„Ale, ale!" prehovoril Hermes.

„Takto chytiť Ľadovú princeznú. Neskutočne si nám to uľahčila," zapriadol a ja som zavrčala. Prečo tu čakajú?! A kde nechali Vyvoleného?

„Ešte si ju nechytil, Eaton!" zavrčal Hercules a v momente bol pri mne. Calypsó po jeho boku a Nate po mojej druhej strane s napriahnutým lukom. Uškrnula som sa.

„To dlho nepotrvá," zasyčal Hermes.

„Jedna skupina je aj pri tvojom zámočku, princeznička."

„Tak to je trochu problém pre vás," uškrnul sa provokačne Nate a Hermes sa zamračil. Nate nadvihol obočie a urobil krok vpred. Šíp stále pripravený a luk napnutý.

„Mysleli ste, že toto sú všetci spojenci Ľadovej princeznej? Omyl," precedil skrz zuby a bojovne vystrčil hlavu. Milo som pozrela na svojho najlepšieho priateľa. Bráni ma. On bráni mňa!

„To je maličkosť," mávol Hermes rukou.

„Nepodceňuj ju," odfrkol si Nate pobavene.

„Na tom aj tak nezáleží! Pôjde s nami a všetci, čo ste s ňou, zhyniete v Himalájach. Za mrežami alebo od vyčerpania!" zlomyseľne sa uškrnul Hermes.

„Najskôr sa budete musieť dostať cez nás!" zasyčala Calypsó a všetci moji spojenci urobili krok dopredu. Prekvapene som na nich hľadela.

„Fajn. Prijímame výzvu," precedil skrz zuby Hermes.

Hercules bojovne zvrieskol a vrhol sa do boja. Skočil priamo na Hermesa a úplne ho šokoval, keď zaútočil svojou dýkou. Vytiahla som meč a spolu s ľadom sa vrhla do boja. Čarodejníci predo mnou ustupovali a ja som ich prekvapila mágiou. Po bojisku lietali elementárne gule, syčali dýky a meče, vzduchom leteli šípy a ozývalo sa vrčanie a prskanie patronov najrôznejších druhov. Ja a moji spojenci sme si razili cestu do kráľovstva a Hermesove vojsko sa nás pokúšalo zastaviť. Bol to krutý neľútostný boj. Ozývali sa výkriky bolesti, podráždené nadávky a vyzývavé slová.

„HEJ!" zvrieskol zrazu jeden hlas a ja som zdvihla hlavu. Do riti! Zviera vo mne sa prebudilo a roztiahlo krídla. Odhodilo tigra v mojom vnútri a nahlas zavrčalo.

„TY!" zjačala som a skočila na Théseusa. Zlatý žrebec pod ním protestne zaerdžal, ale to už Vyvolený ležal pod labami môjho patrona. Automaticky sa zmenil aj on a silou leva ma odtlačil. Pohodila som hlavou a zavrčala.

Začali sme okolo seba krúžiť. Cerili sme tesáky, pohadzovali hlavami a šibali chvostmi. Podstata z neho len tak sršala a moja beštia z chaosu sa nemienila stiahnuť. Nakoniec sme od seba cúvli a zmenili sa na ľudí.

„ARTEMIS!" zvrieskol Nate a potlačila som zviera vo vnútri. Musím s tým skoncovať. Toto nie je dobré. Týmto vyvolám väčší strach, ale inak to nejde.

Zazerala som na Vyvoleného a on mi pohľad oplácal. Okolo nás čarodejníci ustupovali. Dopriali nám priestor. Hercules, Calypsó, Nate, Perseus a Nefertiti sa postavili do polkruhu okolo mňa a chránili ma. Podobne postupovalo pár nasledovateľov Thésea. Zvrieskla som a zaútočila ako prvá. Vrhla som po ňom ľad, ktorý spod zeme si razil cestu k Vyvolenému. Odskočil a moje ľadovce zničil údermi blesku. Výbuch nám zatienil na chvíľu zrak, ale neútočili sme bezhlavo. Počkali sme si. Vedela som, že ma ovládol chaos a Théseusa podstata. Musím to skončiť!

Vrhali sme po sebe rôzne druhy mágie, ale najmä sa stretával ľad s bleskom. Šiesty element sme obaja držali na uzde, ale aj tú čoskoro povolíme. Obaja sme to veľmi dobre vedeli, ale nemohli sme nič urobiť. Prvý povolil Théseus. Tmavomodrá podstata akoby ľahko omotaná fialovou lesklou žiarou vystrelila smerom ku mne ako obrovský búrkový mrak. Zviera vo mne zrevalo a roztiahlo krídla. Z mojich vystretých dlaní vystrelil čistý chaos. Obe sily sa zrazili a nad nami sa zablýskalo. Zdvihol sa vietor a začal padať sneh. Vietor mi prečesával vlasy a ja som si v duchu gratulovala, že som si ich zopla do chvosta. Z chaosu odrazu vyletel čierno-sivý drak, ktorý sa stretol s modro-fialovým. Hrdelne zrevali, hlasnejšie ako Orión alebo Sirius. Zem sa pod našimi nohami roztriasla. Draky bojovali proti sebe a ukazovali boj, ktorý sa odohrával v rámci našej mágie. Zatlačila som proti Théseusovi a jeho drak aj sila cúvli.

„Vges éxo!" skríkla som do vetra. Silnej a sneh nám znemožňoval čistý výhľad. Akoby sme vytvorili búrku.

„Den to thélo!" pokračovala som. Búrka okolo nás vírila mocnejšie a oba draky na chvíľu zaváhali. Ale potom sa pustili do boja zúrivejšie a zúfalejšie.

„Den eímai epilegménos!" kričala som proti vetru. Dookola som opakovala tieto slová. Vedela som, že to, čo robím je šialené a skutočne nebezpečné, ale nemohla som inak. Mám toho celého po krk! 

Mala som pocit, akoby mi neviditeľná ruka temnoty siahla až na dno mojej duše a s ostrými pazúrmi mi na nej zanechávala krvácajúce rany. Srdce mi bilo ako splašené, akoby chcelo utiecť pred osudom duše. Rozum som mala už dávno zatienení, ale bolela ma duša. Trhala som sa na kusy. Potrebujem ihlu a niť. Potrebujem pomoc.

Z hrdla mi vyšiel zúrivý výkrik a hoci ma vietor a sneh štípali v očiach, odmietala som povoliť. Draci nad nami zaručali a ustúpili od seba. Niekoľko prameňov mi vyletelo z gumičky a bičovali ma do tváre. Po spánkoch mi tiekli kvapôčky potu a zuby som zatínala tak pevne až som sa bála, že si ich rozbijem. Boj za sebou som prestala vnímať dávno.

Moja duša plakala a temnota mi ju trhala. Možno podstata sa u Théseusa snažila zašiť hlboké rany a dodať mu silu, ale chaos naopak prenikal do môjho vnútra, kde sa bil s krutou silou, ktorá mi ho driapala z duše.

„ARTEMIS!" zvrieskol Nate.

„Ar, prestaň! Zabije ťa to!" pridal sa Hercules.

„Artemis, zruš to!" kričala Calypsó.

Ale ja som nemohla. Nie, ešte nie. Ešte stále v nás sú draky. Do chaosu proti Théseusovi som vmiešala ľad a oheň a on mi to oplatil bleskami a zemou. Draky nabrali podobu našich patronov. Tiger a lev. Revali po sebe, ale začali slabnúť. My sme slabli. Vietor okolo nás bol stále silnejší a silnejší. Hrmelo nad nami a prudko snežilo. Nahlas som vykríkla a môj krik sprevádzal ten Théseusov. Tiger s levom zmizli a rovnako tak sa postupne vyparila aj mágia chaosu a podstaty. Klesla som na kolená a Vyvolený omdlel. Zízala som pred seba a lapala po dychu. Boj okolo nás stále zúril a vedela som, že tu nemôžem zostať sedieť.

„Artemis!" zjačal niekto a okolo mňa presvišťal šíp, ktorý sa zabodol do nohy Herma, ktorý by ma inak napadol veternou mágiou. Zreval od bolesti a spadol z nôh. Otočila som sa a svet okolo mňa akoby sa spomalil.

Videla som Nata, ako jeho postoj Robina Hooda sa zmenil v kŕčovitý a jeho brucho prepichol ostrý konár. Vyjavene pozrel pred seba a dotkol sa rany. Konár sa stiahol a Nate spadol na zem. Zvrieskla som a postavila sa na nohy. Zatackala som sa, ale presne som videla, kto za to mohol. Odyseus. Kedysi to bol môj priateľ. Patril medzi čarodejníkov, s ktorými som sa zoznámila v prvý deň. Rovnako ako s Herculesom a Penelopou.

Zjačala som a tackavo sa k nim rozbehla. Odyseus ma zbadal a chcel ujsť, ale ja som po ňom začala vrhať ľad. Vyhýbal sa mu, ale jedným som ho predsa len škrabla do tváre a ďalším do nohy.

„Nie! Nie! Nie!" zjačala som a spadla vedľa Nata. Na tričku mal šarlátovú škvrnu a ťažko dýchal. Hľadel na mňa a lapal dych. Hlavu som mu položila do svojho lona a hladkala ho po vlasoch. Ťažko sa mu dýchalo a sám jednu ruku mal položenú na rane. Na tvári mu bolo vidno, že má bolesti. Viečka sa mu trepotali a chcel ich zavrieť.

„Nie, Nate, pozri sa na mňa!" pritlačila som na jeho ruku na rane a snažila sa zastaviť krvácanie. Nie, nesmiem ho nechať zomrieť! Musím ho udržať na žive. Hlavou mi prelietavali rôzne zaklínadlá a zahryzla som si do pery. Začala som čarovať so zemskou a mágiou a posielala som mu do tela liečivé účinky zeme. Hľadela som mu do bledej tváre a modlila sa ku všetkým svätým, aby mi pomohli. Nemôže to takto skončiť.

„P-princezná," zachrčal. Nepomáhalo to!

„Som tu. Som tu s tebou, Nate," uisťovala som ho.

„Pomoc! Prosím pomôžte mi, niekto!" skríkla som do davu. Netuším, kedy boj utíchol a teraz ma to ani nezaujímalo. Hercules a Calypsó mi ako prví venovali pohľad.

„Hercules, prosím," zašepkala som cez slzy. On na mňa len smutne hľadel. Calypsó zavrtela hlavou a sklonila tvár.

„Artemis," oslovila ma.

„Ar," vydýchol Herc a hlas sa mu triasol.

„Je neskoro."

„Nie! Nie je!" zaskučala som a otočila sa na môjho priateľa. Ani mágia nepomáhala. Rana bola hlboká.

„Nate, bojuj. Prosím," žiadala som ho so slzami kotúľajúcimi sa po tvári. Držala som mu tvár a hladkala ho jednou rukou po vlasoch, zatiaľ, čo druhou som sa pokúšala zastaviť krvácanie. Slzy mi tiekli po tvári ako vodopády. Dych sa mi zadrhával v krku.

„Princezná, neplač," pousmial sa na mňa a namáhavo zdvihol ruku k môjmu lícu. Okamžite som mu ju chytila okolo zápästia a pritlačila si ju na pokožku. Plytko som dýchala a snažila sa cítiť jeho známe teplo, ale to vyprchávalo.

„Nate, prosím! Zvládneš to! Vydrž! Nájdem Hamleta alebo zavolám Siriusa s Oriónom!" dostávala som zo seba pomedzi vzlyky.

„Nie, Artemis," vydýchol.

„Ď-ďakujem ti. Vďaka tebe...môj život mal zmysel... Si moje všetko,"

„A ty moje! Prosím, Nate!" zaskučala som.

„Ľúbim ťa, Artemis."

„Aj ja ťa ľúbim," šepla som a on sa naposledy usmial. Jeho ruka ochabla, čokoládové oči sa navždy zatvorili. Naposledy vydýchol a ja som sa ešte hlasnejšie rozvzlykala.

„Nie! Nie! Nate! Nate, prosím! Prosím, Nate," kričala som pomedzi vzlyky a tisla si jeho dlaň k svojmu lícu. Bola studená, ale ja som si odmietala pripustiť, že už tu Nate nie je. Nie, nie! Panebože, prosím nie!

„Artemis," šepla Calypsó a objala ma okolo pliec. Z druhej strany ma chytil Hercules a ja som len plakala a držala Natovu ruku na svojom líci. Nie, on nemohol zomrieť. Nie!

„Nate, no tak! Prosím!" skučala som ako ranené zviera.

„Artemis, musíme ísť," šepla mi Calypsó.

„Nie, nemôžeme ho tu nechať," smrkla som.

„Samozrejme, že ho tu nenecháme," zamumlal Hercules.

„Poď," šepla mi Cal a potiahla ma za ruku. Pustila som tú Natovu, ale nechcela som odísť. Div som sa nehodila na jeho telo.

„Artemis, prosím! Poď!" naliehala a ja som sa s námahou postavila na vratké nohy. Kolená sa mi podlomili a nebyť Herculesových rýchlych reflexov, neudržala by som sa na nich.

„Perseus, vezmi, prosím, Nata," zamumlal Hercules a sám ma zdvihol do náruče. Potiahla som nosom a tuho k sebe tisla viečka. 

Ignorovala som šepot vôkol, rozrušené dialógy okolo mňa. Nevnímala som nič, len tú obrovskú prázdnotu, za ktorú chaos nemôže. Ticho som vzlykala Herculesovi do trička a cítila som, ako sa trasiem. Nemôžem uveriť, že Nate už nie je. Nevracia sa s nami. Vedela som, že mu nemám dovoliť ísť so mnou. Mal zostať v zámku. Prenasledovali ma mučivé myšlienky a ja som ich nedokázala vyhnať z hlavy.

Pred očami sa mi odohrala vražda môjho najlepšieho priateľa. Zomrel mi v náručí. Tak veľmi to bolelo. Takúto bolesť som ešte nezažila. Cítila som sa taká bezmocná a ranená. Radšej by som bola krvácala kdesi na chodníku, bojovala s nepriateľom, väznila v sebe chaos.

Na rukách mám jeho krv. Jeho drahocennú krv. Videla som ho zomierať. Prečo som mu vôbec, ja krava sprostá, hovorila o čarodejníkoch? Ak by som zmizla z jeho života, nič by sa z tohto nebolo stalo. Mohol by pokojne žiť. Žil by. Mal toľko možností, celý život pred sebou.

„Ar, môžem ťa zložiť?" opýtal sa ma ticho Hercules a niekto ma pohladil po vlasoch. Neprítomne som prikývla a Lovec ma opatrne postavil na nohy. Oprela som sa o Calypsó, aby som nabrala rovnováhu.

„Hercules! Princezná, boli tu," začala Nyx, ale Hercules ju prerušil.

„Vieme," pritakala Calypsó.

Nyx si prikryla ústa rukou, keď ma zbadala a úctivo sa stiahla. Draky boli okamžite pri mne a ich dračie papule ma oňuchávali v Calypsinom náručí. Oba sa zmenšili a motali sa mi okolo nôh. Okolo nás prebiehali rozrušené rozhovory, ale ja som nemala silu im niečo povedať. Vedela som, že môj hlas by sa nebezpečne roztriasol a skončilo by to zle.

„Počúvajte!" zjačal Hercules a všetky ako na povel stíchli. Otočili k nám hlavy a čakali, čo sa bude diať. Všetky oči sa upierali na mňa, ale ja som mlčala.

„Dnes nás napadli. Vbehli k zámku a zatarasili nám cestu, keď sme sa vracali zo Scottsdale. Udialo sa toho veľa, naša princezná Artemis previedla veľmi nebezpečné a riskantné kúzlo. Myslím, že dopadlo, ako očakávala. Žiaľ, mám aj zlú správu," rozprával Hercules a pozrel na mňa. Prikývla som.

Inokedy by som ho aj pochválila za jeho skvelé rečnenie pred ľuďmi, ale dnes nie. Chcela som sa kdesi skryť do diery a len zhynúť.

„Nate Morales, náš ľudský kamarát a bojovník, sa dnes s nami nevrátil. Zabili ho v bitke, keď sme sa vracali z dokončenej štvrtej katastrofy," vydýchol a ozvalo sa niekoľko zalapaní po dychu. Mne v hlave rezonovalo len: Zabili ho.

Nie oni. On.

Zabil ho Odyseus Wood.

Odyseus Wood!

Zavrela som viečka a potlačila spaľujúci hnev na vraha. Ja si ho nájdem. Nájdem si ho a o smrť ma bude prosiť na kolenách. Natov vrah nezostane nepovšimnutý. Neprejde mu to. O to sa postarám!

„Chcem ho pochovať!" prehovorila som, ale jediný, kto ma počul bola Calypsó. Pozrela na mňa, ale ja som sa vymanila z jej zovretia.

„Chcem ho pochovať. Ako človeka aj čarodejníka!" vykríkla som.

„Každý, pre koho Nate niečo znamenal, hocičo, nech sa zapojí. Hranicu postavíme rukami. Bez čarou. Uložíme ho bez zaklínadiel. Len živly a najmä oheň použijeme na slávnostné vypustenie jeho ducha!"

Sama som sa otočila a začala zvierať konáre. Ako prvý sa ku mne pridal Perseus, ktorý sa na mňa jemne usmial.

Nehľadela som na to, koľkí sa pridali, ale bolo ich dosť. Zbierali sme konáre, drevá a len rukami stavali poslednú posteľ. Dávali sme to dohromady, ako sme len vedeli. Perseus s Herculesom nám poskytli lano, ale ostatní prispeli aj napríklad špagátmi. Pracovali sme až do popoludnia. Práca mi síce myšlienky nezastavila, ale aspoň som zamestnala myseľ a ruky na toľko, aby som sa neopúšťala kdesi v kúte.

Nemôžem uveriť, že staviam pohrebnú posteľ. Aká irónia, že on bol na mojom pohrebe a ja som na tom jeho. Ale je tu veľký rozdiel. Ja som nezomrela. Stále som tu. Zatiaľ, čo Nate mi zomrel priamo pred očami.

Obrazu jeho vyľakanej tváre, ktorá sa skrivila do bolestnej grimasy, červenej škvrny na jeho bruchu sa nikdy nezbavím. Jeho slová ma budú prenasledovať už na veky. Jeho výkrik...

Bože, prečo on? Prečo práve Nate? 

Teraz stojím pred všetkými tými ľuďmi. Pred Natovým bledým studeným telom, ktoré leží na dreve spracovanom našimi rukami. Celá v čiernom, opuchnutými očami a zronenou tvárou. Chcela som ho skutočne pochovať a naposledy sa s ním rozlúčiť ako s človekom aj čarodejníkom.

„Všetci viete, čo sa stalo. Opustil nás ďalší z našich priateľov. Najskôr Eset, potom Caesar, Iris a dnes je to Nate. Všetci dobre vieme, že nebol čarodejníkov. Nedokázal ovládať elementy. Nemal tú moc. Bol to človek," začala som úboho.

„Neviem, čo pre vás všetkých Nathaniel Morales znamenal, ale pre mňa to bol najlepší priateľ. Poznáme sa odmalička. Porušila som pravidlo mlčanlivosti čarodejníkov. Povedala som mu o nás a on nakoniec pre nás bojoval. Znamenal pre mňa nesmierne veľa...Cítim sa tak trápne a úboho. Vždy mám kopec rečí, ale teraz nemám, čo povedať," zhlboka som sa nadýchla potlačila slzy.

„Nate bol aj môj kamarát. Bola s ním neskutočná zábava a rád komentoval so mnou filmy, na ktoré sme sa dívali," prehovorila Calypsó.

„Neustále liezol do tréningovej miestnosti a raz do mňa nechtiac zabodol meč, čo sa mu vyšmykol z rúk, ale rýchlo a rád sa učil," pridal sa Hercules. Čarodejníci sa začali prekrikovať a vraveli, čo všetko Nate urobil a aký bol. Možno sa to na prvý pohľad nezdalo, ale mali ho tu skutočne všetci radi. Keď som bola zatvorená v komnatách po krvavom kúpeli a Nate ma zachránil pred ľadom, povedal, že čarodejníci sú ukecaní a až teraz mi došlo, ako to je. Našiel v nás priateľov, rodinu.

„Možno nebol krvou čarodejník, ale rozhodne mal magické srdce," prehovoril Perseus a videla som, ako sa mu v očiach zaligotali slzy.

„Pri prvom stretnutí, keď som bol s Cal opitý," pousmial sa Herc, „si nám ho predstavila ako Spartakusa. Dala si mu meno ako keby bol čarodejník. To meno mu sedelo."

„Nathaniel Spartakus Morales," vykríkla Calypsó a ostatní sa pridali spolu so mnou. Cez závoj sĺz som sa usmiala a ako prvá som zdvihla ruky. Oheň okamžite chytil drevo a pridali sa aj ostatní čarodejníci. Hranica vzbĺkla a ja som hľadela do plameňov úplne stratená. 

Len som do nich hľadela a slzy mi ticho stekali po tvári. Nemala som silu nahlas vzlykať. V hrdle som mala obrovskú hrču a slzy nemali konca. Oheň spaľoval hranicu a jeho telo. Nie je tu. Odišiel. Vraví sa, že naveky zostane v nás, ale to sú len spomienky. Bojím sa. Bojím sa, že som ho naveky stratila. Hypnotizovala som oheň pohľadom a zdvihla tvár k oblohe.

Nate, vieš o tom, ako veľmi ťa ľúbim? Si moje všetko. Bol si tu pre mňa, keď mi bolo najhoršie. Vždy si pri mne stál a podržal ma. Urobila by som pre teba všetko. Prečo si len musel odísť na večnosť? Ani stehy nezachránia moju ranu. Stratila som teba a je to horší pocit, ako vyškriabanie chaosu z mojej duše. Vzali teba. Neviem si ani len predstaviť, čo budem robiť bez tvojich úsmevom a objatí. Bez teba. Bol si silnejší ako ja. Vždy si bol. Nepovedala som ti to, ale zachránil si ma. Zachránil si ma dokonca pred vlastným elementom! Prečo som ja nedokázala zachrániť teba? Mrzí ma to, Nate. Kiežby som mala moc vrátiť čas. Ľúbim ťa!