Sebastián a Anastázia sa po návšteve Marcusovho kabinetu vrátili do svojej veže. Už sa stmievalo, keď obozretnými krokmi stúpali po nekonečných schodoch. Anastázia sa od Sebastiána odpojila akonáhle sa dostali k dverám od kúpeľne, ktoré sa nachádzali priamo pod ich izbou a s tichým:

„Idem sa opláchnuť, hneď prídem."

Zmizla v ich útrapách.

Sebastián prekonal tých pár zvyšných schodov a ocitol sa v ich útulnom útočisku. Privítali ho posledné lúče zapadajúceho slnka a príjemná žihľavová vôňa, ktorú si so sebou všade niesla Anastázia.

Ich komnata bola väčšia, než sa pri pohľade na ich vežu mohlo zdať. Aj napriek tomu, že sa nenachádzali priamo v obytnej časti hradu, aj tu dokázali pomocou mágie meniť tvary a usporiadania izby.

Veľké zelené dvere, ktorými sa do miestnosti vchádzalo, boli zo strán obklopené mohutnými drevenými skriňami a tam, kde končili, začínali balkónové dvere vedúce na strešnú záhradu.

Hneď naproti vchodu sa nachádzalo obrovské okno so zelenými závesmi a parapetom pokrytým červeným zamatom. Jeho výhľad mieril rovno k tajuplnému lesu.

Vedľa balkónových dvier sa chúlili pracovné stoly so stoličkami.

Jediné okno dominujúce celej miestnosti malo z každej strany posteľ.

Stred spálne bol prázdny, až na orientálny červeno-zlatý koberec.

Izba bola z každej strany identická. Rovnaké dvere, skrine, stoly, poličky za posteľami a lôžka.

Plagáty a knihy, ktoré pokrývali pravú stranu izby a rastliny, listy a papiere na tej ľavej naznačovali, ktoré lôžko patrilo ktorému obyvateľovi.

Anastáziina strana mala posteľ s modrým povlečením. Na stolíku, ktorý sa tiahol po celej dĺžke postele mala položené knihy a slúchadlá. Steny boli pokryté veľkými farebnými plagátmi a zarámovanými fotografiami, na ktorých sa nachádzala ona a Sebastián alebo jej rodina.

Na Sebastiánovom stole boli rozložené papiere. Po policiach mal chaoticky rozmiestnené kvetiny. Všetky boli zelené a popínavé a tiahli sa po celej stene.

Nemal na svojej strane nič osobné, až na dve fotky pri posteli.

Jednu v obyčajnom čiernom ráme. Boli na nej tri osoby. Vysoký svetlovlasý muž, malá okuliarnatá žena a Sebastián samotný. Fotka bola stará zhruba tak rok.

Druhý rámik bol zelený, s kreslenými margarétkami.

Dala mu ho Anastázia v tercií. Pozerali sa z neho dve vážne postavy. Jednou z nich bolo dievča s krátkymi kučerami, ktoré sa jej krútili okolo uší v malých prstencoch.

Autorská poznámka: Tercia znamená tretí ročník. Na akadémií sú triedy v latinských názvoch.

Mala malú tvár s priveľkým nosom, obočím a výraznými očami a tenkými stisnutými perami. Zazerala do objektívu, akoby ho chcela len obyčajným pohľadom roztrhať na kúsky.

Vysoký chudý chlapec bol od chlapčensky pôsobiaceho dievčaťa o najmenej dve hlavy vyšší. Aj keď bola hnedovláska normálnej postavy, popri jeho chorobnej chudosti pôsobilo bacuľato.

Chlapec mal po ramená dlhé rovné vlasy. Mal symetrickú tvár so zošikmenými očami, úzkym nosom a perami ani plnými, ani tenkými. Jeho tvár bola štíhla, s vystúpenými lícnymi kosťami a dostatočne výraznou sánkou a bradou, aby zapadala do nežnej povahy zvyšku.

Dievča pôsobilo chlapčensky. Chlapec so svojou jemnosťou dievčensky. Nepridávala tomu ani svetlosť a hebkosť jeho vlasov.

Bol vážny a stál rovno ako priamka s rukami skrytými za chrbtom. Dievča bolo taktiež vystreté, ale zatiaľ čo u nej to bolo prirodzene uvoľnené gesto, chlapec pôsobil úzkostlivo a prehnane vážne.

Dievča na fotke bolo nervózne a pyšné a skryte nadšené. Z chlapcovho každého gesta sa šíril chladný nezáujem.

Nedotýkali sa jeden druhého. Len tam tak stáli a hľadeli do objektívu.

Fotka bola odfotená v príme potom, čo sa stali spolubývajúcimi.

Autorská poznámka: príma=prvý ročník.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo.

Anastázia do svojho veľkého nosa a obočia dorástla, aj keď stále mala tieto črty výraznejšie, než väčšina dievčat. Vlasy mala dlhé, husté a vlnité a siahali jej až po zadok.

Bola stále pomerne štíhla, ale vyvinutá hruď a svalnaté končatiny pod veľkými svetrami, voľnými tričkami a širokými nohavicami, sukňami a šatami častokrát spôsobovali, že pôsobila mohutne.

Sebastián bol stále štíhly a vysoký, ale nie vyziabnutý. V ušiach sa mu objavili smaragdové náušnice a zlaté piercingy a jeho tvár, stále rovnako jemná, dnes pôsobila mužnejšie.

Vážnosť a úzkostlivo elegantné vystupovanie mu ostali.

Sebastián nemal silu vykonať bežnú večernú hygienu, hlavne nie, keď si opatrne ľahol do svojich zelených perín a konečne na neho dopadla celodenná únava.

Aj keď vďaka zraneniam prespal celé vyučovanie, stále sa cítil znavený, a tak sa po pár minútach oddal hlbokému spánku.

Nevšimol si Anastáziu prezlečenú do pyžama. Nevnímal, že ho opatrne prikryla tesne predtým, ako aj ona zaliezla do svojej postele a upadla do hlbokého spánku.

---

Sebastián sa nesúhlasne zamračil na Anastáziu kráčajúcu po jeho boku.

Žiaci Iraprixa Goldbridga mali prvých päť rokov štúdia nosiť predpísanú rovnošatu.

Sebastián a Anastázia nemali byť ako kvintovia výnimkou. Ani jeden z dvojice toto pravidlo ale nedodržiaval.

Vedenie školy to úmyselne ignorovalo. Na oplátku sa od nich ale očakávalo zodpovedné nosenie kravaty a saka.

Autorská poznámka: Kvinta-piaty ročník. Kvintania-žiaci piateho ročníka.

Sebastián mal na sebe bielu košeľu.

Nohy odeté vo voľných zelených nohaviciach sa pri rýchlej chôdzi len tak mihali.

Zeleno-zlatá vest mu obopínala trup a čierne sako s vyšitým erbom Bojovníkov na chrbte, mu elegantne padalo z pliec.

Okolo krku mal umne uviazanú farby meniacu kravatu.

Vďaka spomínanému saku a viazanke dokázali profesori rozlíšiť do akej triedy ktorý žiak patril.

Ale Anastázia ich na sebe nemala. Namiesto toho ich v rukách zvieral Sebastián, ktorý jej ich úzkostlivo podával.

Tá ich ale ignorovala. Oblečená v dlhej hnedej sukni a v škaredom oranžovo-modrom svetri pôsobila ešte drobnejšie než zvyčajne.

„Neoblečiem si to, Sebastián. Pokazí mi to outfit," odmietavo zavrtela hlavou tmavovláska.

Štítivo od Sebastiána odstúpila. Anastázia sa zvykla obliekať extravagantne. Miešala jeden vzor za druhým bez ohľadu nato, či sa k sebe na prvý pohľad hodili alebo nie.

V konečnom dôsledku k sebe ale všetko vždycky pasovalo.

Tentokrát to ale nebol ten prípad.

Sebastián sa pozrel na károvanú kravatu, ktorá každú sekundu menila farby a čierne sako s obrovským zeleným erbom skladajúcim sa z čarovného prútiku, dýky s rubínom a mečom so smaragdom v rukovätiach.

Sebastián tiež nebol nadšený z tej hrôzostrašnej uniformy, ktorú-ako inak-, predpísal samotný Iraprix, ale nemal na výber. Už teraz porušovali školské pravidlá tým, že k nim nenosili čierne nohavice alebo v Anastáziinom prípade sukne a bielu košeľu s erbom vyšitým na pravej strane hrudi.

„Už to vydrž do konca tohto roka, Anastázia. Potom ťa už s tým nikto nebude otravovať," prehováral ju Sebastián.

Uniformy boli povinné len do kvinty. Dovtedy, dokým si každý zo študentov nevybral rozličné zamerania a fakulty a nespadali do toľkých rozdielnych skupín a školských programov, že neexistovala uniforma, ktorá by ich od seba odlíšila.

Zároveň to bola určitá forma odmeny zato, že úspešne skončili prvý stupeň ich vzdelania a náznak, že sa pomaly ale isto blížia k svojej dospelosti.

Anastázia a Sebastián svoje uniformy ale nosili neporiadne už od nepamäti.

Anastázia svoju uniformu schválne strácala a každý jeden deň sa objavila s jej chýbajúcim kusom už od primy. Niekedy stratila svoju kravatu v knižnici. Inokedy jej bola košeľa priúzka a ona ju odmietala nosiť dovtedy, dokým jej nedali novú, pohodlnejšiu.

Potom si neobliekla nohavice, lebo ju škrabali alebo sukňu, lebo jej prišla prikrátka.

Vždycky si našla výhovorku, prečo si niečo z toho nemohla obliecť, až jedného dňa, po opakovaných napomenutiach a náhradách stratených alebo zničených častí uniformy dosiahla to, čo chcela.

Profesori začali väčšinu jej chýbajúceho odevu ignorovať. Pokiaľ na sebe nosila aspoň kravatu a sako, ktoré identifikovali jej ročník a triedu, dokázali privrieť oko a ona sa tak vyhnúť opakovaným trestom.

Sebastián nebol v tomto ohľade taký odvážny ako Anastázia. Nestál o napomenutia a tresty, ktoré za tie roky bola jeho kamarátka nútená podstúpiť, ale prepieklo sa mu to úplne rovnako.

Predpísanú formu uniformy nenosil odvtedy, čo si Anastáziu prestali všímať. Najprv začal nohavicami, potom topánkami a nakoniec košeľou, sledujúc reakcie okolia.

Ale všetci túto skutočnosť ignorovali.

Či to bolo preto, lebo to robil nenápadne alebo preto, lebo bol premiant a nosil vždy dokonalo uviazanú kravatu a vyžehlené sako, nevedno.

Sebastián svoju kamarátku predbehol a zatarasil jej cestu.

Jej kravatu si prehodil cez plece. Držal pred sebou jej roztvorené sako. V tichosti čakal. Sledoval ju chladným pohľadom.

Anastázia si odovzdane povzdychla a otočila sa k nemu chrbtom, navliekajúc si priveľké rukávy saka.

Sako nebolo jej, ale Sebastiánove. Ona to svoje odmietala nosiť, lebo tvrdila, že jej bolo úzke v podpazuší.

Keď ho mala oblečené, musela si vyhrnúť rukávy. Siahalo jej až do polovici stehien.

Potom k nej Sebastián pristúpil a začal jej zaväzovať kravatu. Keď ju utiahol, Anastázia predstierala dávanie. S nesúhlasným zamračením jej ju povolil. Tmavovláska mu venovala široký úsmev.

Odstúpil od nej.

Bol zvyknutý na Anastáziine módne výstrelky.

Niektoré sa mu páčili. Iné neboli jeho štýl. Stále ale vedel uznať, že mali šmrnc.

Tento outfit bol ale objektívne príšerný.

Mlčal.

„Je to otrasné!" začul za sebou zhrozené zapišťanie. Ignoroval ho.

Vstúpil do pomaly sa plniacej učebne Magických procesov a cifier.

V duchu dal Anastázií za pravdu.

Trieda presýtená hlasmi a šuchotom bola úplne obyčajná, s bielymi stenami pokrytými obrázkami s číslicami a tromi radmi lavíc. Bola podlhovastá a na jej začiatku sa nachádzala veľká zelená tabuľa a pri nej stôl so stoličkou, za ktorým sedel profesor Augustus Angelsin, stredne vysoký muž s ulízanými vlasmi, veľkými hranatými okuliarmi a modrou kockovanou košeľou zastrkanou do obyčajných modrých riflí.

Väčšina profesorov na akadémií už dávno prestala nosiť magikovské róby a prešla na pohodlnejšiu módu obyčajných.

Augustus Angelsin bol raritou. Popri magikovskej akadémii vyštudoval aj školu obyčajných. Bol to fanatik do čísiel a myslel si, že sa všetko dá vyriešiť pomocou rovníc a logiky.

Keď do miestnosti vstúpil Sebastián, profesor po ňom len šľahol pohľadom a pokýval mu na pozdrav. V momente, čo sa za ním ale vynorila zívajúca Anastázia v smiešnej uniforme, profesorove nozdry sa rozšírili a celé jeho telo stŕplo.

Ak by niekto Anastáziu jedného dňa zavraždil, prvý na zozname podozrivých by bol práve Augustus Angelsin a v jeho tesnom závese riaditeľka Starla Vex.

Muž v stredných rokoch k svojej mladej študentke choval neutíchajúcu nenávisť už od ich prvej vyučovacej hodiny, keď mu pri tabuli nevedela vypočítať základný príklad, ktorý už dávno mala vedieť.

Snažil sa jej ho pokojne vysvetliť, no ona sa rozhodla byť drzá. Venovala mu ten najotrávenejší pohľad na svete. Zagánila na neho a s úplne smrteľne vážnou tvárou mu povedať:

„Pán profesor, nie každý je na tieto blbosti nadaný. Tak čo keby ste ma už nechali si ísť sadnúť a my by sme predstierali, že sa toto nikdy nestalo?"

Tým si Anastázia podpísala ortieľ smrti. Pokiaľ by sa nepriatelila so Sebastiánom a ten jej pred každým testom nevtĺkol do hlavy aspoň základné vedomosti, opakovala by ročník hneď niekoľkokrát.

Anastázia-ako zvyčajne nevedomá-, zamierila do jednej z predných lavíc, nevšímajúc si nevraživé pohľady mierené jej smerom.

Sebastián si povzdychol. Chytil Anastáziu za lakeť a odtiahol ju do zadných radov.

„Prečo si vždy sadáš dopredu, aj keď máme hodiny s Angelsinom?"

Posadil ju.

Anastázia si vyložila nohy do spodného odkladacieho priestoru lavice. Triedou sa ozval ostrý hlas:

„Dole nohy, Letová."

Načo ich opäť zložila na zem a otrávene prevrátila očami.

„Rád sa na hodinách sústredíš. Navyše viem, že po troch zlých odpovediach ho to nakoniec prestane baviť a už ma nebude vyvolávať. Stačí zo seba vypúšťať len najväčšie blbosti, čo mi napadnú," usmiala sa lišiacky Anastázia.

Sebastián jej na to nič nepovedal. Len si vedľa nej sadol, rozložil okolo seba všetky svoje učebné materiály a zameral sa na hodinu, ktorá sa po ohlušujúcom reve školského chrliča začala.

Sledoval Angelsinove nudné vysvetľovanie a pohybujúce sa číslice na tabuli.

Anastázia si vedľa neho vytiahla knihu a začítala sa.

Odpovedala na každú položenú otázku s ľahkosťou, nehľadiac na to, že všetky jej odpovede boli zlé a podarilo sa jej v nich popliesť päť rôznych učív.

Tmavovláska mala ale pravdu a profesor to po pár dotazoch vzdal.

Z toľkého potláčaného hnevu a frustrácie mu sčervenala celá tvár, ale vedel, že aj keby poslal Anastáziu do riaditeľne alebo jej udelil trest, nakoniec by sa to vypomstilo jedine jemu.

Anastázia mala zvláštnu schopnosť každý jeden z trestov, ktorých sa zúčastnila premeniť na anarchistické stretnutie a riaditeľka Vexová, ktorej odkedy Anastázia nastúpila na školu pribudlo pár prameňov šedivých vlasov, si každého profesora, ktorý ju donútil sa s touto mladou magičkou stretnúť, neskôr podala zvýšením hliadok alebo iných povinností.

Po hodine Magických procesov a cifier mali pred sebou ešte dvojhodinovku Magického územia a krajiny so sarkastickým, častokrát až protivným vysokým profesorom Duncanom Vigilom.

Tieto hodiny zvykli byť jedny z mála, na ktorých sa Anastázia sústredila aj napriek tomu, že ju ten predmet absolútne nezaujímal.

Duncan dával zákerné testy a známkoval najmä z aktivity na hodine.

Sebastián mal tento predmet rád. Chcel jedného dňa precestovať svet a tak sa mu hodilo vedieť, kde sa čomu vyhnúť a ako sa ku komu správať bez vyvolávania konfliktov, ktoré v niektorých Čarosvetoch mohli vyústiť až ku krvavým potýčkam.

Jediné hodiny, ktoré Anastáziu vyslovene bavili a zaujímali mimo Obrany a útoku boli hodiny Magickej výslovnosti a písma vedené večne zmätkujúcou a ústupčivou Pearl Evilian a Magické dejiny a zvesti učené Lucianom Vonnerom, dlhovlasým magikom s príjemnou tvárou.

Na týchto hodinách sa Anastázia hlásila a ozývala a prechádzala nimi bez učenia s prvotriednymi výsledkami. Zároveň to boli jediní profesori, ktorí Anastázií nikdy neudelili trest a ona si ich úprimne vážila.

Dokonca aj Marcus ju niekoľkokrát nechal po škole a nútil ju drhnúť svoju triedu a kabinet, keď Anastázia príliš vyrušovala.

Medzi hodinami sa dostavili do hodovne na obed, kde sa najedli a po skončení vyučovania Sebastián zamieril do knižnice, ťahajúc za sebou prchajúcu Anastáziu. Na druhý deň mali skúšku z Procesov a cifier a on mal v pláne Anastáziu všetko naučiť tak, aby dosiahla aspoň priemerné výsledky.

Knižnica sa nachádzala vo veži, v ktorej sídlili Prieskumníci. Bola rovnako ako Marcusova trieda a kabinet umiestnená na jej samotnom vrchu.

Bola to miestnosť bez okien, zväčšená tak, že si magik ani nevšimol jej okrúhly základ pritom, ako sa strácal v množstve políc, kníh, tmavých stolov a červených sedačiek a kresiel nesystematicky porozmiestňovaných po miestnosti.

Oni dvaja sa vždy skrývali v kúte so starou fantastickou literatúrou, ktorá bola napísaná v zastaralom malebnom jazyku a len málokto k nej preto zamieril.

Sebastián si za tie roky tento kút obľúbil.

Doniesol si do neho červené kreslo a malý stolík, za ktorým sa zväčša učil.

Police v tej časti tvorili úzky obdĺžnikový priestor.

Anastázia sa zvykla usídliť na štrikovanej deke a z pohodlia podlahy sledovala Sebastiánov výklad alebo si len čítala rozložená a opretá o pohodlné vankúše.

Knižnicou prechádzali trpaslíci. Príjemné bytosti, ktoré mali na starosť upratovať neporiadok alebo pomáhať hľadať zväzky, ktoré študenti potrebovali k svojmu štúdiu.

Sebastián mal medzi nimi svoju obľúbenkyňu.

Malú zaguľatenú Elizu, ktorá bola taká plachá, že ju Sebastián nikdy nezačul rozprávať.

Vždy keď sa v knižnici objavil k nemu pristúpila a mierne sa mu poklonila.

Sebastián párkrát začul, ako si ju kvôli tomu jej kolegovia zvykli doberať, ale mladá trpaslíčka si ich nevšímala.

Vždy keď Sebastián niečo potreboval nájsť a už sa staval, že sa po potrebnom materiálu zájde pozrieť, sa ako zázrakom Eliza objavila po jeho boku a uprela na neho svoje malé guľaté očká.

Sebastián jej vždy len nadiktoval zväzky, ktoré potreboval a ona mu ich v priebehu pár chvíľ doniesla.

Sebastián mal rád zodpovedných a nápomocných ľudí.

Občas rozmýšľal, prečo sa s Anastáziou vôbec kamarátil.

V knižnici strávili dve hodiny snahou Anastáziu pripraviť na test. Vzdialili sa z nej až potom, čo do svojej kamarátky vopchal čo najviac informácií v čase, keď sa už schyľovalo k večeri.

Po večeri sa konečne dostali do svojej komnaty, kde sa Anastázia opäť začítala do rozčítanej knihy, v ktorej počas vyučovania stihla rapídne pokročiť.

Sebastián si polial kvety, vyčistil sako a kravatu, nachystal oblečenie na nasledujúci deň a poupratoval svoju stranu izby, snažiac sa ignorovať Anastáziinu posteľ plnú oblečenia a podlahu pokrytú prázdnymi taniermi a obalmi od sladkostí.

Vedel, že jeho kamarátka len čaká dokým s ňou stratí trpezlivosť a uprace ten neporiadok za ňu.

Neskôr sa obaja vystriedali v kúpeľni a ľahli si do postelí, odhodlaní sa oddať spánku.

Ich deň bol príliš nabitý, aby sa Sebastián stihol zamýšľať nad udalosťami so škretom a záhadnými magickými bytosťami na školských pozemkoch.

Nemal ako potencionálnemu nebezpečenstvu zabrániť. Jediné čo urobil, bolo nastraženie pascí, ktorých hlučný zvuk ohlási každého nezvaného hosťa dobíjajúceho sa do ich komnát.

Sebastián ich nastražil už niekoľkokrát predtým, ale Anastázia sa do nich zakaždým chytila. Preto ich zrušil.

Teraz bol ale nepokojný a prvýkrát cítil, že v ňom vzrastá paranoja a nepokoj.

Sebastián mal zavreté oči. Jasne ale vnímal ako sa matrac po jeho boku prehla pod cudziou váhou. Do nosa ho uderila žihľavová vôňa. Na ruke ucítil chlad cudzej periny.

„Máme pätnásť, Anastázia. Dokedy mi ešte plánuješ liezť do postele?" šeptom sa spýtal svojej kamarátky.

Tá sa vedľa neho hmýrila v snahe si nájsť pohodlnejšiu pozíciu k spánku.

Keď pootvoril lenivo viečka, uvidel jej tvár osvetlenú dopadajúcim svitom mesiaca.

Orlí nos jej vykúkal spod periny. Pery mala zakryté a veľké okrúhle oči sa na neho šibalsky dívali.

Vedela, že mu to vadí. Rovnako ako vedela, že ju aj napriek tomu nevyhodí.

„Dokým si nenájdeš dievča," odpovedala mu.

Sebastiánovi do líc stúpla červeň.

Nerád rozprával alebo bol pripomínaný vzťahmi, ktoré mohli vzniknúť medzi mužom a ženou.

Privádzalo ho to do rozpakov čím ďalej tým viac, lebo cítil, ako sa v ňom za posledné dva roky vzbudila istá zvedavosť a horlivosť a aj keď sa tomu snažil zabrániť vedel, že začal vnímať dievčatá v trochu inom svetle.

Anastázia to vedela. Vždy si všimla jeho zblúdený pohľad, ktorý mieril tam, kde nemal. A nikdy si nenechala ujsť možnosť si ho kvôli tomu doberať.

O romantických vzťahoch sa spolu nikdy nerozprávali. Nikdy sa toho druhého nespýtali, čo sa im páči alebo či vôbec o nejaký stoja, ale Sebastián vedel, že Anastázia je zvedavá.

O mužov sa začala zaujímať omnoho skôr, než Sebastián o ženy aj napriek tomu, že nikdy nevyzerala, že by mala o nejakého vyslovene záujem.

Ale videl horúce pohľady, ktoré venovala pekným starším žiakom alebo profesorovi Vonnerovi. Aj keď Anastázia vyhlásila, že je Marcus najatraktívnejší profesor, práve Lucius Vonner bol ten, ktorý si vyslúžil jej najväčšiu pozornosť.

S priateľskou tvárou brázdenou vráskami smiechu a miernym strniskom a dlhými vlasmi a postavou si dovolil Sebastián tvrdiť, že bol presne Anastáziin typ.

Jeho dievčatá začali zaujímať omnoho neskôr a ani teraz si nebol istý tým, čo k nim cíti a čo v ňom vyvolávajú.

„Navyše viem, že inak budeš celú noc rozmýšľať o tom, čo nám povedal Marcus."

Anastázia sa k nemu prisunula a položila si hlavu na jeho vankúš, aby sa vyhla rušivému svetlu prenikajúcemu cez okno.

Zabudli zatiahnuť závesy, ale ani jednému sa už nechcelo postaviť.

„Takto budeš môcť len v duchu nadávať nato, že som ti vliezla do postele a hneď zaspíš. Takže nemáš zač."

Zívla mu priamo do tváre.

Zamračil sa.

Priblížil sa k stene tak, aby jej urobil miesto a len si povzdychol, keď okolo neho obmotala ruky a nohy.

Ale mala pravdu.

Jej prítomnosť ho rozptýlila natoľko, aby zabudol na všetky udalosti a už o pár chvíľ sa oddal vytúženému spánku.

Ja viem, ja viem...zatiaľ je to nuda, ale sľubujem, že už ďalšiu kapitolu sa stretnete s nejakou tou akciou! Zatiaľ si môžete prezerať mnou vytvorené portréty Sebastiána, Marcusa a Anastázie. Čo na nich hovoríte?