V teplákoch a tričku som stála vonku a precvičovala si nohy, aby sa náhodou nestalo, že sa zraním. Chalani sa na mňa najprv mračili, akoby neverili, že s nimi naozaj pôjdem. Ja som však bola rozhodnutá a chcela som to splniť.

„Takže, dáte si beh až k rieke a naspäť. Je to takých desať kilometrov," povedal tréner Bendov a aj s trénerom Martinom sa na nás pozreli.

„Aby to bolo zaujímavejšie, tak ten, kto príde posledný, bude musieť urobiť sto kľukov," zasmial sa a všetci začali šomrať a sťažovať sa. Niečo mi však hovorilo, že ja sa smiať nemôžem. Išla som s nimi, tak si to môžem zliznúť tiež.

„Pripravená?" spýtal sa ma Jack a ja som sa na neho usmiala.

„To vieš," povedala som a obaja sme sa rozbehli vpred.

„Hej, čo to-!"

„Počkajte!" skričali ostatní a rozbehli sa za nami.

Ešte keď sme s Jackom chodili na strednú, veľakrát som s ním chodila behávať do lesa alebo na štadión. Aj tak som nemala čo robiť a takýmto spôsobom som si aspoň udržiavala kondičku. A behanie som okrem toho mala veľmi rada.

„Ako sa ti páči na tej škole?" spýtal sa ma Jack počas cesty a ja som si vzdychla.

„Ale, dá sa to zvládnuť," zasmiala som sa.

„Ako si sa vlastne k chalanom dostala? Dobrovoľne by si tam nevliezla," povedal a ja som preskočila veľký balvan. Bežali sme totiž v lese pomedzi stromy a vždy nám niečo stálo v ceste. Počas cesty som mu však vyrozprávala svoj príbeh, ako som sa dostala do volejbalového tímu. Samozrejme som vynechala fakt, že som vydierala riaditeľa kvôli financiám, pretože by som za to dostala určite vynadané.

„Ale záhadným spôsobom sa mi páči tam byť a robiť pre nich všetko ostatné. Ani neviem prečo," zasmiala som sa a skrčila pred konárom.

„Ja sa nečudujem. Vždy si mi chodila po boku a bola zvyknutá na futbal. Preto som sa ani tak nebál, keď si mi o tom povedala," priznal sa a ja som sa usmiala. Vedela som, že to tak vníma. Veľa času som totiž trávila s jeho spoluhráčmi a bola zvyknutá pre nich nosiť veci alebo im pomáhať. Nenapadlo ma, že to budem robiť na vysokej oficiálne pre iný tím ako futbalový.

„Povieš mi niekedy dôvod tvojho odchodu z futbalu?" spýtala som sa a letmo sa na neho pozrela. Prekvapilo ma, že sa usmieva, no ten úsmev som nedokázala zaradiť.

„Možno ma už prestal baviť," povedal a ja som sa zamračila. „Futbal všetci milujú a robia preň aj šialené veci. Ja som v takej spoločnosti byť nechcel."

„Povedz mi pravdu, Jack," vyzvala som ho a on sa na mňa pozrel. Usmiala som sa, pretože som vedela, že to nie je dôvod.

„Chceli ma podplatiť," povedal a ja som nadvihla obočie. „Pridal som sa do futbalového klubu, presne tak ako som aj chcel, no tréner je skorumpovaný kretén a ponúkal mi peniaze za to, že budem mlčať o istom incidente, ktorý som videl."

„A ty si tie peniaze odmietol?"

„Týkalo sa to môjho kamaráta, takže áno. Odišiel som z klubu ani nie týždeň po vstupe a rozhodol sa, že ho už nikdy nebudem hrať. Dozvedel som sa totiž, že tréner takto podplácal každého hráča. Nepáčilo sa mi to."

„A prečo si si potom vybral volejbal," zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.

„Ani neviem. Pripadalo mi to ako najlepšia voľba. Možno aj kvôli tomu, že som ho s tebou z nudy hrával alebo neviem," povedal a ja som sa usmiala.

„Znamená to, že sme v turnaji súperi," povedala som a on súhlasil.

„Pravda. Nepôjdem na teba zľahka," povedal a ja som sa zasmiala. Nič iné som ani nechcela. Rozbehli sme sa spolu ďalej a rýchlejšie ako predtým.

Neviem koľko času prešlo, no už z diaľky som počula tiecť vodu a aj videla náznaky rieky. Usmiala som sa a keď sme sa pri nej zjavili, zadychčane som zostala stáť. Prostredie bolo naozaj krásne a musela som sa naň zadívať. I keď Jack a ostatní, ktorí k nám pribehli, sa takouto vecou nezaoberali.

„Do riti, vy dvaja nie ste normálni," povedal Zeke a oprel sa zadychčane o kolená. „Berte na ostatných trochu ohľad," povedal a ja som sa na nich otočila. Niektorí sedeli na zemi, iní ležali a niektorí zas iba stáli. Akoby nikdy predtým nebežali.

„Uvedomte si, že sme už dnes bežali pár tých kilometrov. Nie sme zas roboti," povedal Kyle a ja som sa s rukami v bok usmiala.

„Nikto vám nekázal, aby ste nás dobehli," povedal Jack a Logan na neho zazrel.

„Nechcem robiť sto kľukov, ďakujem krásne," povedal a začali sa spolu hádať, zatiaľ čo ja som skákala po kameňoch. Nikto sa bežať nechystal, preto som skákala a premýšľala nad tým, čo urobím na jedlo. No najviac so všetkých, som premýšľala nad niečím iným.

„Kedy spolu budete hrať zápas?" spýtala som sa nahlas a neobzrela sa. No vrava medzi ostatnými prestala, a preto som sa otočila. Neusmievala som sa a ani som sa nezahrala na hlúpe dievča, ktoré je iba zvedavé. S vážnym pohľadom na tvári som ich sledovala a čakala, čo povedia.

„Prečo sa pýtaš?" snažil sa zasmiať Evan a snažil sa tak zmierniť napätie, ktoré som vytvorila.

„Chcem vedieť, či ste pripravení hrať v turnaji," povedala som a možno to tým prehnala.

„Čo si to povedala?" skričal Theo a pohol sa ku mne, no Luke ho hneď zastavil a pár metrov predo mňa sa postavil Jack, no nepozrel sa na mňa. „Naozaj mám dnes dobrý deň. Nesnaž sa mi ho pokaziť!" skričal a ja som sa pohla z rieky k nim a postavila sa vedľa Jacka.

„Mrzí ma to, no chcem vedieť, na čom vlastne ste. Doteraz ste prehrávali a nikdy nevyhrali. Myslela som, že keď uvidím zápas medzi vami, zistím prečo je to tak," povedala som a Theo sa zasmial a odvrátil sa.

„Nechcem ťa podceňovať, Nora, ale," zasmial sa aj Nick a vzdychol si, „nemyslím si, že by si niečo také dokázala."

„Také niečo sa zistiť nedá," povedal aj Cash a ja som nadvihla obočie.

„Nie je to nemožné," povedala som a zasmiali sa aj chalani z druhého tímu. „Čo som čítala a aj počula, niektorí sa pýtajú, prečo sa aj naďalej zúčastňujete turnajov," povedala som a znova ich pozornosť upútala. „Dokonca aj vedenie sa nad tým pozastavuje."

„A tým chceš povedať akože čo?!" zavrčal Theo, no tentoraz ho už Luke nedržal. „Chceš tým povedať, že sa tam chodíme vlastne zosmiešňovať alebo čo!" skričal a videla som, že som ich všetkých nahnevala.

„To netvrdím, ale zaujíma ma to. Niektorí sa pýtajú, prečo tam chodíte, keď aj tak prehráte. Za posledné tri roky ste sa zúčastnili mnohých turnajov, no nevyhrali ste ani raz. Vlastne ste sa nikdy nedostali cez prvý zápas. Ja rozumiem, že to nechcete vzdať a obdivujem vás za to. Len by som chcela vedieť, čím to je, že prehrávate," spresnila som, no nevyzeralo to pre mňa najlepšie. Keď sa na mňa mračil už aj kapitán, nebolo mi všetko jedno. Druhý tím radšej v tichosti sedel a nereagoval, pretože ak by to urobili, možno by to zhoršili.

„Skrátka už mlč," zasyčal Theo a obrátil sa na odchod.

„Nechápte ma zle," ozvala som sa aj tak. „No záleží mi na vás a chcem vedieť, čím to je. Nezdá sa mi normálne, aby ste stále prehrávali. Niečo na tom musí byť," povedala som a Theo sa hneď otočil.

„Drž už hubu, Nora!" skričal a ja som stisla pery. „Nepotrebujem, aby nám člen nášho tímu hovoril, akí sme neschopní! Nepotrebujem to!" skričal a ja som si vzdychla. Možno som bola až príliš úprimná. „Nechcem ťa tu, je ti to jasné? Nechcem, aby si s nami trénovala. Nechcem, aby si pri tréningoch bola prítomná. A už vôbec nechcem, aby si videla naše zápasy! Buď zavretá v dome, kde aj máš byť!" skričal nahlas a s takým nahnevaným výrazom, aký som u neho ešte nevidela. Pohnevala som si nesprávneho človeka. No keď som sa pozrela na ostatných, ich tváre síce neboli také zlostné, hovorili tie isté slová. Preto som prikývla a pomaly sa pohla preč.

„Aby bolo jasné, milí páni," ozval sa Jack, no ja som sa nezastavovala. „Vy ju ešte nepoznáte a neviete, čoho je schopná. Preto ti hovorím, Theo, aby si tieto slová po čase neoľutoval," hneď ako to dopovedal, som sa rozbehla medzi stromy a vracala sa späť do chaty.

Nemala som v pláne si ich pohnevať a ani im znepríjemniť tréning. Vedela som, že som spravila chybu pri voľbe slov, no musela som byť priama a spýtať sa ich na to. Inak by mi odpovedali smiechom a nebrali by ma vážne. Poprípade by sa iba nahnevali ako Theo a neodpovedali by mi vôbec. No nahnevali sa na mňa aj tak, takže to vyšlo na rovnako.

Keď som sa vrátila späť do chaty, ani som sa na trénerov nepozrela a išla dovnútra. Určite im to ostatní povedia, tak som tam radšej ani nechcela byť. Theo mal aj tak v niečom pravdu. Budem zatvorená v dome, kde vlastne aj mám byť. Neprišla som sem preto, aby som s nimi trénovala alebo niečo podobné. V prvom rade som prišla kvôli tomu, aby som im pomáhala po tréningu. Preto som išla aj do ich izieb a poupratovala im, pretože v nich isto nechali totálny neporiadok.

Ako som aj predpokladala, celá atmosféra sa po mojich slovách zmenila. Už neboli takí hluční ako ráno a už vôbec sa nezabávali. Vzala som im všetku zábavu, s ktorou sem aj prišli. Cítila som sa za to hrozne, no nebolo cesty späť.

Po večeri, na ktorej boli všetci ticho, som trávila čas v kuchyni. Mala som zapnutú hudbu na mobile a pri tom umývala všetky riady. Aj tak som nemala čo iné robiť, preto som robila to, čo som vedela. Okolo deviatej, keď sa už všetci zberali do veľkej kúpeľne, kde bola obrovská vaňa ako v kúpeľoch, sa situácia pomaly zlepšovala. Už sa medzi sebou smiali, zabávali sa a aj atmosféra bola lepšia. I keď to nebolo mojou zásluhou, bola som za to vďačná. Nechcela som, aby mali z tohto výletu zlé spomienky.

„Kde máš izbu?" ozvalo sa zrazu a ja som sa obzrela. Jack stál iba v trenkách medzi dverami a pozeral sa na mňa.

„Práve si vyšiel z kúpeľne, tak sa choď obliecť," povedala som a utierala si mokré ruky do utierky.

„Je tu celkom teplo," povedal a ja som sa oprela o zárubňu oproti nemu.

„Izbu mám na chodbe na konci," povedala som a hlavu si oprela o drevo. „Prečo, chceš ísť so mnou spať? Sú tam dve postele," usmiala som sa a on sa pousmial.

„Myslím, že by pre teba bolo lepšie, keby som bol s chalanmi," povedal a ja som sa s úsmevom odvrátila.

„Nepotrebujem, aby si ma bránil," povedala som a pohla sa po chodbe preč, s ním po boku.

„Viem, že nie, ale pre istotu."

„Myslíš, že som to prehnala?" spýtala som sa a ani sa na neho nepozrela.

„Keďže viem, že máš rada veci na rovinu a si úprimná, tak nie. Nemyslím," povedal a zastavil sa pri mojich dverách. Obrátila som sa k nemu a usmiala sa.

„Ale?" spýtala som sa a usmievala sa. „Keby ste s nimi niekedy vy hrali, spýtala by som sa teba, no keďže ste s nimi nehrali, nemôžem to urobiť."

„Viem," zasmial sa. „Aj ja sa čudujem, že to ešte nikdy nevyšlo."

„Ale hrať si ich videl, nie?" spýtala som sa a on prikývol. „A nevidel si niečo nezvyčajné? Niečo, čo sa v iných zápasoch nestáva?"

„Či mi veríš, či nie, nevidel som vôbec nič," povedal a oprel sa o stenu. „S Theom a ostatnými si rozumiem, tak som im chcel pomôcť. Vieš, či by náhodou súper nepodvádzal alebo nebol rozhodca podplácaný. Pozeral som všetko, no nič som nenašiel," povedal a zrazu si zhlboka vydýchol. „No po toľkých prehrách mi nakoniec prišla len jedna jediná možnosť ako tá správna," povedal a pozrel na mňa. „Proste nie sú dobrí. Nie sú natoľko dobrí, aby sa dostali ďalej. Všetky tímu z krajiny sú silné a oni proste medzi nich nepatria. Inak si to vysvetliť nedokážem," povedal a ja som sa s úsmevom odvrátila.

„Keby neboli dosť dobrí, neusmievali by sa pri každom tréningu ako doteraz a dávno by to vzdali. Keď človek nie je dobrý v tom čo robí, uvidí to," žmurkla som na neho a zatvorila za sebou dvere.