Bolo to naozaj hrozné. Horší výlet som si naozaj nedokázala predstaviť. I keď to bola všetko moja vina. Keby som nedržala pusu hneď na začiatku, ako mi Theo radil, nemuselo to dopadnúť tak katastrofálne.

Jediné, čo som celý tréningový tábor robila, bolo varenie a upratovanie. Nieže by to bolo hrozné, no nič iné som ani robiť nemohla. Po tom, čo sa stalo hneď v prvý deň, kedy som si pohnevala všetkých členov tímu, som nemala prístup k ničomu, čo robili. Nemohla som sa pozerať, nemohla som s nimi robiť nič. A nemuseli ma ani vyhadzovať. Jediný pohľad do Theovej tváre a vedela som, že nie som vítaná. Po druhom dni som to už vzdala a radšej neprovokovala. Nechcela som si ich pohnevať ešte viac.

Po čase sa ich prístup ku mne zlepšil a už sa so mnou aj rozprávali alebo aj smiali, no vedela som, že to nie je také, ako predtým. Hnevalo ich čo som povedala a ja som to rešpektovala. Dokonca som sa za to aj kapitánovi ospravedlnila a videla, že sa niečo zmenilo. Už neboli takí odmeraní a vracali sme sa späť tam, kde sme aj boli. A ja som za to bola vďačná, pretože som nechcela, aby sa na mňa hnevali.

Do mesta sme sa vrátili okolo štvrtej a prišli do školy. Z celého tábora som bola veľmi vyčerpaná a nechcela som varenie vidieť dosť dlhú dobu. Varila som aj také jedlá, ktoré som nikdy predtým neskúšala a bola rada, že som ich neotrávila.

„Dobre, tréningový tábor sme zvládli, čo som veľmi rád," povedal tréner, keď sme si dali krátku poradu v telocvični. Ja som stála pri dverách a len pozerala. Aj tak som nemala dovolené nič povedať. „Som rád, že ste sa precvičili, zahrali ste si aj zápasy a môžem povedať, že ste na turnaj pripravení. Zajtra si dáte oddych, takže tu nikoho nechcem vidieť. Štvrtok ráno sa tu stretneme a spolu pôjdeme do Atlanty, kde sa turnaj bude konať. Nora," povedal a obrátil sa ku mne. „Dresy sú pripravené?"

„Áno, už aj zabalené," povedala som a on prikývol.

„Výborne, o papiere sa postarám ja. Štvrtok ráno o piatej sa tu stretneme a vyrazíme, pretože sa nám zápas začína o desiatej, tak aby sme to stihli," povedal a usmial sa. „Teraz môžete všetci ísť," povedal a ako prvý odišiel preč.

„No výborne, dám si pizzu," zaspieval Luke a ja som po ňom zazrela. Hneď sa začal smiať a keď popri mne prechádzal, stranil sa ma, aby som ho pripravenou rukou neudrela. Všetci sa smiali a vyzerali oddýchnuto a vôbec neboli nervózni. Tešilo ma to, pretože som ich so strachom vidieť nechcela.

„Počkaj," povedala som a chytila Thea za ruku, keď ako posledný odchádzal preč. Nepozrel sa na mňa, no ani mi ruku neodtiahol. Vedela som, že sa so mnou baviť nebude, pretože bol jediný, ktorý sa so mnou stále nerozprával. „Ostatným som sa cez kapitána už ospravedlnila, no prišlo mi, že tebe sa musím ospravedlniť osobne," povedala som a on prskol.

„Akoby ti na tom záležalo," povedal a ja som mu ruku stisla. Hneď sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala.

„Môžeš mi veriť, že záleží," povedala som úprimne a on mi hľadel do očí. „Tým, čo som povedala, som vám nechcela ublížiť a ani tým niečo naznačovať. No keďže som vás ešte nikdy nevidela hrať, neviem si ani len predstaviť, aký hráči ste. Chcela som to len vedieť, nič iné."

„Zvolila si však odlišné slová," povedal a ja som sa hneď zahanbujúco usmiala.

„Áno, totiž, niekedy, keď chcem niečo na rovinu vedieť, nevolím práve najlepšie slová," zasmiala som sa. „Ale snažím sa ovládať," povedala som a on sa nakoniec usmial. „Naozaj ma to mrzí. Nechcem, aby ste si mysleli, že som rovnaká ako všetci ostatní."

„To by som si nemyslel," povedal a ja som zmĺkla. „Viem, že si len zvedavá, tak sa tým netráp," povedal a pobozkal ma na čelo. „Je to v poriadku," žmurkol na mňa a odchádzal z telocvične preč tiež. Lenže ja som zostala stáť na mieste ako socha a nebola schopná sa ani pohnúť.

Hneď ako som sa spamätala a následne pripravila všetky veci na zajtra, som aj ja išla domov. Bola som unavená a chcela som svoju posteľ, ktorá mi tak chýbala. Chcela som si ľahnúť a zobudiť sa až na druhý deň. Cesta do Atlanty bude dlhá, no nemáme veľmi na výber. Z nejakého dôvodu som sa však aj tešila. Už som totiž dlho nebola na žiadnej takejto akcii. Nemohla som sa dočkať.

„No konečne!" zasmiala sa Sofia a objala ma na privítanie. „Už som si myslela, že tam budeš večnosť."

„Ale vrátila som sa," povedala som a sadli sme si na sedačku.

„Tak čo, zvládla si to tam? Keď som videla kreditku na stole, trochu som sa bála," zasmiala sa a ja som prevrátila očami.

„Áno, zbabrala som to, no dohodla som sa so správcom a nakoniec z toho až taký problém nebol. Ostatní o tom našťastie nevedia, tak dúfam, že to tak aj zostane," vzdychla som si a ona sa zasmiala.

„To by si nebola ty, keby si niečo také zabudla. Ale som rada, že si to tam zvládla. A boli aj iné problémy?" spýtala sa a ja som sa na ňu skepticky pozrela. „Počúvam," povedala a ja som si oprela hlavu o vankúš.

Vyrozprávala som jej, ako som na tom vlastne celý tábor bola a hneď ako som to povedala, si plieskala hlavu o druhý vankúš. S povzdychom sa na mňa pozrela a krútila hlavou.

„Poznám ťa roky, preto nie som prekvapená, že si niečo také vypustila z pusy, no nemôžeš to robiť pri ľuďoch, ktorí to o tebe nevedia," povedala a ja som sa zamračila.

„Hovoríš, akoby to malo byť postihnutie," povedala som podráždene a ona sa zasmiala.

„No, niečo na ten spôsob. Veď sa zamysli," povedala a prisunula sa ku mne. „Vlastne si spochybnila ich hru ešte predtým, ako začali vôbec hrať," povedala a ja som zahanbene sklonila pohľad. „Nech sa na to pozrieš akokoľvek, nie je to normálne. Niekedy je proste lepšie sa nepýtať a len sledovať," usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

„Asi máš pravdu. Pôjdeš s nami? Na zápas," spýtala som sa a ona sa hneď zasmiala.

„Nieže by som vás nechcela podporovať, no nechcem ísť potom v napätej situácii späť domov," povedala a ja som sa zamračila.

„Myslíš, že prehrajú?" spýtala som sa a ona sa ospravedlňujúco usmiala.

„Rozprávala som sa o nich s Chuckom a ten hovoril, že na ich zápasy chodil minulý rok takmer stále a že vraj ani raz nevyhrali. Prečo by to malo byť teraz iné?" spýtala sa a ja som sa odvrátila. Mala pravdu. Nič radikálne sa nezmenilo, čiže by mali hrať ako zvyčajne. Vzdychla som si a hlavu si položila o operadlo.

„Máš pravdu. Mali by hrať ako zvyčajne, ale mám taký pocit, že tentoraz vyhrajú," povedala som a sama sa nad tým zamračila.

„Prečo si to myslíš?!"

„Pretože niekto, kto sa toľko času venuje tréningu a hre, proste nemôže prehrať. A tentoraz boli aj na tábore, kde hrávali zápasy s iným tímom. Preto si nemyslím, že prehrajú. Naopak, že vyhrajú," povedala som a usmiala sa.

„Dúfam, že máš pravdu," usmiala sa a objala ma okolo pása.

Ani som nevedela prečo som taký pocit mala, no bol tam. Niečo mi hovorilo, že tento turnaj a aj zápas, budú iné ako tie predchádzajúce. Jediné šokujúce, čo by mohlo nastať, je iba ich výhra. Na nič iné som nedokázala myslieť. Už som aj pred očami dokázala vidieť ich úsmevy, keď zapíska rozhodca a povie, že vyhrali. Vedela som si ten pohľad úplne predstaviť a dúfala som, že bude presne taký, ak nie lepší. Toľko som im priala, aby vyhrali. Nič iné si ani nezaslúžia, iba vyhrať.

Riadila som sa trénerovými slovami a ráno o piatej nevstávala. Konečne som sa mohla aj dlhšie vyspať, ako doteraz a bola som za to vďačná. Aj keď som vstala už o deviatej. Z toľkého ranného vstávania som dlhšie spať nedokázala.

Keďže som bola doma a mala čas, využila som to ako dobrú príležitosť na spojenie všetkých materiálov. Odkedy som sa pridala k volejbalovému tímu, som si vždy písala poznámky o všetkých okolo mňa. Zbierala som informácie, ktoré neskôr použijem do článku, ktorý napíšem.

Veľakrát som sa rozprávala aj s Madison a tá mi hovorila novinky o ostatných. Pýtala by som sa ich sama, no kvôli záležitostiam s klubom, som veľa času nemala. Preto som sa spoliehala na to, že ona bude mať najviac informácií. A tie sa mi aj dostali.

Z päťdesiatich študentov, sa už desiati pokúsili odovzdať článok, no neobstál zatiaľ ani jeden. Táto skutočnosť otriasla ostatnými, a preto radšej nepokúšali šťastie. Ani jeden z tých desiatich, sa totiž u profesora nezdržal dlhšie ako dve minúty. Dokonca ani Henry, ktorý išiel ako prvý. Vlastne všetci tí desiati boli v písaní článkov dosť dobrí, no aj tak neprešli. Keby som nemala dosť starostí s klubom, asi by som sa sama zbláznila.

Veľkú hlavu som si z toho však nerobila, pretože som verila, že to nakoniec zvládnem. Máme ešte dosť času na to niečo napísať, čiže nie je treba sa niekam ponáhľať. A okrem toho, ide nám o známku a tým pádom aj o predmet, ktorý spraví veľmi málo ľudí. Chcela som ho spraviť, aby som sa nebála ďalšieho roka, kedy bývajú ešte ťažšie.

Okolo jedenástej som to už v byte vzdala a rozhodla sa ísť prejsť do školy. Nemohla som byť zatvorená v byte a sama. Nudila som sa a chcela som niečo robiť. Napadlo ma, že pôjdem navštíviť Sofiu a pôjdem s ňou na prednášky. I keď ma jej predmety veľmi nudia.

Obliekla som sa a namaľovala, a mohla som ísť. Cestou som jej napísala správu, že sa možno zastavím a s tým išla z bytu preč. Vonku svietilo slnko a bolo teplo, čiže mi stačila rifľová bunda, ktorú som si vzala.

Ako som sa tak prechádzala po kampuse, všetci vyzerali mať voľný deň. Každý sa niekam potuloval a niečo robil, čomu som sa nečudovala. Nikto nebol zatvorený v dome, pretože bolo krásne počasie a predsa len to bolo lepšie ako sedieť na posteli medzi štyrmi stenami. Ja osobne som tak oddychovať nechcela.

Keď som prechádzala okolo štadiónov, videla som trénovať futbalový tím tiež. Ich turnaj sa začína trochu neskôr a vyzerali tak, že si dávajú na výhre dosť záležať. Oprela som sa o múr a chvíľu ich sledovala. Podľa tréningu som mohla usúdiť, že sú dobrí, čomu som sa nečudovala. Naša škola sa už veľakrát umiestnila až na majstrovstvách a keď nie, tak sme vypadli iba vo finále.

No ako som sa tak na nich pozerala, nevidela som sa pri nich. Ešte na strednej som bežne chodievala sledovať tréningy brata a robila im spoločnosť. Dokonca som aj pozerala zápasy v televízii. Bola som z toho športu nadšená. No keď Jack potom zo školy odišiel a ja som už s ním nemohla byť, prestala som chodiť na zápasy a celkovo som futbal prestala sledovať.

Neviem, prečo to tak bolo, no nepremýšľala som nad tým. Futbal mi nechýbal a vedela som, že sa mu už tak poctivo venovať už nikdy nebudem. Akoby sa mi zapáčil volejbal viac.

Po pár minútach som sa vrátila späť a mierila do školy. S lízatkom v ústach som sa prechádzala popri škole a premýšľala, kde má vlastne Sofia ďalšiu hodinu. Veľmi som sa však neponáhľala, pretože sa mi ani nič nechcelo. Mala som chuť si jednoducho ľahnúť na zem a zaspať. Až tak skoro ma z nudy nič nevytiahne. No hneď ako som na to pomyslela, sa to zmenilo.

Z jednej strany budovy školy som videla v zástupe kráčať Kevina v sprievode s niektorými spoluhráčmi a samozrejme s roztlieskavačkami, ktoré sa išli ušúľať od smiechu, aj keď nikto nič vtipné nehovoril a ani nerobil. Tie namyslené bábiky som tak nemala rada, že som sa im oblúkom vyhýbala. Lenže to nebol ten problém.

Z druhej strany budovy sa totiž blížil Theo, ktorý niekam išiel. Bol sám, čomu som sa čudovala, no to nebolo to čoho som sa bála. Nenápadne som sa rozbehla jeho smerom a dúfala, že sa k nemu dostanem skôr, ako sa navzájom stretnú. Nevedela som ani kde s ním pôjdem a čo urobím, no rozhodne som chcela zabrániť katastrofe, ktorá by naisto prišla.

Práve keď boli od seba vzdialení len pár metrov a chýbali stotiny, kým sa spoznajú, som sa zjavila pri Theovi, ktorý sa na mňa šokovane pozrel. Otvoril ústa, že niečo povie, no umlčala som ho svojím lízatkom, ktorý som mu strčila do pusy a sotila ho do skladu, kde som za nami zatvorila dvere. Cez sieťkové okienko som sa pozrela von a čakala, kým Kevin s ostatnými prejde.

„Potrebujem vysvetlenie," zamrmlal Theo s mojím lízatkom v puse a ja som sa na neho pozrela. Usmieval sa, akoby nerozumel, čo sa deje, no ja som očervenela. Zatvorila som nás totiž do toho najmenšieho skladu, aký v škole vôbec môže byť. Mal taký meter a bol úplne naprataný. S Theom som stála v tesnej blízkosti pri dverách a nemohla sa ani pohnúť.

„Išiel tade práve Kevin so svojimi spoluhráčmi," povedala som a snažila sa zachovať pokoj.

„A to bol dôvod, aby si ma sem zavrela?" zasmial sa a ja som na neho zamračene pozrela.

„Zakaždým, keď sa vy dvaja stretnete, tak sa urážate. Chcela som sa takému omylu vyhnúť, aby to neskomplikovalo tvoj výkon zajtra na turnaji," povedala som a on na mňa prekvapene hľadel. No potom sa zasmial a oblizol lízatko v puse. Očervenela som, pretože som si uvedomila, že som to lízatko mala pred chvíľou v puse tiež.

„Jedna malá hádka by môj výkon nezhoršila," povedal a ja som sa usmiala.

„To viem. Skôr som sa bála, že sa do neho pustíš," povedala som a hneď sa odvrátila. „Ak by si sa pobil deň pred turnajom, nemusel by si v ňom zajtra hrať."

„Riaditeľ by ma nevylúčil," bránil sa, no ja som si tým istá nebola.

„Mal by dôvod to urobiť. Aj keď sa spory medzi vami urovnali, stále je to riaditeľ a musí rešpektovať pravidlá školy," povedala som a pozrela sa na neho. „Ani ty by si nevyšiel bez ujmy keby k tomu dôjde."

„No nedošlo," povedal a usmial sa. „Vďaka tebe."

„Hej, náhodou som išla okolo, tak som si povedala, že ťa zastavím skôr ako stihneš urobiť nejakú kravinu," povedala som a on sa na mňa prižmúrene pozrel. Žmúrila som na neho tiež a čakala, čo obaja urobíme.

„Chceš tu byť zatvorená ešte dlho?" spýtal sa a ja som očervenela.

„Nie, myslím, že je už vzduch čistý," povedala som, no ani jeden sa nepohol.

„A čo vlastne chceš robiť ďalej?!"

„Netuším. Myslela som, že pôjdem so Sofiou na jej prednášku. Nudím sa doma sama," pomykala som plecami a on prikývol.

„Jasné, ty máš dnes voľno," povedal a ja som prikývla. „Dobre, tak poďme," povedal a chytil ma za ruku. Skôr než som sa stihla spýtať kam ideme, ma ťahal zo skladu niekam preč. Nepýtala som sa a nechala sa viezť ktovie kam. Cestou sme sa rozprávali o tom, že je fajn, že máme dnes voľno, aj keď by si najradšej zahral zápas hneď. Musela som sa iba smiať, pretože som nečakala, že by mal v hlave niečo iné ako volejbal.

Jeho ruka, ktorou stále držal tú moju, ma nepustila celý čas. Držal ma, akoby to bolo úplne prirodzené a nevadilo mu, že sa na nás všetci pozerajú. Čo však bolo zvláštne, tak to, že to nevadilo ani mne. Ani ma len nenapadlo, že by som sa mala nenápadne odtrhnúť. Vyzeralo to skôr tak, že ho chcem sama držať a on mi k tomu dal dôvod.

Na poslednú chvíľu sme vbehli do veľkej učebne, ktorá mala vyvýšené schodisko so stoličkami. Theo ma ťahal za ruku až na samý vrch, kde ma potlačil na jedno miesto a sadli sme si. V učebni bolo dvakrát toľko študentov ako na mojich prednáškach a bolo mi až nepríjemné, keď sa na nás všetci pozerali. Okamžite som očervenela, pretože to bolo divné.

„A čo vlastne študuješ?" spýtala som sa ho šeptom a on sa usmial.

„Ekonómiu," povedal a ja som nadvihla obočie. Okamžite som sa odvrátila a sledovala tváre každého v učebni, až dokým som ju nenašla.

Sofia sedela niekoľko sedačiek pod nami a s otvorenými ústami sa na mňa pozerala. Hneď som očervenela a mierne jej zakývala, lenže ona sa ani nepohla. Bolo mi jasné, že ma videla prísť práve s Theom, s ktorým som sa držala za ruku. Vedela som, že bude mať plno otázok, i keď som nevedela, čo jej na to povedať.

„Priprav sa, hodinu máme s Galdonom," šepol mi Theo a ja som okamžite ozelenela.

„Čože?" skríkla som šeptom, no bolo neskoro. Do učebne vošiel profesor a ja som sa snažila zakryť si tvár, aby ma nespoznal. Určite som sa s ním nechcela stretnúť po tom, ako som jeho a riaditeľa vydierala. Horšiu situáciu som si predstaviť nevedela. Lenže horšie na tom bolo to, že ma spoznal.

Práve keď sa pozrel do miestnosti a na každého študenta, jeho pohľad zastal na mne a zastavil sa v strede slova. Akoby úplne zamrzol a jediné, na čo som sa zmohla, bol ospravedlňujúci úsmev a naznačenie, že som tu úplnou náhodou. Hneď sa na mňa podozrievavo pozrel, no potom pokrútil hlavou a začal prednášať.

Po pár minútach som zdvihla mobil, pretože mi začal vibrovať a pozrela na smsku od Sofii: Ako si sa sem preboha dostala práve s Theom?

On ma sem zaviedol. Nepovedala si mi, že s tebou chodí na prednášky. A to som ti o ňom hovorila takmer stále.

Neviem, proste ma to nenapadlo. Dávaj si však pozor. Veľa báb odtiaľto ide po ňom a nemyslím si, že sa im páči, že vedľa neho vôbec sedíš. Nedovolil to od začiatku semestra takmer žiadnej.

Prekvapene som sa pozerala na smsku a nerozumela. Podľa toho ako vyzerá, je priam jasné, že bude u dievčat obľúbený. A podľa aj ich pohľadov na mňa som usúdila, že sa im moja prítomnosť asi naozaj nepozdáva. O to viac ma zaujímalo, prečo pri ňom iná nesedí.

„Niečo zaujímavé?" povedal Theo a ja som sa k nemu obrátila. Sedel opretý o stoličku a ruku mal položenú na mojom operadle. Pozerala som sa na neho a uvedomila si, že je to naozaj kus poriadneho chlapa. Bol veľmi príťažlivý a jeho úsmev spôsoboval s mojím telom zvláštne veci.

„Máš priateľku?" spýtala som sa a on sa s úsmevom na mňa prekvapene pozeral. Ani som si neuvedomila, ako tá otázka priamo znela. A to som mu len pred pár hodinami povedala, že sa budem s takýmito otázkami krotiť.

„Prečo sa pýtaš?!" zasmial sa a ja som sa k nemu naklonila.

„Pretože sa mi zdá, že ma chcú prítomné baby pohľadom ukameňovať," povedala som šeptom a on sa hneď pozrel do miestnosti. „Preto som si myslela, že s niektorou chodíš a prekážam jej."

„Nie, to sa neboj," zasmial sa. „Nechodil by som so žiadnou odtiaľto," povedal a mňa to prekvapilo.

„A prečo nie? Niektoré vyzerajú naozaj sľubne," povedala som a oprela sa o stoličku. Narazila som do jeho ruky, no on ju neodtiahol a ani ja nie. Spoločne sme sa pozerali do miestnosti a nepriamo si užívali vražedné pohľady všetkých okolo nás.

„Pretože ani jednu z nich som nevidel v klube, v telocvični alebo na turnajoch," povedal a ja som nadvihla obočie. „Ak by o mňa mali naozaj záujem, túlali by sa tam kde som, či nie? To vy baby robíte rady," usmial sa a ja som po ňom zazrela.

„No oni tam nepáchli. Majú k tomu nejaký dôvod?"

„Jednoducho. Pokiaľ som tu, som skvelý a volajú ma von takmer stále. No ako náhle som hráč volejbalu, nepoznajú ma a nepriznajú sa ku mne," povedal a ja som hneď pochopila. „Nechodili by s niekým, kto hrá v tíme, čo stále prehráva," povedal a ja som sa zamračila.

„Tomu nerozumiem," povedala som a on sa na mňa pozrel. „Nechápem, ako to môže byť dôvod k tomu, aby som ťa nepoznala. Zjavne tieto baby zaujíma viac ako sa ne budú pozerať ostatní, ako ty," pomykala som plecami a vzdychla si. Také dievčatá som nemala rada. Zaujímajú sa len o to, ako ich vidí spoločnosť a nie to, ako ich vidí osoba, ktorú majú radi.

„A ty niekoho máš?" spýtal sa a ja som sa usmiala.

„Nie, veru. Ešte sa nenašiel nikto taký hlúpy," zasmiala som sa, no on sa zamračil.

„Tak kto je potom ten chalan, s ktorým stále si?!" spýtal sa a ja som sa zamračila. Premýšľala som, ktorého chalana myslel, no potom mi to došlo.

„Aha, ty myslíš Chucka? Nie, s ním nechodím," povedala som so smiechom a on sa na mňa prekvapene pozrel. „Nie som jeho typ," žmurkla som na neho a on sa prekvapil. Chvíľu sa na mňa pozeral, no potom na mňa vytreštil oči a celý červený sa odvrátil.

„Aha, rozumiem," povedal a ja som sa snažila nesmiať nahlas. „Dobre vedieť," dodal a trochu si aj odkašľal, aby tak zahnal smiech. Usmiala som sa na neho a bola pobavená celou situáciou.

Bolo príjemné sa na neho pozerať a vidieť mu na tvári úsmev. Zvyčajne ho vídam iba so strnulou tvárou celou od potu a zadychčaného od hrania. No teraz sa usmieval prirodzene a úplne normálne. Akoby sme obaja boli iba obyčajní študenti a nepatrili do žiadneho klubu.

„Theo! Základné funkcie ekonómie ako vedy!" zvolal zrazu profesor a ja som sa na neho okamžite obrátila.

„Poznávacia, praktická, metodologická," povedal bez toho, aby sa na neho vôbec pozrel. Až po tom, čo odpovedal, sa na neho pozrel a ja som videla, ako sa profesor mračí. Asi ho chcel prekvapiť nepripraveného a nečakala ho tak rýchla správna odpoveď. Aspoň myslím, že bola správna, pretože nikto nič nehovoril, len sa na nás pozerali.

No uvedomila som si aj to, že sa na nás všetky dievčatá pozerali. Niet sa čomu diviť. Theo mal stále ruku položenú na mojej stoličke a vyzeral naozaj uvoľnene. Ja som sa však cítila naozaj zle. Hlavne kvôli tomu, že ich pohľady vôbec neboli priateľské.

Mohla som sa proste postaviť a odísť. Ospravedlniť sa Theovi, že tu proste nemám čo robiť a odísť. Nikto by sa na mňa nemračil. Nikto by mi neprial hroznú smrť a nikto by ma neohováral na sociálnych sieťach, ako som aj z diaľky mohla vidieť. Mohla som proste odísť a zabrániť tak pohrome, ktorá by nastala.

Lenže ja som zostala sedieť. Mne odjakživa nezáležalo na tom, čo si o mne ľudia myslia. Nezáležalo mi na tom, že zo mňa robia zlé dievča a iné hrozné veci. Nikdy ma to netrápilo, prečo by som s tým mala začínať?

Oprela som sa znova o stoličku a s úsmevom na tvári pozorovala profesora. Iné dievča by na mojom mieste odišlo alebo by sa prinajmenšom tvárilo, že ju táto situácia ničí. Ja som však také dievča nebola. Naopak. Založila som ruky na hrudi a otrávene sa na všetkých pozerala, akoby boli oni prekážkou pre mňa. Keď som sa pozrela na Thea a jeho reakciu, zmohol sa len na úsmev a sklonenú hlavu. O to viac sa mi táto situácia páčila.