Ahojte, kamaráti. Vitajte pri novom roastede. Leto je už v plnom prúde a skončil školský rok. Čiže dúfam, že tieto prázdniny si užijete poriadne. Je začiatok letných prázdnin, preto aj mňa teraz čaká nejaká tá dovolenka a tábor, trošku aj tá brigádka, takže je možné, že nevyjde roasted dlhšie. Ale myslím si, že teraz budem mať voľného času viac ako cez školu, takže to nebude problém. Teraz sa vám pokúsim vydať roastedy na knihy, ktoré majú kratší dej, menej kapitol atď. Aby zase aj autori, ktorí ma požiadali o roasted, nečakali tak dlho, a zároveň, aby ste aj vy čitatelia mali čo čítať.

Takže to nejdem nejak obkecávať, aj keď ja veľmi rada obkecávam. Ideme na to.

Dneska tu máme knihu s názvom Hikari od nabixmione. Začneme coverom a anotáciou ako zvyčajne.

Cover teda pre mňa celkom v pohode. Prevládajú dve farby, ktoré sa k sebe hodia a nie je to také, že by to strašne bilo do očí a ani to nie je také nevýrazné. Je to v takej harmónií a to je asi hlavné. Čiže super. Pekne vidím všetko, čo tam je. Aj dáku postavu, aj dáku horu v pozadí, aj tie lampióny, aj názov príbehu. No až po nasadení okuliarov a zapnutí počítača som uvidela pseudonym autorky. To by som asi jediné tak nejako zvýraznila. Lebo viete, keď niekto bude chcieť kopírovať váš príbeh, tak na coveri to máte napísané modré na bielom, že to je vaše. V tomto prípade oranžové na čiernom. Takže tak. Chráňte si svoje diela. A inak mám silný pocit, že tie lampióny budú veľmi podstatné v príbehu. Neviem prečo, ale mám.

Okej, teraz ideme k anotácií, ktorý nám už akosi potvrdil, že sa dej bude odohrávať v Japonsku. To nám už trošku povedal aj cover. Pre mňa anotácia celkom fajn. Asi len trošku pridlhá a niektoré veci by som aj vystrihla, lebo to už hovoria priveľa. Ako je tá veta: ,,No ona si narozdiel od otca nemieni vziať nejakého nafúkaného Japonca z bohatej rodiny." Tak tú by som spojila s vetou hneď po nej a skrátila by som to trošku. Možno by som to aj vystrihla. A mám otázku presne k tejto vete, ktorú som vypísala. Otec hlavnej hrdinky je gay? Akože ja nie som proti ani nič, ale tak mi to trošku vyznelo, že by si chcel zobrať nejakého toho bohatého Japonca. Viem, že to tak nie je myslené, ale z toho kontextu mi to tak prišlo trošku.

Potom máme ešte dve infošky v anotácií, ale ja som ich z môjho screenshotu vystrihla, pretože neboli až tak podstatné k tomuto rozboru. Ale ak si chcete ísť ich prečítať, tak si môžete ísť, ja vám v tom nezabránim. No aj tak ich tu zmienim, čiže nemusíte míňať svoj čas.

Vraj toto je prvá kniha z nejakej plánovanej trilógie alebo série, takže možno v budúcnosti si urobím recenziu aj na pokračovania. Alebo si ich prečítam vo vlastnom záujme. Ak ma teda kniha zaujme. Autorka ešte spomenula, že autorka nežila v Japonsku a ani nežila v tej dobe, kedy sa dej bude odohrávať, čiže tam môžu byť nejaké nezrovnalosti. Ale vraj si urobila nejaký ten research, takže ja jej odpúšťam. Hneď na začiatok poviem, že ja sa veľmi nevyznám do japonskej kultúry, budeme ma musieť kontrolovať len vy čitatelia, čo o tom niečo viete, aby som nepovedala nejakú blbosť.

Inak gramatika v anotácií je fajn a dúfam, že bude minimálne tak isto dobrá aj počas deju.

Na dej sa presúvame práve teraz. Jeden z prvých vecí, ktoré som si všimla pri otvorení knihy, bola krátkosť kapitol. Akože prvá vec, ktorú som si všimla, boli, samozrejme, písmená a slová, ale tak to je asi jasné. Mňa ako lenivého človeka a človeka, ktorý si chce urobiť prácu, čo najrýchlejšie, to celkom aj potešilo. Na druhej strane je vo mne ten čitateľ, ktorý má rád aj dlhšie kapitoly a nemá rád, keď sa jedna, bezvýznamná vec naťahuje na 5 kapitol. Na tretej strane je vo mne aj ten recenzent, ktorý momentálne chce urobiť čo najviac práce cez prázdniny, aby potom na recenzie ľudia nečakali dlho. Takže by som pokojne dala aj dlhšie kapitoly, niektoré možno spojila dokopy.

V prológu spoznávame hlavnú hrdinku Hoshi, ktorá pochádza z veľmi významnej rodiny. Jej otec je cisár a jeho manželka spoločne s Hoshi žijú v dákom tom paláci. Gramatika v popise neklamala, takže autorka odo mňa dostáva pekné pohladkanie po vláskoch. Ináč by som dávala jednu facku poza každé uško. Zo začiatku sa mi zdalo, že sú tam príliš krátke vety. Také to striedanie dlhých a kratších viet tam tiež trošku nefungovalo, preto som mala jemný problém s čítaním. Potom, som tam našla zátvorky a, kto ma už pozná, tak vie, že ja ich veľmi nemám rada. Po prvé, nevyzerá to esteticky dobre, a po druhé v tomto príbehu v nich boli skôr také, nieže hlúposti, ale zbytočné poznámky alebo doplňujúce vety, ktoré by tam nemuseli byť, alebo by sa mohli prepísať na nejaký krajší opis. Kebyže ich zahliadnem raz v strede príbehu , tak ešte možno nič nepoviem. No takto ma strašiť hneď v prológu? A rovno dvakrát?! Nehoráznosť!

Hneď v prológu som našla jemnú chybu, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou iba preklep. A dokonca je to v zátvorke! Ale zahráme si milionára. O pár riadkov nižšie vám dám screenshot a skúste hádať, čo tam je zle. Je to skôr otázka gramatiky, čiže budú vedieť skôr slovenčinári. Pod screenom bude odpoveď , takže ak chcete hádať, tak si to neprescrollujte hneď tam. Svoje nápady môžete napísať do komentárov.

Chcela som tu dať nejaký vtip alebo nejakú slovnú hračku na ten preklep, ale nič dobré mi nenapadlo, takže späť do temnôt slovenskej teórie gramatiky. Splývanie zo stenami sa trošku nedá. Ale splývanie SO stenami? To je už správna mágia. Lebo sa snažíš splývať s kým, s čím? So stenami. To je inštrumentál. A predložky z a zo sa spájajú s genitívom. Nie je to až taká strašná chyba, za ktorú by som išla dať facku poza každé uško alebo poslala spať. Aj mne sa dakedy ujde. Iba som na to poukázala a chcela si s čitateľmi zahrať milionára.

Menšia vsuvka od veci, ale ku veci. Vonka je konečne pekne a svieti slnko celý deň. Samozrejme, mne napadlo, že idem robiť recenziu vonka a idem si všetko napísať do zošita. Už mám popísaných asi 6 strán svojím satanistickým štýlom písania a to som len na začiatku. To bude celkom sranda písať do počítača. (Aj bola :DDD)

Inak mám otázku pre ľudí, ktorí sa vyznajú do Japonskej kultúry. To kimono, čo nosia sa volá normálne kimono? Či majú pre také slávnostnejšie kimono iný názov? Lebo viem, že pri karate sa to volá kimono. Len či sa to nevolá inak. Určite mi napíšte do komentárov, aspoň budem viac vzdelaná k tejto téme.

V príbehu sa občas nachádzajú aj nejaké japonské výrazy. Našťastie autorka to napísala aj latinkou, čiže som schopná to aspoň prečítať. Dala dokonca aj preklad do našej reči. Kebyže sú tam aj tie japonské hieroglyfy, tak to mi mozog urobí ten windowsácky zvuk, keď vypínate počítač. Také to tudu du dum. Ale zisťujem, že autorka má veľmi podobný štýl, a to dávanie upozornenia a vysvetlivky na koniec kapitoly. Prečo by sme to mali dávať na začiatok alebo rovno k tomu, keď to môžeme dať na koniec, však?

Hlavná hrdinka Hoshi teda zisťuje, že sa bude robiť dáka súťaž, keďže nemá žiadneho súrodenca mužského pokolenia, ktorý by prebral titul cisára. Výherca by teda dostal Hoshi za manželku a celé cisárstvo. Akože ja kebyže som dáky cisár alebo dáky kráľ, tak ja by som si dávala strašný pozor, ktorému sopliakovi to dávam. Si predstavte, že vybudujete silný národ, máte silnú armádu a máte fakt veľkú moc, ale potom to preberie nejaký random týpek, ktorý vám to úplne stratí a všetka tá vaša práca a úsilie padne popolom. No ja by som sa išla odneživiť do minecraftu za to.

Keďže bola doba ako bola, tak Hoshi nemohla povedať nie. Bola to dcéra cisára a musela sekať dobrotu. A ešte bola doba, aká bola. Síce neviem aká doba to bola, nedčítala som sa, ale bola dosť krutá, keď žili títo cisári. Hlavne pre ženy bola. Teraz som príliš veľakrát zopakovala slová bola a doba. Dobrý jazykolam som vám urobila, však?

Jeden večer sa Hoshi vybrala ku svojej kamarátke, ktorá bola trošku tajná, keďže bola z chudobnejšej rodiny. Takže sa Hoshi musela skrývať, keď k nej chcela ísť. Tu mi napadlo pár otázok, ktoré zamotávajú celý ten útek z toho jej domova. Alibi u rodičov si urobila tým, že im povedala, že ide sama maľovať niekam, kde nie je taký hluk. Tu je taká otázka, že... Nemá ona trošku prísnejších rodičov, keďže je to v podstate princezná? Nemali by ju držať skôr doma? Keď tak s ňou niekoho poslať? Lebo posielať princeznú, ktorú pozná skoro celé Japonsko, ak nie rovno celé Japonsko, do sveta samú nie je veľmi zodpovedné.

Následne keď sa už vykradla z paláca, tak si urobila z dákych látok šnúru a pomocou nej sa zošplhala z okna svojej izby vonka. Tu mi chcete akože povedať, že ju nikto nevidel, ako lezie dole? A keď sa tú šnúru snažila skryť do kríkov, tak tú šnúru tam nikto nikdy nenašiel, hej? A potom otázka od veci, ale k veci. Japonskí ľud na vidieku nosil tiež kimoná, keď ľudia boli radi, že si našetrili na chleba?

A nakoniec tam autorka aj tak dala japonské haky baky, takže mozog mi aj tak skoro zhynul. Teraz tam však dala aj preklad hneď pod to. Z jednej strany super super, no z druhej strany ma sklamala, keďže porušila našu tradíciu a nedala to na koniec kapitoly.

Keď Hoshi prišla ku svojej kamarátke Hayami, tak sa nám tam jemne predstavila celá jej rodina. No ja vám to poviem tak, že každé meno, ktoré tam bolo napísané, tak som buď neprečítala, alebo prečítala a o pol sekundy mi to vyšumelo z hlavy, čiže som sa aj tak prestala snažiť. Však ani jedno nebude až tak dôležité pre príbeh. Ja na takéto slovíčka veľmi ani nie som.

Zoberieme si teraz Hayami. Ona je jedinečná tým, že jej najvýraznejšia povahová črta je to, že má rada matchi, druh japonského čaju. Potom sa tu spomenulo niekoľko typov koláčov, ktoré sa mi až príliš podobalo na slovo matchi alebo na nejaké meno nejakej postavy, čiže mi z toho vznikol veľký mišmaš. Takže nečudujte sa, keď vám tu napíšem niečo machiatu s mliekom, že to je dáky vtáčik, ktorý sa nachádza iba v Singapure. Niekedy by som autorke odporučila aspoň dvomi slovami vysvetliť, čo niektorý názov znamená, pretože ja som potom zmätená, čo je čo.

Hoshi sa po nejakom čase vráti od kamarátky rýchlo domov, aby sa rodičia nič nedozvedeli. Síce ju trochu upodozrievali, ale nakoniec to nejako zakecala. Matke povedala, že si len maľovala a potom si bola po kimono do inej miestnosti, kde tie kimoná skladovali. Tu mi nevychádzajú dve veci. Prvá: matka by ju podľa mňa videla, že si ide po kimono. A druhá: mala Hoshi naozaj to kimono v rukách, keď to matke hovorila? Pretože ja som to buď v tom krátkom texte prehliadla, alebo to tam napísané nebolo.

Potom jej mama oznámi, že o týždeň prídu súťažiaci, ktorí sa budú uchádzať o miesto panovníka. Tu by som potrebovala vysvetlenie. Pretože. Cisár v prvej kapitole, nie v prológu, sám povedal, že súťaž bude vyhlásená o týždeň. Teraz zdôrazňujem, že sme v šiestej kapitole. A toto všetko, čo sa udialo doteraz, sa udialo počas jedného dňa. Ak teda dobre počítam a nemáme v pozadí nejakých cestovateľov v čase. Tým pádom a s touto logikou mi vchádza, že by tí súťažiaci museli byť už dohodnutí dopredu. A ak by aj boli, nie je to trošku nefér voči ostatným mužom, ktorí mali tiež záujem sa zapojiť, ale nemohli sa?

Ešte by ma zaujímala jedna vec. Nemá Hoshi, ako dcéra cisára, prísnejší režim, kedy musí chodiť na rôzne hodiny, aby sa mohla učiť napríklad dejiny Japonska a rodokmeňu jej rodiny, iné svetové jazyky, nejaký kodex poslušnosti, ktorý museli všetci dodržiavať, alebo nejaký štýl boja? Lebo mi zatiaľ neprišlo, že by to mala až tak veľmi prísne, ako bolo písané v anotácií. A možno je Hoshi len japonský Denis postrach okolia, čo mi vieme?

Tu mi ešte napadlo. Jej otec je cisár a v jeho rukách je celé Japonsko. Čiže tu mi trošku vychádza, že nemá až tak veľmi veľa času napríklad zdobiť palác pred začatím súťaže. Takéto veci by malo riešiť služobníctvo. Tak isto aj pomáhať s obliekaním cisára, jeho manželky a Hoshi. Pri každej príležitosti, ale aj pri jednoduchších veciach ako napríklad ranné prezliekanie z pyžama do normálneho kimona by im mali pomôcť. Minimálne im doniesť čisté kimono, nech sa môžu prezliecť.

Tento príbeh mal síce len 9 krátkych kapitol, spolu s prológom, ale strašne veľa otázok na mňa doľahlo. Tak vám poviem. No nič to. Pomaly sa presunieme, ale ešte pred úplným koncom tu máme moje úžasné Menové okienko. Lebo samozrejme ja ľúbim mená postáv, ktoré neviem vysloviť.

Začneme aj skončíme pri hlavnej hrdinke, ktorá má meno Hoshi. Keď som ho prvý raz vyslovila, tak som mala pocit, že som Čech a volám na svojich kamarátov. Hoši, pojdte sem, vole! Ale fakt. Smejete sa mi, ale nehovorte, že nemám pravdu. Jeden raz sa mi podarilo toto meno skomoliť na Haraši. Pýtate sa ma, či mi haraší? Nie, neharaší mi. Ak niekto nepochopil slangu, tak harašiť znamená, že niekomu šibe. Ale mala som jej chuť furt hovoriť Hikari, ako je názov príbehu. No potom mi došlo, že to ona asi nebude no...

Okeej, takže ideme na môj celkový dojem na tento príbeh. Na to, že to má 9 kapitol aj s prológom, že to má krátke kapitoly a že to malo takú tematiku, o ktorej ja veľmi neviem, tak som mala až príliš veľa otázok. Síce som to spomínala pár odstavcov hore, ale poviem to ešte raz. Niektoré logické veci tam proste pokulhávali alebo ja som len overthinker a nad všetkým len príliš premýšľam. Ale viete no. Premýšľam tak, ako by sa ten príbeh dial naozaj.

Gramatika celkom v pohode, len občas malinké preklepy. Aj tie zátvorky mi trošička vadili, k ním som sa už vyjadrila. Občas sa tam opakovali slová a tak. Takže na to jemne pozor. A keď už sme boli v príbehu v takej vyššej vrstve ľudí, ktorí sú naozaj významný pre krajinu, tak by som už použila nejaké "vznešené" slová. Alebo tí ľudia by mali rozprávať tým vznešeným spôsobom, keďže sú vyššie ako ostatní. Lebo im to musí hovoriť nejaká ich etiketa.

Potom na mňa tam bolo príliš veľa postáv naraz, respektíve mien, napríklad keď Hoshi prišla k Hayami, tak nám autorka predstavila celú jej rodinu podľa mien, no ja som ich aj tak zabudla hneď ako som to prečítala. Nemám problém s nejakým predstavením rodiny, ale keď už tá rodina nebude mať väčší vplyv na dej, tak je to tam skôr také zbytočné. Tiež by som im nevenovala až takú pozornosť, ak teda nebudú mať v príbehu až tak veľký vplyv na nejaké udalosti a tak. Rovnako tam bolo pre mňa príliš veľa japonských názvov na nejaké jedlá a ja ako nevzdelaný človek v tejto oblasti, nemám najmenšie poňatie, čo je dáka tukušima alebo čo. Tam keď tak stačí len dvomi slovami napísať, že čo to je a nie to opisovať litániami. A opäť to tam netreba opakovať stokrát, že to má niekto rád. Ako to bolo napríklad s tou Hayami a jej čajom. Keď autorka chce opakovať nejakú informáciu, pretože je to dôležité pre dej, tak nech to je aspoň vtipné. Potom sa ja cítim doslova ako Slovák medzi Japoncami.

Taktiež by som trošku vylepšila opisy, lebo niekedy, keď autorka opisovala izbu, tak to vyzeralo ako zoznam do obchodu. Keď už chceme opisovať izbu, tak to treba trošku tak zapojiť do toho, čo sa deje.

Dám príklad:

Vošla som do mojej izby. Oproti mne ma pozdravila moja otvorená skriňa a pri nej malé okienko, z ktorého som videla na záhradu. Neporiadok v skrini len odpútal pohľad od neupravenej postele, ktorá ležala v rohu izby. Vždy sa mi na nej dobre spalo, pretože ľahký vánok z okna vždy prišiel najskôr ku mne. Prešla som ku svojmu stolíku v druhom rohu a položila si naň mobil, aby som mohla vytiahnuť hru zo skrinky vedľa neho.

Niekedy stačí aj nechať čitateľa, aby si sám domyslel. Lebo ja som si väčšinou aj tak všetko predstavovala úplne inak, ako to autorka napísala. A myslím si, že pri tomto príbehu by som pokojne sa rozpísala viac o pocitoch hlavných postáv a zašla viacej tak do hĺbky, lebo sa mi to v niektorých momentoch zdalo trošku ploché a len tak, aby sa niekto hneval na niekoho a mali sme viac nahustenú atmosféru v príbehu.

No, kamoši. Môže sa zdať, že som na tento príbeh nakládla celkom dosť, aj keď je krátky a v podstate sotva začal. Ale musím povedať, že to nebolo také hrozné ako sa zdá. Mne sa to aj celkom páčilo. Len ja som taká, že premýšľam nad všetkým, čo sa deje v príbehu. Ale to je možno aj dobre. Možno to autorke osvetlí niektoré veci. Inak v tomto roastede neboli žiadne memka, lebo mi ani veľmi nenapadli pri tak krátkom rozsahu kapitol, a tak. To myslím, že nevadí. Ja si osobne myslím, že tento príbeh patrí do kategórie BOOKRAT. Treba tam ešte na nejakých veciach trošku viac zamakať, lebo nie je to tam ešte na 100%. Premýšľala som, či to nedám do kategórie nižšie, ale rozhodla som sa, že nedám, lebo mala tam dostatok vecí, ktoré by mali na mňa veľmi pekný dojem, nebyť tých vecí, ktoré som napísala hore a nebyť nejakých dejových nelogických vecí.

Tu prilepujem memko mojej emócie, ktorá ma sprevádzala:

A ja sa s vami lúčim, kamoši. Užívajte si leto a vidíme sa pri ďalšom roastede.