Po tom, čo som pomohla Natovi, som si uvedomila, že čarodejníci sú otrasná, snobská, namyslená, egoistická spoločnosť, do ktorej nechcem patriť. Nehľadia na nikoho len na seba a mňa to rozčuľuje. Mám, čo robiť, aby som na hodinách nevybuchla. Najhoršia je pre mňa sociológia a história. Je to príšerné. Tie ich názory, ktoré nám pchajú do hláv. Potichu mlčím a myslím si svoje, pričom pod lavicou zovieram dlane do pästí.

„Artemis ?" oslovil ma Apolón, keď mi spadla ohnivá guľa.

Mali sme si hádzať ohnivú guľu. Hrali sme sa ako malé deti. S našou ohnivou loptou sme mohli robiť rôzne triky a tak, no išlo o to, aby sme ju chytili. Bola som s Apolónom, keďže Hercules flirtoval s nejakým dievčaťom.

Po tom večeri, keď sa mi Nate priznal, bozkávala som sa s Théseusom a Calypsó bola s Herculesom sa stalo veľa. Už je to ale týždeň. Tak, aby som ťa dala do obrazu.

Calypsó sa s Herculesom vyspala. Fakt sa spolu vyspali. Dokonca si to pamätajú, neboli až tak mimo. Keď som sa vrátila od Nata, Cal sa na mňa vrhla úplne zúfalá a nevedela, čo ďalej. Upokojila som ju, že všetko sa včas vyrieši a nie je to také zlé ako to vyzerá. Na hodine ohňa si ma odchytil zase Hercules a pýtal sa, ako je na tom Calypsó. Celú hodinu som ho počúvala a radila mu, povedala svoj názor. Podstrčila som ho, aby sa s Cal porozprával, čo aj urobil. Na začiatku to bolo rozpačité, ale zostali priateľmi. Nechodia spolu ani nespávajú, to nie. Vysvetlili si, že ich premohla chvíľková túžba a alkohol v tom tiež hral jednu z hlavných rolí. A keďže obaja sú trošku šibnutí, sem tam si zo seba uťahujú alebo dávajú nemravné návrhy. Tak, našťastie sa nepozabíjali.

„Áno ?" zavrtela som hlavou a vrátila sa myšlienkami na zem a na hodinu ohňa.

„Si tu ?" usmial sa Apolón a ja som mu hodila ohnivú guľu, ktorú s ľahkosťou chytil a dal si ju nad hlavu, pričom začal hlavičkovať.

Nie, neboj sa, neopálil sa ani mu oheň neublížil. Apolón Robinson je predsa ohnivý. Áno, aj nás ohnivých môže oheň spáliť, ale práve preto máme tieto hodiny, na ktorých sa učíme skrotiť ho a vytvárať vlastný. Na začiatku roka to bolo veľmi náročné, ale polrok je za nami a to urobí svoje. Sem-tam sa síce niekto opáli a občas to s ohňom preženie, ale inak je to fajn.

„Hej," prikývla som.

Konečne zazvonilo a ja som sa vliekla. Nemám sa kam ponáhľať, ide história a pokojne si dovolím meškať. V učebni ohňa som zostala sama, keď niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu.

„Uhm, ahoj !" ozval sa chlapčenský hlas a ja som prekvapene zaklipkala očami, no inak mu nedala najavo, že ma jeho osoba rozhodila. Otočila som sa mu čelom a hľadela do jeho oceánskych očí.

„Potrebuješ niečo ?" nadýchla som sa a nasadila jemný úsmev. Od toho incidentu sa mu vyhýbam ešte viac.

„Len sa porozprávať," odvetil a ja som nadvihla obočie. A je to tu.

„Pozri, to čo sa vtedy stalo, čo som povedal alebo urobil, totiž..." hľadal správne slová, ale skočila som mu do reči.

„Všetko je v poriadku, dobre ? Čo sa stalo sa neodstane," usmiala som sa a zberala sa na odchod.

„Nie si naštvaná ?" nadvihol obočie.

„Mala by som ?" odpovedala som otázkou a šibalským úškrnom. Kráčala som preč z učebne, keď som sa ešte otočila na Théseusa.

„Mimochodom, dobre sa bozkávaš !" Nemohla som si to odpustiť.

„Tenebrisová !" zavrčal po mne, ale to som už so smiechom utekala na hodinu. Aj tak ho tam uvidím.

Vbehla som do triedy presne pred zvonením a Théseus krátko po ňom. Sadol si k svojmu blonďavému priateľovi a ja k Penelope. O chvíľu sa dnu nahrnula naša učiteľka histórie Hathor Morganová. Hodina začala, ale ja som nedávala pozor. Nechcela som sa rozčuľovať. Aspoň dnes nie.

Uvažovala som, kam by som mohla ujsť pred týmto zvráteným systémom. Kde by nemali nado mnou moc ? Kde by ma neprenasledovali ich názory, ich povrchnosť ? Kde by som bola slobodná a obyčajná ? Tie štyri lenivé Strážkyne vedia o všetkých čarodejníkoch a čarodejniciach na svete. Majú o tom záznamy, dá sa povedať, že nám vládnu. Keď sa čarodejník prehreší, oni sú ten najváženejší súd, ktorého rozsudok platí za každú cenu. Dohliadajú nad zákonmi a majú právo odsúdiť. Odsúdený čarodejník alebo čarodejnica sú buď uväznení v čarodejníckom väzení kdesi v Himalájach alebo si odpykávajú trest v otroctve. Trest smrti nemáme, vraj si má obvinený trest odpykať a má trpieť. Smrť by bola preňho milosrdná. Hovorí sa, že sa dala aj spútať mágia. Spútal ju čarodejník, ktorý bol obdarovaný piatym elementom podstatou alebo chaosom. No, taký čarodejník alebo čarodejnica nebol stovky rokov. Kto vie, či je to vôbec pravda ohľadom toho trestu spútania mágie. Tresty sú kruté a niektorí obvinení radšej spáchajú samovraždu, akoby mali trpieť.

Ale kam by som ja pred týmto šialenstvom utiekla ? Majú ma v záznamoch. Nie je to také ľahké, ako sa zdá. Aj keby som odcestovala do inej krajiny, krátko na to by si ma našli. Teda, ak by sa im uráčilo ma vôbec hľadať. No, nemala by som ich podceňovať. Nepodceňuj súpera !

„V období renesancie, mali čarodejníci obdobie rozkvetu. Boli sme síce v utajení, ale naša moc aj postavenia len rástli. Mali sme vplyvy a aj keď čarodejníci nestáli vždy na stupienku kráľov, lordov, ale minimálne sme boli obchodníci či šľachta. Aj dnes sa držíme na dobrých miestach v ľudskom prostredí. Vo svete sme udržiavali poriadok a bránili sme krajiny pred netvormi, čo robíme doteraz..." rozprávala Hathor a mne uniklo zachechtanie.

„Artemis ? Povedala som snáď niečo vtipné ?" oslovila ma učiteľka a ja som nadvihla obočie.

„Nie, len by ma zaujímalo, ako sme sa my čarodejníci udržali na takých vysokých pozíciach," odvetila som sladko.

„Ako jediné bytosti na svete dokážeme manipulovať so všetkými živlami. Našou povinnosťou bolo dohliadať na ľud a museli sme byť blízko ich systému. Preto sme museli byť, čo najbližšie k panovníkovi," odpovedala mi.

„Dobre, ale boli tu aj iné bytosti ako napríklad upíri, vlkolaci, elfovia a podobne. Tí neboli nič ?" nadvihla som obočie a Penny sa pri mne vystrela. Nepozdávalo sa jej to, čo robím.

„Upíri, vlkolaci a kentauri boli považovaní za obludy, netvory. Áno, aj oni dokázali pri zapálenom a dlhom štúdiu ovládať jeden z elementov, ale ich schopnosti neboli vyvinuté tak dokonalo ako tie naše. Navyše oni ľuďom ubližovali. Rovnováha prírody bola naklonená a my tieto váhy rovnováhy držíme v pokoji," rozprávala Hathor.

„Takže my sme niečo ako veľkí strážcovia sveta ?" nadvihla som obočie.

„Dá sa to pochopiť aj tak," prikývla.

„Takže my sme zabíjali ostatné bytosti ako ľudia dávno pradávno vraždili nás," zamračila som sa.

„Artemis, my sme chránili a chránime. Naše Strážkyne majú najväčšiu moc a musíme udržať tento systém. Keby sa ľudia dozvedeli, kto sme, začali by sa nás báť a to by viedlo k vojne. Je jasné, že by vyhrali čarodejníci, lebo človek proti prírode nič nezmôže. Ľudia by dávno vyhynuli, nebyť nás."

„Takže ostatné bytosti nemali právo na život a my sme ich vyvraždili ?!"

„Vieš, akí boli upíri nebezpeční ? O vlkolakoch ani nehovoriac. Morské panny lákali chudákov námorníkov svojím spevom a zabíjali ich na útesoch. Elfovia boli síce múdri, ale túžili po moci nad svetom... Boli to netvory !"

„Neboli to netvory ! Boli to živé bytosti, ktoré sme ale my vyvraždili !" vyštekla som a postavila sa.

„Boli. No, aj niektorí čarodejníci sú zlí. Pozri sa na Atlasa ! Ten, chcel z ľudí spraviť otrokov, lebo si namýšľal, že čarodejníci by mali vládnuť a ľudia by nám mali slúžiť," vrtela hlavou učiteľka. Ironicky som sa zasmiala.

„A my robíme čo ?! To isté, čo Atlas, ale on si aspoň otvoril tú svoju hubu a niečo podnikol ! Ale my sme tu skupina zradcov a nechutných klamárov. Celému svetu tvrdíme, že neexistujeme a samy si namýšľame, že sme tí najlepší ! Strážkyne o nás ani nezakopnú, sedia len na svojich zadkoch a sem-tam niekoho odsúdia, aby trpel ! Nezaujímajú sa o nás a všetko za nich vybavuje Rada čarodejníkov ! Tí si manipulujú so zákonmi a pomaly, ale isto chcú dostať čarodejníkov do každej politiky v každej krajine ! Budeme sa ľudí zbavovať pomaly ako parazity, ale oni nebudú vidieť naše účinky !" zjačala som a všetci na mňa zazerali.

„To je lož !" vykríkla Hathor. Opäť som sa ľadovo zasmiala.

„Stále si namýšľame, akí sme my dokonalí, ale sme vnútri skazení. Klameme celému svetu, ale mädlíme si ruky na veľké posty. A keď nejaký človek niečo videl alebo sa o nás dozvedel, zabili sme ho alebo ho doviedli k šialenstvu ! Čarodejníci napáchali už dosť škody !" kričala som.

„A ľudia ešte viac !" zavrčala po mne učiteľka.

„Je čas to napraviť ! Nehodlám žiť vo svete, kde sa uprednostňuje jedna rasa !" zvreskla som a okolo mňa sa zdvihol vietor.

Opierala som sa o drevenú lavicu a prebodávala učiteľku pohľadom, keď som cítila ako sa mi okolo rúk omotali ohnivé hady. Ale ja som ich nevyčarovala. Ani som necítila, že by mágia okolo mňa nabrala na takej intenzite, aby sa prejavila moja ohnivá povaha. Nechápala som, čo sa deje, ale nebolo to nepríjemné. Moja mágia príjemne vibrovala. Nie strašidelne, ale príjemne a v brušku som pocítila motýle, ktoré poletovali od vzrušenia. Jemne ma šteklili a poletovali ako na lúke posypanej kvetmi. Niečo sa so mnou dialo, ale nevedela som určiť čo. Zrazu som okolo nôh pocítila niečo studené a mokré. Keď sa to dotklo mojej pokožky, zistila som, že je to voda. Hladkala moju pokožku aj cez džínsy a príjemne ma pohládzala. Jej dotyk bol ako dotyk hodvábu. Vietor, ktorí okolo mňa vial voňal po ružiach a na svojich krídlach niesol jednotlivé lupene červených lupeňom miešané s krásnou zamatovou zelenou listov. Usmiala som sa na ten vír a všetko okolo mňa prestalo existovať.

Zrazu sa na mňa elementy vrhli ako na korisť, ale nebála som sa. Neubližovali mi. Bolo mi síce neznesiteľne horúco, krv mi hučala v žilách a môj zrak videl len množstvo farieb, ale inak mi nijako neubližovali. Ani len hlava ma nebolela. Ale zrazu sa to všetko pomaly strácalo a na nos mi spadla chladná vločka snehu. Ale teraz v škole ?! Sneh ?

Všetko okolo mňa utíchlo a živly zmizli. Všetci na mňa civeli so spadnutými sánkami a ja som sa pozrela na svoje ruky. Už sa mi okolo nich nemotali ohnivé plamene, ale studený vánok, ktorý v sebe niesol sneh ! Vyvalila som oči aj ja. Nemôžem tomu uveriť. Ja som získala piaty element ! Ľad ! Pozrela som na ostatných, ktorí okamžite klesli na kolená a mrmlali vykoľajene slová, ktoré som už raz počula, ale pri Théseusovi Michaelsonovi. Sláva ti.

„DOSŤ !" skríkla som po nich a všetci trhli hlavami hore, vrátane učiteľky.

„Prestaňte sa mi klaňať !" zavrčala som a cúvla, pričom som narazila do lavice za sebou.

Nechcela som, aby ma uctievali ako bohyňu, po ktorej mám meno. Nie som bohyňa. Som obyčajná čarodejnica. Sú to moji rovesníci, preboha ! Dobre učiteľka nie, ale aj tak. Ešte pred chvíľou na mňa pozerali ako na zločinca a teraz sa mi budú vtierať do zadku ako Théseusovi ?! Ale teraz mám väčšiu moc. A vtedy som sa rozhodla. Keď som nebola iná, keď som bola len čarodejníčka, ktorá v sebe dusila svoj názor a postoj, bola som neviditeľná. Nikto ma nebral vážne, nikdy som nebola ani len pochválená. Thésueus bol neustále hladkaný lichôtkami a uznaniami. Lebo on bol ten, ktorý ako malý zabil veľkého silného hada holými rukami. Ale ja, čo som poctivo študovala, snažila sa zo všetkých síl, byť tá najlepšia, tá čo prvá našla svojho patrona a ovládala zaklínadla, ktoré sa len učili, som vždy bola opovrhovaná. Ani raz ma neuznali. Bola som podceňovaná, nikto neveril, že niečo dokážem, hoci som im podsúvala dôkazy. Všetci len mávli rukou nad mojimi úspechmi. Akoby som sa mohla vyrovnať Vyvolenému ? Akoby som mohla byť rovnocenná s Théseusom Michaelsonom ?! Nikto sa mu nemohol vyrovnať. Až doteraz.

Teraz som to dokázala. Ukázala som, čo v sebe skrývam. Postavila som sa ostatným a už necúvnem. Bola som obdarená piatym elementom, ľadom. Som rovnaká ako Théseus. Váhy sa vyrovnali.

„Ako som povedala ! Čarodejníci urobili mnoho chýb ! Ale ja to napravím !" zasyčala som a rozbehla sa preč z triedy.

„Artemis !" zjačal po mne Vyvolený, ale ja som nepočúvla.

Utekala som po chodbách a cítila sa neskutočne šťastná. Urobila som to. Vzoprela som sa im. Už nebudem čušať. Nie ! Zmením to ! Som jedna z najmocnejších čarodejníc a zvrátim tento nespravodlivý systém. Atlas s tým začal a ja to dokončím. S jedným detailom. Ľudia nebudú otroci, ale rovnocenní ako čarodejníci. Uškrnula som sa a utekala von. Moje srdce bilo ako splašené a cítila som sa slobodná.

Do reality ma vrátili kroky, za mnou. Vedela som, že je to Théseus, ale nespomalila som. Vybehla som pred školu a pozrela naňho. Neďaleko sú Glendaleské lesy a za nimi préria. To bude moje útočisko. Juh Glendale.

„Artemis !" zakričal po mne opäť Vyvolený a ja som sa otočila.

„Čo chceš ?!" oborila som sa na neho.

„Nerob to. My ľudí len chránime. Vždy nám išlo len o to," snažil sa mi prehovoriť do duše. Aké šľachetné.

„Ale nehovor ? A prečo ľudí, ktorí sa o nás dozvedia zabíjame alebo ich dovedieme do šialenstva ? Prečo uctievajú čarodejníkov s veľkou mocou ako sú Strážkyne elementov a ty ?!" odsekla som.

„Artemis, prestaň ! Nie je to tak !" zavrčal Théseus.

„Vyvraždili sme ostatné bytosti ! Dočerta, spamätaj sa, Théseus !" skríkla som a zmenila sa na tigra.

Svojho patrona ovládam na jednotku a teraz ho od seba aspoň odstrčím. Ale potrebujem pozornosť. Potrebujem, aby vyšli zo školy všetci. A môj plán by mohol zabrať. Len potrebujem, aby sa Théseus chytil.

Zrevala som a švihla chvostom. Zaútočila som na Théseusa, ktorí asi neveril, že ho napadnem, lebo sa nepremenil. Zvalila som ho na zem a zavrčala mu do tváre. Vyvolený zavrčal a zatlačil na moju papuľu. Mykla som hlavou a zliezla z neho. Dala som mu tým šancu na obranu. Potrebujem jeho reakciu. 

Chystala som sa opäť na útok, ale to už čakal a predo mnou stál zlatistý lev. Kráčala som okolo leva, ktorý zareval a pohodil hlavou s hustou hrivou. Zavrčala som a prikrčila sa. Zaútočila som a postavila sa pred neho na zadné, do predných som mu chytila papuľu. Théseus ňou začal pohadzovať a protestne vrčať, až sa mi napokon vyšmykol. Mňa to nezaujímalo. Zahnala som sa labou a na líci mu nechala škrabance po pazúroch. Zavrčal a uprel na mňa svoje oči. Vyzvala som ho pohľadom a on po mne skočil. 

Nebola som dosť rýchla, aby som mu unikla a ocitla som sa pod jeho mohutným telom. Vrčala som a mykala labami aj telom, ale lev bol silnejší. Prevalila som sa teda na chrbát a zadnými nohami ho kopla do slabín. Lev zaskučal a okamžite ma pustil, pričom sa prikrčil do klbka. Pobavene som šibla chvostom a cúvla pár krokov dozadu. Chlapci sú na toto dosť citliví. Chcela som sa po ňom rozbehnúť a aspoň ho uhryznúť ako varovanie, no do cesty sa mi nečakane postavil kôň a ja som prudko zabrzdila.

Kôň so zlatistou srsťou sa postavil pred leva a divo mával prednými čiernymi kopytami. Zavrčala som a prikrčila sa, aby ma kopytá nezasiahli. Keď dopadol na všetky štyri, chcela som okolo neho prejsť, ale kôň mi nedal šancu. Zarevala som a chcela skočiť aj po Apolónovi, keď sa na mňa vyrútil spoza neho lev. Zvalil ma na zem a rozčúlene mi zavrčal do tváre. Udrela som ho labou a dostala sa spod jeho tela. Cúvla som a poobzerala sa okolo seba. Za Théseusom a Apolónom boli ostatní žiaci a učitelia, vrátane riaditeľa Cheopsa.

Švihla som chvostom a premenila sa na človeka. Zavrtela som hlavou a pozrela na ostatných. Théseus s Apolónom nasledovali môj príklad.

„Končím na tejto povrchnej škole ! Končím s celým systémom čarodejníkov ! Už ma nebaví počúvať, akí sme dokonalí, akí sme mocní, ako chránime ľudí... Všetko je to lož ! Odmietam sa hrať na niečo, čím v skutočnosti nie som ! Chcem rovnocennosť ! Každému z vás ponúkam možnosť voľby. Pridáte sa ku mne alebo budete proti mne. Nikoho nebudem nútiť , nebudem mu vraždiť rodinu, ani nezabijem jeho. Každý má právo si vybrať ! Život je o voľbách a ja som si vybrala. Zmením túto spoločnosť, pretože verím, že každý je iný ale výnimočný !" kričala som a všetci ma napäto počúvali.

„Niektorí ma nepoznajú, možno len zvidenia. Tak, aby som nebola neslušná, som Artemis Tenebrisová, Ľadová princezná !" uškrnula som sa a inštinktívne som namierila k Thésusovi. Ten titul som si teraz vymyslela, ale páčil sa mi.

Mykla som zápästím a cítila novú, silnejšiu mágiu, ktorá mi pulzovala telom. Z mojich prstov vybehla ľadová mágia a jej chlad som cítila až v kostiach na nohách. Oproti Théseusovi vyrástol menší ľadovec vo výške dospelého človeka. Vyvolený uskočil a prekvapene zažmurkal. Aj keď ma to vydesilo, nedala som to najavo a zdvihla som hrdo hlavu, pričom mu hlboko pozrela do očí. No, musím sa ľad naučiť ovládať, lebo s ním inak budem viac ako nebezpečná a nie len pre okolie, ale aj pre seba.

„Nedovolím ti zničiť čarodejnícky svet !" vyštekol po mne a zrazu sa okolo nás rozvibrovala mágia.

Taká silná až mňa aj Apolóna donútila cúvnuť. Všetky elementy spolu s bleskami sa začali v šialenom víre krútiť okolo Théseusa. V tej machule farieb som ich ledva rozoznala. Dialo sa niečo veľké a veľmi, veľmi silné. Tušila som to a potvrdil mi to tmavomodrý obláčik, ktorý sa zjavil nad rozčúleným Théseusom a vrazil mu plnou silou do hrude. Théseus zreval od bolesti a ja som s vyvalenými očami cúvla. Théseus klesol na kolená a živly zmizli. Vyčerpane na mňa hľadel a oči mu klipkali. Mágia ustala a zvalila ma z nôh, že som spadla na zadok. Prekvapene som naňho zazerala. To je nemožné !

„Sláva ti, Théseus Michaelson ! V tvojom srdci sa zjavil jeden z najstarších a najmocnejších elementov. Podstata !" vykríkol Cheops, počas pokľaknutia a všetci ešte sklonili hlavy. Rozčúlene som pozrela na Théseusa.

„Si odporný ! Myslíš, že si niečo viac ? Prečo ťa uctievajú ?!" zavrčala som.

„Ty si zo seba urobila Ľadovú princeznú !" odsekol a staval sa na nohy. Krátko som sa zasmiala.

„Sú Strážkyne strážkyňami ? Si ty Vyvolený ? A som ja princezná ?" uškrnula som sa a obrátila sa na odchod. Nadýchla som sa a rozbehla sa preč. Ale ja sa ešte vrátim. Ukážem im, že ľudia nie sú nič menej ! Ukážem svetu, kto som a čo dokážem ! Lebo som iná !