela som, že to až tak pokojné nie je. „Doteraz som tieto tvoje reči toleroval, no odteraz už nemienim. Chcem, aby si si zbalila všetky veci a vypadla," prskol mi do tváre a ja som vztýčila hlavu. „Už ťa tu a ani nikde inde v našej prítomnosti nechcem vidieť. Ak sem ešte niekedy vstúpiš, vlastnoručne ťa vykopnem!" povedal vražedne a keby som nebola taká aká som, rozhodne by som sa ho zľakla.

„Bojíš sa pravdy?" spýtala som sa ho a odvrátila sa, aby som sa pozrela na ostatných, ktorí jeho slová úplne chápali a stáli za ním. „Všetci sa bojíte pravdy?" spýtala som sa a odstúpila od Thea, ktorý ma prebodával pohľadom.

„Akej pravdy? Všetci nás majú za nuly!" skričal Logan a rozhodil rukami. „Naozaj nepotrebujeme, aby si nám to hovorila ešte aj ty tu!"

„Nielenže sme práve prehrali zápas, prídeš si ty a zabodneš nám dýku do chrbta! To nie je normálne!" povedal kapitán tiež nahnevane.

„Ale oni neboli lepší ako vy!" zvolala som, no oni prskli.

„Jasné, tak potom prečo sme prehrali? Jasné, že museli byť lepší! Toto si chcela počuť?" pristúpil ku mne Theo. „Chcela si počuť, ako sa sami pokladáme za nuly, pretože sme prehrali s lepším tímom, ktorí vie hrať lepšie?"

„Oni poznali vašu hru!" skríkla som a Theo sa zamračil.

„Č-čo to-," ozval sa kapitán, no tréner ho rukou na ramene zastavil. Všetci sa na neho pozreli, no on sa zamračene pozrel na mňa.

„Čo tým chceš povedať?!" spýtal sa a už nie takým nahnevaným tónom ako predtým. Vzdychla som si a rozhodila rukami.

„Oni vyhrali, pretože presne vedeli, ako budete hrať," povedala som a pozrela na nich.

„Akože nám ukradli naše zápisy hier?" spýtal sa nechápavo Evan, no ja som pokrútila hlavou.

„Tak ako by vedeli ako budeme hrať?!" spýtal sa zlostne Zeke a ja som znova rozhodila rukami.

„Kvôli vašim zlozvykom," povedala som a oni nadvihli obočie. Zato trénerovi padla sánka a ja som smutne začala prstom na každého ukazovať. „Nick, ty sa pri každom nahrávaní lopty pozrieš na toho, komu budeš nahrávať. Evan, keď blokuješ loptu pri sieti, ako náhle sa ťa tá lopta dotkne, zľakneš sa a tým zjemníš dotyk, a preto padá pri tebe na zem. Cash, ty sa vždy pozrieš na toho súpera, ktorého chceš blokovať alebo chceš jeho smerom smečovať. Matt a Zeke, vy dvaja sa pri blokovaní nepozeráte na loptu, ale do očí smečiara, a preto ju neviete odraziť. Luke a Logan, vy dvaja sa zas pozeráte na miesto, na ktoré chcete loptu zasmečovať. Will, ty si zas všímaš hráčov, namiesto lopty," zvolala som nahnevane a všetci ma šokovane sledovali. „Sú to vaše zlozvyky, ktoré si ani neuvedomujete, že počas hry robíte. Oni to však vidia. Vidia všetko, čo vy nie, a preto sú schopní každú vašu loptu zablokovať a získať tak bod. Pretože vedia, ako na to zareagujete," povedala som, a potom sa obrátila na Thea. „Jediný, koho takto čítať nevedia, je Theo. Je to vlastne vďaka nemu, že ste získali aspoň nejaký bod. Pretože nech sa súper snaží akokoľvek, Theo je jediný, ktorého nevedia čítať. Hádže sa za loptou takmer všade. Aj tam, kde je to takmer nemožné. Vy ostatní ste úplne prečítaní," povedala som a nadýchla sa. Dosť som totiž kričala, aj keď som to nemala v pláne.

„To čo hovoríš," ozval sa po chvíli Nick. „To má byť pravda?" spýtal sa šeptom a ja som prikývla.

„Cestou späť som si pozrela všetky vaše predošlé zápasy a bolo to to isté. Všetci vaši súperi vedia vaše zlozvyky a podľa nich vás porážajú. Vedia čo urobíte a vďaka tomu vyhrávajú. Vy nie ste slabí," zvolala som. „V každom zápase ste jednoznačne lepší ako súperi, no keďže vedia, kam tá lopta padne, môžu vám zabrániť vo výhre. A to oni robia. Už tri roky vás takýmto spôsobom porážajú. Nie je to v tom, že ste slabí," povedala som a zovrela Theovi ruku. „Nie. Vy ste silní. Máte na to, dostať sa ďalej ako doteraz," povedala som a pozrela na ostatných. „Ale ak im budete hrať do kariet, nikdy nevyhráte," povedala som a ruku mu pustila.

Už vlastne nebolo čo povedať. Na každého som sa znova pozrela a venovala im pohľad. Povedala som im všetko, čo som aj chcela a s tým aj odchádzala preč. Boli však natoľko šokovaní, že sa nezmohli ani len na protest. Dokonca sa ma už ani na nič nepýtali a nechali ma odísť. Nezazlievala som im to. Museli byť v šoku, po tom čo som im povedala. Nečudovala som sa. Byť na ich mieste, šokovalo by ma to tiež.

Dúfala som však, že po tom, ako to zistili, zmenia svoju hru a pokúsia sa vyhrávať. Vedela som totiž, že na to majú. Každá ich hra to dokazovala. Teraz už len zostáva otázka, ako sa k týmto informáciám ostatné tímy dostali. Pochybovala som, že každý sa sústredil na ich zlozvyky. Rozhodne im to musel niekto povedať a šíriť to medzi ostatné kluby.

No kto to bol?