,,Vôbec by som ťa netipoval na tento typ." poznamenal.

,,To asi pre to, lebo súdiš ľudí len z prvého dojmu."

,,Dobre, už prestaň. Možno som sa mýlil, ale ospravedlňovať sa ti nebudem." prekrútil očami a pozrel sa moje dielo, ktoré som namaľovala už veľmi dávno.

,,To od teba ani nečakám."

Uškrnul sa a prišiel bližšie ku stene. Bolo tam viac výtvorov, na ktoré sa mohol pozerať.

,,Tento bol môj úplne prvý." poukázala som na obraz ruže a s textom Everything is lie. Písala som to vtedy, keď som na tom s mojou psychikou bola ešte blbšie ako teraz.

Áno, dá sa to.

Mala som nervy na matku a aj otca. A k tomu sa pridala aj bolesť zo zlomeného srdiečka.

,,Vieš, každý sa bojí zlomeného srdca a preto sa pred ľuďmi chráni, aby im nemohli ublížiť. Ale moje srdce bolo už toľkokrát zlomené, že sa pred tým už ani nebránim." zdôverila som sa mu.

Neviem, prečo som to urobila a ani som nemala nejaký pocit, že musím, len som to tak vypustila. Možno je vážne lepšie sa zdôveriť cudzincom.

Ostal ticho. Možno premýšľal alebo len nevedel, čo povedať.

Predsa len, bola som úplne cudzie dievča.

,,Naučíš ma alebo načo si ma sem zobrala?" uchechtol sa.

Nevyzeral, že sa o to veľmi zaujíma, ale predsa to chcel vyskúšať.

,,Tu nie je nič, čo ťa učiť. Tu sa máš viesť svojimi skurvenými pocitmi."

Zasmial sa, až sa mi nechcelo veriť. Nemyslela som, že je ten typ, čo sa rad smeje. Skôr ten, čo zrazu berie všetko vážne a ľudí odháňa už len tým, aký odmeraný je. Fakt sa zasmial?

Dala som mu sprej do ruky a on najprv nevedel, čo chcel kresliť, no potom začal niečo písať. Pozerala som sa na jeho plynulé ťahy a skoro by som si ho pomýlila s nejakým absolútnym profesionálom.

Fucking "life".

Usmiala som sa nad jeho vytvorom a zobrala mu sprej z ruky a ešte trochu to upravila.

Fucking "life". Or death?

,,Tak to je to lepšie." uznal a ešte chvíľu sa na to pozeral, no potom sa otočil a asi sa chystal ísť preč.

Asi táto chvíľa pominula.

,,Neber toto celé ako začiatok nejakého kamarátstva. Robil som to celé len z povinnosti." nasadil svoj tvrdý imidž.

,,Neboj, budem teraz za tebou chodiť každý deň, aby sme si to zopakovali. O, a nezabudnem ťa pozvať na rande." ironicky som mu potvrdila, na čo len pokrútil hlavou.

,,To dúfam." odsekol znova a odišiel.

Asi ani nie je typ na povedanie obyčajného "čau".

Dala som si kapucňu na hlavu a začala bežať. Nechcela som ho dobehnúť, len prevetrať si hlavu. Stále som musela myslieť na to jeho večné skrývanie sa a odmeraný prístup. Ako sa snaží nikdy sa neusmievať. No dneska sa mu nepodarilo udržať tento jeho "look". Aj keď ho vôbec nepoznám, dokonca ani jeho posraté meno, ale mali sme toho spoločného veľa.

Mohli by z nás byť perfektní kamaráti.

A presne to som mala v pláne.

Donútiť ho, aby sa zo mnou kamarátil.

On bol presne ten skurvený človek, ktorého som hľadala.

Odmeraný, ale nebezpečný.

Človek, pri ktorom budem mať dosť toho adrenalínu.

Mikinový chlapec.

Možno mi len drbalo v bedni a potrebovala som svoje lieky, ale stála som si za tým.

Chcem ho spoznať a možno, aby on spoznal mňa.