Sebastián sa snažil stlmiť svoj roztrasený dych. Nestál o nechcenú pozornosť. No dýka zapichnutá v jeho pravom boku mu to celé sťažovala.

Krvavou rukou sa opieral o bielu stenu. Myslel len na úbohú upratovačku, ktorá tú spúšť bude dávať dokopy.

Vybrať si miesto, kde chcete najbližšie roky mať izbu je síce fajn vec, ale nie ak vám predtým nikto nepovie, čo jej poloha zahŕňa.

Asi sa celý profesorský zbor spoliehal, že si študenti budú vyberať izby v okolí spoločenských miestností, aby si boli čo najbližšie. Ich rozmýšľanie malo hlavu a pätu. Magici boli stvorenia stádovité. Zvykli nasledovať vodcu, v tomto prípade masovú väčšinu.

Teda ak vašou kamarátkou nebola Anastázia. Vtedy nasledujete len ju.

Izby si vyberali v prvom ročníku-prvého januára. Predpokladalo sa, že nováčikovia sa stihli zoznámiť a vybrať si partnera, s ktorým chcú najbližšie roky zdieľať komnatu.

Nebolo žiadne obmedzenie týkajúceho sa počtu alebo pohlavia obyvateľov spálne. Chalani mohli byť na izbe s dievčatami, rovnako ako v nej mohol byť človek jeden alebo aj desiati.

Rozhodnutie bolo na nich.

Izby sa dali prispôsobovať a meniť počas pobytu, ak magik dostal súhlas od svojich spolubývajúcich.

Na pohlaví zo začiatku nezáležalo kvôli mladému veku. Neskôr sa spoliehalo na kúzlo, ktoré sa nachádzalo vo všetkých obývaných izbách a udrelo elektrickým prúdom každého, kto sa pokúšal so svojim spolubývajúcim zblížiť viac, než školskému poriadku bolo po chuti.

Jediné podmienky zneli nasledovne:

Počas štúdia sa nedajú meniť spolubývajúci ani izby.

Každý zo študentov si musí vybrať už existujúcu izbu. Jej poloha sa nedá zmeniť.

Väčšina študentov sa ubytovala v okolí troch základných spoločenských miestností. Vďaka tomu sa mohli tešiť každodennému stretávaniu svojich susedov a ľahkému prístupu k jedálni.

Tí, ktorí masy až tak nemuseli a preferovali pokoj a kľud mali izby v blízkosti profesorských kabinetov, ktoré boli síce od jedálni o kúsok vzdialenejšie, ale zato mali na poschodí kúpele.

A potom tu bol Sebastián a Anastázia, ktorí boli ubytovaní na druhej strane hradu. Rovnako ďaleko od všetkých a všetkého. Hneď vedľa Lesa. V najvyššej a najnebezpečnejšej veži v celom kampuse.

Sebastián za tie roky stihol veľakrát oľutovať svoje rozhodnutie nechať výber izby na Anastáziu.

Hlavne keď musel každé ráno vstávať o dvadsať minút skôr než všetci ostatní, pretože by inak nestihol raňajky. Alebo keď zaspal-vždy kvôli tomu, že Anastázia bola príliš ponorená vo svojom sne z ktorého ju nedokázal zobudiť-, a on musel utekať, lebo učebne boli od ich izby vzdialené na päť minút pomalou chôdzou.

Ale najviac to ľutoval vo chvíľach, akou bola táto.

Keď sa ho rozhodlo napadnúť jedno z mnohých zblúdených monštier z Lesa.

To, že sa cez veľké drevené vráta, ktoré viedli von z hradu a boli postavené hneď vedľa vchodu do ich veže občas dostali nejaké tie potvory sa dozvedeli pár týždňov potom, čo sa nasťahovali. Potom, čo sa Sebastián zobudil nato, že mu niekto olizuje ruku.

Bolo to mláďa jednorožca a on ešte teraz ďakoval bohu za to, že ich na prvýkrát nenavštívilo niečo horšie.

Keď sa na to neskôr spýtali profesora Marcusa Elda, tak sa im dostalo zhrozeného pohľadu a otázky, kdeže sa to oni rozhodli ubytovať.

Profesori neriešili, kde sa ich študenti ubytovávali, pretože sa im nikdy predtým nestalo, že by niekomu napadlo sa usídliť práve vo veži.

Ale pravidlá boli pravidlá.

Anastázia a Sebastián sa nemohli presťahovať a najbližšie roky boli nútení stráviť vo veži. Vďaka tomu sa stali na škole nechvalne známi. Zároveň to bol prvý nimi vykonaný kúsok, ktorý si vyslúžil zmenu školského poriadku.

Pridaný odstavec znel nasledovne:

Prváci sú povinní sa zúčastniť prednášky o školskom kampuse a ktorým miestam sa na ňom vyvarovať.

Sebastián by rád povedal, že to bola jediná hlúposť, ktorá mala takéto následky, ale to by klamal. Školský poriadok sa vďaka nim menil rok čo rok. Nejeden raz o viac ako jeden paragraf.

Sebastián sa roztrasene nadýchol a rýchlo vyzrel zo svojho úkrytu. Pred vstupom do ich veže sa nachádzal skoro dvojmetrový škret.

Jeho pleť bola sivá a zvráskavená. Z širokej zubatej papule mu kvapkali sliny a malými červenými očkami sa pozeral okolo seba. Veľké odstávajúce uši sa hýbali pri pokuse zachytiť aj ten najtichší zvuk.

V kostnatej ruke s dlhými čiernymi pazúrmi zvieral sekeru. Druhú mal prázdnu, pretože dýka, ktorú v nej predtým zvieral bola zakliesnená v Sebastiánovom boku.

Škret bol k tomu všetkému nahý, čo z neho činilo najodpornejšiu bytosť, ktorú Sebastián kedy videl.

Odkedy Sebastián zistil, aké nebezpečné dokázalo byť okolie obliehajúce ich komnatu, zvykol byť obozretný a ozbrojený.

S Anastáziou boli jediní, ktorí pri sebe pravidelne nosili obaly s nožmi a dýkami, visiace im po bokoch alebo v prípade jeho kamarátky-ostávali skryté v zákutiach dlhých sukieň.

Prvé roky si vysluhovali spýtavé pohľady a výsmech. Veď čo by s takými zbraňami dokázal kostlivec a trpaslíčka urobiť? Omylom sa napichnúť?

Autorská poznámka: kostlivec a trpaslíčka je prezývka, ktorú pre naše hlavné duo vymyslel Sebastiánov nepríjemný starší brat.

Ale potom, čo sa všetci stali svedkami toho, ako v sieni zabili zatúlaného gigantického potkana, výsmech skončil.

Sebastián si doteraz pamätal, ako sa na nich profesor Eld-človek zodpovedný za fakt, že dýky a nože vedeli skutočne používať a neslúžili im len na okrasu-, hrdo usmieval.

Nikdy nenechával nič na náhode a do izby sa zakrádal, dávajúc pozor na každý učinený krok.

Dnes si však pri rannom zhone zabudol prútik v izbe a keď si to uvedomil, do prvej hodiny mu ostávalo presne desať minúť.

Preto vypočítal, že pokiaľ nasadí svoje najrýchlejšie tempo, tak to síce stihne, ale len tak-tak.

Do ich izby sa dostal v rekordnom čase dvoch minúť. Celý zadýchaný vybehol tých nekonečne veľa schodov. Prirútil sa k svojmu nočnému stolíku, z ktorého vyhrabal prútik a hneď sa náhlil späť ku schodom, ktoré zbehol a bum.

Ako vychádzal z komnaty, zrazu ucítil prudkú bolesť.

Inštinktívne sa zvrtol. Vrazil útočníkovi lakeť do žalúdka a skryl sa za najbližším rohom. Nanešťastie mu vypadol prútik. Ten skončil len pár metrov od škreta, ktorý sa spamätával z náhleho protiútoku.

Sebastián vedel, že je v poriadnych sračkách.

Jeho zranenie ťažko krvácalo a zo síl mu rýchlo ubúdalo, takže na svoje nože a dýky sa mohol rovno vykašľať. Nebol by dostatočne rýchly a ani silný. Krvácanie by sa mu ešte zhoršilo a v tejto chvíli na každej kvapke záležalo.

A jeho záloha, čarovný prútik, bola ďaleko z jeho dosahu.

V tejto chvíli sa mohol len modliť, aby škret zamieril opačným smerom a pritom mu prútik nestihol zašliapnuť.

Sebastián sa snažil ostať pri vedomý, ale rana nie a nie prestať krvácať a dych sa mu tiež nedarilo utíšiť.

Spotené čelo si utrel zakrvavenou rukou, ktorá mu na ňom zanechala červené škvrny.

Vlasy mu vypadli z voľného drdola. Oslobodené pramene mu prekážali vo výhľade.

Škret sa konečne ustálil a silno zavrtel obludnou hlavou. Ako keby tá bola miestom, ktoré Sebastián zasiahol.

Uši sa mu stále hýbali, ale bezvýsledne. Nič nezačuli. Zato čuch... čuch bol o niečom inom.

Spľasnutý nos zdvihol vysoko do vzduchu a začuchal. Oči zatvorené, v tvári hlboké sústredenie.

Potom ich prudko otvoril. Úsmev sa mu vkradol na tvár a on sa pozrel presne Sebastiánovým smerom.

„Dofrasa," sykol a zaliezol zase za roh. Srdce mu bilo ako o závod.

Škret sa začal hrdelne smiať. Hlasné kroky sa ozývali zo všetkých strán a Sebastián cítil, ako sa blíži.

Preglgol. Roztriasli sa mu kolená a on sa ešte naposledy pokúsil o útek.

Krívajúcim krokom sa rozišiel preč od náhliaceho sa škreta, aj keď vedel, že zbytočne. Pridať aj tak nemohol, lebo krv sa z neho valila ako z vola a bolesť ho ohlušovala natoľko, že bol prekvapený, že sa vôbec na nejaký pohyb zmohol.

Zakrochkanie a potiahnutie. Pred ním dopadol obrovský zelený pľuvanec. Akoby mal na chrbte oči, tak jasno videl, ako škret schytil sekeru do oboch rúk a napriahol sa.

Sebastián ešte naposledy pridal do kroku.

Je toto môj koniec? Naozaj takto umriem?

Keď začul sykot vzduchu, zadržal dych a prudko zavrel oči.

Ale rana nikdy neprišla.

Namiesto toho sa prázdnou chodbou ozval hrdelný ženský výkrik a tesne popri hlave mu preletelo ostré teleso, ktoré na jeho líci zanechalo plytký škrabanec.

Za chrbtom sa mu ozvalo zachrčanie a Sebastián ucítil, ako na neho dopadla horúca tekutina.

Žuch.

Tupá rana sa ozývala do prázdna a v momente, keď vedel, že škret už viac nepredstavuje nebezpečenstvo, Sebastiánove kolená vypovedali službu.

„Sebastián!"

Okolo jeho tela sa obmotali niečie drobné ruky a stlmili tak bolestivý pád, ktorý by inak nasledoval.

Sebastián vedel, že je v bezpečí, že osoba, ktorá ho zachránila nikomu nedovolí, aby mu čo i len skrivili vlások.

Nie, keď je po jeho boku.

To mu Anastázia dosvedčila už v prvom ročníku, keď chlapcovi, ktorý ho schválne podkopol, zlomila nos.

A tak Sebastián upadol do hrejivého náručia temnoty, ktorá ho pripravila o všetky zmysly a aj spojenie s realitou.

---

„Sebastián!"

Rozkazovačný hlas mu doľahol k ušiam.

„Sebastián!"

Vďaka výkriku sebou mykol.

„Sebastiááááán!"

Falošný hlboký spev mu spôsobil tik oka.

„Sebastiáááááááááán!"

Tenké zapišťanie ho donútilo prudko otvoriť oči a zase sa stretnúť s okolitým svetom.

Párkrát zamrkal a podmračene sa otočil na osobu sediacu po jeho boku.

Mladé dievča s výraznými hnedo-zelenými očami a až smiešne veľkým množstvom divokých tmavých vlasov ho pevne držalo za ruku, a s lišiackym úsmevom spievalo jeho meno.

Anastáziu už očividne prestalo baviť čakať dokým sa Sebastián sám zobudí. Trpezlivosť nebola práve jej silná stránka.

„Ty ma nemôžeš nechať na pokoji ani keď som zranený, však?" zachrípnuto sa spýtal svojej najlepšej priateľky.

„Aký zranený? Ranu máš zacelenú a krv sa ti po tých brečkách, čo do teba narvali musela už tiež stihnúť obnoviť," odvrkla bez náznaku empatie Anastázia.

Potom sa okolo seba rozhliadla a dôverne sa k nemu sklonila.

„Aby si vedel-decimusovia na tebe robili pokusy. Tie elixíry boli ich dielo, nie Ingridino. Ešteže sa im podarili a do rakvy ťa nemuseli celého vydepilovať."

Sebastián sa otriasol pri spomienke nato, ako dopadol jeden z pokusov, ktorý zvykli robiť decimusovia-maturujúci žiaci Akadémie Iraprixa Goldbridga-, na zranených žiakov v nemocničnom krídle. Jedným z pokusných králikov bol aj Ox Rangers, ktorý si sem prišiel len pre elixír proti bolesti brucha a namiesto toho sa vrátil chlpatý ako grizly.

Človek by si myslel, že na tejto škole budú profesori viacej zodpovední a nedovolia študentom skúšať nadobudnuté skúsenosti na rovesníkoch, ale opak bol pravdou.

Odkedy sa výučby Magického zdravia a opatery schytila profesorka Ingrid Coreyová, tak decimusovia z jej seminárov boli povinní vytvoriť jeden z tridsiatich vybraných elixírov a následne ho odskúšať na hociktorom žiakovi, ktorí trpel práve potrebnými symptómami.

Väčšinou bol každý jeden elixír pred podaním dôkladne kontrolovaný. Hlavne tie, ktoré pri nesprávnom namiešaní mohli spôsobiť ozajstné úrazy. Ale proces to bol zdĺhavý a nudný a ak učíte desiatky žiakov, tak sa vám nechce všetko kontrolovať. Preto sa stávalo, že jednoduché elixíry sa často prehliadli a neskôr spôsobili malé...nepríjemnosti.

„Asi môžem ďakovať tomu, že som bol na pokraji smrti. V tom prípade by ani Coreyová nedovolila podávať polotovar," vyhlásil Sebastián a posadil sa.

Pozrel sa na svoj pravý bok. Anastázia mala pravdu. Rana bola skutočne zacelená a keď si odhrnul zakrvavenú látku košele zistil, že po nej neostala ani jazva.

„Prespal si celé vyučovanie. Chcela som tu byť pri tebe, ale zatrhli mi to. Vraj to bezo mňa prežiješ, a že už aj tak mám absencií až nad hlavu," odfrkla si urazene Anastázia, zatiaľ čo mu podávala čistú košeľu, béžový sveter a hnedé kárované nohavice.

„Ale oni majú pravdu, Anastázia. Naozaj toho máš veľa vymeškaného."

„To je možno pravda, ale vždy som na to mala pádny dôvod."

Sebastián si spomínal na tie „pádne" dôvody, ktorými sa Anastázia obraňovala.

Napríklad keď nešla na hodinu Magických procesov a cifier, pretože si zabudla domácu úlohu.

Alebo keď sa Sebastián počas obeda rozhodol ísť do knižnice a Anastázia namiesto toho zamierila do ich komnaty, kde následne prespala zvyšok vyučovania.

Na tom, že sa Anastázia rada túlala kampusom nebolo nič zlé. Ale nie, keď tak robila uprostred krátkych prestávok medzi hodinami a zakaždým sa jej kvôli zlému orientačnému zmyslu podarilo stratiť, čo ústilo buď v neskorý príchod na hodinu alebo jej celé vymeškanie.

Nejeden raz bol profesorom Eldom-ktorý bol s Anastáziiným zvykom ako jeden z mála profesorov oboznámený-, vyslaný ju nájsť a priviesť. Robil tak hlavne keď preberali náročné učivá, ktoré by sa jeho kamarátka ťažko doučovala sama.

Preto Sebastián radšej vyhlásenie svojej priateľky nekomentoval a namiesto toho zašiel za záves, aby sa prezliekol.

Nemocničné krídlo bola obrovská, na bielo natretá hala s rovnako sfarbenými kachličkami a obrovskými oknami. Jej predná časť bola plná priestranných svetlých skríň naplnenými rôznymi elixírmi, kostrami a knihami týkajúcich sa medicíny. Pri najväčšom okne s parapetom, ktorý sa nachádzal sprava od dubových dvier, bol písací stôl so stoličkou.

Naproti nemu lôžko a stolček s rôznymi nástrojmi.

V zadnej časti haly sa nachádzala malá chodbička, ktorú z oboch strán obháňali štyri izby. Každá z nich vybavená veľkou posteľou uprostred, nočnými stolíkmi, lampičkami, umývadlom a závesom, za ktorým sa pacient mohol buď v súkromí prezliecť alebo keď bol príliš ťažko zranení na prechádzanie veľkých vzdialeností, vykonať potrebu do nočníka.

Keď sa Sebastián vynoril spoza závesu už prezlečený, Anastázia k nemu pristúpila a napravila mu pokrčený golier.

„Ako si ma sem vlastne dostala?" spýtal sa jej keď skončila a o krok od neho ustúpila.

„Markus ma za tebou poslal spoločne s Mitsy, aby mi náhodou nenapadlo sa už nevrátiť."

Mitsy bola čierna žltooká mačka profesora Markusa Elda. Bolo to zviera, ktoré vďaka mágií svojho pána mohlo ľubovoľne meniť veľkosť z maličkého klbka na obrovskú šelmu.

„Keď som zložila toho škreta, Mitsy sa zväčšila a ja som ťa hodila na jej chrbát. Potom som utekala späť do učebne, aby ho Markus zneškodnil."

Sebastián zamyslene prikývol. Celý ten incident, ktorý ho skoro pripravil o život mu nejak nesedel, ale on nevedel prísť na to čím.

Hral sa so svojim prsteňom, čo robieval vždy pri hlbokom premýšľaní, keď na neho Anastázia od dverí zrazu zvolala.

„Ak chceš stihnúť večeru, tak si pohni."

Prikývol. Vlasy si prehodil cez plece a nasledoval Anastáziu von z ošetrovni.

---

Hodovňa sa začala plniť ľuďmi.

Chodilo sa do nej trikrát do dňa. Na raňajky, obed a večeru, a na každé z týchto jedál mali študenti a profesori vyhradené dve hodiny. Ak ich prepásli, boli bez jedla.

Desiaty a maškrty si museli ukradnúť tiež počas hlavných chodov. Keď to nestihli, chodili prosiť do kuchyne alebo ich kupovali v dedine kúsok od školy. To ale nikto nerobil rád. Boli to dve hodiny tam a naspäť a vreckovým sa nemalo plytvať. Tým najväčším šťastlivcom posielali rodiny pravidelné zásoby.

Hodovňa bola najväčšia miestnosť v celom kampuse. Zmestilo sa do nej niečo málo cez tisíc ľudí s tým, že každý si dokázal nájsť miesto na sedenie.

Bola to chladná hala s bielymi stenami pokrytými čierno-bielou kvetinovou tapetou. Od veľkých dvojkrídlových dvier viedla úzka ulička z tmavého dreva, ktorá sa neskôr z oboch strán menila na bielu dlážku.

Uličku obkolesovali stoly z rovnakého tmavého dreva. Za každý si vedelo posadať desať čarodejníkov. Boli to mohutné drevené predmety so štyrmi nohami a k nim patrili bohato zdobené stoličky s vysokými opierkami.

Táto časť náležala študentom.

Ako ste prechádzali uličkou, napočítali ste osem radov. V každom z nich stáli štyri stoly.

Na jej konci boli tri malé schodíky, ktorými ste prešli na tmavé parkety. Váš zrak určite upútala socha zakladateľa akadémie-Iraprixa Goldbridga. Bola to obrovská kamenná stavba muža s poctivo pestovaným fúzom, veselými očami, veľkým pupkom a tým najšialenejším oblečením, aké ste si len dokázali predstaviť.

Tá socha sa sem vôbec nehodila. Nie že by celú tú hrôzu zhoršovala, pomyslel si Sebastián. To sa ani nedalo.

Socha tiež tvorila imaginárnu stenu, ktorá rozdeľovala dva dlhé stoly. Medzi profesormi panovala akási zvláštna nevraživosť. Sami sa od seba dištancovali a nedokázali sa zniesť.

Delili sa na dva hlavné tábory-tí, ktorých triedy sa nachádzali v hlavnej budove a tých, ktorí obývali zvyšných deväť veží v kampuse.

Bolo to smiešne a Sebastián tomu nikdy nerozumel, hlavne nie pri pohľade na jeden poloprázdny a druhý preplnený stôl.

Devateroví profesori-ako ich zvykli neoficiálne všetci volať-, sa k svojmu stolu v plnom počte ani nezmestili. Museli si veľakrát prisunúť alebo pričarovať stoličky a tlačiť sa jeden na druhého, ale napriek tomu ani jednému z nich nenapadlo sa presadiť k druhému stolu. Radšej do seba všetci strkali a namáčali si oblečenie do jedál, ako sa priblížiť k menejcenným kolegom, ktorými fundamentálni profesori v ich očiach boli.

Sebastián a Anastázia si našli stôl, pri ktorom sedeli ich spolužiaci. Nie žeby sa s nimi  nejako bavili. Alebo-v Anastáziinom prípade-, poznali ich mená. To ale neplatilo pre Sebastiána. Ten aj napriek svojej chladnej a arogantnej povahe poznal mená všetkých ľudí, čo sa okolo nich čo i len šuchli.

„Cameron, Judy," pokýval ich smerom Sebastián a Anastázia očividne urputne rozmýšľala, skade ich pozná.

Na jej tvári sa zračilo hlboké sústredenie. Husté tmavé obočie mala stiahnuté, pery stlačené a ruky založené. Sebastián sa nad ňou v duchu zľutoval a naklonil sa k nej.

„Judy bola pôvodne tmavovláska s ofinou a Leo schudol desať kíl. V triede sedia o dve miesta za nami."

Anastázia sa na dvojicu pred sebou ešte raz poriadne zadívala, snažiac sa ich zaradiť. Ich spolužiaci sa pod jej pohľadom nepríjemne zavrteli, a s otázkou v očiach jej civenie opätovali. Sebastián sa práve usádzal za stolom a nevnímal ich.

Potom čo si Anastázia konečne priradila nové vizáže k tým pôvodným jej konečne svitlo a tiež im pokývala na pozdrav.

Obom sa očividne uľavilo a opäť sa vrátili k svojmu rozhovoru.

Pritiahol si k sebe dnešnú večeru. Pečenú prepelicu so zemiakmi a šalátom a pustil sa do jedenia.

V hlave sa vrátil k incidentu, ktorý sa mu udial len pár hodín dozadu. Snažil sa vybaviť si každý detail. Všetko čo by mohlo vyjasniť divný pocit, ktorý ho stále skľučoval. Na to, ako vybehol schody do veže, schmatol svoj prútik a rovnako rýchlo zbehol naspäť.

To, ako sa mu do boku zabodla ostrá...

Dýka.

Hrklo v Sebastiánovi.

Dýka bola to, čo mu na tom celom nesedelo. A aj sekera, ak si dobre spomínal.

Ako sa k týmto dvom predmetom dokázal škret dostať?

Bolo známe, že škreti boli veľmi primitívni a prežívali len preto, lebo sa rýchlo množili a požierali navzájom v momente, keď v okolí nemali žiadnu inú potravu.

Nepoužívali nástroje. Dokonca ani palice a kamene. Spoliehali sa výhradne na svoje ostré zuby a pazúre. Žili v jaskyniach alebo vyhĺbených jamách a nepoznali dokonca ani oblečenie.

Nie všetci škreti boli takto primitívni, ale tí v ich okolí áno.

Ako sa im teda podarilo dostať k dýke? Ono to nebolo tak, že aj keď sa dostali na pozemok školy, tak sa im tu len tak povaľovali kade-tade.

Sebastiána a Anastáziu stálo veľa úsilia a práce, aby si dokázali zadovážiť tie svoje. Kvôli nim mesiac pomáhali profesorovi Marcusovi Eldovi zháňať podklady a veci, ktoré potreboval k svojej výučbe. A že toho za ten čas veľakrát ľutovali. Hlavne keď mali ukradnúť vílam ich čarovný prach a tie malé divožienky ich celú cestu naspäť k hradu prenasledovali a hádzali po nich drobné kamienky.

Ono sa to nezdá, ale skúste si vydržať paľbu síce miniatúrnych, zato neuveriteľne ostrých predmetov v tisícovom množstve. Boli po tom útoku celý červený a všetko ich svrbelo.

Vyzeralo to tak, že z bežného incidentu sa mohlo vykľuť niečo omnoho nebezpečnejšie.

Preto Sebastián zdvihol hlavu od jedla a hľadal pri fundamentálnom stole známeho čiernovlasého muža.

Sebastián pozeral Marcusovým smerom dovtedy, dokým si ho mladý profesor nevšimol.

Muž nadvihol obočie. Následne sa pozrel do zeme a niečo zašepkal. V momente sa spod stola vyvalila malá chlpatá guľa utekajúca Sebastiánovým smerom.

„Marcus, koľkokrát sme sa rozprávali o tom, že zvieratá do hodovne nepatria?"

Prísny hlas riaditeľky Starly Vex doľahol až k veselo rečniacim študentom, ale nikto si ho nevšímal. Marcus sa len na oko kajúcne usmial a sklonil ospravedlňujúco hlavu.

„Pani riaditeľka, ale vy predsa viete, že mačke nerozkážete aj keby veľmi chcete."

Sebastián si v duchu odfrkol. Riaditeľka tiež nevyzerala byť Marcusovým tvrdením ohúrená. Namiesto toho na neho privrela oči, vložila si sústo do úst a pomaly prežúvala, stále z neho nespúšťajúc zrak.

Magik prehltol. Keď sa konečne odvrátila, Marcus opäť vyhľadal Sebastiánov pohľad a vytreštil na neho oči v znaku tichého výsmechu venovaného jeho staršej kolegyni.

Sebastiánovi skočilo do lona malé telo. Mitsy zavrnela a obtrela sa mu o bradu. Packami sa pritom opierala o jeho hruď.

Sebastián vybral svoj denník a čierne pero. Otvoril ho, na prvú stranu napísal odkaz a vytrhol ho. Potom ukradol z Anastáziinho taniera kus prepelice, za čo si vyslúžil nevraživý pohľad.

„Do prdele, Sebastián. Dávaj jej zo svojho, " zavrčala jeho kamarátka a rukami si zablokovala prístup do taniera.

Ukradnuté jedlo dal Mitsy, ktorá ho odmenila ďakovným zamňaukaním.

Keď kúsok mäsa zjedla, podržal jej smerom malý papierik.

„Vezmeš ho k Marcusovi, prosím?" zašepkal jej do ucha. Mačka len zaklipkala veľkými žltými očami, zastrihala ušami a opatrne vzala odkaz do papuľky. Potom sa rozbehla zase smerom k profesorským stolom. O pár sekúnd neskôr k nemu čiernovlások zdvihol zrak a žmurkol.

Sebastián vedel, že sa na neho môže vždy spoľahnúť.

---

Hlavný hrad bol obdĺžnikového tvaru. Mal štyri poschodia vrátane strešnej záhrady a jedenásť veží. Využívalo sa ich len päť v prednej časti, ak ste teda nerátali tú, ktorú obýval Sebastián s Anastáziou.

Ročníky sa delili do piatich základných tried a každej z nich náležala jedna z veží. Študenti sa do nich rozdeľovali v prvom ročníku, po prvom teste, ktorý mal ozrejmiť typ osobnosti a nadania a podľa toho ich do jednej z nich priradiť.

Anastázia a Sebastián patrili do triedy Bojovníkov. Boli sklamaní z toho, aký neoriginálny názov pre nich Iraprix Goldbridge pred tými desaťročiami vymyslel, ale zase boli vďační, že nepatrili k Rojkom. Alebo k namysleným Diplomatom. Alebo k premúdrelym Prieskumnímom... alebo k Medikom.

Anastázia často rozprávala o tom, ako by rada dávno mŕtveho zakladateľa akadémie strela.

Tvrdila, že musel byť poriadny magor, keď vymyslel všetky tie divné názvy, pravidlá a systémy a postaral sa o to, aby sa nedali nikdy zmeniť.

Po piatom ročníku im ďalší test mal ozrejmiť odvetvia mágie, ktoré im sú najbližšie a aj percentná ukazujúce ako dobrí v nich v skutočnosti sú. Následne si žiaci vyberali tri, ktorým sa chceli špeciálne venovať a fakultu, ktorou si určili svoje študijné zameranie.

Hlavná budova sa delila podľa tried. Každá z nich mala svoju vežu, v ktorej sídlili desiati profesori. Každý z profesorov mal na starosti jeden ročník.

Od prvého do piateho ročníka síce všetci navštevovali všetky veže, ale ich kmeňová bola len jedna.

Pre Sebastiána s Anastáziou ňou bola veža umiestnená z ľavého konca prednej časti hradu. Mala prízemie a tri poschodia. Na prízemí boli kabinety, na prvom poschodí päť tried, na druhom štyri a na jej samotnom vrchu jedna jediná, ktorá patrila profesorovi Marcusovi Eldovi.

Marcus Eld bol najmladší a najnadanejší profesor celej akadémie. Aj napriek tomu, že svojou povahou nevyhrával srdcia svojich kolegov, jeho nadanie pre učenie a mágiu bolo nepopierateľné, preto sa mu po štyroch rokoch na akadémií-v období, keď Anastázia a Sebastián boli tretiaci-, podarilo získať post Pána veže a spoločne s ním najväčšiu triedu a kabinet.

Mohol k sebe prizvať aj niekoho zo svojich kolegov, ale Marcus nemal v povahe sa deliť o veci s ľuďmi, na ktorých mu nezáležalo. Veľakrát mu táto skutočnosť kazila úsudok a nechcene kvôli nej nadržiaval tým, ktorých mal v obľube.

Za tie roky sa mu podarilo vrchné poschodie zmeniť na nepoznanie.

Trieda bola obrovská a priestranná. Nachádzala sa vo veži, ktorej každú stenu pokrýval dlhý zástup okien s parapetmi a prisunutými školskými lavicami.

Trieda bola založená na kruhovitom systéme a mala štyri úrovne. Na najnižšej úrovni sa nachádzal čierny stôl pokrytý zvitkami, knihami a pomôckami a stolička.

Stade Marcus zvykol vyučovať.

Na druhom a treťom boli obyčajné školské lavice a stoličky z tmavého dreva. Steny medzi oknami boli sýto zelené a pokrývali ich vysušené bylinky, obrazy, zarámované fotky. Parkety boli zo svetlého dreva a vŕzgali pod každým nepatrným pohybom.

Okná mali ťažké červené závesy so zlatým lemovaním.

Celý tento systém začínal až pár metrov od vchodových dvier, ktoré obklopovali zlaté sochy majestátnych levov.

Bola to šialená a extravagantná trieda a k mladému profesorovi sa perfektne hodila.

Študenti ju milovali rovnako, ako Marcusa Elda. To z neho robilo najobľúbenejšieho vyučujúceho na škole.

Ako osoba bol síce veľmi zložitý, ale mal zápal pre učenie a jeho študenti to cítili z toho, ako sa každú hodinu snažil urobiť čo najzaujímavejšiu a najlepšiu.

Sebastián a Anastázia však nemierili do triedy Magickej obrany a útoku, ale do Marcusovho kabinetu.

Sebastián sa po vstupu do učebne pozrel na strop a vytiahol svoj čarovný prútik.

Popod nos zamrmlal tajné heslo, načo sa nad ich hlavami objavil skrytý strop s padacími dverami.

Sebastián zatiahol za dlhú hompáľajúcu sa šnúrku a ustúpil rútiacemu sa rebríku, po ktorom začal šplhať do útulnej miestnosti bez okien.

Tá bola celá ladená do hneda. Cez najväčšiu stenu sa jej tiahla veľká knižnica, pred ktorou stál mahagónový stôl a za ním sedel lišiacky sa usmievajúci čiernovlások.

Do Marcusovho kabinetu nikto nechodil. Okrem samotného Marcusa, Sebastiána a Anastázie.

Červený ornamentový koberec tlmil ich kroky ako mierili k sedačke naproti mladému mužovi a posadili sa.

Anastázia skúmala tituly kníh, hnedé steny pokryté lebkami zvierat, bylín a zvitkov, cez poletujúce svetlušky a sviečky, ktoré boli jediným zdrojom svetla v miestnosti.

Keď si sadli, Anastázia si na Sebastiána vyložila nohy.

   Marcus bol čerstvý tridsiatnik s ebenovo čiernymi vlasmi zostrihanými do mulleta s vyholenými čiarkami po bokoch. Zozadu mal vlasy dlhšie a spredu ofinu.

   V uchu mal dve strieborné kruhové náušnice a pravú ruku pokrytú tetovaním v tvare veľkého majestátneho dubu a okolo neho lietajúceho ďatľa.

   Mal tmavšiu bronzovú pleť s výrazným huňatým obočím, širokým nosom, pichľavými guľatými čiernymi očami a plnými perami.

   Bol stredne vysokej atletickej postavy a v konečnom dôsledku...veľmi atraktívny.

   Anastázii sa páčil. Minimálne fyzicky. Nie že by po staršom čarodejníkovi túžila, ale v jeden večer mu povedala, že ak nerátala Sebastiána a jeho o pár mesiacov staršieho brata, ktorý navštevoval ten istý ročník, čo oni, bol Marcus najatraktívnejší muž na celej akadémií.

   Sebastián sa pozrel na svoju kamarátku, ktorá zaujate študovala silné predlaktia profesora Magického útoku a obrany.

   Marcus si to všimol a šibalsky jej smerom žmurkol, čím si vyslúžil otrávené prevrátenie očí z Anastáziinej strany.

   Sebastián, Anastázia a Marcus sa priatelili už od ich nástupu na akadémiu.

   Bolo to zvláštne priateľstvo vzhľadom k veľkému vekovému rozdielu a faktu, že oni boli študenti a on ich profesor. Ale Marcus bol po Anastázií jediný človek, ktorého Sebastián považoval za skutočného priateľa.

Preto sa Sebastián rozhodol s problémom s dýkou obrátiť práve na neho. A pretože vedel, že   mu ohľadom magických bytostí, ktorých sa to celé týkalo, niečo tajil.

„Čo vás sem privádza, deti?"

Milo sa spýtal Marcus a podoprel si bradu rukami. Anastázia sa prestala sústrediť na čiernovláska a namiesto toho sa otočila k Sebastiánovi.

„Bytosti z lesa nie sú práve najvyspelejšie stvorenia na svete, však?"

Začal Sebastián bez obalu. Marcus sa nervózne zavrtel. Sebastián sa v duchu potľapkal po chrbte. Bol vďačný za svoju sloniu pamäť a za to, ako dobre svojho profesora poznal.

„Máš pravdu. Nie sú. Tým, ako je les odrezaný od sveta sa jeho bytosti nemajú ako socializovať. Prístup k nemu majú len magici z nášho kampusu a tí im s ich vývojom nepomôžu. Celé je to spôsobené umelo vytvoreným ekosystémom. Iraprix ho stvoril ako hranicu oddeľujúcu akadémiu od zvedavých očí okolia a všetky bytosti do neho priniesol po tuctoch. A pretože boli privedené v malom počte a množili sa medzi sebou, ich inteligencia stagnovala, plus celá tá vec s izoláciou a no... moc sa nevydarili."

Sebastián prikývol. Les bol dokonalým príkladom toho, že do prírody sa nemá zasahovať. A toho, že Marcus sa snažil niečomu v ich konverzácií urputne vyhnúť.

Pri pohľade na Marcusa a spôsobe, akým čarodejník rozprával, si Sebastián spomenul, ako vyhýbavo sa k celej tejto veci staval už do samého začiatku.

Už odvtedy, ako sa dozvedel, že do ich veže prenikla bytosť z lesa.

Dodnes si spomínal na to, ako zdesene Marcus reagoval potom, čo mu to oznámili.

Ako ho chytil za plecia a vážne sa ho pýtal: „A si si istý, že to nebola mačka?"

Sebastián na neho kvôli tomu pozeral ako na blázna.

Hlavne preto, lebo vedľa neho stála Anastázia zvierajúca erdžiaceho jednorožca-jasný dôkaz, že jeho tvrdenie nebolo žiadnym výmyslom.

Hneď potom sa Marcus ospravedlnil s tým, že sa hneď vráti a nech na neho počkajú.

Keď sa vrátil, už bol pokojnejší. Ale priniesol si so sebou aj nervózne mrvenie a odvracanie očí.

V tom období Sebastián nevedel, čo si o tom čudnom správaní z jeho strany má myslieť.

Dnes vedel, že to ošívanie a vyhýbanie sa očnému kontaktu znamená jediné-Marcus niečo zamlčuje. Niečo, čo sa týka priamo Sebastiána a Anastázie. A magických bytostí.

„Učili sme sa, že škreti z nášho lesa nepoužívajú žiadne zbrane."

Marcus po Sebastiánovi hodil rozhorčený pohľad.

„To máš pravdu. Nevedia nič vyrábať a zväčša sa spoliehajú na vlastnú silu. Ale to si už mal dávno vedieť, učili ste sa to minulý rok," pokarhal ho prísne. 

Anastázia si odfrkla.

„Pche, mali by ste sa hanbiť, že nás učíte takéto sprostosti. Veď ten škret ho napadol dýkou."

Šok a hrôza prebehli Marcusovou tvárou.

„Ale to nie je možné."

Sebastián si povzdychol. Svoj pečatný prsteň dvakrát otočil.

Rozhodol sa nechodiť okolo horúcej kaše. 

„Presne tak, Marcus. Mal zbraň aj napriek tomu, že ju mať nemal. Takže hovor. Viem že nám ohľadom všetkých tých návštev z lesa niečo zatajuješ už od prvého ročníka, ale vtedy som ešte nemal dôvod to hlbšie skúmať. Ale teraz ho mám. Preto nám dlžíš vysvetlenie. Koniec koncov-to tvoje tajnostkárstvo ma skoro stálo život."

Zdravím všetkých!

Po dlhej dobe som tu opäť s novým príbehom! Tentokrát sa jedná o silne Harry Potterom a Simonom Snowom inšpirovanú sériu plnú mágie a magických príšer. Hádam sa vám prvá kapitola páčila a neunudila som vás s prehnane veľa opisných scén!

Vaša Ema