Ahojte, kamaráti. Vítam vás pri ďalšom roastede. Letné prázdniny stále pokračujú, takže dúfam, že si užívate a oddychujete. Ja svoj voľný čas tiež využívam v plnom prúde. Preto tu mám ďalšiu recenziu za asi dva týždne.  Dneska tu máme knihu Vládcovia juhu I.: Ortieľ od Vealerius . Takže sa ideme pozrieť na zúbok.

Začneme teda coverom a anotáciou.

Cover pomerne fajn a pekný, len pre mňa príliš tmavý. Pre slepých ľudí, ako som ja, treba s čiernou kombinovať trošku svetlejšie farby, keď už teda chceme na coveri použiť čiernu. Ale aspoň názov príbehu vidím celkom dobre a to meno George Collins vidím tiež. Pri tom mene mi jemne vyskočili malé otázniky. Je to akože ozajstné meno autora alebo to má nejaké spojitosť s tým dejom? Lebo pseudonym autora tam nie je, takže...

Pokračujeme anotáciou. Tá nám niečo z diela odkrýva, no ja sa neviem rozhodnúť, či je to už priveľa informácií, alebo nie. Myslím si, že by ich mohlo byť o niečo menej, ale zase na druhú stranu, určite to bude mať nejaký väčší lore a toto asi budú len také omrvinky. Čiže som tak 50 na 50.

Víta nás veľmi dobrý prológ, ktorý nás hádže rovno do deja, ale zároveň vysvetľuje momentálnu situáciu daného kráľovstva. Čiže nám dáva čas si uvedomiť, čo sa v príbehu deje a nehádže na nás hneď všetky možné informácie, a zároveň nečaká na jednom mieste. Atmosféra je tiež super. Síce je dneska slnečno a cez okno mi tu svieti slnko, ale tú pochmúrnu náladu cítim až sem. Za toto dávam autorovi pochválne pacičky po pliecku a dúfam, že takto dobre zvládnutá atmosféra bude pokračovať aj po celý príbeh. 

Na začiatok by som možno aj odporučila autorovi skúsiť urobiť nejaký možno mapu alebo nejaký rodokmeň. Alebo asi radšej tú mapu, lebo neviem si úplne, ako by niekto urobil rodokmeň všetkých kráľovstiev. Akože určite by sa to dalo nejak zlátať, ale mapa je určite v tomto prípade jednoduchšia. Lebo kniha je fantasy a čo by bolo fantasy bez dlhých a zložitých mien a pomenovaní, všakže? Tak keby autor nejako spatlal mapu, alebo by ju dal urobiť nejakému grafikovi, tak by to bolo celkom fajn. Lebo čítať tieto názvy kráľovstiev je celkom pain na začiatku. Potom na konci príbehu sa to buď naučím prečítať aspoň trochu, alebo si na to vymyslím vlastné pomenovanie. Nechcem byť zlá, ale pri mojom probléme s normálnymi menami, je tá druhá možnosť oveľa pravdepodobnejšia. 

Vráťme sa späť k deju. Mesto Rossenburg sa ocitá pod okupáciou. Nastávajú pre nich veľmi zlé a ťažké časy, ktoré logicky zapríčinia to, že sa ľudia búria a žiadajú o pomoc lorda Halona Nextroya. Ten ma na starosti toto mesto a je to v našom ponímaní niečo ako primátor alebo župan. Nextroy, ako dobrý primátor, sa chce postarať o svojich obyvateľov, preto sa trošku vzbúri proti vojakom z kráľovstva Azincouru a presunú ho na čas do hlavného mesta. Tam prebehne menšia konferencia, na ktorej sa pokúsi niekoľko "županov" dohodnúť čo a ako ďalej. 

Akože nechcem nič, ale pomer času, ktorý strávil Nextroy cestovaním, sa vôbec nedá porovnať s časom, ktorý strávil na tej konferencií. Nechcem byť zlá, ale na tej konferencií bol asi tak, že pol hodinu maximálne a aj to sa mi zdá veľa. Podľa opisov si viem prepočítať, že tam cestoval aj tých desať hodín, ak nie pár dní. Chvála Bohu ho nechali aspoň prespať v tom hrade na pár nocí dokým sa všetko neporieši, lebo naozaj neviem, čo by chudák robil, keby musel zase niekde začať cestovať. To je inak podobne ako so slovenskými úradmi. Vyčkáte si tam hodinovú radu na to, aby vám paní za okienkom dala pečiatku a dýchla do tváre cigaretový dym a môžete ísť domov. 

Keďže je obdobie po Druhej kontinentálnej vojne, tak vládne všade chaos, a vo väčšine miest hladomor a chudoba. A nie, zapálenie si jednej cigarety to nevyrieši. Kráľovstvo Naragothid padlo a takýchto konferencií sa, samozrejme, usporiada viacej. Nextroy a ďalší primátori z tohto kráľovstva sa snažia bojovať za svoje kráľovstvo. Ale veľmi sa im to nedarí, keďže iné národy ich nemajú veľmi radi, lebo práve kráľovstvo Naragothid je známejšie tým, že sú skôr barbarský a agresívnejší. Preto majú ich primátori pri sebe prísnu stráž, ktorá by síce mali dávať na nich pozor. Ale každý vie, že ich chcú iba kontrolovať. Keď si to tak zoberiete, tak to trošku pripomína Štúrovcov. Len týchto asi 5 a nepíšu básne. 

Primátorom Naragothidu  nepomáha ani to, že ich kráľ sa, v podstate, tiež vzdal a už nechce za svoje kráľovstvo bojovať. Taktiež do hradu preložili nového kapitána armády, ktorý je asi desaťkrát horší ako ten, čo tam bol doteraz, a vyslovene neznáša Naragothidských ľudí, čiže Nextroy a ostatní sa majú po chlebe.

Nextroy s primátormi zase cestuje niekam inam na nejakú väčšiu konferenciu a tu nám jeden z tých "primátorov" (ja viem, že sa tomu povie inak, ale čo už so mnou, toto sa mi páči viac) - Kalan, ukáže svoju superschopnosť. Pri ňom nikdy neviete, ako sa cíti, lebo z jeho tváre to vôbec nejde vyčítať. Tu vám pripnem jedno memko, ktoré mi napadlo.  

Na ďalšiu konferenciu prišli do mesta, ktoré je na púšti a, logicky, žijú tam aj púštny ľudia. Samozrejmosťou je aj veľké horúčavy, veľa piesku, horúci vietor a ostré slnko. Takto sa asi tvárili tí Naragothidský primátori, keď vystúpili z kočov: 

V knihe sa prelínajú aj niekoľko pohľadov niektorých postáv, čiže tam máme aj kúsok záberov z boja, kúsok z vyjednávania a kúsok zase z niečoho iného. Nie je to také monotónne, takže super. Ja osobne som tam čakala trošku viac toho boja a takých viac akčných scén, hlavne z pohľadu Nextroya, ale nevadí. Z jeho pohľadu sme mohli vidieť skôr také politické záležitosti.

Avšak ako sa príbeh blížil ku koncu, tak sa skvelá atmosféra vôbec nevytrácala. Práve naopak, ešte viac sa zväčšovala a skončila sa to najviac epickým záverom, aký som kedy na wattpade čítala. Ale teraz to myslím naozaj vážne. Najskôr som si myslela, že ma to nebude baviť, keďže to  v prvej polovici príbehu bolo také skôr politické a bolo to také, že: posedenie pri čajíku, chránenie si čajíku v izbičke, potom cesta do ďalšieho mesta, veľké posedenie pri čajíku a tak. Ale nakoniec sa to ukázalo, že príbeh nesklame a mňa to presvedčilo, že pikniky s ostatnými primátormi sú naozaj dôležité.  

Najväčšie prekvapenie na koniec pre mňa bolo to, že autor má mapu urobenú. Dokonca dve! Jedna je mapa Naragonthidu a druhá celého kontinentu a je k ním aj opis, aby ste vedeli, čo je kde a ako. A bolo to prekvapenie na koniec, pretože tie mapy boli na konci príbehu v samostatnej kapitole. Len ja som bola nevšímavá a všimla som si to až keď som bola pár kapitol pred koncom príbehu. Tu by som povedala autor jedno ironické a jedno neironické super. To neironické super je za to, že aspoň ja a čitatelia budeme mať prehľad o krajinách. To ironické super je za to, že to autor mohol dať na začiatok príbehu. Ja nie som veľmi za takéto predstavovanie na začiatok, to možno pár ľudí už vie, ale keď ide o takéto zložitejšie veci, ako sú národy, kráľovstvá, krajiny, tak je to pri skôr vítané. Kebyže tam autor už predstavuje postavy, tak je to úplne iné.  

Akože autor nám pripojil k tým mapám, ako vyzerajú niektoré postavy z príbehu. Z jednej strany som proti tomu trošku, lebo ja si chcem predstaviť  postavy sama a moje predstavy sa často odlišujú od nejakých predstáv autora napríklad. A potom, keď vidím tie postavy, tak mám zlý  pocit, že si to predstavujem zle. Ale dávam autorovi menšie plus za to, že to dal až na koniec. 

Tentoraz nebudem mať menové okienko, lebo som bola rada, že som dokázala tie mená a názvy vedela prečítať, nie si z nich ešte robiť srandu. Takže tak.

Sme teda skoro na konci recenzie a nasleduje môj celkový názor. Gramatika celkom super. Občas len malé preklepy. Trošku ma iritovalo, že tam bolo zo začiatku až priveľa čiarok. Väčšina ani veľmi nesedela tam, kde mala. Áno, ak autor chcel mať takú tú "melódiu" viet, kedy proste význam vety je buď trošičku iný, ale len chcel viac vystupňovať tú atmosféru, tak to bolo fajn. No keď tam už boli tri čiarky navyše, tak to už nerobilo dobrý dojem. Väčšinou boli čiarky pred slovom ako, pričom ako bolo v zmysle porovnávania, vtedy sa čiarka nedáva. Alebo pred spojkou a, kedy si to fakt asi nevyžadoval ten dej alebo význam vety.

Potom často sa tam opakovalo, že na konci vety boli dve bodky. Ja som najskôr nevedela, či to je dáky preklep alebo čo. Ale po asi päťdesiatom takomto výjave a po asi šiestich kapitolách mi napadlo, že by to malo byť niečo ako tri bodky na konci vety. A asi to aj malo byť niečo také. Ja som z toho ostala mierne zmätená, pretože by sa mali písať tri. Píšu sa tri. Alebo aspoň ja o tom viem, že by sa mali tri písať. Tu vidíte, že amount of dots on the end of sentence matters. Jedin, sorry, ľudia, za anglicizmy, už som ako Suggar Denny. Ale ja sa aspoň nerozpínam kilami, ale slovami.

Potom častejšie som videla preklepy pri písaní priamej reči. Často, keď bola na konci priamej reči čiarka, tak tá uvádzacia veta začínala veľkým písmenom. Alebo naopak. Že bola bodka a malé písmenko na začiatku uvádzacej vety. Taktiež, keď bola uvádzacia veta v strede priamej reči, tak tá druhá časť priamej reči občas začínala s veľkým písmenom, aj keď uvádzacia veta končila čiarkou. 

Dám príklad. Takto to občas bolo napísané:

,,Ahoj," povedalo dievča, ,,Volám sa Jozefínka."

A píše sa takto: 

,,Ahoj," povedalo dievča, ,,volám sa Jozefínka."

Ku gramatike asi všetko. Presunieme sa zase ďalej, tentoraz k opisom. Tie by som napríklad chcela pochváliť. Boli fakt dobré a prelínali sa tam aj myšlienky hlavnej postavy, čo bolo fajn, lebo to autor dobre zvládol a mal to v dobrej harmónií, že som z toho nemala mišung. No možno by som odporučila občas pridať opisy pomedzi rozhovory. Také tie obyčajné pohyby telom, mimika tváre a takéto minimálne veci. Niekedy mi to tam chýbalo. Ale inak naozaj super.

Celkovo na mňa príbeh urobil veľmi dobrý, priam skvelý. Tento príbeh je presne ten príklad, kedy príbeh nemá poriadne ani tisíc videní a je to jeden z najlepších príbehov, ktoré som na wattpade čítala. Keď som premýšľala, do ktorej kategórie tento príbeh dať, tak to bolo trošku také nerozhodné. Bolo mi však jasné, že to bude patriť do jednej z dvoch najvyšších kategórií. Boli tam ešte nejaké chyby, ale urobilo to fakt dobrý dojem a boli to len také maličké chyby. Po trošku dlhšom uvažovaní som sa rozhodla, že to dám do tej najvyššej kategórie - BOOK SIGMA. Akože neviem ako vy, ale ja v tom vidím veľkú nádej a je to naozaj dobré. Takéto príbehy by mali mať oveľa viac pozornosti, lebo autor určite má veľmi dobrý brainstorming o tej téme, čo píše, a nemá plot holes, ktoré mu iba hádžu kopú jamu pod nohami. 

Okej. Autorovi ponúkam možnosť rozhovoru a tu dávam memko, ktoré vyjadruje moje pocity. 

Dúfam, že sa vám recenzia páčila. Užívajte prázdniny a oddychujte. Majte sa, kamaráti!

Upozornenia: 

° V roastede sa môžu nejaké spoilery, preto si radšej knihu najskôr prečítajte