Hodiny. Jediná vec,ktorá ma zaujala počas celého dňa. Ich tiché tikanie a pomalé posúvanie ručičiek. Nikdy nešiel čas tak pomaly. Upriamila som nachvíľu pozornosť na profesorku chémie,ktorá krvopotne vysvetľovala teóriu k pokusu na ďalšiu hodinu. Snažila som sa celý deň vyhýbať ostatným,ktorý boli plný otrvných otázok typu,aké boli prázniny,alebo ako sa mám. Našťastie úspešne. Hneď, ako sa rozoznel zvonček po triede som natešene vzala svoje veci a vyletela som von.

Zastavila som sa pred vchodom zo školy a poobzerala som sa po školskom dvore. Napravo som zbadala nižší betónový múr. Prešla som k nemu a sadla som si pozdĺž. Oprela som sa o stenu budovy,od ktorej bol múr stavaný a povzdychla som si. Okolo chodili študenti,ktorí si užívali prvé dni strávené opäť s kamarátmi. Ich prenikavý smiech sa ozýval cez celý dvor. Stromy nazbierali odtiene červenohnedej a chladný vietor strapatil moje vlasy. Vytiahla som z batohu zošit a opäť som začala písať.

3.9.2019

Drahý denník,

je tu opäť jeseň. Všetci sú tak šťastný,že sú tu,a ja mám zrazu pocit,že tu viac nepatrím. Všetko, čo som si myslela,že tvorí môj svet ma zrazu nerobí šťastnou. Vysnívaná škola,kamaráti. Jediné, čo by ma spravilo šťastnou je Harry. Ale on tu nie je. Prečo tu nemôže byť ? Zrazu by ma spravilo šťastnou,aj keby mi prišiel povedať, že ma nenávidí. Len aby som počula jeho hlas a videla jeho tvár. Bolí ma,že tu nie je. No na vine som ja. Nemala som nikdy dovoliť,aby som sa do neho zamilovala.

Prešla som si špičkou jazyka po vrchnej pere a ťažko som prehĺtla. Horúce slzy stiekli po mojej tvári,no ja som ich nedokázala zastaviť. Neviem prečo. Neviem,prečo sa mi to musí diať. Naštavane som zhodila zošit na zem a tvár som si skryla do dlaní. Nedokázala som už ďalej takto žiť. Dokážem sa s tým zmieriť ? No musím tu byť. Aspoň pre moju mamku. Ona pri mne stála,keď nás otec opustil. Starala sa o mňa,kým on sa na mňa vykašľal. Poutierala som si tvár a zodvihla som zošit zo zeme. Odložila som ho a zhlboka som sa nadýchla. Musím sa posunúť. Musím sa snažiť vrátiť sa späť.

*****

Zatlačila som do dverí a vošla som dnu. Ako vždy,je to tu plné. Ľudia si vždy radi zájdu na šálku kávy. Ani u mňa to nie je inak. Prešla som k pultu, za ktorým stál pre mňa známy blonďavý chlapec,ktorý práve niečo pripravoval. Pousmiala som sa a sadla som si za pult. Bola som rada,že ho opäť vidím.

,,Dobrý deň,čo...,"otočil sa,no zasekol sa,keď ma zbadal, ,,Abby?"

,,Ahoj Ian."povedala som šťastne a on hneď prešiel okolo pultu a objal ma.

,,Čakal som,kedy sa tu objavíš. Dáš si kávu ?"ponúkol zdvorilo a venoval mi úsmev.

,,Rada."povedala som a on sa hneď pustil do prípravy.

,,Tak,aké boli prázdniny ?"spýtal sa a nedočkavo čakal na moju odpoveď. Prečo ľudia v poslednom čase zbožňuú túto otázku ?

,,Nič moc,no nemôžem sa ani sťažovať. Boli sme v aquaparku, stanovať,a tak. Ale ako vždy,otec neprejavil žiadny väčší záujem,ako vždy."povedala som pravdivo. On ma pozorne počúval a po chvíli sa ku mne dostala šálka viedenskej kávy. Spokojne som zamrmlala a napila som si zo šálky.

,,Viem,že tú miluješ. Takže,ako ti môžem pomôcť ?"spýtal sa a ja som sa pousmiala.

,,Veď ty vieš ako. Máte nejaké voľné miesto ?"povedala som k veci a pozrela som sa do jeho belasomodrých očí.

,,No...keďže som skvelý kamarát,ktorý na teba myslel,tak som ti podržal miesto. Mali sme tu brigádničku,no pokojne od zajtra môžeš začať. Odkážem to šéfke. Vieš,že má pre mňa slabosť."povedal a ja som sa zasmiala.

,,Ďakujem Ian. Hádam ti to raz budem môcť oplatiť."povedala som a on mi chytil ruku do dlaní.

,,To je v poriadku. Pre teba všetko." povedal a ja som mu venovala úsmev. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel on. Opäť. Aj keď na mojej tvári prevládal úsmev,vo mne bojovali rôzne pocity. Vedela som,že už nepatrím do jeho života. Kučeravý chlapec si sadol k jednému zo zadných stolov a ja som začala uvažovať. Mám ho ísť pozdraviť ?

,,Hneď som späť."povedal Ian a ja som prikývla. Určite na niekoho čaká. Počkám si. Po pár minútach sa otvorili dvere a mne sa nechcelo veriť,koho tam vidím. Niall. Samozrejme,že si to namieril k Harryho stolu. Po chvíli sa vrátil Ian a ja som vedela,že musím odísť,kým si ma jeden z nich všimne.

,,Nehnevaj sa Ian,ale musím už ísť. Vidíme sa zajtra."povedala som a vzala som si kabelku.

,,Fajn. Tak ahoj."povedal s úsmevom a ja som vyšla von. Zrazu mi hlavou prešla myšlienka,že tu môžem na nich počkať a uvidieť ho ešte. Šla som za roh kaviarne a čakala som. Trvalo asi hodinu,kým konečne vychádzali. Vonku sa už zotmelo a parkovisko bolo prázdne,takže som mohla počuť ich rozhovor.

,,Rád som ťa videl Niall."povedal chrapľavý hlas.

,,Aj ja teba."povedal Niall s jeho typickým prízvukom. Potom som počula už len buchot dvier na aute. Vyšla som spoza rohu,kde ešte stál Niall a kýval Harrymu. Prešla som pomaly k nemu. Ani neviem,čo ma to napadlo.

,,Ahoj."pípla som a on sa prekvapene pozrel na mňa.

,,Ahoj Abbs. Čo tu robíš ?"spýtal sa zmätene a poškrabal sa na zatýlku.

,,Bola som sa opýtať na prácu. Takže, odkedy chodíš so Stylesom na kávu ?" opýtala som sa,pričom som prešľapovala z jednej nohy na druhú.

,,Sledovala si ma ?"spýtal sa vyšším slovom a jeho pohľad ma prepichoval.

,,Ja...pch...nie."povedala som a obzrela som sa okolo.

,,Čo ťa prekvapuje Abby ? Veď sme len starý priatelia,ktorý sa po dlhšom čase stretli."vysvetlil a prešiel si rukou cez vlasy.

,,Ako sa má ? Nepýtal sa na mňa ?" spýtala som sa a on mi venoval divnú grimasu.

,,Počúvaš sa vôbec ?"spýtal sa a ja som naštvane prišla bližšie k nemu a pevne som ho chytila za tričko.

,,Neodpovedal si mi. Pýtal sa na mňa ?"spýtala som sa a on na mňa vystrašene hľadel.

,,Abby,čo sa to s tebou deje ? Správaš sa ako psychopat ! Odkedy si sa vrátila si ním posadnutá a ako vidím,tak ti z toho šibe."povedal a ja som pustila jeho tričko a urobila krok dozadu.

,,Možno som psychopat ! Ale len preto,lebo som sa vzdala niekoho, koho som mala naozaj rada," povedala som a vtedy som si uvedomila,čo som spravila, ,,Prepáč mi to Niall."

,,V pohode. Má sa dobre."odsekol a otočila sa na odchod.

,,Počkaj Niall."zvolala som,keď moje telo ovládla horúčava a obsah môjho žalúdka skončil na ceste. Niall hneď pribehol ku mne a odhrnul mi vlasy.

,,Abbs ! Si v poriadku ?  Kedy si naposledy niečo jedla ?"spýtal sa starostlivo a podal mi balíček z vreckovkami. Poutierala som sa a on mi hladil chrbát.

,,Ja ani neviem,asi ráno. Ale budem v poriadku."povedala som a on prikývol.

,,Fajn,zaveziem ťa domov."povedal a ja som prikývla. Pomaly som prešla k autu a nastúpila som. Počas cesty som len potichu sedela. Nevedela som,čo povedať. Hanbila som sa za to,čo som spravila. Niall za to nemohol. Zároveň som si vážila,že sa mi neotočil chrbtom. Po chvíli sme zastavili pri mojej bytovke.

,,Abby. Chcem,aby si vedela,že som tu pre teba a môžme byť v tom spolu. Rád ti pomôžem."povedal tichým hlasom a jeho belasomodré oči hľadeli na mňa.

,,Ďakujem Niall. Vážim si to,ale zvládnem to aj sama,len potrebujem čas."povedala som a on chápavo prikývol.

,,Dobre,ale keby si čokoľvek potrebovala,stačí zavolať."povedal a ja som mu venovala úsmev. Bolo to od neho milé. Naklonila som sa k nemu a objala som ho.

,,Ďakujem Niall. Dobrú noc."pošepla som a vystúpila som z auta.

,,Dobrú noc."

~~~~~~

Ahojte :)

A je tu nová časť. Dúfam,že sa páčila. Čo si myslíte ? Ako to dopadne s Abby ? Trošku sa to zamotáva ;). Budem vďačná za všetky vaše názory. Ďakujem všetkým,ktorý čítate tento príbeh a podporujete ma (To by som nebola ja,keby som to tu nenapísala :D,ale naozaj si to vážim). Ste naozaj skvelý ❤️

I love u all 💞
Lia 🖤🖤🖤