Meškala som na prednášku ako aj každý pondelok. A ako aj každý pondelok, ani tentoraz som sa nezaobišla bez nadávania, že som si vybrala práve tento čas, keď boli prístupné aj iné. No čo už. Bola som dobrou kamarátkou.

„Vážne netuším, prečo sa každé ráno takto rozčuľujem," povedala Madison s rukami v bok, keď na mňa čakala pred triedou. Zadychčane som sa oprela o kolená a prevrátila očami.

„Zaspala som," povedala som a snažila sa popadnúť dych. S opätkami sa mi začínalo chodiť veľmi ťažko, no roky cvikov pomohli a ja som si tak na ne zvykla, že som takmer nič iné nenosila. No keď som sa niekam ponáhľala, nebolo to práve najlepšie.

„Ako inak," povedala Madison a potiahla ma do triedy.

Krátko na to, ako sme sa posadili k päťdesiatim ďalším študentom, vošiel do triedy profesor Phillips a s úsmevom sa postavil za svoj stôl a pozrel na nás.

„Všetkým vám prajem krásne ráno. Dúfam, že ste sa všetci dobre vyspali a ste pripravení na všetky prednášky dňa," usmial sa a my sme sa zasmiali.

„Akoby sme na to niekedy boli pripravení," povedal niekto zo študentov a smiech sa v triede ozval znova. S Madison sme sedeli na kraji blízko pri dverách, takže som cítila, ako ma chladia nohy. Zima sa už pomaly blížila, takže sa počasie ochladzovalo. Mne to však nevadilo, pretože sme bývali dosť blízko školy, takže som sa nad meškaním do školy kvôli počasiu nemusela zaoberať.

„Od začatia semestra začal už mesiac, čiže ste si mohli na školu a aj na všetko poriadne zvyknúť," povedal a začal sa prechádzať popred lavice. „Každý rok sú noví prváci iní. Niektorí majú záujem o štúdium, iní prídu len kvôli titulu. Preto sa nikdy nepripravujem na prednášky mesiace dopredu ako iní profesori. Mnohé skúsenosti mi ukázali, že to nemá zmysel, a preto na študentov reagujem až po príchode," povedal a tleskol rukami. „Chápete, aby som vedel, ako s nimi mám pracovať," doplnil a ja som sa oprela lakťami o stôl. Niečo mi totiž hovorilo, že táto jeho prednáška bude iná, ako tie, ktoré sme mali doteraz.

„Mesiac som vás stretával na tejto hodine a uvedomil som si, že veľká väčšina z vás tu chce byť a podľa reakcií na každej prednáške sa o tento predmet zaujímate. Preto som sa rozhodol, že zmením druh skúšky, ktorý je stanovený v systéme," povedal a ja som sa s nadvihnutým obočím pozrela na Madison, ktorá s vytreštenými očami a v pozore sledovala profesora. Triedou sa ozval šepot, no ja som bola príliš prekvapená na to, aby som reagovala.

„Pán profesor, mám otázku," ozvalo sa dievča zo stredného radu a profesor sa na ňu s úsmevom zahľadel. „Ako iste viete, tento predmet nám nekončí v zimnom semestri, ale pokračuje aj v letnom. O zmene skúšky myslíte tento semester? Alebo až ten druhý," spýtala sa a všetci sme sa na neho pozreli. S úsmevom hľadel na ňu, a potom sa usmial.

„Myslím tým skúšku v letnom semestri," povedal a mne padla sánka. Triedou sa ozval hlasitý šumot a niektorí už aj niečo vykrikovali v podobe otázok a možno aj protestov.

„A čo to znamená?" zakričal niekto a on sa chrbtom oprel o svoj stôl a pozrel na nás.

„Znamená to, že vám zadám úlohu, ktorú budete vypracovávať celý školský rok," povedal a mne padli ruky na stôl. Madison pri mne pre istotu už dávno prestala dýchať. „Na túto úlohu budete mať čas celý rok, čiže si vy zvolíte, koľko času si naň vyberiete. A potom na konci roka, mi úlohu odovzdáte a ja ju ohodnotím," povedal nadšene, no my sme nadšení neboli. Hlavne kvôli tomu, že sme nevedeli, o akú úlohu vôbec ide.

„A o akú úlohu pôjde?" spýtal sa spolužiak a on nadšene tleskol rukami a znova sa postavil od stola. Jeho úsmev mi pripomínal skôr úsmev malého dieťaťa.

„Či pôjde o ťažkú alebo naopak ľahkú úlohu, závisí od vás. Od toho, akí ste dobrí," povedal a žmurkol na nás. „Chcem po vás článok," povedal a ja som nadvihla obočie. Madison sa hneď nadýchla a na moment nastalo v triede hrobové ticho. Profesor na nás nadšene pozeral, no nikto nereagoval.

„Ehm, prepáčte, ale povedali ste článok?" ozval sa po tichu niekto zozadu a všetkých tak vytrhol zo šoku.

„Áno, všetci ste ma dobre počuli," povedal s úsmevom.

„A nie je to trochu ľahké, na tak ťažký predmet?" ozvalo sa dievča z predného radu. „Mnohí študenti hovorili, že je tento predmet najťažší a vy nám hovoríte, že na jeho zvládnutie máme napísať iba článok?"

„A prečo ste z toho takí prekvapení?!" zasmial sa.

„Zdá sa nám zvláštne, že tak ťažký predmet sa dá zvládnuť tak ľahko," povedal niekto a na jeho tvári sa objavil úškrn. A ja som vedela, že prichádzalo jedno veľké ale.

„Takže ľahké hovoríte, no dobre," povedal a znova sa oprel o svoj stôl, no tentoraz so založenými rukami na hrudi. „Tvrdíte, že byť novinárom je ľahké, tak si to vyskúšajte. Napíšte mi článok, na ktorom budete pracovať tak dlho, ako uznáte za vhodné. Napíšte článok, ktorým ma ohúrite. A ja vám garantujem, že podľa toho, čo napíšete, podľa toho vás nechám prejsť. A aby sme si rozumeli. Ja vám ten článok neoznámkujem od áčka po éčko. Kdeže," zasmial sa a mávol rukou. „Bude to buď prejdete, alebo neprejdete," povedal a mne padla sánka. Jeho pobavený výraz sa zmenil a ja som preklínala toho idiota, ktorý povedal, že napísanie článkov je jednoduché. „Nech sa na tom článku budete trápiť celý rok a nakoniec vás pošlem preč, alebo ho napíšete za deň a uspejete, je len na vás. Preto ste predsa na túto školu prišli, či nie? Chcete sa stať novinármi, ktorí sa takýmito článkami zaoberajú. Preto mi dokážte, že na to skutočne máte," povedal a znova sa postavil. „Napíšte mi článok, ktorý by ste zverejnili do novín. Napíšte mi článok, ktorý odzrkadľuje vašu prácu. Je mi jedno, či mi ho dáte naozaj na tej skúške na konci školského roka. Je mi jedno, či mi ho odovzdáte už zajtra. Odovzdajte mi ho kedykoľvek, keď si budete myslieť, že je článok podľa vás vhodný na odovzdanie. Zvoľte si ľubovoľnú tematiku a napíšte, čo len chcete," povedal a tleskol rukami. „Toto je vaša úloha z tohto predmetu. Nič viac od vás nebudem na tejto hodine chcieť. Nemusíte sem ani len chodiť, pretože by to bolo zbytočné. Vašou jedinou úlohou je, napísať článok a odovzdať mi ho. Nezabúdajte, že na to máte čas iba do skúšky, ktorá bude na konci letného semestra. Ak mi ho odovzdáte skôr a uspejete, máte o starosť menej. No aby som upozornil, nedávam druhé šance," povedal a zdvihol do vzduchu prsty. „To, čo mi odovzdáte, to oznámkujem. Nie je šanca, že keď sa mi to nebude páčiť, že to skúsite znova. Nie, nie. Prijmem iba jeden jediný článok, preto si na ňom dajte záležať. To je z mojej strany všetko, prajem vám príjemný zvyšok dňa," povedal a v triede nastal zhon.

Niekoľko študentov sa v momente postavilo a išlo preč z triedy, iní sa zase postavili a hneď sa išli rozprávať s profesorom. Ja som nebola schopná urobiť ani jedno z toho. S Madison sme sedeli za stolom a pozerali sa do prázdna. Akoby nám stále trvalo spracovať fakt, ktorý nám zmenil celý školský rok.

„No, neviem, či mám byť nadšený alebo naopak smutný," povedal Chuck, keď sme spolu sedeli na obede. S Madison sme sa iba vidličkami prehrabovali v jedle a neboli schopné do úst nič dať. Od rána ubehlo už pár hodín, no nám to tak nepripadalo.

„Ale veď články píšete už dobré roky. Nemal by to byť predsa problém, či nie?" usmiala sa Sofia a obe sme na ňu nepríjemne zazreli. „Čo som povedala?"

„Problém? Samozrejme, že je to problém," povedala Madison a tresla rukami po stole, až Sofia nadskočila. „Ten chlap je expert, rozumieš? Pred mnohými rokmi to bol celým svetom uznávaný novinár. Jeho články som ako malá milovala. Cez neho sa nejaké žvásty nikdy nedostanú," povedala so zvýšeným hlasom a ja som ju nasledovala.

„Možno si myslíš, že napísať článok za rok je ľahké, no pri ňom rozhodne nie," povedala som rovnako s vážnym hlasom. „Iba nadpis ho dokáže presvedčiť o tom, že je ten článok úplne na nič. Keby nám povedal o čom máme písať, bolo by to jednoduchšie, no keďže si máme vybrať, je to ťažké."

„Môžeme si vybrať tému, ktorú on zhlboka nenávidí a môže to ovplyvniť jeho názor."

„Dokonca môže v deň, keď mu to odovzdáme mať zlú náladu."

„Čo potom?!" zvolali sme obe naraz a pozreli na Sofiu, ktorá sa musela pridržiavať stola, aby nespadla. Boli sme totiž naklonené až cez stôl pri jej tvári, čo som si vôbec neuvedomila.

„Dobre, uznávam, nie je to ľahké," povedala vystrašene a Chuck sa začal strašne smiať. Obe sme sa posadili späť na miesta a ja som si hlavu položila na stôl.

Do časopisov som písala už ako malé dieťa. Milovala som to a mojím snom bolo stať sa novinárkou. Rodina ma podporovala a aj moji priatelia. Preto som bola mierne prekvapená, že mi táto úloha robila taký problém. Možno to bolo kvôli tomu, že som mala rada články písané zo srdca. Nedokázala som sa len tak posadiť za stôl a napísať niečo len tak. Vždy mi to trvá nejakú dobu. A ak za to mám prejsť predmetom, bola som si istá, že si musím vybrať naozaj správnu tému.

„Čoskoro sa začnú samé turnaje, nepôjdeme sa pozrieť na futbal?" spýtal sa Chuck s plnými ústami a ja som k nim zdvihla bradu.

„A čo basketbal? Ten ma tiež zaujíma," povedala Sofia a ja som si podoprela bradu rukami.

„O čom hovoríte?" spýtala som sa a Chuck sa na mňa nadšene pozrel.

„Za chvíľu bude jesenný turnaj. Vieš, všetky športy budú proti sebe hrať a víťaz pôjde na majstrovstvá proti ostatným víťazom," povedal a ja som nadvihla obočie.

„Také niečo je aj na vysokých školách?" spýtala som sa a Sofia prikývla.

„Presne, pôjdeme sa pozrieť? Veľmi by som chcela vidieť americký futbal. Hráči sú naozaj veľmi chutní," povedala a ja som sa zasmiala.

„Jasné, prečo nie," povedala som a znova si ľahla na stôl.

Po obede som už mohla ísť domov, pretože mi škola skončila. Našťastie mám pondelok iba dve hodiny, a potom ďalšie až vo štvrtok. Myslela som si, že sa budem nudiť, no podľa hodín a aj všetkých povinností som bola rada, že mám aspoň nejaký čas na odpočinok.

So Sofiou sa poznáme už od škôlky a takmer všetko robili spoločne. Preto našich rodičov neprekvapilo, keď sme chceli ísť na vysokú spoločne. Chvíľu nám trvalo, kým sme si vybrali takú, na ktorej by sme vedeli študovať to, čo naozaj chceme. Nakoniec sa nám to podarilo a skončili sme našťastie spolu. Spočiatku som sa bála prísť do jednej z tých dobrých škôl v Georgii, no nakoniec to nebolo až také hrozné. Mesto Savannah je skvelé a aj univerzita. Bola som rada, že sme si vybrali správne.

Keď som prišla na ubytovňu, hneď som sa zvalila na posteľ a neunúvala som sa ani prezúvať. Vedela som, že to Gabriellu nahnevá, no ja som nemala náladu na to, aby som sa prezúvala. Bola som psychicky vyčerpaná. Hlavne ak som vedela, že problémy len začínajú.

Moja myseľ od rána blúdila vo všetkých témach sveta a snažila sa vybrať tú najlepšiu. No aj keď sa pre mňa môže zdať najlepšia, nemusí sa zdať najlepšia pre neho. Bola to taká náročná úloha, akú som ešte nikdy predtým nemala. Nevedela som, či to zvládnem alebo prepadnem. Všetci sme totiž vedeli jedno a to isté. Ak nespravíme túto skúšku a predmet si prenesieme do ďalšieho roka, môže sa stať, že tá skúška bude ešte náročnejšia ako tá predošlá. Nebolo si veľmi z čoho vyberať.

A práve to mi robilo najväčšie starosti.