Vrátila som sa späť do toho tajomného domčeka, ale tento krát s Hamletom za pätami. Ani len po moste nezaváhal a pokojne za mnou kráčal.

„Cíť sa ako doma, Hamlet," otočila som sa na koňa. „Máš tu vodu aj trávu, tak si uži ešte spánok pod holým nebom. Prepáč, ale do domu ísť nemôžeš," potľapkala som ho po krku a Hamlet zafŕkal.

Slnko pomaly zapadalo a čochvíľa noc prikryje svojím plášťom oblohu. Povzdychla som si a vošla do domu. Plášť som zo seba zhodila a položila ho na jedno z kresiel v obývačke. Založila som si ruky v bok a zahryzla si do pery. Tento dom je niečím zvláštny. Niekto tu musí bývať alebo ako. Predsa som tu nemohla nájsť len tak oblečenie, ktoré sa dá pokojne nosiť a celkovo je dom v zachovalom stave, až na ten prach, ale to len mávnem rukou a vietor ho odnesie. Komu tento dom patril ?

V mojom žalúdku sa ozval hlasný orchester. Chytila som sa za brucho a pozrela von oknom, kde Hamlet obhrýzal jeden krík. To zviera aspoň nikdy netrpí hladom. Aj ja by som do úst niečo dala. Možno zostalo dáke jedlo v pivnici. Nejaký kompót alebo aj zemiak. Neviem síce ako veľmi starí, ale možno tam niečo jedlé bude ako nejaké konzervy. 

S malou nádejou som vykročila ku schodisku, ktoré smerovalo dole s úmyslom niečo nájsť na jedenie. Zdalo sa mi, že schody sú nekonečné. Neustále som klesala a nakoniec som našla dvoje dvere. Zamračila som a stlačila kľučku tých vpravo. Potiahla som, ale dvere sa ani nepohli. Zamračila som sa. Tak všetky dvere boli odmoknuté, okrem týchto ?! To je vtip ?! Možno sú len staré alebo zaseknuté. 

Ťahala som ďalej, ale stále nič. Zafučala som a prebodla dvere pohľadom. Som hladná, dopekla a ak to je špajza, musím sa tam dostať. Zaprela som sa jednou nohou o stenu a opäť stlačila kľučku. Ťahala som ako šialená, ale dvere len protestujúco zaprašťali. Zamračila som sa na ne a zahryzla si do pery, ktorá od toľkého sústredenia krvácala. Kľučku som stále stláčala nadol a unavene sa oprela o dvere, ktoré sa otvorili a ja som sa strepala na zem do miestnosti. 

„To sa mi asi len zdá !" zavrčala som a odhrnula si havraní prameň z očí. 

V miestnosti panovala tma, ale iba dovtedy, kým som sa nepostavila. Oheň zapálil olejové lampičky a tie ožiarili miestnosť, z ktorej sa vykľula knižnica. Ale teraz vážne. Čo je toto za dom ?!

Prechádzala som sa pomedzi regály s množstvom kníh. Boli tu rôzne žánre ako romantika, fantasy literatúra, historické romány, sci-fi, detektívky, western, horory, trilery, dobrodružné... Dotýkala som sa končekmi prstov chrbtov kníh a obdivovala tú nádheru. Knihy som milovala od malička a neskutočne rada som navštevovala verejnú knižnicu vo Phoenixe a rada sa hrabala aj v tej školskej v Glendale.

Knihy mali neskutočné čaro a skrývalo sa v nich toľko mágie viditeľnej aj pre obyčajných ľudí. Milovala som, keď som sa mohla stratiť z reality a preniesť sa do deja knihy. Stala som sa hlavnou hrdinkou, ktorá prekonávala prekážky osudu. Osobne som mala radšej tie šťastné konce, no aj smutné majú niečo do seba. Zbožňujem, keď ma príbeh do seba tak vtiahne, akoby som ho prežívala ja. Vyvolá vo mne emócie a núti ma čítať ďalej. Len potom som mala doma aj menší problém a keď ma niekto vyrušil vyskočila som dva metre do vzduchu a vedela som byť aj pekne nepríjemná. Knihy sú môj život.

Ako som kráčala ďalej zastala som a vytiahla jednu knihu. Bola hrubá a vyzerala byť aj pekne stará. Sfúkla som prach a sama sa rozkašľala ako fajčiar. Zaklínadla pre bežnú potrebu. Tak znel názov knihy a ja som ju prekvapene otvorila. Boli tam zaklínadlá, niektoré som poznala, no boli tam iné. Skutočne to bola čarodejnícka kniha, ale čo tu, pre pánajána, robí ? Vrátila som ju na miesto a čítala ostatné názvy – Mágia v architektúre a stavebníctve, Užitočné kúzla do domácnosti, Život s elementom časť prvá: Život s vetrom, Živly čarodejníci v móde, Mágia do kuchyne... 

Prekvapene som na to všetko hľadela. Odkiaľ sa to tu vzalo ? Bolo tu mnoho kníh o čarovaní a ja som nerozumela, odkiaľ sa vzali. Zamračila som sa a hrýzla si spodnú peru, ktorá aj tak už krvácala. To všetko, ten dom zachovalý aj po rokoch, šaty, odomknuté dvere, ten plášť, tá lokalita... Ten dom ma priam vítal.

„Haló ? Je tu niekto ?" zakričala som do prázdna, ale nik mi neodpovedal. 

Musím zistiť komu tento dom patril. Len aby ma sem nenalákal nejaký duch sériového vraha alebo čo. Možno v tých knihách nájdem stopu. Navyše mi pomôžu v zdokonaľovaní sa. Opäť sa ozval môj žalúdok a ja som zavrčala. Pozrela som do regálu a schmatla knihu z názvom Mágia do kuchyne. Tá sa mi skutočne zíde.

Vyšla som z dverí a zavrela ich. Utekala som po schodoch a myšlienka na jedlo nútila moje nohy k pohybu. Chvíľu som blúdila, než som našla kuchyňu. Knihu som otvorila na dres a začala čítať. Tak mi poraď ! Rozhodla som sa začať s tým najjednoduchším. Vyčarovať surovinu. Bude mi stačiť jablko. Teda viac jabĺk. Prečítala som si dané zaklínadlo a postup k nemu.

Dlaňami som vytvorila misku a myslela na zem a na jej plody.

„Transversus," vyslovila som slovo z knihy a fúkla do dlaní, pričom som myslela na jabloň, na ktorej najskôr vyrastie púčik, z neho vykvitne krásny kvet a až neskôr sa zjaví plod v podobe sladkého jablka. Otvorila som oči, no dlane som mala prázdne. Zavrčala som a skúsila to znovu.

A znovu a znovu. Skúšala som to asi dve hodiny. Z toho som sa asi trištvrte hodiny presviedčala, že to nemám vzdať a nepobrať sa zožrať Hamleta. Raz sa mi podarilo vyčarovať kvet a potom kyslé mini jablko, ktorého pachuť mám stále na jazyku. A to som si chcela vyčarovať viac jabĺk a nezvládnem ani jedno. No tak, zem ! Som hladná. Zhlboka som sa nadýchla a skúsila to asi po tisíci krát.

Uprene som myslela na jabloň, dokonca som aj cítila vôňu jabĺk. Predstavila som si ako na strome pučia kvety a ako plynie čas rastú jablká do krásy. Vydýchla som vzduch z pľúc a fúkla si do dlaní. Otvorila som oči a potešene zvýskla. V dlaniach som držala malé červené jablko. Natešene som doň zahryzla a chvalabohu nebolo kyslé ako čert. Nenasýtilo ma to úplne, ale čiastočne som hlad zahnala. 

Pozrela som von oknom. Obloha už bola tmavá a začalo sa stmievať. Nahla som si zívla. Tento deň bol dlhý a keď sa naň pozerám spätne, chce sa mi spať. Zajtra domyslím ostatné veci, teraz potrebujem len spať. 

Ale najskôr som vyšla von a poobzerala sa. Našla som Hamleta, ako pokojne stojí pri stromoch. Vyzeral spokojne. Usmiala som sa a zašla za ním. Otočil ku mne svoju konskú tvár a ja som ho pohladila po hlave.

„Dobrú noc, Hamlet. Uvidíme sa ráno," šepla som a žrebec zafŕkal.

Pustila som ho a vydala sa do izby, kde som našla aj oblečenie. Tá izba sa mi zapáčila hneď od začiatku. Vyšla som po schodoch, no najskôr som zamierila do kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla pod sprchu. Pustila som na seba prúd vody a zjačala som od šoku. Bola studená ako ľad. Okamžite som trhla točkou s teplou vodou a blažene vydýchla, keď na mňa dopadali kvapôčky vody, ktoré zo mňa zmývali všetku špinu a stres z tohto dňa. Uvoľnila som sa a dopriala relax stuhnutým svalom. V sprche som strávila dosť času a keď som sa zamotala do uteráka, pozrela som na svoj odraz v zrkadle.

Havranie, teraz mokré, vlasy mi dopadali na plecia a sem tam nejaký prameň vyčnieval z ostatných. Tmavomodré oči ako noc na mňa skúmavo hľadeli a pery sa skrivili do ironického úškrnu. Tých zopár pieh na nose svietilo ako lampióny a pery boli popraskané. Prešla som si po nich jazykom a zamračila sa. Z čoho také môžu byť ? Nikdy som nebola ktovie aká krásavica, to skôr moja sestra Afrodita, ale bola som zo sebou vcelku spokojná, hoci ma teraz neuveriteľne vytáča tá vyrážka na čele. To bude bolieť, keď to budem vytláčať. Vyplazila som na seba jazyk a pozbierala veci zo zeme, ktoré som hodila na kreslo.

Zajtra musím skutočne zájsť do školy alebo domov ! Potrebujem zopár vecí a hlavne svoju hygienickú taštičku. Navyše v čom budem dnes spať ? Nahá, ani náhodou. S uterákom okolo tela som otvorila šatník a hľadala niečo, v čom by sa dalo spať. Nechcem spať v tom, v čom sa trepala cez les celý deň. Musí tu niečo byť ! Našla som jedine veľkú bielu košeľu. Lepšie ako nič. Zhodila som zo seba uterák a navliekla sa do košele. Musela byť pánska alebo pre skutočne veľkú ženu, lebo som sa v nej úplne strácala. Ale nebudem sa sťažovať, aspoň som v čistom. Hodila som sa na posteľ a zachumlala sa do perín. Viečka mi okamžite oťaželi a ja som sa ponorila do ríše snov.

Bola som v domčeku, ale niečo bolo inak. Tam, kde by mala byť obývačka sa to zmenilo. Kamenné steny, aké bývajú na hradoch, boli pri strope zdobené ľadovými ornamentmi. Okná boli za ľadovým trónom, no boli skryté za ťažkými šarlátovými závesmi. Samotný trón vyzeral veľkolepo a krehko, ale určite bol pevný. Pred ním sa tiahol červeno-zlatý koberec až ku dverám. Vedľa trónu postávali veľké kvetináče, v ktorých boli tmavozelené rastliny, tiež postriebrené snehom. Stála som vedľa trónu a pred mojimi očami stálo niekoľko ľudí, vyzerali ako vojaci. Sledovala som ich pohľady a vedľa seba som videla... seba. Ale vyzerala som inak. Mocnejšie. Mala som na sebe čierne dlhé splývavé šaty, na sebe plášť, ale kapucňa bola zložená a po svojom boku som mala za opaskom meč. Stála som s bradou zdvihnutou a v očiach som sama sebe videla odhodlanie.

„Ideme na to !" skríkla som a všetci sa súhlasne pridali.

Trhla som sebou a ocitla sa na zemi. Krásne prebudenie v novom domove. Potriasla som hlavou a pozrela na mobil hodený na nočnom stolíku pri posteli. Sedem hodín a niekoľko zmeškaných hovor a správ. Hodila som sa do perín a odomkla obrazovku. Prešla som si hovory a povzdychla si. Asi dvadsať ich bolo od Calypsó, desať od Herculesa a čo ma prekvapilo volala mi aj mama, otec a dokonca aj sestra. Prebehla som očami správy, ale zväčša boli rovnaké, kde som, prečo sa neozývam a podobne. 

Povzdychla som si a vyhrabala sa z teplej postele. Nahlas som zívla a urobila si rannú hygienu a obliekla si jazdecké nohavice a košeľu. Prehrabala som sa ešte vo svojich džínsach, či tam nenájdem nejaké peniaze a našťastie som našla. Budem musieť zabehnúť do nejakého obchodu, lebo moje kuchárske umenie nie je práve skvelé. Dnes zájdem za rodičmi a vezmem si veci. Utekala som do kuchyne, aby som si aspoň naliala vody do pohára.

Zatiaľ som uvažovala, čo vlastne robím. Predsa len som teraz utečenec a čarodejnica s piatym elementom. Ale čo teraz ? Musím sa posunúť a potrebujem spojencov. Prvú časť plánu mám premyslenú a vďaka tým knihám sa budem môcť zdokonaliť v čarovaní. Dokonca aj Hamlet mi pomôže. Ale to sa len zviditeľním a ľudí pomaly pripravím na svoj príchod. Sama to nedokážem, ale nebudem sama. Nie, tomu neverím. A potom ? Všetci mi pôjdu do krku a nepotrebujem byť odsúdená Strážkyňami, aby som trpela. Jasné, Strážkyne. Strážkyne to je ten kľúč !

V mojej hlave sa pomaly zostavoval plán. Bol to len hrubý náčrt ako osnova spisovateľa pre príbeh. Má len záchytné body a niekoľko nápadov, ktoré chce do knihy vložiť, ale nie je to vybrúsené, nie sú hotové detaily a časové línie. A ja som na tom rovnako. Približnú osnovu mám, ale potrebujem nápady pozliepať dokopy a vytvoriť príbeh. Pre seba som sa uškrnula, keď sa mi jednotlivé kúsky vkladali na miesta. Bude to potrebovať mnoho a mnoho času a úsilia. Ale mohlo by to vyjsť. Žiaľ, je tu jedna prekážka a tou je Théseus Michaelson. Je to ich hrdina a ten pako ovláda ešte podstatu.

„Neovláda, iba ju získal," upozornil ma jemný hlások v hlave a ja som sa zasmiala. Samozrejme, nemusí ju predsa vedieť ovládať. Je to mocný element pre niekoho ako je on. Ale netreba nič podceniť. Rozhodla som sa napísať Cal. Poslala som jej krátku správu, že som v poriadku a či sa niekto ku mne chce pridať. Krátko na to mi zazvonil mobil a ja som zdvihla hovor od mojej kamarátky.

„Kde si ?!" vyštekla hneď, ako som jej to zdvihla.

„Aj tebe dobré ráno," uškrnula som sa.

„Artemis, čo sa to deje ?! Čo robíš ?!" zaskučala Calypsó.

„Vieš, že som nikdy nesúhlasila s naším systémom. Chcem to zmeniť a pomaly, ale isto sa brúsi plán. Ale chcem vedieť, či je niekto so mnou," poklepkala som prstami po linke v kuchyni.

„Niektorým si nasadila chrobáka do hlavy a je to hlavná téma číslo jeden, dokonca si predbehla aj Thesa," stíšila hlas a ja som nadvihla obočie.

„Zvažujú moju ponuku ?" opýtala som sa.

„Áno, ale nikto nevie, čo zamýšľaš, vrátane mňa ! Ale učitelia sú pokojní, vraj sa o nič nepokúsiš a sú to len silné reči." Zovrela som ruku v päsť. Vedela som to, že mi neveria.

„Calypsó pokojne povedz všetkým, vykrič to, že hľadám spojencov. Stretnem sa s vami v piatok o ôsmej večer na začiatku lesa," povedala som pokojne.

„To je o tri dni, Artemis. Vieš, čo robíš ?" zneistela Calypsó.

„Veríš mi ?" odpovedala som otázkou.

„Áno, ale," začala, no skočila som jej do reči.

„Tak mi ver. V piatok budem pripravená," usmiala som sa a zložila. 

Vybehla som von a hneď ma pozdravili ranné slnečné lúče a ozval sa aj Hamlet. Chladný vietor mi postrapatil vlasy a všade štebotali vtáčiky. Slnko veselo hrialo, hoci stále nebolo ešte také teplé ako v lete. Trošku som sa striasla, ale inak som zimu nejako neriešila. Som predsa Ľadová princezná, tak ako mi môže byť zima ?! Hoci mne býva zima dosť často. Čierny žrebec do mňa šťuchol pyskom a ja som sa zasmiala.

„Odvezieš ma ?" uškrnula som sa a on protestne zaerdžal.

„Smola, kamarát," vyplazila som mu jazyk a on pohodil hlavou.

„Aspoň sa prebehni po lese. Potom si ťa nájdem," pohladila som ho po krku a Hamlet ma nasledoval k mostu. Opäť nezaváhal a kráčal za mnou úplne pokojne.

„Si odvážny, keď sa nebojíš. Iný kôň by sem len tak nevkročil," zasmiala som sa a Hamlet zaerdžal.

Kráčali sme spolu lesom a bol ma odprevadiť až k jeho kraju. Pohladila som ho a on sa rozbehol preč. Len som pobavene zavrtela hlavou. Nebála som sa, že by ma opustil. Keby chcel ujsť mohol to urobiť dávno. Nie je uviazaný a dokonca, chudák, ani nemá stajňu. Možno niečo nájdem v knihách. Postavila som fontánu, tak prečo nie aj stajňu ?

„Však si nedokázala vyčarovať obyčajné jablko,"  ryplo do mňa moje svedomie. 

Prevrátila som nad sebou očami. Čo sa týka jedla naučím sa. Viem prinútiť kvitnúť rastliny, tak prečo by som sa nenaučila vyčarovať suroviny do jedla ?

Vzala som to z lesa obkľukou, aby som sa nedostala ku škole, hoci aj tam budem musieť zájsť, ale teraz rozhodne nie. Najskôr idem za rodinou. Možno, ale skutočne len možno by sa pridali na moju stranu, hoci veľmi pochybujem. Kúpila som si lístok na autobus a nechala sa odviesť do Phoenixu. Bolo ľahké sa dostať k domu, v ktorom som bývala. Zahryzla som si do pery a odomkla dvere. 

„Mami ? Oci ? Dita ?" ozvala som sa do domu a z kuchyne sa vynorila mamina hlava. Tvárila sa vážne a vyzerala byť nahnevaná.

„Potrebujem s vami hovoriť," pozrela som jej do modrých očí a ona prikývla. Vybehla hore za otcom, ktorý bol asi v kancelárií a ja som zamierila do obývačky, kde sa vyvaľovala Afrodita pri jej obľúbenom filme, no tvárila sa znudene.

„Ty nie si v škole ?" nadvihla som obočie.

„Ani ty nie si," prehodila a ďalej sledovala film s jej obľúbeným hercom. Nastalo medzi nami napäté ticho, ktoré rušili len hlasy z filmu.

„Vysvetlíš mi, prečo si zdrhla zo školy ?!" vbehol do obývačky zrazu otec a za ním sa zjavila mama, ktorá ho zmierlivo chytila za plece a donútila si ho sadnúť na gauč. Afrodita film stíšila, ale nevypla. Navonok nám nevenovala pozornosť, ale vedela som, že počúva.

„Okamžite sa tam vrátiš !" zhúkol otec, keď som nereagovala. Potlačila som ironický úškrn.

„Nie," odsekla som s ľadovým pokojom.

„Čo si to povedala ?!" zvýšil otec hlas.

„Povedala som nie !" skríkla som aj ja.

„Nechcela som tam ani nastúpiť, ale donútili ste ma ! Tá škola ma len utvrdila, že nechcem žiť v takomto svete. Vo svete plnom povrchnosti, hrdosti a pýchy ! Stretla som tam Vyvoleného. Áno Théseusa Michaelsona a viete čo ? Ovláda blesky a podstatu !" ironicky som sa zasmiala.

„Takže si ušla, lebo žiarliš ?!" zavrčal otec. Šokovane som naňho pozrela.

„Samozrejme, že nie ! Ako by som mohla žiarliť na niekoho ako je on ?! Ide o to, že čarodejníci ho uctievajú, pretože je to Vyvolený ! Nie je o nič viac ako ostatní !" vyštekla som.

„Dievčatko si postavilo hlavu, všakže ?! Théseus má väčšiu moc, Artemis. Je viac," kričal otec.

„A to je celé o tom. Skrývame sa pred ľuďmi, ubližujeme im, keď sa o nás dozvedia, ale hrabeme sa na vrchol. Vyvraždili sme všetky ostatné bytosti ! Myslíme si o sebe, že sme králi sveta a sme všade, ale ako odporné krysy ! Kde je rovnováha ?! Kde je rovnosť ?!" presadzovala som svoj názor.

„My udržujeme svet v rovnováhe," ozvala sa opäť mama.

„Nie, my nakláňame váhy tak, aby nám to vyhovovalo. Ale ja to len tak nenechám. Už som sa postavila a rozhodla sa to zmeniť." Moje srdce sa pomaly upokojovalo a obalil ho ľad, aby ho ochránil.

„A chcem sa vás opýtať, či súhlasíte. Či sa ku mne pridáte," povedala som a po mojich slovách nastalo ticho, ktoré rušil len Jake Abel v úlohe Iana, ktorí sa rozprával s Melanie.

„Artemis, nie je to dobrá voľba," postavila sa mama.

„Nie je ľahká," protirečila som jej.

„Nie, počúvaj ma ! Čarodejníci takto žijú už mnoho a mnoho rokov. Každý ma spojenie s jedným zo štyroch elementov a Strážci dbajú na poriadok. Všetko je v tak, ako má byť. Tvoj priateľ Théseus má veľkú moc a jeho osudom je pomáhať Strážcom udržovať tento poriadok a zbaviť čarodejníkov hrozby. Neviem, čo si myslíš, ale nič na tom nezmeníš, Artemis. Myslíš, že celý svet čaká len na teba ?" prehovárala mi mama do duše a moje srdce sa pomaly trieštilo, ale ľad ho dostatočne chránil.

„Nič nezmeníš ! Si len decko ! Prestaň si o sebe toľko myslieť ! Svet tebe nepatrí ! Tak sa láskavo spamätaj a vráť sa do školy !" pridal sa k nej otec rozčúlene a mama mu stisla ruku, aby po mne nevyštartoval.

„Možno. Možno aj o mne sa hovorí v dákom proroctve. Možno aj ja mám vo svete nejakú úlohu. Ty by si ma mala podporiť ! Práve ty mama ! Théseus nemôže ovládať až šesť elementov. To z neho pomaly robí boha, ale on je len čarodejník ako ostatní. Možno má väčšiu moc, ale uctievať ho nemienim. Ale pozrite sa, ja tiež ovládam piaty element. Áno, ja. Ľad. A odmietla som tú úctu. Mám plán a pýtam sa, či sa pridáte ku mne," zavrtela som hlavou.

„Artemis, urobila som vtedy chybu, ale zmenila som sa. Neurob niečo, čo by si celý život ľutovala," nevzdávala sa mama.

„Práve od tej chyby som ustúpila a zvolila si svoju cestu," pozrela som jej do očí.

„Prestaň sa porovnávať s mamou a spamätaj sa !" zavrčal otec.

„Nikam nepôjdeš, budeš normálna študentka na čarodejníckej škole a tieto zvrátené názory si necháš pre seba !"

„Nie. Už ma neudržíš ! Ja odchádzam !" odsekla som drzo a uvedomovala som si, že sa správam otrasne. 

Ale s otcom sa teraz nedá rozprávať, keď je takýto rozčúlený. Viem, že chcel mať zo mňa slušné dievča, ktoré si neskôr nájde miesto vo svete a bude žiť v pokoji a ticho, ale ja som nechcela byť taká. Chcela som niečo dokázať, aby ma konečne videli ! Aby som ukázala, čo je vo mne ! Aby som zvrátila tento systém. Nechcem len ticho prežívať. Nie, toto potrebuje zmenu ! A ja s ňou začnem.

„Takže nejdete so mnou ?" Otec stisol pery a zavrtel hlavou, mama s ním. Sklamane som na nich pozrela. Obrátila som sa na Afroditu.

„A čo ty, Dita ?" Afrodita stuhla a odtrhla oči od obrazovky. Nervózne si vošla do anjelských blonďavých vlasov a nahlas vydýchla.

„Prepáš mi to, Artemis, ale ja do tej školy musím ísť. Chcem tam ísť," zavrtela hlavou.

„Naučila by som ťa všetko," lákala som ju, no ona sa smutne usmiala. Pozrela som na rodinu a rezignovane si povzdychla.

„Dobre teda. Vezmem si pár vecí a pôjdem," zamrmlala som.

„Kam chceš ísť ?" ozval sa otec posmešne, a ja som sa otočila vo dverách.

„Povedala som, že som pripravená," odvetila som a vybehla som do svojej izby. 

Našla som tam ruksak a začala doň hádzať oblečenie. Hádzala som ho tam chaoticky a potláčala slzy. Nie, nemôžem plakať. Je to ich voľba, rovnako ako ja som si vybrala, aj oni dostali na výber. Nemôžem im to vyčítať, hoci sú moja rodina. Vzala som si veci, ktoré som zmestila do ruksaka a vzala si všetky svoje peniaze, ktoré som našla. Aspoň na čas ich budem potrebovať, keďže sa len idem učiť variť. Zbehla som po schodoch a nazrela do obývačky, kde zostala moja sestra. Smutne som sklonila hlavu a vošla do kuchyne.

„Dávajte na seba pozor," pozrela som na nich. Otec vyzeral, že po mne začne prskať nadávky a ešte ma priviaže na reťaz, len aby mi v mojej voľbe zabránil, ale mama ho nejako spacifikovala, takže len ma prebodával pohľadom.

„Rozmysli si to. Nemôžeš zmeniť svet. Si sama so zlou voľbou," vytisla zo seba mama.

„Nie som sama," zavrčala som a odvrátila zrak. Chcela som odísť, no zastavila ma Afrodita.

„Artemis ?"

„Hm ?"

„Si naštvaná ?" pozrela na mňa a odtrhla zrak od Hostiteľa.

„Nie," odpovedala som popravde. 

Skutočne nie som nahnevaná, skôr sklamaná. Možno som v kútiku duše dúfala, že ma rodina podporí. Ako veľmi som sa len mýlila. Hlavne do mamy som dávala dôveru. Bola predsa s Atlasom, hoci otec bol proti nemu. Mala dvojitý život ako zodpovedná matka a stúpenkyňa Atlasa. Ale ju to poznamenalo. Ja ale nie som ako Atlas. Chcem len rovnosť.

„Maj sa, Dita," pozrela som naposledy na sestru a ona vyskočila z kresla. Vrhla sa ku mne a zovrela ma v náručí. Objatie som jej vrátila a odtiahla sa.

„Zbohom !" zakričala som a otec vyštartoval z kuchyne.

„Ak opustíš tento dom, nevracaj sa !" štekol a prebodával ma pohľadom. Smutne som mu pohľad opätovala a otočila sa k dverám.

„Nech je po tvojom," zamrmlala som a vyšla z domu. 

Zavrela som za sebou dvere a svoje kľúče som položila pred vchod. Vystrela som chrbát a s kamenným pohľadom som kráčala von z dvora. Ešte som sa zastavila pri kríku s ružami a jednoducho sa neovládla. Pocity so mnou zmietali a ja som otvorenú dlaň namierila na jednu krásnu červenú ružu. V momente sa šarlátová farba zmenila na sklenenú. Nechala som ružu zmraziť. Naposledy som pozrela na dom, v ktorom som vyrastala a zaklipkala očami. Nadvihla som ruksak a rozbehla sa preč, pričom mi po líci stiekla neposlušná slza. Nie, už sa tam nemôžem vrátiť. Rozhodla som sa a oni tiež. Otec ma teraz nenávidí, ale stále reagoval lepšie ako som očakávala. Asi kvôli mame. Odpustil jej a ona sa zmenila. Sklamala som svoju rodinu, ale nemôžem cúvnuť. Nie po tom, čo si o mne všetci myslia, že mám len silné reči. Omyl, budú aj činy !