Od Natovej smrti ubehlo niekoľko dní, možno aj mesiacov. Boli to najdlhšie a najpomalšie dni v mojom živote. Boli prázdne. Ja som bola prázdna. Cez celé srdce sa mi tiahla škaredá hlboká rana, ktorá vytrvalo krvácala. Slzy po pár dňoch došli a nahradila ich prázdnota. Nikdy som sa necítila taká slabá, bezmocná a prázdna. Na ničom mi nenáležalo.

Pokojne by sem mohol nakráčať Vyvolený a odvliecť ma. Nebránila by som sa. Načo aj? Nemalo by to zmysel. Nič nemá zmysel. Prečo sa mám vôbec snažiť, keď aj tak sa to obráti proti mne? Prečo by som mala bojovať za každú cenu? Aby ďalší ľudia a čarodejníci zomreli? Nate si nezaslúžil zomrieť. Stále nemôžem uveriť tomu, že je preč. Bojoval za mňa, hoci som mu to nechcela dovoliť a snažila sa ho odhovoriť. Bol tak tvrdohlavý a oddaný. Môj najlepší priateľ. Poznala som ho celý život.

Od nepamäti sme boli nerozluční. Pamätám si, ako mi pomohol, keď som spadla z bicykla a škaredo si oškrela kolená a lakte. Frflala som a skučala, že na bicykel už nikdy nesadnem a chcem ísť domov. Nate si vtedy ku mne sadol a bezradne na mňa a moje rany hľadel. Nakoniec si vyzliekol košeľu a opatrne mi utieral krv. Bledá košeľa mohla ísť potom do práčky, ale jemu to bolo jedno. Zdvihol ma na nohy a ponúkal mi, že môžeme chvíľu len kráčať a tlačiť naše bicykle. Po chvíli ma, dokonca, naň donútil vyliezť. Povedal mi, že ak nevyleziem, tak neuvidím vietor. Vtedy som tomu nechcela veriť. Prečo obyčajný človek ako on vidí vietor a ja čarodejnica nie? Takže vďaka tomu, že pošteklil moju zvedavosť som opäť sadla do sedla.

Smutne som sa zasmiala.

V prvý deň v škole sme si sadli spolu a jeden chlapec mi vzal moju desiatu. Kričala som po ňom a snažila sa na ňu dočiahnuť, ale bola som veľmi nízka a on vysoký. Bola som najmenšie dievča v ročníku. Vtedy prišiel Nate a s tým chalanom sa pobil. Dostal trest, ale bolo mu to jedno. Odmietal sa tomu chalanovi aj ospravedlniť a tvrdohlavo trval na svojom, že neľutuje, že sa s ním pobil. Pretože ten chalan bol zlý, nie Nate.

Na ples som chcela strašne ísť s chlapcom menom Jacob, ale ten sa na mňa ani nepozrel. Nechcela som ísť za ním ja, bolo by to čudné. Nakoniec to dopadlo tak, že som nemala ísť s kým. Predsa len som mala oči len na toho Jacoba a tak trochu som do poslednej chvíle čakala, že ma predsa len pozve. Nahnevaná, že nemám nikoho na ples som trčala doma a trucovala som. Dovalil sa ku mne Nate (asi mu Dita žalovala) a kričal na mňa, či som sa zbláznila. Povedala som mu, že na ples sama nepôjdem a on vtedy zafučal ako býk a prevrátil očami.

„Tak poď so mnou!" navrhol.

„Ale ty si pozval Kim," vrtela som hlavou.

„Nepozval. Neodhodlal som sa," uškrnul sa na mňa a podal mi ruku. Zas ma nenechal v škaredých myšlienkach a ples som si užila aj bez Jacoba.

Bola som s jeho rodinou v Kalifornii a s Natom sme sa bláznili vo vode. Vzala som mu šiltovku a utekala preč. Naháňal ma a nahlas sme sa rehotali ako blázni. Oblapil ruky okolo môjho pása a za mojich protestov ma pustil až vo vode. Špliechali sme sa a robili si napriek. Podpichovali sme sa, liezli po sebe, bláznili sa. Takmer ma utopil, ale ja som to nenechala len tak.

Presvedčila som ho na horskú dráhu, čo mu neurobilo dvakrát dobre. Nemal rád výšky a tie prudké zákruty boli posledná bodka. Okamžite ako sme opustili atrakciu, hlavu strčil do prvého koša a obsah jeho žalúdka poputoval von. Popritom sa mi stíhal vyhrážať, že mi toto nedaruje a urobí zo mňa cukrovú vatu.

Pamätám si s ním všetko. Od útleho detstva až po posledný deň. Mám s ním toľko spomienok. Ako prvému človeku som prezradila svoje tajomstvo, že som čarodejnica. Ako ma pobozkal predtým, ako som odišla do Glendale, aby som nezabudla. Na jeho hrejivé objatia, úsmev. Na jeho otvorené srdce. Ale aj na jeho slzy, ktoré som mohla vidieť len ja. Nikdy si nedovolil pred nikým plakať. Len ja som ho mohla vidieť takého. Len mne sa otvoril. Keď sa mi priznal, že ho priťahujú aj muži a bál sa, že je čudný... Nate bol výnimočný. Mal obrovské srdce otvorené pre každého. Keď vedel, vždy pomohol. Bol to skvelý dobrý človek. Bol dokonalý. Ale už tu nie je...

V noci ma už nehreje jeho bezpečná náruč. Už sa s nikým nebudem rozprávať do hlbokej noci alebo až do rána. Nikto ma už niky tak nepochopí, nepodporí alebo nevynadá mi ako on. Moja posteľ je v noci prázdna ako moje srdce. Chýba mi. Tak neskutočne mi chýba. Prečo som musela oňho prísť?

„Artemis?" otvorila dvere na izbe Calypsó.

„Všetko v poriadku?" prehovorila som ticho.

„To sa chcem opýtať teba," odvetila.

„Nie," priznala som sa. „Nič nie je v poriadku, Cal. On tu už nie je. Nikdy som nebola na toto pripravená. On jednoducho...Ráno bol s nami a na obed sme ho pochovali. To je choré! Cítim sa taká prázdna... On... znamenal pre mňa všetko... Bez neho nie som nič..."

Calypsó nič nehovorila, len prišla ku mne a objala ma. Položila som si hlavu na jej rameno a potiahla nosom. Calypsó ma pevne stisla a len ma držala. Vedela, že nepotrebujem počuť žiadne slová. Žiadne slová útechy mi nepomôžu. Sú to len prázdne slová, ktoré sa omieľajú dookola tie isté, ale nepomáhajú. Ten človek tie pocity nepozná. Nepozná tú bolesť. Nepotrebujem nič počuť. Keby aj Cal niečo hovorila, asi by som ju ani nepočúvala. Potrebujem len niekoho, kto ma podrží, keď padám a ona to vedela. Len ma držala a bola pripravená ma lepiť, keď sa zlomím. Bola moja barla, ktorá ma držala. Vedela, že ju potrebujem, hoci mlčím. Hladkala ma po chrbte a ja som zažmurkala, aby som zahnala slzy. Nemôžem už plakať.

Nedokážem sa s jeho smrťou vyrovnať. Najskôr som plakala, vzlykala a skučala, potom nastúpil hnev. Chcela som vbehnúť do Glendale a schmatnúť Odysea pod krkom. Chcela som vidieť jeho utrpenie. Ale Hercules s Nyx ma zastavili. Vraj by to bola samovražda len tak vbehnú a zmrzačiť Odysea. Nemala som plán nič. Len chuť vraždiť! Opäť by som konala neuvážene, hoci chaos už v sebe nemám.

Omotala som aj ja okolo Calypsó paže a pritisla sa k nej. Stisla ma a ja som sa prudko nadýchla. Opäť som mala hrču v hrdle a nechcela som opäť plakať. Už bolo toho dosť. Ak ešte sa opäť rozplačem, zámok vytopím! Nie, bolo to skutočne už dosť. Nemôžem len plakať ako porazený úbožiak. Možno sa tak cítim, ale nemusí to každý vidieť.

„Artemis. Si silná, to vieš. Nate bojoval za to v čo veril. Ono viem, že sa to len tak vraví, ale ver mi. Navždy s nami už zostane. Nikdy ho nestratíš," mumlala mi do ramena. Tomu neverím. Už som ho stratila.

„A čo ak áno?" zajachtala som.

„To sa nestane! Nikto naň nikdy nezabudne. A ty už vôbec nie. Ľúbila si ho, máš s ním úžasné spomienky. V tvojom srdci zostane naveky. Nikdy ho nestratíš. On nie je element ako chaos, ľad alebo oheň. On bol elementom lásky. A tá je večná," mrmlala Calypsó a ja som sa od nej odtiahla.

„Čo si zase pozerala, keď rozprávaš ako básnik?" pokúsila som sa o úsmev a Calypsó sa rozosmiala.

„Výnimočne nič," žmurkla.

„Nate bojoval. Nemôžeš teraz tento boj vzdať. Mnohí ti veríme, on ti veril. Poďme, aby sme niečo vymysleli," dotkla sa môjho pleca a ja som prikývla.

„Dva mesiace čušíme, tak by sme mohli pekne udrieť, čo ty na to?" šibalsky sa uškrnula a ja som sa pousmiala. 

Calypsó má pravdu. Nate bojoval. Nemôžem ho len oplakávať a spomínať. Musím bojovať. Musím dokázať, že nezomrel zbytočne. Pomstím jeho smrť tak ako sa patrí. Čarodejníci chcú vojnu? Fajn, majú ju mať! Nate bola posledná kvapka!

***

Ďalší mesiac som vytrvalo cvičila a hľadala spôsoby, ako sa dostať k Strážkyniam. Niekoľko špehov sa venovalo ich sídlu v blízkej budúcnosti a hlásili mi každé zmeny. Tušila som, že to nebude jednoduché, ale je mi to jedno. Už v sebe nenosím chaos, no neprekáža mi to. Dokážem byť nebezpečnejšia ako s ním. Možno som v sebe nosila jeden z najmocnejších a najstarších elementov, ale nezvládla som to. Uznávam, bolo to pre mňa veľké bremeno a rozhodla som sa správne. Ani Vyvolený viac neovláda podstatu. Tým lepšie.

Poctivo študujem, hľadám zaklínadlá určené na boj. Bola som zahĺbená do vojny a hoci ma Natova smrť stále bolela, skrývala som ju za ľad. Meč v ruke je ako ďalšia moja končatina. Srdce sa stalo chladnejšie než kedykoľvek predtým. Aj ostatných som nútila na sebe pracovať. Niekedy som učila aj ja, nie len kapitáni elementov. Vybudovala som si rešpekt a úctu. Pracovala som s nimi na spolupráci a synchronizácií ako vo vlčej svorke, elegancii upírov a múdrosti elfov.

Draky cítili moju silu a zo svojich miest sa takmer nepohli. Niekoľkokrát som počula ich ručanie, ale nik sa do zámku nedostal. Orión aj Sirius boli nebezpečnejší a ostražití. Rozhodli sa ma chrániť za každú cenu. Zámok bol tým pádom perfektne strážený. Snažila som sa vždy zahnať bolestivé myšlienky na Nate a smerovala ich k pomste. Rozhodla som sa vojnu neprehrať a nič som nechcela nechať náhode. Piatu katastrofu som zavrhla a sústredila sa len na hlavný boj. Tento úder bude zásadný a všetko skončí.

Perseus so svojimi špehmi zistil, kde sa v najbližšej dobe Strážkyne zdržiavajú, ale majú v pláne presun. Dnes sú ešte v New Yorku, ale ten čoskoro opustia. Už dlho sa na čele nezdržia. Skončím s týmto šialenstvom raz a navždy. Nedovolím, aby sa krysy premnožili! Napáchali už dosť škody!

Už neoznámim, kde udriem. Jednoducho sa tam dostanem. Ľudí teraz nebudem plašiť. S tým som už skončila. Ľudia sú pripravení. Čarodejníci teraz len ticho vyčkávajú. Mlčím už tretí mesiac a oni netušia, čo sa deje. Myslia si, že som sa uzavrela alebo sa zrútila. Nevedia, kam moje cesty povedú. Ich špehovacie skupiny alebo dokonca šialení bojovníci sa nedostali ani len cez pokrútené hradby zeme. S drakmi som bola zaletieť na miesto, kde budú Strážkyne v čase, keď ich prepadneme. Cesta bude trvať asi dve hodiny a to len vďaka dračej magickej rýchlosti. Tieto tvory sú úžasné.

Bola som rozhodnutá zmeniť čarodejnícky svet. Čarodejníci sa musia naučiť pokore! Som rozhodnutá skoncovať s Lovcami a porozprávať sa s čarovnými bytosťami. Nik sa už nebude musieť skrývať! Nikto! 

ΩΩΩ

Nepáčilo sa mu to. Najskôr to bolo pár dní, ale tie sa prehupli do týždňov a mesiacov. Cítil to vo vzduchu. Bolo to temné a nesľubovalo to nič dobré. Nemusel byť ani veterný, aby vedel, že jeho pocit má niečo s Ľadovou princeznou. Chcel sa s ňou porozprávať. Mal nutkanie ísť za ňou a objať ju.

Vedel, prečo sa nedostal do jej zámku. Draky ho nepustili ani len k mostu. Nikoho nepustili, dokonca ani Afroditu nie. Počul, že Cheops tam poslal niekoľko skupín, aby doviedli Artemis, ale vždy sa bojovníci vrátili ranení. Nikto sa nedostal za hradby.

Navyše čarodejníckym svetom otriasla správa, že Artemis Tenebrisová ovládala chaos a Vyvoleného záhadným zaklínadlom zbavila podstaty. Vyvolalo to nepokoje a dokonca sa ozvali aj Strážkyne. Nie osobne, len prostredníctvom elementu, odkazu alebo dokonca telefonického hovoru či dokonca mailom. Boli zvedavé a znepokojené.

Dnes sa zhovárali s Théseusom a Apolón spolu s Minervou boli pri tom. Strážkyne najskôr tomu neverili, ale potom sa im do uší dostalo, že Ľadová princezná ich prekvapila s mečom na Aljaške a neskôr sa objavila aj v Japonsku. Pri oboch stretnutiach bola nepriateľská, divoká a krvilačná. Chceli sa porozprávať s Théseusom a vyjadrili mu svoje obavy. Rozprávali o nej ako o Atlasovi. Myslia si, že Artemis chce obnoviť Atlasove konanie a nastoliť čistotu. Chce vládnuť, baží po moci. Na váhe proti nej zavážilo obrovská skutočnosť a to, že Théseusa Michaelsona pripravila o podstatu. Toto zaklínadlo je veľmi náročné a mohla ho pokojne zabiť. Našťastie len stratil vedomie. 

Všetci vedeli o zranených študentoch, ktorí chceli preniknúť do jej kráľovstva. Niektorí tvrdili, že Artemis tak dokonalo ovládla oheň, že ten chrlí už na desať metrov od vchodu do hradieb. Koreňmi vraj prúdi silná mágia a nikoho neprepustí. Ozvali sa aj takí, čo tvrdia, že videli obrovské jaštery. Strážkyne sa obávajú, že sú to draky. Dokonca aj Théseus ich videl.

Isté je, že Artemis si dobre uvedomuje, že začala vojnu. Otázkou len zostáva, kde presne udrie a či ju Vyvolený dokáže zastaviť.

Po tomto rozhovore sa Apolón pohádal so svojím najlepším priateľom. 

Vyvolený sa rozhodol za každú cenu zistiť, kde Artemis udrie a zastaviť ju, hoci aj bez podstaty. Odmietol jej prenechať vládu a bol ochotný celým svojím srdcom pomôcť Strážkyniam. Videl tie kruté zranenia, ktoré spôsobili draky čarodejníkom. Pamätal si, ako videl Herculesa so šialeným výrazom bežať do mesta, utekať z miesta činu. Stále neveril, hoci mu to Apolón vysvetľoval niekoľkokrát, že to bol iba vrah. Nemal nič spoločné s Ľadovou princeznou. Théseus sám chodil k zámku s niekoľkými čarodejníkmi a pokúšal sa prebojovať. Konal. Dokonca študoval a požiadal Strážkyňu zeme Rheu, aby mu poslala nejakého bojovníka, ktorý by mu pomohol. Odmietol sa prizerať, ako Artemis zničí to, pre čo jeho otec zomrel. Videl v nej šialenú princeznú, ktorá túži po moci a pozornosti.

Apolón nevidel v nej Atlasa. Veril, že je ranená. Odmietal tvrdenie, že Artemis začala vojnu. Bola to ich chyba. Videl Artemisin výraz, keď Odyseus s pomocou zemskej mágie zavraždil jej priateľa. Nikdy nevidel takú bolesť, ako v to popoludnie. A ak je ranená, je nebezpečná. Chcel, aby jej všetci dali pokoj a nikto sa nepokúšal dostať do jej zámku. Potrebovala čas.

Odporne sa pohádal s Vyvoleným.

„Tebe načisto preskočilo, Apolón! Vieš, o čo jej ide? O moc! Je namyslená, túži po pozornosti! Chce mať trón, aby sa jej klaňali!" štekol These.

„Blbosť! Vieš, prečo sa všetci vracajú ranení? Lebo sme sprostí a provokujeme ju! Odyseus jej zabil priateľa! Pred jej očami! Neviem, ako by si reagoval ty!" odsekol Apolón.

„Nie, toto bol len spúšťač. Zámienka. Ona dávno išla po moci. Nasleduje stopy Atlasa a rozhodla sa v tom pokračovať! Atlas bol predsa brat jej matky! Chce sa pomstiť! Ale ty si slepý! Pomotala ti hlavu!" šplechol mu do tváre Vyvolený.

„Stiahla sa, čo ešte od nej chcete? Aby zhnila v Himalájach alebo budeš spokojnejší, keď ju osobne zabiješ?" oboril sa ohnivý. Théseus zmĺkol a zarazene hľadel na Apolóna, ktorý prudko dýchal.

„TY by si sa mal konečne rozhodnúť na čej strane stojíš, kamarát!" odsekol a to zase zarazilo ohnivého čarodejníka.

„Fajn," ironicky prikývol.

„Ďakujem teda za tvoju dôveru!"

Otočil sa na päte a rýchlym krokom sa vzďaľoval oceánskym očiam Vyvoleného. Odišiel od svojho najlepšieho priateľa. Akoby si boli cudzí.