,,Sara." predstavila sa aj ona a usmiala sa. Prečo ma tak strašne jej úsmev irituje?

Ostalo ticho.

,,Kde sú ostatní?" opýtala som sa, aby som  trochu odvrátila tému a mohla sa vyhnúť tej trápnej situácii.

A Thomasovmu pohľadu.

Prečo sa na mňa tak pozeral?

Veď, do psej riti!

Pod jeho pohľadom som sa nevedela ovládať a ani čo robiť.

,,Už sú tu." odpovedal mi Adrien, lebo Thomas bol zaneprázdnený pozeraním sa na mňa a ktovie, či ma nepreklínal.

Ale prečo? On tu s ňou pravdepodobne jebal a ja by som mala byť tá, čo sa hnevá.

,,Čau, čau." všetci sa pozdravili a vybrali sa ku jednému boxu, aby si sadli.

Mne tu niečo nepasovalo, ale nevedela som presne čo. Uvedomila som si, že už som dlho nebrala moje lieky a kvôli tomu som sa začala cítiť hrozne a vnútri ma dusili výčitky. A to nebolo dobré. To vôbec nebolo dobré.

Čo tu vlastne robím?

,,Ideš?" opýtal sa Adrien a znovu sa začal ku mne prať.

Vážne som nemala rada, keď to robil. Až veľmi dával najavo, že by si so mnou dal povedať.

A nielen to.

,,Ja musím.."

,,Nie, žiadne vyhováranie, kráska."

,,Adrien, ja to myslím vážne. Ja musím ísť. Musím jednoducho ísť." začala som panikáriť a to som nemala ani dôvod.

Ale moja chorá hlava si nedala povedať.

,,Čo sa stalo?" zvážnel mu hlas a pozrel sa mi do očí.

,,Nič, vážne nič. Neviem, ako ti to mám vysvetliť, keď si to neviem vysvetliť ani sama."

,,Dobre, idem s tebou.. A žiadne námietky, dobre?"

Vážne ma zaujal ten jeho postoj a donútilo ma to nad ním premýšľať.

Možno nie je idiot, ktovie.

Možno som naňho mala čakať, zatiaľ čo sa vráti ku mne, no chcela som byť sama.

Aby som mohla preplakať dva týždne a potom ešte týždeň naviac, lebo by som nevedela, prečo plačem.

Toto bolo u mňa bežne.

Vybehla som von na čerstvý vzduch a poriadne sa nadýchala už vcelku chladného vzduchu.

,,Thomas!" zakričala tá Sara, keď si ju zobral na ruky ako posratú princeznú a obidvaja sa smiali ako posratý párik.

A možno aj boli.

Do chmár, prečo ťa to trápi?

No možno preto, že ma to núti sa cítiť hrozne a ublížene. Ale prečo?

Stretli sa nám pohľady a v tom mu jeho krásny úsmev, ktorý ale nepatril mne, začal miznúť, až napokon zmizol.

Olízala som si pery a zacítila som tam slanú chuť slzy a vtedy som už nemohla byť na seba viacej naštvaná.

,,Kurva!" zakričala som.

Otočila som sa na odchod, aby nevidel, že plačem ako posratá troska a radšej rýchlym krokom odišla.

Môžeš si aj tisíckrát hovoriť, že nikdy nebudeš plakať kvôli nejakému skurvenému chlapovi, ale aj tak to nikdy nedodržíš.

Lebo srdce jednoducho neovládneš. A je, do chmár, ťažké si nepriznať, že toho idiota nechceš.

A hlavne keď si sa tak snažila si držať odstup od ľudí, ale príde jeden chlap a všetko, čo si si vytvoril, môže ísť do skurvenej riti.

A ja som tam teraz bola.

V  skurvenej riti.

Lebo som nechcela milovať. A je ťažké pochopiť chorú hlavu.

A hlavne choré srdce.