Bolo to už pár týždňov dozadu keď som sa dozvedela, že sa spustil predpredaj lístkov...

Samozrejme som nečakala ani minútu a musela som si kúpiť lístok. Turné sa otvára v Rožňave a tak som to nechcela premeškať.

Odpočítavala som týždne, dni, dokonca aj sekundy, no všetko to išlo tak pomaly.

Ale dnes je to konečne tu... Práve dnes ju znovu uvidím a budem ju môcť objať. Znovu budem cítiť jej energiu.

Cesta vlakom bola neskutočne dlhá, no skvelá zároveň. Celý čas som počúvala jej nový album...

Vlaková stanica Rožňava. Moja cieľová stanica. Ako náhle som vystúpila z vlaku, moje srdce sa šialene rozbúchalo.

Je len niečo po pol druhej poobede a tak som sa rozhodla ísť trošku poprechádzať po tomto nádhernom meste. Je to už tak dávno, čo som tu bola naposledy.

Ani neviem ako rýchlo to prešlo. Práve sú dve hodiny do koncertu a ja prechádzam okolo budovy, kde sa koncert bude konať. Sadla som si teda na lavičku a na chvíľu som pustila stream.

Keď mi už začalo byť naozaj chladno, znovu som sa začala prechádzať po meste. Neustále som si pospevovala jej piesne.

Ani som sa nenazdala a bol čas ísť na koncert. Vošla som do budovy a veľmi ľahko som našla svoje miesto.

Sadla som si a môj dych sa niekoľkonásobne zrýchlil. Nevedela som, čo sa so mnou deje...

5... 4... 3... 2... odpočítavala som každú jednu sekundu do jej príchodu na pódium. Som tak šťastná, že sa mi podarilo dostať sa na tento koncert.

Za obrovského burácajúceho potlesku sa Karmen objavila a mne sa začali do očí hrnúť slzy.

No a potom sa naše pohľady stretli. Na krátkych pár sekúnd sme sa pozerali obe do očí tej druhej. Na jej tvári sa okamžite objavil ešte väčší úsmev.

Koncert bol neskutočne nádherný a prvý krát v histórii zazneli všetky piesne z albumu na jednom koncerte.

Všetko sa to začalo piesňou Anjel. Hneď po nej nasledovala ďalšia pecka a to pieseň Nádej.

Prešla tretia pieseň a takto to išlo ďalej až kým sa sálou nerozozneli tóny poslednej piesne albumu. Presnejšie piesne Kúzlo...

Po koncerte bol samozrejme aj čas na autogramiádu... Toto bola moja osudová chvíľa. Tá osudová chvíľa, na ktorú som čakala presne pol roka.

Musím uznať, že sa sem nahrnulo množstvo ľudí. Ja som stála na kraji a ostatní si ma skenovali pohľadmi. Bolo mi to dosť nepríjemné, no pre Karmen vydržím čokoľvek.

Aj cez autogramiádu sa naše pohľady na krátky okamih spojili. No potom sa ďalej venovala nekonečnému podpisovaniu.

Pár ľudí jej donieslo aj nejakú drobnosť alebo si s našou star urobilo fotku. Len ja som naďalej stála na mieste v rohu a sledovala som to vzdialené dianie okolo mňa.

Keď sa naše pohľady znovu stretli, od Karmen odchádzala posledná baba. Usmiala som sa na ňu a konečne som sa pohla smerom k nej.

Karmen
Prečo si si prišla po podpis
až ako posledná?

Fanynka
Prišlo mi to tak spravodlivé.
Ja už mám tvojich podpisov
aj viac, preto som dala
šancu ostatným.

Rozklepanou rukou som jej podala darček a do očí sa mi znovu nahrnuli slzy. Karmen sa na mňa usmiala a pevne ma objala.

Priala som si aby tento moment nikdy neskončil a bez toho aby som si to akokoľvek uvedomovala, nezostalo to len pri myšlienkach ale potichu som to zašepkala.

Fanynka
Kiež by tento moment
mohol trvať naveky...

Pustila ma z objatia a ja som sa pomaly rozhodla odísť. Je čas jej dať znovu zbohom...

Po pár sekundách chôdze som sa ocitla v objatí treskúcej zimy. Už je dosť neskoro, no mne je to jedno. Aj tak budem musieť pri stanici vydržať nejakých šesť alebo sedem hodín.

Do uší som si dala slúchadlá a v mobile som si pustila audio záznam z dnešného koncertu.

,,S tebou čierna je biela a aj diabla zmeníš na anjela..."

S jej piesňami môj svet nie je tak temný ako bol kedysi. Vďaka nej som objavila svoje vnútorné svetlo.

Ani neviem ako dlho som sa brodila tými závejmi pri ceste no ocitla som sa pred budovou vlakovej stanice.

Celú som ju obišla a sadla som si na lavičku v kúte. Oprela som sa o stenu a začala som zhlboka vdychovať ostrý studený vzduch.

Možno sa to nezdá až tak veľa, no sedem hodín na stanici je naozaj dosť. Hlavne keď si uvedomíte, že je práve Január...

23:00
Už tu sedím hodinu. Na obzore sa akurát vznáša prvá snehová vločka. Je tak nádherná, nevinná ale hlavne voľná. Od koncertu som si záznam vypočula už aspoň 2x.

00:00
Za hodinu sa toho veľa zmenilo. Pamätáte si na tú snehovú vločku? Tak k nej sa pridali ďalšie.

Sedím v rohu stanice a okolo mňa zúri snehová chumenila. K tomu ten vietor prefukuje snáď na všetky strany.

Moje prsty sú natoľko skrehnuté, že už s nimi viem ledva stláčať tlačidlá na telefóne. Začínam cítiť ako veľmi a rýchlo sa vonku ochladzuje.

Pred pár minútami som dala na fanpage fotku s poďakovaním. Snáď si ju Karmen všimla.

1:00
Prešla ďalšia hodina. Prsty na rukách už nedokážem ovládať. Celé moje telo je vysilené a nedokážem si udržiavať vlastnú telesnú teplotu.

Vedela som, že to nebude jednoduché, no nečakala som, že sa podchladím tak rýchlo. Nohy si priťahujem bližšie k telu, no ani to nepomáha...

4:00
Prichádza vykúpenie. Moje telo je zmrznuté na kosť a možno aj práve preto začínam pociťovať akési vnútorné teplo.

Prsty mi odmrzli a už znovu s nimi viem hýbať. Do nôh sa mi po toľkých hodinách znovu vracia cit...

5:00
Moje telo je celé akoby v ohni. Teplo sa šíri stále ďalej a celú ma pohlcuje. A aby toho nebolo málo, pripája sa k tomu aj moja pravidelná bolesť hlavy.

6:30
Konečne nastal ten okamih. Do stanice prichádza môj vlak. Nebolo to jednoduché, no napokon som to zvládla.

Sadám si do vlaku a moje telo pomaly pohlcuje teraz už okolité teplo. Otváram si fanpage a na story fotím moje nohy.

K nim pridávam popis:,, Po 7 a pol hodinách konečne v teple a na ceste domov."

Ahojte... Viem, že som túto časť sľubovala už dávno, ale nejako som nemala chuť písať a celkovo som mala akúsi krízu.

Dúfam, že sa vám príbeh páčil. Mám vás veľmi rada a ďakujem vám za vašu podporu...