Ale to by nebol on, keby nešiel za mnou. Vedela som, že tam je, no nechcela som zastaviť. Bežala som ďalej a dúfala, že sa mu nepodarí ma zastaviť.

Mala som toho teraz v hlave dosť.

,,Prečo si tu? Mal by si ísť teraz za ňou a ospravedlňovať sa jej, až kým..." začala som, keď som toho mala dosť.

,,Ona je v pohode.. Ale ty nie si."

Pristúpil bližšie a donútil ma sa mu pozrieť do jeho sakramentsky úžasných očí.

,,Nepozeraj sa tak na mňa."

,,Neviem, čo odo mňa chceš." ignoroval moje prosby a čakal na odpoveď.

Pohľadom sa doslova vpíjal do mojich očí.

,,Neviem to ani ja. Nechcem nič. Teraz chcem byť sama, dobre? Tak... choď za ňou a jednoducho buď s ňou, lebo tak to má byť!" zakričala som a snažila sa vyhýbať jeho pohľadu.

,,Práve vtedy, keď chceš byť sama, tak nemáš byť. Je to najhoršie. A ja sľubujem, že ťa samú teraz nenechám."

,,Ty to nechápeš. Nevieš, čo sa deje, a..."

,,Nemusím to vedieť. Chcem byť teraz len tvoja opora." prerušil ma.

Prečo, do posratej rite, nič nechápe?

,,Škoda, že ja potrebujem niečo viac." zamumlala som, načo sa zamračil.

Keby bolo všetko také jednoduché ako vo filmoch. Lenže tu sme neboli vo filme. Stála pred nami veľká prekážka. A nebola to len Sara. Nešlo len o lásku, ktorá z mojej strany priam pršala. Ani neviem, o čo išlo.

Prečo som nič nechápala?

,,Povedz mi to už. Čo sa deje? A nevrav, že nič, lebo to vidím. Nejde len o to, čo povedala a čo ti tým pripomenula, že? Je v tom niečo viac?" uisťoval sa a pritom ma držal za ruky, aby som nemala šancu na únik.

,,Nechcem sa o tom rozprávať, Thomas. Teraz nie." plakala som.

Áno, plakala som, pred ním. Doteraz som sa pred ním ako - tak držala, ale nevydržalo to naveky.

Ubližoval mi už len tým, že tu bol. Áno, možno práve to by ma malo upokojiť, ale nie.

Všetko vidíme inak ako ostatní.

,,Dobre. Všetko, aby ti bolo lepšie."

,,Na čo sa to teraz hráme?" uchechtla som sa a následne sa od neho odlepila.

,,Chceš vedieť, čo mi je? Tak ja ti to poviem. Môj život nikdy nebol ľahký, ale na to sa teraz sťažovať nebudem, lebo nikto ho nemá ľahký. Začalo sa to hroznou rodinou, hroznou kamarátkou a tým, že môj prvý frajer ma podviedol a odvtedy na seba neupútavam veľa pozornosti. Ale potom si prišiel ty. Ten, čo ma nazýval štetkou a tiež mu nejaká štetka ublížila. Mohla by som povedať, že sme rovnakí, ale nie sme..." rozhovorila som sa, aj keď som pred chvíľou vravela, že to nechcem rozoberať. Utierala som si slzy a pritom pozerala na jeho kamenný výraz.

,,Keď si vtedy uveril jej a nie mne, áno, ublížilo mi to, ale to nebolo nič, čo by som nezvládla. Lebo som na také veci zvyknutá. Ale teraz, keď..." Nadýchla som sa, lebo som veľmi ťažko dýchala, čoho si všimol aj on.

,,Hej, hej.. Pokoj, dobre? Upokoj sa."

,,Nikdy som si nemyslela, že si priznám to, že som začala milovať. Že to vôbec ešte dokážem, lebo to nie je so mnou ľahké." povedala som, aby som dokončila môj prejav.

Netrebalo mu viac hovoriť.

Vedel, že som myslela jeho.

Vedel to.

Vedel ako sa teraz cítim.

Ale ja som nevedela ako sa teraz cíti on.

,,Keď som ťa vtedy nazval chybou, klamal som." ozval sa, ,,Nebola si chyba. Nikdy ani nebudeš."

,,Tieto reči si nechaj. Nejdem sa zabiť."

,,Aj keby si chcela, nedovolil by som ti to."

Súcitne sa usmial a prišiel ku mne bližšie, aby ma mohol objať.

Neprotestovala som, veď prečo?

Práve teraz som to najviac potrebovala.

,,Dobre. Len dýchaj. Len dýchaj, poklad." upokojoval ma a v pravidelných intervaloch ma hladil.

A ja som dýchala. Presne ako to chcel.

,,Nikdy. Nikdy. Nikdy ti to nedovolím. Nie bezo mňa."

Smutne som sa zasmiala.

Viete, ten smiech, keď plačete a niekto niečo povie alebo urobí a vy sa zasmejete. Je to smutný úsmev?

Povedala by som, že ten najvzácnejší.

Lebo presne toho človeka, ktorý ho vyvolá, by ste si mali vážiť.

,,Ja ťa milujem tiež, ty rebelka." prehovoril.

Alebo sa mi to len zdalo?

A zdal sa mi aj ten zvláštny pocit?

Prosím, len nech sa teraz nezobudím v nemocnici.