,,Naomi!" zakričal na mňa niekto, keď som vyšla von z nemocnice. Skoro som ho nepočula, lebo som už mala naštartovanú motorku, ale keďže ku mne začal bežať, nemohla som ho nevidieť.

,,Čo tu, do posratej chmary, robíš?" náladovo som sa ho spýtala.

,,Čakal som na teba. Si v poriadku? Je tvoj brat v poriadku?"

,,Prestaň sa tu hrať, že ti na mne záleží." odbila som ho ako zvon a dala si naspäť prilbu na hlavu.

Nevedela som, prečo som taká, no ani som v tejto chvíli dôvod nepotrebovala. Chcela som mať jednoducho pokoj. Aspoň v tento deň.

,,Keby mi na tebe nezáležalo, nešiel by som sem."

,,Tak čo odo mňa chceš?" spýtala som sa.

Áno, trebalo sa ho to spýtať na rovinu. V tomto posratom svete som nevedela ani ja, čo chcem, ale nevedel to ani on.

,,Čo by som mal? Chcem teba." odpovedal nechápajúc mojej myšlienke. Ani ja som jej nechápala.

Len škoda, že to nemyslel inak.

Ostalo ticho. Podišiel ku mne a pomaly mi dal dole prilbu. Pozerala som sa naňho a snažila sa prestať myslieť na to, ako včera vyzeral v tú noc.

Lebo ma to rozrušovalo.

Do psej riti, a ako.

Začal mu zvoniť telefón, a keď ho vybral z vrecka, aj ja som mohla vidieť Sarine meno. Prekrútila som očami a vzdialila sa od jeho blízkosti.

Vyzeralo to, akoby ho sledovala a teraz videla, že sa k niečomu schyľovalo, tak zavolala, aby to stopla.

Len škoda, že včera nezavolala.

Čo ma prekvapilo, bolo to, že jej hovor neprijal. Dal si mobil do vrecka a znovu sa na mňa otočil.

,,Tak čo?"

Zdvihla som hlavu hore, aby som sa naňho mohla pozrieť a pritom sa nechápavo tváriť. Dal mi ruku na líce a začal ma len tak bezdôvodne hladiť.

Pýtam sa, kde to sme?

,,O čo ti ide?"

,,O nič. Čo by malo?"

Usmial sa a mne v tej chvíli pripadal ako zdrogovaný. Kde je Thomas?

Čo keď je toto nejaká preoblečená Sara, ktorá sa ma snaží zabiť?

Zahrešila som a pritiahla si ho za bundu ku mne bližšie, aby som ho zas mohla pobozkať. Najprv sa nechal, aj ma chytil za zadok, no potom sa odtiahol.

,,Toto nie."

,,Aha... Takže nie." Kúsla som si do pery, aby som nespustila žiadne nadávky, lebo to som vážne nechcela. Nepotrebujem sa nikomu doprosovať.

Mierne som ho drgla, aby mi išiel z cesty a teraz si tú prilbu naozaj dala.

,,Naomi, mám predsa Saru." snažil sa to záchraniť.

,,Máš Saru? Tak to ti poviem, že si riadna štetka."

Chvíľu bol ticho, ale potom sa začal smiať. Áno, ja stále musím povedať nejaký blud.

,,Nie som žiadna hračka, ktorá ti dovolí prerušiť hranice len vtedy, keď sa ti to bude zdať hodné." nahnevala som sa a veru že som mala dôvod.

,,To znamená, žeby si chcela prerušiť hranice častejšie." začal s tou jeho hrou a šibnutým úsmevom.

Nie teraz.

,,Nemám na toto náladu."

,,Dobre, ja viem, prepáč... Nemal som to robiť. Je to iba moja chyba a k tomu som ťa len využil. Vlastne som urobil presne tú istú chybu, čo ona."

Takže áno. Bola to len chyba. Jedna posratá chyba.

Možno som ja tá chyba.

,,Vieš čo, Thomas? Práve ja som urobila tú najhoršiu chybu. Nemala som sa vyspať s niekým, kto to robil len preto, aby to oplatil svojej skurvenej frajerke!" zakričala som z celého hrdla a stretla sa s jeho zvláštnym pohľadom.

,,Ja.. tomu nerozumiem. Čo.." začal opatrne s náznakom ospravedlnenia.

Prečo to, kurva, robí?

,,Veľa veciam nerozumieme. A veľa ľudom nerozumieme tiež, Thomas." dokončila som a hneď začala ignorovať jeho volanie môjho mena. 

Už toho mám dosť.

Už zas.