Trvalo mi niekoľko minút, kým som znášala nahnevaný výraz správcu a hlavne jeho výčitky. Bol dosť nahnevaný a ja som mu rozumela. Zas sa raz ukázalo, aká zodpovedná dokážem byť. Hlavne, že som si dávala pozor a nakoniec som na to aj tak doplatila.

„Prosím, dohodnime sa nejako," povedala som smutne a on si s povzdychom založil ruky na hrudi a mračil sa na mňa.

„Neprijímam platby dodatočne. Veľakrát sa mi stalo, že nezaplatili, tak už neverím nikomu!" povedal tvrdohlavo a ja som bola v koncoch. Ak sa o tomto dozvedia ostatní, asi ma zabijú. Vtom ma však niečo napadlo.

„A kto sa tu o to vlastne stará? O jedlo a upratovanie?" spýtala som sa a on po mne zazrel.

„Ja, kto iný? Je to v popise mojej práce!" povedal zúrivo a mne sa rozžiarili oči.

„A čo keby sme sa dohodli, že to budem mať na starosti ja?!" spýtala som sa hneď a on prižmúril oči.

„Počúvam?"

„Ako náhradu za peniaze by som sa postarala o varenie, upratovanie, pranie a všetko čo by ste inak robili vy. Máte tu predsa nejaké jedlo, nie? O všetko by som sa postarala," povedala som a on sa na mňa prižmúrene pozeral.

„Naozaj si schopná starať sa o štyridsaťjeden mužov?" spýtal sa pochybovačne a mne sa len tak roztriasli nohy.

„Áno," odpovedala som, i keď som si tým istá nebola. No inú možnosť som naozaj nemala. A podľa jeho pohľadu, to začínal aj zvažovať.

„Dobre teda. Jedla ti zaobstarám a o zvyšok sa postaráš ty," povedal a mne veľmi odľahlo.

„Môžem vás požiadať, aby to zostalo medzi nami? Nechcem, aby o tom ostatní vedeli," požiadala som a on sa usmial.

„Jasné, v poriadku," povedal samoľúbo a ja som s padnutým srdcom išla späť k ostatným.

Nemôžem uveriť tomu, že som zabudla peniaze na ubytovni. Takú základnú a podstatnú vec som zabudla, i keď to malo byť to prvé, na čo som mala myslieť. A to som sa snažila správať zodpovedne. Typické, že keď netreba som zodpovedná až-až, a keď sa to odo mňa očakáva, na plnej čiare pohorím.

Prišla som späť do vestibulu, kde boli už všetci, okrem trénerov, ktorí zmizli ktovie kde. No nechala som ich tak a pobrala sa do kuchyne, aby som zistila, kde čo je. Jack s ostatnými nášmu klubu určite ukážu kde budú spávať a ja som sa k nim mohla pripojiť neskôr.

Kuchyňa bola presne taká úžasná, ako som aj čakala. Len som do nej vošla a už sa mi rozžiarili oči ako hviezdičky. Zbožňovala som čas strávený v kuchyni a nemohla som sa dočkať, kedy využijem všetky pomôcky kuchyne. Možno si správca myslí, že to nezvládnem, ja si to nemyslím. Už som s týmito záležitosťami mala skúsenosti.

Chladnička bola plná jedla a čo ma potešilo tak to, že tam nebolo kúpené žiadne nezdravé jedlo. Aspoň sa mi podarí udržať Thea bez pizzi aspoň na pár dní. Už ma bolelo brucho z toľkého jedenia namiesto neho. Nechcela som pizzu vidieť aspoň celý rok.

Zoznámila som sa so všetkým čo som potrebovala a namierila si to k ostatným. Nebolo ťažké ich nájsť, pretože sa ich smiech a hluk ozýval v celej veľkej chate. Vošla som preto do vzdialenej miestnosti, ktorá slúžila pre spoločné stretnutia. Všade boli sedačky, vzadu v miestnosti bol veľký krb a vpredu zas veľká tabuľa, pri ktorej hneď stáli obaja kapitáni. Na tabuľu rozpisovali program, čomu som sa musela usmiať. Nedávali si teda na čas. Vedeli, prečo sem prišli a neflákali sa. To ma tešilo.

„Nora, kde je správca?" spýtal sa ma Zeke a ja som sa oprela o zárubňu.

„Poslala som ho domov. Budem sa o vás starať ja," vyhlásila som a všetci sa na mňa pozreli.

„Čože?" skričali všetci, až ma to prekvapilo. Boli totiž rôzne reakcie. Niektoré boli šokované, iné zdesené, nadšené, no len jeden jediný hlas bol až tak prenikavý, že mi dralo uši.

„Tak to teda nie!" skričal Jack a postavil sa, aby šiel ku mne. Prevrátila som očami a pripravila sa na výbuch zlosti. „Nedovolím, aby si sa starala o toľkých chlapov. To proste nie!"

„Ešteže mi je úplne jedno, čo si myslíš, Jack," usmiala som sa na neho a niekto sa potichu zasmial.

„Neprovokuj ma, Nora. Toto rozhodne nedovolím," povedal nahnevane a ja som sa zamračila.

„No nemáš na výber. Správca už odišiel a ja to tu mám na starosť. Ak nechceš zomrieť od hladu, zavri zobák a prijmi to," povedala som, no on sa odradiť nenechal.

„Len cez moju mŕtvolu, to ti hovorím!" skričal zúrivo.

„Tak choď rovno niekam skapať, aby som mala pokoj!" skríkla som tiež a chcela ho obísť, no zdrapil ma za ruku. Obrátila som sa, že mu vylepím päsťou, no ruku mi vo vzduchu zachytil a vykrútil, čo som však čakala. Kopla som ho do nohy a lakťom do brucha, aby som sa oslobodila a keď som to urobila, znova som ho chcela udrieť, no zachytil ma a nedovolil mi to.

„No tak, upokojte sa!" zvolali zrazu pobavené hlasy a nás od seba odtrhli. Mňa držal jednou rukou okolo pása Jackov tréner a jeho zas držal mocnými rukami v zovretí môj tréner. Ani jeden sme im však nevenovali pozornosť a prebodávali jeden druhého.

„Čože som počul? Táto krásna slečna sa o nás bude starať?" usmial sa tréner a ja som prikývla.

„Nie, tréner! Ona ide domov!" zvolal Jack a jeho tréner prskol.

„Ale upokoj sa, Jack. Doteraz sa starala o svoj tím, tak to pre ňu nie je žiadna novinka," povedal a Jack sa prestal vzpierať. Akoby si len teraz uvedomil, že som už dávno členkou nášho tímu.

„To je fakt," povedal a oslobodil sa zo zovretia môjho trénera, aby sa pozrel na ostatných. „Ktorý kretén jej to navrhol?" povedal a ja som sa pozrela na Thea, ktorý sa radšej ani nepohol a s úškrnom sa na nás pozeral. „Theo, ty bastard! Ja som vedel, že to budeš ty!" keď sa na neho vrhol, v miestnosti vypukol hurhaj a všetci sa začali smiať.

Zostala som stáť s trénermi po boku pri dverách a sledovala, ako sa všetci navzájom doťahujú. Dokonca aj Jack mal na tvári úsmev, i keď sme sa len pred malou chvíľou takmer pozabíjali.

„Nora, toto je tréner Bendov. Chodili sme spolu na strednú školu," povedal môj tréner a ja som sa na nich hneď usmiala.

„Aj sa mi zdalo, že ste si nejakí blízki," usmiala som sa na trénera Bendova a on sa zasmial.

„Áno, veľa sa toho stalo. Keď sme sa však obaja stali trénermi volejbalového tímu na vysokej, nikdy sa nám nepodarilo medzi sebou hrať. Je to naozaj škoda," povedal a ja som sa usmiala.

„A kedy sa vlastne dozvieme, s kým budeme hrať?" spýtala som sa a tréner sa na mňa pozrel.

„To už dávno vieme," usmial sa a ja som nadvihla obočie. „Minulý týždeň som bol s kapitánom v Atlante a losovali sme," povedal a ja som sa zamračila. Nemohla som uveriť tomu, že mi to ušlo. Ako je možné, že som o tom nevedela?

„A je náš súper silný?" spýtala som sa a tréner Bendov sa na neho hneď pozrel. No on sa len usmial a potľapkal ma po remene.

„To sa dozvieš, keď s nimi budeme hrať," žmurkol na mňa a s tým sa obaja pobrali preč. Sledovala som ich a vedela, že mi toto ako odpoveď nestačilo.

„Nora!" zvolal zrazu Jack a ja som sa k nim otočila. „Čo budeme mať na obed?" spýtal sa a podišiel ku mne. Nadvihla som obočie a založila ruky na hrudi.

„Keď nad tým premýšľam, ešte som sa nerozhodla," povedala som a postavila sa vedľa neho, aby som dovidela na všetkých. „Má tu niekto voči nejakému jedlu výhrady? Aby som vedela, čo mám uvariť a čo nie," povedala som a všetci začali krútiť hlavami.

„Uvar hocičo a my to zjeme," povedal Logan a ja som sa usmiala.

„Teda ak varíš dobre!" zvolal hráč z druhého tímu a všetci sa začali smiať.

„Nemusíte sa báť, chlapci. Moja sestra varí dokonale," povedal a objal ma okolo krku. Zasmiala som sa a musela trochu očervenieť.

„Čo je to s vami?! Pred chvíľou ste sa takmer pozabíjali," spýtal sa môj kapitán a my dvaja sme sa na seba nechápavo pozreli.

„Neviem o čom hovoríte," povedal Jack.

„To bolo celkom normálne," povedala som a pomykala plecami. Nechápavo sa na nás pozerali a začali sa smiať, keď videli, že to myslíme vážne. Mykla som teda hlavou, ťukla päsťou do Jackovej hrude a pobrala sa preč. Moja pravá práca sa ešte len začína.

Celé doobedie som strávila v kuchyni. Po tom, ako sa všetci uložili do izieb a pripravili sa, tréneri ich vzali von a mohlo sa ísť trénovať. Vedela som, že ich tréning nebude len v hraní hier navzájom, ale aj niečo viac. No to už moja starosť nebola, pretože takýmto veciam som sa nevyznala. Preto som to nechala na tréneroch, ktorí dobre vedia, čo robia.

S pustenou hudbou som si tancovala pri šporáku a varila karí. Keďže bolo všetkých cez tridsať, musela som navariť obrovské porcie, aby toho bolo dosť. Taktiež som vedela, že budú veľmi hladní, tak som si na tom dala poriadne záležať. A popri varení som premýšľala aj nad tým, čo im uvarím zase na ďalší deň.

Napadlo ma, že si prezriem recepty na mobile, no zistila som, že v tejto oblasti nie je takmer žiadny signál, čiže som si nemohla zapnúť ani len internet. Našťastie som našla na poličke veľa kníh o varení, tak som sa medzi prestávkami v nich prehrabovala a čo to hľadala.

Práve keď som ochutnávala omáčku, sa vo dverách do kuchyne zjavil Theo. Pozrela som sa prekvapene na neho a premýšľala, čo tu robí. „Nemali ste byť v lese?" spýtala som sa ho a fúkala omáčku na vareche.

„Hej, ale zdrhol som. Potreboval som si niečo vziať," povedal a pristúpil ku mne, keď som ho volala. Hneď som sa k nemu pohla a podávala mu varechu.

„Ochutnaj," povedala som a on sa ku mne nahol. S podpretou rukou som mu varechu podala a on ju vzal do úst. Keď to ochutnal, chvíľu sa zamyslel a ja som pod ním napäto čakala.

„Páni, naozaj je to dobré," povedal a pozrel sa na mňa. Hneď sa mi rozžiarila tvár a usmiala som sa.

„Vážne? Super," povedala som nadšene a postavila sa späť k šporáku. Nevedela som prečo, no to čo sa práve stalo spôsobilo, že mi srdce búšilo až priveľmi rýchlo. Možno to bolo kvôli tomu, že sme boli ako manželia v domácnosti? Keď dáva žena mužovi ochutnať jedlo, ktoré budú mať spolu na obed. Bolo to zvláštne.

„Vyzeráš, že sa už na Jacka nehneváš," ozval sa a ja som si vzdychla.

„Ak nechal futbal, musel k tomu mať dôvod. Úprimne mi veľmi nezáleží na tom, aký šport hrá, dokým ho to robí šťastným. Bojím sa však, čo urobí otec, keď sa to dozvie," zasmiala som sa a on sa oprel o drez vedľa mňa.

„On hrával futbal tiež?"

„Áno, ale potom sa zranil a rozhodol sa, že už ďalej hrať nebude," povedala som a vzdychla si.

„Bolo to vážne zranenie?" spýtal sa ja som sa na neho s krútiacou hlavou pozrela.

„Nie, ale rozhodol sa prestať. Možno to aj bolo kvôli nám. Aby bol doma, či čo," zasmiala som sa. „Teraz pomáha mladým talentom a keď tak si zahrá s priateľmi."

„No, možno to predýcha, keď sa o Jackovi dozvie," usmial sa a ja som prikývla.

„To sa dozvieme, ak k tomu dôjde," povedala som a znova sa odvrátila. Bolo až zvláštne, ako prirodzene sa s ním dokážem rozprávať. Vždy sa iba podpichujeme a robíme si celý čas naprieky, no vždy keď sme sami, vždy sa rozprávame normálne. „Je váš ďalší súper silný?"

„Raz sme s nimi už hrali, no bolo to dávno. Budeme si musieť znova pozrieť záznam," povedal s povzdychom a sklonenou hlavou. Neviem, či bol nervózny, no nechcela som sa ho na to pýtať. Preto som len súhlasila a ďalej miešala mäso.

„Bež už, aby ťa nehľadali," povedala som bez toho, aby som sa na neho pozrela. Chvíľu stál, no nakoniec bez slova odišiel preč. A mne niečo hovorilo, že nemal nikam odchádzať. Chcela som sa s ním ešte rozprávať, no nezastavila som ho. Nesmieme zabúdať, prečo sme sem vlastne všetci prišli.

O jednej som stála v jedálni a s vytreštenými očami na všetkých pozerala. Sedeli už osprchovaní a prezlečení za stolom, no nie tak ako by som čakala. Skôr na stoloch ležali a neboli schopní povedať jediné slovo. Ešte sa ich tréning len začal a už boli vyčerpaní. Zasmiala som sa a dúfala, že ich moje jedlo preberie.

Každému som nabrala porciu a postavila ju pred nich. Ani jeden mi však nevenoval pozornosť. Preto som si potichu hmkala pesničky do rytmu a ďalej naberala. Keď som naberala Jackovi, jemne som ho potľapkala po hlave, aby som ho tak pochválila za dobrú prácu. A čo ma šokovalo najviac so všetkých, to isté som urobila aj pri Theovi.

„Dobrú chuť," vyhlásila som nahlas a začala jesť. Sedela som sama pri jednom stole, aby ma všetci videli a začala jesť. Pomaličky sa však aj oni preberali a pozreli sa na mňa. S nadvihnutým obočím som ich sledovala a čakala, či začnú jesť. Nakoniec sa premohli a keď dali do úst prvý hlt, išli sa zadrhnúť za ďalším.

„Do riti! Pochyboval som o tebe, no toto je vynikajúce," povedal Frank a ja som sa zasmiala.

„Prosím, poď ku nám domov," povedal Josh a pridali sa k nemu aj ďalší. Jedlo si nemohli vynachváliť a ja som bola rada, že ešte zostalo, pretože si hneď všetci brali ďalšie porcie.

„Jack, ty hajzel! Ako to, že si nám nepovedal, že máš doma takú skvelú kuchárku!" povedal Kyle a Jack sa zasmial.

„Pretože by ste boli u nás doma naskladaný každý jeden deň!" povedal pohoršene a všetci sa začali smiať.

Pri obede sme sa rozprávali o ich tréningu a ja som musela uznať, že byť hráčom som nechcela. Zvládali tréning, ktorý by som ja nikdy nepodstúpila. Síce som raz za čas aj ja cvičila, rozhodne som nerobila také veci, aké oni. Moje telo by to nikdy nezvládlo.

„Po obede si dáme oddych, a potom pôjdeme zas na to," povedali kapitáni a všetci súhlasili. Premýšľala som, čo ešte také budú robiť. Trénerov som sa radšej na nič nepýtala, pretože by som ich reči aj tak vôbec nerozumela.

Keď sa všetci najedli, strávila som čas v kuchyni, aby som taniere umyla. Mohla som to nechať na neskôr, no aj tak som nemala čo robiť, tak som to urobila hneď.

„Hej, Nora, pôjdeš poobede s nami?" spýtal sa ma Jack, ktorý práve prechádzal po chodbe.

„Asi áno," povedala som a on s prikývnutím zas odišiel. Premýšľala som nad tým, keď som robila obed. Nemala som v chate s kým byť a dosť som sa nudila. Preto ma napadlo, že by som išla s nimi a niečo robila. I keď by to zahŕňalo maximálne tak beh. Samozrejme by som sa vrátila skôr, aby som pripravila aj večeru. Potom ma napadlo, že by prišla Sofia, no tá sa musí učiť celý víkend na test, ktorý bude mať v pondelok, takže som to hneď zatrhla. Nič nové. Budem sa musieť zaobstarať sama.