Bežala som preč. Preč z mesta, preč zo školy, preč z čarodejníckeho sveta. Nohy automaticky vykonávali beh a dych som mala plytký. Ale nemohla som spomaliť ani zastaviť. Moja hrdosť mi to nedovoľovala. Našťastie, škola bola na úplnom okraji Glendale a neďaleko školy bol les a za ním préria. Musela som ujsť z toho rasistického miesta.

Svojou reakciou som to asi prehnala. Asi som nemala tak vybuchnúť a zvriesknuť po učiteľke, čo si myslím, čo v sebe dusím. Stala sa zo mňa skutočné Ľadová princezná. Ale, dopekla, čo som si myslela ?! Nemohla som držať zobák ?! Nie, všetko som vykričala. A teraz budem robiť čo ? Rodičia ma zabijú, keď sa dozvedia ten škandál. Som sama !

A dosť !

Nebudem to ľutovať. Je to moja voľba a necúvnem. To ani náhodou ! Rozhodla som sa správne. Proti tomuto systému sa mal dávno ktosi postaviť a ja som to teraz urobila. Ľutoval snáď Spartakus svoju voľbu ? Dobre, to nebol najlepší príklad, lebo Spartakusa zabili a jeho verných ukrižovali pozdĺž cesty a že ich bolo dosť. Ale aj tak. Spartakus sa tiež vzoprel a vytrval až do konca. A ja to vydržím tiež ! Je mi jedno, kto si o mne čo myslí. Je mi jedno, proti koľkým budem musieť stáť a koľko prekážok prekonať.

S odhodlaním som bežala cez les a hľadala jedno konkrétne miesto. Trochu som spomalila, ale zostala v pokluse. Rytmicky sa moje nohy striedali vo vzduchu a na zemi. Dýchala som pravidelne, aby ma nezačala pichať v boku a obzerala som sa okolo seba.

Jar pekne začínala aj tu v Arizone. Koruny stromov nado mnou sa hrdo pýšili na svoje krásne zdravé zelené listy, ktoré povievali vo vetre. Podo mnou šuchotalo dávno popadané lístie ešte z jesene, ktoré prežilo zimu a možno aj niekoľko ročných období. Slnko príjemne hrialo a predieralo sa pomedzi konáre stromov, aby ma mohlo pohladiť svojimi zlatými teplými lúčmi. Vedela som, kam mám bežať.

Prebehla som ešte zopár metrov a keď som zastala, pre seba sa uškrnula. Už krokom som kráčala cez lesný porast, ktorý za sebou skrýval most. Vyzeral staro a zanedbane. Niekto by sa bál, či most z drevených dosiek a lana by ho vôbec udržal, ale most bol silný, hoci na prvý pohľad tak nevyzeral.

Usmiala som sa a prebehla cezeň na druhú stranu. Rozosmiala som sa, keď som zistila, že to tam je. Mám útočisko. Skutočne ho mám !

Na tejto strane rieky bol kedysi menší hotel v prírode. Mal rozprávkovú lokalitu. Bol v tomto strašne zvláštny. Ležal pri okraji lesa, za ktorým sa nachádzali šíre prérie s horami. V krásnom polkruhu okolo hotela rástli stromy tiahnuce sa do výšky a pýšiace sa svojou zeleňou a zdravím. Vyzerali ako strážcovia budovy. V okolí hotela bolo mnoho voľného miesta, než sa trávnik stretol so stromami. Samotný hotel mal taliansky štýl a v jeho architektúre môžeš nájsť aj niečo z hradieb hradu. Moderná stavba sa stretávala s tou zo stredoveku a spolu vytvárali ohromujúci dojem. Menší dvor sa nachádzal za čiernou bránkou. Vyzeral úžasne a nemôžem uveriť, že taký hotel tu vôbec niekto postavil a potom ho len tak opustil.

Ako som toto miesto našla ? Bola som tu s rodičmi na stanovačke a raz som sa s Afroditou rozhodla preskúmať okolie a za jej frflania som ju viedla hlbšie a hlbšie do lesa a našli sme tento hotel. Už vtedy bol opustený a ja som uvažovala prečo. Zomrel majiteľ a nemal potom kto viesť hotel ? Bol to len dom a majiteľ je preč ? Nemal dosť financií na zaplatenie účtov ?

Nikdy som na odpoveď neprišla a odvtedy, čo som ten hotel našla ubehlo asi sedem rokov a to bol opustený už keď som ho našla. Nerozumiem, ako je možné, že ten hotel vyzerá stále nádherne. Musel sa oň predsa niekto starať, nie ? Akoby mohol takýto dom vydržať toľko rokov bez opadania omietky ?

Zhlboka som sa nadýchla a bola rozhodnutá túto záhadu vyriešiť raz a navždy. Vydala som sa k bránke a skúsila ju otvoriť. Nebola zamknutá a ja som ostražito vliezla na pozemok. Vyzeralo to tu udržiavané, hoci nikoho som nevidela ani nepočula. Rozhodla som sa to obhliadnuť celé. Prešla som cez dvor a neustále sa obzerala. Dotkla som sa čiernej ozdobnej kľučky a stlačila ju smerom dolu. Dvere prekvapivo povolili.

„Haló ?" ozvala som sa do chodby, ale odpoveď som nedostala.

Nechala som otvorené a vošla dnu. Ostražito som sa obzerala a snažila sa zachytiť nejaký ten najmenší zvuk, ale všade bolo ticho. Interiér bol rovnako ohromujúci ako exteriér. Marhuľové steny s tmavým nábytkom dokonale spolu ladili a veľké okná ponúkali výhľad von. Hotel alebo teda skôr dom, ako som zistila mal neuveriteľný európsky južanský nádych. Takýto dom som ešte nevidela a neskutočne ma očaril.

Prešla som k točitému schodisku a pozrela hore. Opäť som dala vedieť o svojej prítomnosti, ale domček mlčal a nikto mi neodpovedal.

Kráčala som po schodoch a prešla celý ten veľký barák. Bola to vila alebo zámok. Ani slovami sa nedá popísať, aké to je úžasné. Izby som nerátala, no bolo ich mnoho. Kúpeľne boli, myslím, tri ale kuchyňa len jedna. Nebolo tu ani živej duše a ja som sa usmiala. Vyzerá to, že som našla svoje útočisko, ale niečo tomu chýba. Aby bolo jasné, že tu teraz býva čarodejnica.

Vyšla som von pred bránku a prešla zišla po troch schodíkoch na trávnik lesa. Cesta k mostu nebola dlhá, ale mohla by byť krajšia.

Otvorenú dlaň som namierila na zem a zhlboka sa nadýchla. Vnímala som silu mocnej zeme, po ktorej chodíme, ktorá nám poskytuje kvety, stromy a pokoj. Predstavila som si ale skaly. Najlepšie biele väčšie kamene, ktoré by sa pekne a pevne spojili do podstavcov na fontánu. Sústredene som myslela na biele kamene, ako vyliezajú spod čiernej zeme a skladajú sa ako puzzle, pričom vytvoria nádhernú fontánu. Pridala som aj druhú ruku, lebo to bolo náročné. Hrýzla som si peru, až mi z nej začal tiecť pramienok krvi, ale to som neriešila. Potrebujem zem.

Pocítila som pod sebou chvenie a prižmúrila som oči. Kamene skutočne vyskakovali na miesta, kde som chcela a tvorili sa podstavce.

Zhlboka som sa nadýchla a sústredila sa silnejšie, aby sa sformovali najskôr do stĺpika a na ňom by bola miska. Zo stredu misky by mal vychádzať ešte hladký a tenký stĺpik. Hlava sa mi točila, ale nemienila som sa vzdať. Videla som, ako sa kamene dávali do tvaru, aký som chcela a skutočne vytváralo päť fontán. Šťastne som na to hľadela. Milujem mágiu.

Konečne som prestala čarovať so zemou a dlaňami sa oprela o kolená, pričom som sa vydýchavala ako po behu. Uf, dalo mi to zabrať viac, ako som čakala. Ale nevadí, dokázala som to. Usmiala som sa nad svojím dielom a podišla k fontáne najbližšie k mostu z pravej strany. Otvorenú dlaň som teraz otočila smerom k nebu a priblížila ju k svojim perám. Nadýchla som sa a keď som fúkla smerom k fontáne, z mojich úst vyšľahol vietor, ktorý sa zatočil vo vzduchu a ovinul fontánu ako had. Usmiala som sa a prstom som donútila opticky vzduch tiecť. Prúdil teraz vo fontáne ako vodopád, ktorého voda tečie nie len smerom dole aj hore.

Otočila som sa k druhej fontáne a dlaňami som prešla po malom imaginárnom kmeni, ktorí rýchlo vyšiel do koruny a potom svoju mágiu tlačila do druhej fontány. Mágia zeme sa obtočila okolo obvodu a niesla na svojej zelenej žiare lupene ruží a listy.

Prešla som pár krokov a šibla v zápästí. Vo fontáne za vetrom sa rozhorel oheň, ktorý ako láva tiekol na svojom území. Vedľa ohňa, za zemou rukou šibla do výšky a do fontány vystrekla voda. A nakoniec som podišla k poslednej fontáne.

Usmiala som sa a v dlaniach vytvorila malé tornádo. Fúkla som naň a tornádu dopriala snehový dych. Postrčila som svoje dielo do fontány, ľadová mágia primrzla podstavec a prúdila vo vnútri fontány.

Zasmiala som sa a prebehla sa okolo celého pozemku.

Možno som urobila hlúposť, ale ešte nikdy som sa necítila taká šťastná a slobodná. Bol to skvelý pocit. Zdvihla som za smiechu ruky do vzduchu a podarilo sa mi vyčarovať sneh, ktorý sa ale po dopade na teplú zem roztopil. Mám ľadovú mágiu ! Dokážem ovládať ľad ! Smiala som sa ako malé dieťa, ale mala som radosť. Skutočnú radosť a prechádzali aj pochybnosti, či som sa správne rozhodla.

Je to moja voľba a je mi jedno, čo si o mne budeš myslieť !

Keď som sa upokojila, rozhodla som sa prejsť, no zostalo mi chladno. Zašla som späť do domu a vybehla na poschodie. Vošla som do najkrajšej izby a bez ostychu otvorila jeden šatník. Neviem, prečo si od toho vôbec niečo sľubujem. Kto by tu nechal šaty, no nie ?

Ale skriňa ma prekvapila. Bolo tam celkom dosť oblečenia . Jazdecké oblečenie, košele, šaty, blúzky, šatky. Niektoré veci boli skutočne staré, ale niektoré sa nosiť dali, ba čo viac vyzerali skvelo. Usmiala som sa a nechápala, čo som to našla za zámok. Šťastena je na mojej strane. Musím ale o tomto dome zistiť viac. Nevedela som, čo si mám na svoje čierne tričko obliecť a pozrela von oknom. Kútikom oka som našla niečo skutočne divné.

Na červenom kresle ležal ónyxový plášť. Prekvapene som naň civela. Nevšimla som si ho, keď som obzerala izby. Asi som sem len nazrela. Vzala som plášť do rúk a prešla po mäkkom materiáli. Len zo zvedavosti som si ho prehodila cez plecia, zaviazala čiernu stužku, aby mi nespadol a nasadila si kapucňu.

Zamierila som k zrkadlu a zdvihla tvár. Vyzerala som tajomne a keby som si kapucňu stiahla viac do očí, nikto by ma nepoznal. Bol dlhý, čierny a celkom obyčajný a predsa som sa v ňom cítila tajomná a čo ma prekvapilo, nebezpečná. Stiahla som si kapucňu a pozrela na seba. Som iná.

Odvrátila som od zrkadla zrak a vybehla aj z plášťom von. Divné, že som v džínsach, tričku a teniskám a cez seba mám plášť. Ale je mi to popravde jedno. Chcela som len niečo na seba a nebudem riešiť, či s tým môžem niekde vyjsť von. Však som sama a v lese, dopekla ! Zavrtela som nad sebou hlavou a zamierila po mostíku do lesa. Chcem si obzrieť les aj prériu. Bola som tu dávno a navyše musím poznať okolie.

Slnko svietilo a príjemne hrialo. Snažilo sa svojimi lúčmi pohladiť každý kúsok zeme, ale stromy mu zavadzali. V korunách ich stromov štebotali vtáčiky a kdesi v diaľke som začula vlka. Alebo to bol kojot ? Nie, myslím, že vlk. Bol tu pokoj a ticho, ktoré som teraz skutočne potrebovala. No s tichom zároveň prišli aj myšlienky.

Čo budem teraz robiť ? A čo vlastne chcem urobiť ?

Nemám nikoho. Jediná som sa vzoprela a to je asi problém. No, možno niekto so mnou súhlasí. Keď som odchádzala, dala som im na výber. Za pár dní sa tam vrátim a určite sa aspoň niekto pridá. A ak nie, musím začať sama. Určite nie som jediná, ktorej sa tento systém nepáči. Len musím dať o sebe vedieť a to mi v hlave skrslo nápad. Viem, ako sa zviditeľním. Viem, ako ostatným ukážem, kto som a čo chcem. Ale lepšie bude, keď bude niekto so mnou. Potrebujem niekoho.

Pridajú sa ku mne moji priatelia ? Môžem počítať s Calypsó, Herculesom, Odyseusom, Penelopou ? Získam niekoho na svoju stranu ? Samozrejme, dala som možnosť voľby. Nie som predsa zlá a nechystám sa vraždiť. Teda zatiaľ nemám v pláne nikoho zabiť. Teraz si o mne určite všetci myslia, že som len rozprávala do vetra, ale nie. Budem študovať, naučím sa čarovať dokonalo a bez najmenšej chyby. Budem rozvíjať svoje schopnosti a ľad bude ten najmocnejší. Knihy si zoženiem v anonymite, to by nebol až taký problém. Horšie je to so spojencami. Budem musieť hľadať. Je čas zmeniť našu politiku.

Začula som rozhorčené erdžanie a vrátila som sa nohami na zem. Za erdžaním sa ozvalo nadávanie nejakých chlapov a smiech. Zvedavosť donútila moje nohy k pohybu a potichu som utekala lesom.

„Čo mu, dočerta, je ?!" zreval chlap. Opäť sa ozvalo zlostné erdžanie a hneď na to šľahnutie bičom.

Zamračila som sa a rozbehla sa. Došla som na koniec lesa a neďaleko odo mňa som videla celé to divadlo. V krvi mi zabublal oheň zúrivosť.

Traja jazdci chytili nejakého koňa. Bol divoký a určite im nepatril, keďže sa neustále vzpieral a bojoval o svoju slobodu. Čierny žrebec poťahoval lanom, ktoré mal okolo krku ale aj ako ohlávku. Biely fliačik ako polárka žiaril na jeho čiernej lesklej srsti a neustále pohadzoval hrivou a šibal chvostom. Muži ho za sebou vliekli a sem tam ho šľahli bičom na čo sa čierny žrebec vzoprel na zadných kopytách. Ohúril ma. Bojuje do posledného dychu. Čo s ním ale chcú tí chlapi urobiť ?

Opatrne som sa priblížila bližšie. Automaticky sa mi okolo členkov ovinul oheň a klesla som na štyri, no teraz som klusala za skupinkou ako tiger. Čím viac som sa blížila, tým som lepšie počula mužské frflanie, nadávky a reči o mastných peniazoch. Nech mali s týmto žrebcom plány akékoľvek, nebude to nič príjemné.

Bola som v húštine tesne pri nich, no nevideli ma. Skrývala som sa a ticho počúvala. Čierny žrebec zavetril a asi cítil pach šelmy, pretože vyplašene zaerdžal a opäť sa vzoprel. Jazdci museli zastaviť a nechápavo na koňa hľadeli. Ako dlho ho už trápia ? Zavrčala som a to sa pojašili aj kone jazdcov, ale žrebca nepustili. Všetko mali pod kontrolou. Vycerila som tesáky a razom bolo zo mňa dievča. Vyšla som zo svojho úkrytu a kapucňu mala nasadenú na hlave, aby skrývala moje oči.

„Pustite toho koňa !" zavrčala som a pohľady chlapov sa upreli na mňa. Ich pohľad som len cítila, nevidela, lebo som svoj zrak upierala na jediné čierne kopytá.

„A ty si kto, mačička ?" zarehotal sa jeden z jazdcov. Uškrnula som sa.

„To ťa nemusí trápiť," odvetila som.

„Tento koník je tvoj ? Pochybujem," švacol bičom a ja som tušila, že je to varovanie, ale nedala som sa zastrašiť.

„Ten kôň nepatrí ani vám," precedila som cez stisnuté zuby.

„Nevidíš ? Máme ho my ! Možno, keby si si dala dolu tú smiešnu vec, niečo by si aj videla," smial sa mi druhý.

Vietor okolo nás sa zdvihol a ja som sa ovládala, aby som jedného z nich nezmrazila, druhého nespálila a tretieho napríklad utopila. Alebo by ho mohol vietor odviať pekne ďaleko nad priepasť, zem by ho mohla zhltnúť. Mám toľko možností.

„Povedala som, aby ste ho pustili," zavrčala som ľadovo.

„Žaba ako ty nám v našej práci nezabráni. Tak uhni z cesty !" štekol po mne jeden a jeho kôň zaerdžal. Ozval sa dupot kopýt a prehnali sa okolo mňa. Zavrčala som a obzrela sa. Čierneho žrebca ťahali za sebou ako otroka.

„Nejde to po dobrom ? Fajn," uškrnula som sa a rozbehla sa za nimi. Mierili k prériám. Skrývala som sa v nízkych porastoch, ale vedela som, že dlho to takto nebudem môcť robiť. Za chvíľu prídu ku skalám.

„Hej, Josh ! Zastavme sa na chvíľu," zavolal jeden a ja som sa uškrnula popod fúzy.

Odstavili kone a priviazali ich o strom. Čierny žrebec unavene sklonil hlavu. Za chvíľu to vzdá alebo zomrie od únavy. Druhá možnosť je pravdepodobnejšia vzhľadom na jeho povahu. Chlapi si posadali a ja som zamierila ku koňom. Žiaden si ma nevšimol až na čierneho žrebca.

Pozrel mojím smerom a ja som zostala skrčená. Nevyhla som sa jeho pohľadu, ani sa nesnažila skryť. Kôň zafŕkal, ale nevzoprel sa. Čakala som, no on na mňa len hľadel.

„Pozrite naňho, ako civí do diaľky !" zvolal jeden chlap a kôň švihol ušami na znak, že ho počuje.

„Nech si ešte užije ten pohľad. Stádo už nemá," zasmial sa ďalší a ja som vycerila tesáky.

Kôň sa nezľakol mojej šelmy, no otočil sa na chlapov a potom opäť pozrel mojím smerom, ale do diaľky. Zrazu cúvol, no lano ho nepustilo ďaleko, zaerdžal a začal ešte viac vyvádzať, ako keď ho vliekli. Vzoprel sa na zadné a prednými divoko mával vo vzduchu. Snažil sa vymotať z pevného lana a ja som trhla hlavou, ale nič za mnou nebolo. Tigra sa nezľakol a nejakého kojota áno ? O tom pochybujem. Navyše žiadne iné zviera, okrem koní a teraz mňa som nevidela. Teda aspoň nie nebezpečné. Ale to by znamenalo, že...

Zavrčala som a začala kráčať okolo tábora. Priblížila som sa ku koňom a vycerila tesáky, pričom som opäť zavrčala. Kone sa okamžite začali plašiť a ja som cúvla pred ich kopytami.

„Čo sa to deje ?!" vyskočil na nohy jeden z chlapov.

„Asi vlci," odvetil mi druhý a nabil zbraň. S týmto som nepočítala a na chvíľu som stiahla chvost medzi nohy.

Nie, nesmiem sa báť. Tigre sú rýchle tvory. Mám rýchlosť a silu. Som divoká a nespútaná. Nie som len obyčajný tiger, som čarodejnica. Čarodejnica, ktorá chce niečo zmeniť. Nesmiem sa báť len dákych pašerákov alebo kto sú tí chlapi. Nesmiem sa báť !

Prudko som otvorila oči a divoko zavrčala. Kone sa snažili vyslobodiť a robili riadny cirkus, no jeden vyvádzal ešte viac. Bol to ten divoký žrebec. Začala som sa blížiť a nechala chlapov, aby zachytili len môj tieň. Tiger v Arizone je pekná blbosť, ale čo už. Nemám na výber. Nemôžem tu toho koňa nechať.

„To nie sú vlci, ale puma !" štekol jeden chlap a vytiahol bič. Ten mu nepomôže.

„Radšej zmiznime !" vypískol jeden a ja som švihla chvostom.

„Nie, ak zaútočí, zabijeme ju !" odsekol mu druhý.

„Zbláznil si sa ?! Nepokúšajme šťastie ! Neviem, ako ty, ale ja padám. Je to blízko a ja tu nebudem čakať, kým nás zabije !" zavrčal jeden a zbadala som ako vzal svojho koňa.

Vyšla som z krovín a vycerila tesáky. Chlapi zalapali po dychu a ich pulz sa zrýchlil. Cítila som ich strach a to ma tešilo. Mala som chuť svoje tesáky zaboriť do ich krkov. Mala som chuť ich zabiť.

„T-to je t-tiger ?" zaskučal ten s bičom.

Vycerila som tesáky. Jeden po mne vystrelil, ale ruka sa mu triasla, takže sa trafil vedľa. Mala som šťastie, že som narazila na zbabelcov so silnými rečami a nie na mĺkveho vraha zvierat. Z môjho hrdla vyšlo opäť dravé vrčanie.

„D-dobrá cica !" zdvihol ruky na obranu ten s bičom.

V jeho očiach sa zaiskrilo, no všimla som si to neskoro a dlhý bič ma zasiahol na pleci. Zrevala som od bolesti a urobila pár krokov ku koňom. Chlapi sa točili so mnou a opäť jeden šľahol bičom. Tento krát som sa vyhla a skôr ako mohol bič zdvihnúť opäť som po jeho konci skočila a pristúpila ho labou. Ďalší namieril pištoľou, ale ja som sa nechala viesť pudmi. Vycerila som tesáky a skočila naňho skôr, ako mohol stlačiť spúšť. Spadol na zem a ja som sa týčila nad ním. Otvorila som papuľu, no kútikom oka zbadala chlapa s bičom a z pištoľníka som zoskočila, takže bič trafil jeho a nie mňa. Chlap zreval bolesťou a ten druhý sa hnal k nemu. Využila som to premenila sa na dievča. Rozbehla som sa k čiernemu žrebcovi. Skočila som mu na chrbát a prstom podpálila lano, ktoré preťalo konské väzenie.

„Kde je tá beštia ?!" zreval chlap.

„Mali by ste si dať pozor na divoké šelmy," zaškľabila som sa a kôň sa pustil do trysku.

Počula som výstrely, ale bola som mimo dosah. Kôň bežal rýchlosťou, akú som ešte nezažila. Bol neskutočne rýchly a ledva som sa udržala na jeho chrbte. Držala som sa hrivy a tisla sa na jeho šiju. Vietor mi šibal do tváre, no kapucňu sa mu nepodarilo mi odfúknuť. Nemala som poňatia, kam ma ten kôň vedie, ale bol inteligentnejší ako iné kone. Nakoniec sa mi podarilo zazrieť na krajinu, ktorá mi utekala pred očami. Žrebec cválal do lesa, kde som ho videla a zrazu prudko zastal, že som takmer preletela jeho hlavu a dopadla na zadok. Zalapala som po dychu a zliezla dolu.

„To bolo od teba bystré, že si to tak filmoval. Vedel si, že som to ja, však ?" pohladila som ho po pysku. Žrebec zafŕkal.

Zrazu bol krotký, ale viem, že jeho srdce je divoké. Trhol ušami a rozbehol sa preč.

Pobavene som zavrtela hlavou a rozhodla sa ho sledovať. Bežala som za ním ako veľká šelma, no ukrývala som sa v lese a vo veľkej vzdialenosti, aby ma necítil, no aby som ho nestratila. Neskutočne ma priťahoval a lákal. Ten kôň bol neskutočný.

Doviedol ma k rieke, kde sa pásli iné kone. Zaerdžal a chcel sa k nim pripojiť. Kráčal hrdo s hlavou zdvihnutou, ale to sa nepáčilo dákemu hnedákovi. Vyrazil k čiernemu mladému žrebcovi a vzoprel sa na zadné. Čierny kôň ho napodobnil a obaja divoko zaerdžali. Vyzývali sa navzájom a ukazovali si svoju silu a vitalitu. Hnedák do čierneho začal strkať a divoko erdžal. Bol to mohutný žrebec a asi vodca stáda, do ktorého sa prešibaný kôň chcel dostať. Nakoniec to vzdal a cúvol pred hnedákom. Vzoprel sa na zadné, no nevydal zo seba zvuk. Za to hnedák erdžal ako o život a hnal čierneho žrebca preč. Môj kamarát prehral tento boj a so zvesenou hlavou kráčal lesom.

Usmiala som sa a už neviem koľký krát som sa premenila na dievča. Podišla som k čiernemu žrebcovi a dotkla sa jeho krku. Prudko otočil hlavou a keď ma zbadal, len odvrátil pohľad a uprel ho do diaľky.

„Vieš, že sme si neskutočne podobní, Hamlet ?" oslovila som ho menom, ktoré sa podľa mňa k nemu neskutočne hodilo.

Kôň na mňa uprel svoje oči. Akoby som mu videla až do duše. Zafŕkal a strčil do mňa svojím pyskom. Pohladila som ho a usmiala sa.

„Ja som Artemis, čarodejnica. Myslím, že my dvaja by sme mohli byť priatelia, čo povieš ?" prehodila som a Hamlet strihol ušami.

„Ak chceš teda, tak poď !" zložila som si kapucňu, aby mi kôň videl do tváre a usmiala sa.

Otočila som sa k nemu chrbtom a kráčala späť do svojho nového domova. Ani som to v to poriadne neverila, ale skutočne som začula zvuk kopýt za mnou. Hamlet ma nasledoval. Otočila som sa a uškrnula sa. Žrebec zafŕkal s pohľadom, ktorý mi hovoril: Neskrotíš ma. Ale nasledoval ma. Niečo ho ku mne viedlo, rovnako ako mňa k nemu.

„Neboj sa, Hamlet," žmurkla som naňho a pokračovala v ceste.