„No, predveď sa!" zavrčal po mne Hercules. Zahnala som sa mečom, ale on môj útok ľahko vykryl dýkou. Provokačne sa na mňa uškrnul.

„Ako si s ti nedarí!"

„Však počkaj," zafučala som a odklonila jeho dýku. Cúvla som a prižmúrila oči. Hercules ma pobavene sledoval. Bavil sa. Veľmi dobre sa bavil. Chcel som mu ten otrasný úškľabok zotrieť z tváre. 

Bola som rozčúlená a potrebovala som si to niekde vybiť. Preto som poprosila Herculesa, či by nemal chuť si zmerať sily. Žiaľ vyhrával.

„Nechceš si oddýchnuť? Princeznička by sa nemala oháňať mečom," zapriadol ako kocúr.

„Vážne?" vycerila som zuby a zahnala sa po jeho nechránenom boku. Uskočil a zahnal sa dýkou. Len tak-tak som sa jej vyhla.

„Vážne. Ublížiš viac sebe ako mne," smial sa mi.

„Aby si nebol prekvapený," precedila som skrz zaťaté zuby.

„Ar, no ták! Sme tu už dve hodiny a stále vyhrávam. Vzdaj sa, konečne! Chcem ísť aj za Cal," zaskučal a opäť s najväčšou ľahkosťou odklonil môj meč. Zavrčala som a snažila sa útočiť efektívnejšie, ale Hercules predvídal každý môj krok. Som úplne mimo. Totálne! A môže za to ten idiot z včerajšej noci!

Ale aj tak ma Hercules dostal opäť na lopatky. Pustila som meč a nahlas dychčala. Tiekol zo mňa pot a v ústach som mala úplné sucho. Pred očami sa mi zjavila vyškerená Herculesova tvár. Podal mi ruku a ja som sa jej chytil. S ľahkosťou ma vyšvihol na nohy.

„Stačilo?" pozrel na mňa s nadvihnutým obočím.

„To dúfam," zasmial sa dievčenský hlas odo dverí a obaja sme k nej zdvihli zrak. Vyškierala sa na nás Calypsó s prekríženými rukami na prsiach. Usmiala som sa na ňu a zastrčila meč za opasok.

„To je na výmenu, Artemis. Ja si teraz beriem Herculesa a ty máš tiež o zábavu postarané," žmurkla na mňa a prešla k Herculesovi, ktorého objala ho okolo pása. Automatiky obtočil pažu okolo jej pliec a vtisol jej pusu do vlasov.

„Nezjedzte sa," žmurkla som na nich a vybehla po schodoch. Vyšla som z tréningovej miestnosti, kde som sa zrazila s blonďavou osobou.

„Preboha!" vykríkla som. Ustúpila som a pozrela sa na svoju návštevu. Ja neverím. Čo tu robí?!

„Ahoj," usmiala sa a ja som sa jej vrhla okolo krku.

„Dita," vydýchla som a stisla ju. Stisk mi opätovala a bradu si položila na moje rameno. Neverím, že je tu. Čo tu, u Kirké, robí moja sestra? Ako sa sem dostala? Prečo vlastne prišla?

„Artemis," vydýchla. Odtiahla som sa a premerala si ju pohľadom.

„Si poriadna, kočka," zasmiala som sa.

„Aj ty si sa zmenila," uškrnula sa.

„Ako si sa dostala cez Orióna a Siriusa?"

„To sú tie draky?"

Prikývla som.

„Calypsó šla okolo. Inak by som sa sem nikdy nedostala," zasmiala sa.

„Ale čo tu robíš?" prekvapene som sa opýtala.

„Poď, aspoň ti ukážem zámok, keď si už tu."

Vykročili sme po mojom zámku a zvedavo som hľadela na svoju mladšiu blonďavú sestru, ktorú som nevidela odvtedy, ako som odišla od rodiny. Je to tak dávno a ona sa za ten čas zmenila. Tvár mala stále ružovú, ale jej vlasy boli dlhšie a kučeravejšie. Vytiahla sa a neverím, že má na sebe make-up. Vyzerala skutočne nádherné a akoby dospela.

„Mimochodom, som ti veľmi vďačná, že si sa ozvala a vysvetlila si mi, že žiješ a nemusela som sa to dozvedieť vďaka tomu snehu na streche školy," urobila grimasu a ja som sa rozpačito usmiala.

„Vieš, akosi nebol čas, keď som zomierala," pokrčila som nevinne plecami a Dita po mne zazrela.

„Vážne a aspoň potom? Aspoň, ten poondiaty mobil si mohla zdvihnúť a zavolať. Vieš o tom, že si mala pohreb?!" vyprskla a rozhodila rukami.

„Tak sa už nehnevaj, Dita," objala som ju okolo pliec a ona sa so znechutenou grimasou odtiahla.

„Si celá spotená," zamrmlala.

„Keď som sa doteraz oháňala mečom?" zasmiala som sa.

„Ty máš meč?" vyvalila oči.

„Hej," pokrčila som plecami.

„Mimochodom, ako si dopadla na skúške?" nadvihla som obočie.

„Voda a patrona som našla len nedávno. Vydra," uškrnula sa na mňa a ja som sa rozosmiala.

„Takže vydra? Jéj, aj ty si taká rozkošná ako tie na obrázkoch?" zamľaskala som a Dita ma pobavene šťuchla medzi rebrá. 

„Aj pekne vrtká," žmurkla na mňa.

„Mimochodom, prečo Cal odmietala pustiť Apolóna? Však si mu pomohla. Teda tým chaosom si pomohla Thesovi," nadvihla sestra obočie.

„Ako to vieš?" zamračila som sa a prižmúrila oči. Vošli sme do mojej izby, kde sme sa usalašili na posteľ. Afrodita odo mňa odtrhla zrak a pozrela smerom k oknu.

„Bola som tam, keď priniesol chaos," zamrmlala.

„Ty sa bavíš s Vyvoleným a jeho bandou?!" vyvalila som oči.

„Viac-menej," mykla plecom.

„Afrodita!" zavrčala som a ona na mňa s nevinným úsmevom pozrela.

„Ako to myslíš?!"

„Totiž ja a These, sme sa akosi dali...uhm," očervenela a sklopila zrak.

„Ty spávaš s Vyvoleným?!" zjačala som.

„Tam sme sa nedostali!" zdvihla ruky na obranu.

„Ako? Prečo? Preboha," koktala som a neveriacky zízala na sestru.

„Nie je taký zlý. Všetci ho vidíte ako hrdinu, ale on si ten osud nevybral. Stalo sa a on to pokorne prijal. Nemá to ľahké a je príliš dobrý na to, aby sa o svoje bremeno podelil alebo sa na všetko vykašľal. Nechce čarodejníkov sklamať," pozrela na mňa Dita.

„Vieš, aký mám naňho názor," odvetila som.

„Viem! Ale, Artemis, on za to nemôže. Je len ich maskot alebo čo. Ich nádej. Nie je zlý človek, len je toho na jeho pleciach veľa. On si nevybral ako ty," dotkla sa môjho ramena.

„A teraz mi vysvetli, čo je medzi tebou a Apolónom. Nevedela som, že si ten typ na zakázanú lásku," uškrnula sa. Zavrčala som. Len tak zmenila tému a skočila z jednej otrasnej na horšiu.

„Medzi nami nič nebolo, nie je a ani nebude," zasyčala som a prekrížila si ruky na prsiach. Odvrátila som tvár a Dita sa rozosmiala.

„Vážne? Vôbec mi to ale tak nepripadá," šťuchla do mňa ukazovákom a ja som sa striasla. Stále som sa mračila a bola pevne rozhodnutá, že o Apolónovi sa nemienim baviť. Nie! Dita sa márne zo mňa snažila niečo zostať. Som jednoducho tvrdohlavá.

„No, ako chceš, ale toto bol jeho nápad," povzdychla si a z kabelky, ktorú mala pri sebe vytiahla nejaký zaváraninový pohár. Vo vnútri žiaril tmavomodrý oblak popretkávaný fialovými vláknami, ktorý sa pokojne vznášal priamo uprostred pohára.

„Prepáč, ale podarilo sa nám podstatu napchať do pohára až na desiaty pokus. Pri prvom pokuse These nechtiac zničil tvoj ľadový pohár," podala mi ho a ja som si ho prekvapene vzala.

„Čože?" nechápala som.

„Apolóna napadlo, že ak chaos pomohol Thesovi vrátiť jeho zdravý rozum, tebe by pomohla podstata. Dúfam, že je jej dosť," usmiala sa sestra.

„Ale ja som predsa nechcela," začala som, ale Dita mi skočila do reči.

„Vieme. Apolón o to požiadal na svoje meno," stisla mi ruku a ja som na ňu vyjavene hľadela. Bola som úplne zmätená. Prečo to urobil, keď celý čas odo mňa chcel len liek? Asi mi nechcel byť nič dlžný.

„Artemis," vošiel niekto do mojej izby a ja som zdvihla zrak ku dverám.

„Afrodita," usmial sa Nate na moju sestru, ktorá vyskočila z postele a vrhla sa mu do náručia.

„Teba som nevidel sto rokov, krpec," zasmial sa.

„Čo tu robíš?"

„Prišla som za svojou veľkou ségrou, ktorá mi nie je ochotná oznámiť osobne alebo aspoň po telefóne, že je nažive," prehodila Afrodita a mávla rukou.

„O tom mi niečo hovor," vystrúhal Nate grimasu.

„Hej! Ja som stále tu!" mávala som rukami, aby som im pripomenula svoju maličkosť. Obaja na mňa pozreli a nevinne sa zaškerili, na čo som ja prevrátila očami.

„Už aj tak by som mala ísť," pozrela na mňa Dita.

„Čože? Nemusíš," vyskočila som z postele a priblížila sa k nej.

„Je neskoro a nechcem, aby sa vypytovali. Navyše možno ma Apolón čaká kdesi nablízko, keďže Cal a ten modrý drak ho nepekne vyhodili a Calypsó mu vmietla do tváre, čo si o ňom myslí," uškrnula sa a ja som očervenela. Asi by som sa mala porozprávať s Calypsó.

„Dita, ďakujem, že si prišla," objala som ju.

„Aj za tú podstatu."

„Nemáš za čo," objala ma naspäť.

Keď sme sa od seba odtiahli, chcela som ju ísť odprevadiť, ale zavrtela hlavou.

„Zvládnem to a po ceste sa niekoho opýtam, ako sa dostanem pomedzi tých tvojich miláčikov. Inak mala by si zájsť aj za našimi," stisla mi rameno a ja som zavrtela hlavou.

„Idem s tebou, ale domov sa nevrátim," zamrmlala som.

„Nehovorím, aby si sa vrátila, ale aby si aspoň prišla za rodičmi," prevrátila očami.

„A idem sama. Nate by ti mohol dohovoriť. Na neho dáš," žmurkla na mňa a ja s Natom sme vypleštili oči.

„Prečo by mi mal dohovárať?"

„Po prvé Apolón a po druhé to, čo robíš," odvetila.

„Afrodita, neprišla si sem, aby si ma," začala som vrčať, no ona len zavrtela hlavou.

„Nie, ale mala by si si uvedomiť, čo robíš," odvetila.

„Rada som ťa videla. Aj teba, Nate," objala ešte môjho kamaráta.

„Ahojte," zakývala nám a odišla. Hľadela som za ňou ako machom ovalená. Ja jej niekedy, skutočne, nerozumiem. Zavrtela som hlavou a kráčala k oknu. Hľadela som von a zahryzla si do pery.

Uvažovala som nad jej slovami. Viem, že nie vždy sa správam práve vzorne a správne. Urobila som už toľko chýb, že sa to nedá spočítať. Áno, mrzí ma, že som sa nikomu neozvala a všetci sa trápili, že som zomrela. Mrzí ma, čo som urobila svojim spojencov. To, ako som ich opustila. Nechala som ich napospas Venuši a Jupiterovi a nemám ani poňatia, aké hrôzy sa tu museli diať. Ublížila som priateľom aj rodine. Stala sa zo mňa vrahyňa. Dokonca som zničila čarodejníka. Vedome! Začala som si niečo s Apolónom, hoci veľmi dobre viem, že to bolo sebecké a nesprávne. 

Vyvolala som vo svete čarodejníkov strach. Najskôr mi nikto neveril a keď som im svoju moc dokázala, boja sa ma. Niekedy rozmýšľam, či nebolo dobré, to všetko zahodiť. Vykašľať sa na to všetko.

Som predsa len obyčajné mladé dievča. Tvrdohlavé, hrdé, arogantné a neskutočne bojovné. Akoby som konflikty vyhľadávala. Zbláznim sa zo seba. Zbláznim!

Mala by som so všetkým skončiť. Nechať sa od Théseusa chytiť a zavrieť do Himalájí , kde by ma strážili a kde by som zmizla do zabudnutia. 

Všetci vidia vo mne Atlasa, ktorý sa do väzenia nedostal, pretože zomrel. Zabil ho Anubis, ktorého zachránil pred obrovským hadom Théseus, ktorý mal silu ako grécky hrdina Hérakles. Atlas chcel čistotu a nadriadenosť. Chcel si všetkých podmaniť a vládnuť svetu. Chcem mať obrovskú moc, šíriť strach. Z ľudí si chcel urobiť otrokov. Bol porazený, pretože Anubis sa dostal k nemu na veľmi blízku vzdialenosť. Tieň a kov sa stretli v boji na život a na smrť. Vyhral kov a Anubis oslobodil čarodejníkov. Zastavili spojencov Atlasa, ktorý buď zbabelo ušli, vzdali sa alebo boli chytení a zatvorení do Himalájí.

Čo ak sa celá história opakuje a ja to nevidím?

„Princezná?" oslovil ma Nate a ja som sa prudko nadýchla.

„Č-čo ak sa to všetko opakuje len v inom odtieni?" pozrela som na Nate.

„Ako to myslíš?" zamračil sa.

„Všetko to, čo robím... Čo ak konám presne tak ako Atlas? On...zabíjal, doslova vraždil, ničil čarodejnícky systém... Ubližoval všetkým naokolo a jediné, čo mal je moc... Celý čas...Celý čas si idem tvrdohlavo za svojím a možno som taká slepá ako nikdy... Nechala som sa, aby ma Apolón iba využil k lieku pre Vyvoleného... Nikdy so mnou nechcel mať nič spoločného...Čo na tom, že viem o vlkolakoch, upíroch, elfoch a iných bytostiach? Myslela som, že toto poznanie mi otvorilo oči...Ale v skutočnosti... Napáchala som veľa zlého a pokračujem v tom. Som ako masový vrah, šialenec, ktorý ide len po krvi...."

„Artemis, dosť!" tvrdo zavrčal Nate a ja som k nemu vzhliadla.

„Už buď ticho! Čo ťa to pochytilo? Ty nie si ako Atlas. Ty bojuješ za práva ľudí. Za ich slobodu a za rovnoprávne postavenie všetkých živých tvorov na zemi. Každý boj prináša obete, nikdy nič nezískame jednoducho!"

Po jeho slovách som stíchla. Desivý tvor sa vo mne opäť prebúdzal a chcel Nata potrestať za jeho opovážlivosť, ale oheň s ľadom útočili na beštiu. Nate Morales je predsa môj priateľ, ktorý pri mne stál už odmalička. Chce mi len pomôcť. Vždy ma vedel podržať.

„Čo to nechápeš, Nate?" vyprskla som frustrovane.

„Som beštia! Vo mne je šesť elementov a ja ich nezvládam. Chaos pohlcuje všetko! Robím jednu chybu za druhou a nedáva to zmysel! Nemám právo nosiť túto korunu," strhla som si spomínaný predmet z vlasov a odhodila ho na zem. Nie som nič, len šialená vrahyňa! Zabila som toľko ľudí a ešte väčšine som nesmierne ublížila. Ono sa to nedá napraviť! Nejde to! Všetci ma vidia ako tú zlú, no jediný, kto to nevidí som ja sama!" kričala som.

„Artemis!" zvýšil hlas aj Nate.

„Nie! Nate, ty prestaň! Ja už nevládzem! Celá táto situácia je šialená," ironicky desivo som sa zasmiala.

„Artemis?" vošla do mojej izby Calypsó s Herculesom a ja som sa zarehotala ako úplne trafená. Všetci traja na mňa nechápavo hľadeli.

„Prečo tu bola Afrodita?" opýtala sa jemne Calypsó.

„Vraj Apolón mi posielala tamto," mávla som rukou k posteli, kde stále ležal zaváraninový pohár plný podstaty. Hercules ho vzal do rúk a vyvalil oči.

„Na čo ti to je?" zamračil sa a zovrel pohár.

„Keď sa nebudem cítiť dobre," prevrátila som očami.

„Vyvolenému som poslala chaos, tak toto mám na oplátku."

„Princezná, no tak. Všetko je v poriadku. Robíš správnu vec a ty to vieš. Vždy si to vedela a verila tomu. Áno, urobila si niekoľko chýb, ale povedz mi, kto je dokonalý?" priblížil sa ku mne Nate.

„Artemis urobila si aj mnoho dobrých skutkov. Si skvelá kamarátka a rovnako skvelá aj princezná," usmiala sa na mňa Calypsó.

„Hoci si niekedy urobila chybu, koľkokrát si ju napravila," pridal sa Hercules a v tom momente som sa zosypala na zem.

Triasla som sa na celom tele a vzlykala som. Nezvládla som celý ten tlak a ich slová hoci mali byť masťou, narazili na posledné vlákno môjho ovládania a slzy si našli cestu von, hoci som nechcela. Skutočne som nechcela. Čo si to nahováram? Nie som silná a nikdy som nebola. Šaliem.

„Tu máš," podala mi Calypsó pohár.

Všetci traja pri mne kľačali a nervózne na mňa hľadeli. Neznášam, keď niekomu robím starosti. A ja som ich teda poriadne veľa narobila svojim priateľom a ony sú stále so mnou. Ako je toto možné?

Vzala som si ponúkaní pohár a otvorila ho. Potriasla som hlavou a priam cítila ako oheň zaútočil na zviera vo mne. Umlčalo ho a ja som do seba vliala podstatu. Naplnil ma pocit pokoja a vyrovnanosti. Oheň a ľad začali opäť vyhrávať a zviera vo mne skrotlo. Blažene som vydýchla a zaklonila hlavu dozadu. Zhlboka som dýchala a užívala si ten skvelý pocit, ktorý mi tiekol žilami. Opäť som mohla uvažovať a prehnané hysterické pocity sa zrazu stratili.

„Ďakujem," vydýchla som a pozrela na všetkých naokolo. Venovala som im úsmev a im viditeľne odľahlo. Zachránili ma. Samú by ma nenapadlo použiť podstatu, ale ja by som upadla do depresie a potom sa z nej vykopala. Po niekoľkých dňoch akoby sa nič nestalo. Ale podstata mi pomohla a cítila som, že mám opäť všetko pevne v rukách.

„Artemis, nie som čarodejník, ale toho chaosu sa musíš zbaviť," pousmial sa Nate a Calypsó s Herculesom mu pritakali.

„Urobím to po našej zemskej katastrofe. Tá je teraz prvoradá, ale sľubujem, že sa chaosu vzdám," usmiala som sa a oni si vydýchli.

„Takže Nate postaráš sa o ňu? Lebo mám pocit, že inak sa s Cal na rande nedostanem," zaškeril sa Hercules a ja som nadvihla obočie.

„Viem sa o seba postarať," založila som si ruky na hrudi.

„To sme videli," vyplazila mi Cal jazyk a ja som sa začervenela.

„Len bežte," zasmial sa Nate a Cal s Herculesom sa zdvihli.

„Však som v úplnom poriadku," ohradila som sa.

„Myslím, že Nate ťa ešte len dá do poriadku," žmurkla Cal a spolu s Herculesom sa vytratili. Zamračila som a pozrela na Nate.

„Čo keby sme šli von? Chcem sa pohrať so Siriusom," uškrnul sa.

„A tiež by si mi mohla povedať, čo je medzi tebou a tým samovrahom."

Rozosmiala som sa a zakvačila sa do Nata. Skutočne som sa cítila lepšie a nebála som sa, že by som niekomu ublížila alebo že budem v noci v hlbokej depresii. Už o pár dní mám v pláne uskutočniť štvrtú katastrofu a musím byť pripravená. Ale teraz sa potrebujem vyrozprávať s Natom. 

***

Opäť som sedela na Hamletovi s opratami v rukách. Ónyxový plášť zahaľoval moje telo aj tvár. Nastal ten deň. Deň štvrtej katastrofy. Nachádzali sme sa v meste Scottsdale, čo je asi polhodinu vzdialené mesto od Glendale. Ráno prebudíme obyvateľov poriadne tvrdo. Nefertiti stála na čele zemských čarodejníkov o niekoľko blokov ďalej. Prebehnem k nej a spolu so zemskými čarodejníkmi rozpútame našu katastrofu.

Odtiaľ pobežíme na sever, kde sa k nám pripoja vodní a ohniví a nakoniec spolu prebehneme na opačnú stranu mesta smerom ku Glendale. Hoci som nechcela, aby sa Nate tejto katastrofy zúčastnil osobne, nedal si povedať a tvrdohlavo trval na tom, že aj on chce ísť. Argumentoval, že sa naučil používať luk a šípy a slušne sa oháňa dýkou. Hádali sme sa o tom dlho do noci, ale on sa svojej myšlienky nevzdal a ráno sa vmiešal medzi vodných čarodejníkov a odsekol mi, že nemám na výber. Takmer som ho uškrtila! Ak sa mu niečo stane, prerazím ho! Perseus sľúbil, že naňho dohliadne. Nathaniel je tak tvrdohlavý chalan, až to vie niekedy skutočne liezť na nervy...

Vydýchla som a rozbehla sa ulicou. Hamlet cválal ulicou s pekne sme prekvapili ľudí cestujúcich do práce. Niekoľkokrát nás takmer zrazili, ale Hamlet bol vždy rýchlejší a uskočil alebo sa prudko zvrtol. Pevne som sa držala v sedle a cválala k Nefertiti. Už sme skoro tam. Vbehli sme na chodník a jednému zásobovačovi popadali prepravky s pomarančmi. Nehľadela som na to a utekala ďalej. Ľudia jačali, keď nás videli a nadávali, keď im niečo spadlo z rúk alebo sme sa prehnali tesne okolo nich. Konečne som sa dostala na miesto, kde bola Nefertiti. Prudko sme zastali a žrebec sa vzopäl na zadné. Zoskočila som z neho a opraty podala čarodejníkovi menom Re, ktorý mal s ním prebehnúť na miesto stretnutia obkľukou. Žrebec protestoval a nepáčilo sa mu, že na ňom sedí Re. Mladému mužovi nebolo všetko jedno.

„Pokoj, krásavec! Čoskoro som opäť pri tebe. Nechaj, aby ťa Re viedol. Stretneme sa. Sľubujem," pohladkala som ho po pysku. Re povolil opraty.

„Len ho veď, inak ťa asi zhodí," pousmiala som sa.

„Dobre," pípol a jemne postrčil Hamleta do pohybu, no kôň sa rýchlo rozbehol preč a Re takmer spadol, ale držal sa. Chudák.

„Pripravení?" usmiala som sa na Nefertiti.

„Samozrejme," žmurkla na mňa s hlasným dupotom sa rozbehla. Ja po jej boku a všetci zemskí za nami. 

Dupotali sme ako slony a zem sa začala chvieť pod našimi nohami. Keď sa k nám pridali ohniví a vodní, zem sa začala triasť ešte väčšmi. Niekedy sme mali my samy problém udržať sa na nohách, pretože sme sa veľmi sústredili na mágiu, ale aj keď sa nám podlamovali klané, držali sme sa. No, keď sa k nám pridali už aj veterní, niektorí aj spadli. 

Chúďa, aj Calypsó zložila na zem zemská mágia. Mala problém postaviť sa. Zastala som a spolu s Herculesom sme ju dvíhali na nohy. Táto katastrofa bola nebezpečná aj pre nás. Nemohla sa nám vymknúť spod kontroly, inak by to malo neskutočné následky. Zem sa pod našimi nohami chvela, ľudia jačali, veci padali na zem.

Neudržal sa na nohách ani Nate, ale skôr ako som mu mohla pomôcť ja, ho Perseus zdvihol na nohy. Teraz mu je nanič ten luk! Utekali sme sa von z mesta a zemetrasenie pomaly utíchalo, hoci skutočne sme zem poriadne roztriasli. 

„Fuj," vydýchla si Calypsó a oprela sa rukami o kolená. Nate sa zvalil na zem a nahlas odfukoval. Pobavene som na nich hľadela a priblížila sa k Hamletovi, ktorý ma už netrpezlivo čakal a Re ho radšej len držal, pričom bol od neho vzdialený na najväčšiu možnosť, akú mu opraty dovolili.

„Ďakujem," usmiala som sa naňho.

„Nie je za čo," vydýchol a strčil mi opraty do ruky.

„Ste všetci v poriadku?" opýtala som sa nahlas a všetci bojovníci, ktorí sa podieľali na katastrofe zdvihli hlavy. Prikývli a súhlasne mrmlali. Niektorí s grimasami hľadeli na odreniny, ktoré utŕžili pri páde, iní sa zvalili z nôh ako Nate. Prišla som k nemu a podala mu ruku.

„Ešte nie!" zdvihol ukazovák a zavrel oči.

„Poď, už ideme domov," zasmiala som sa nad ním.

„Toto bolo šialené. O akú zábavu som len prichádzal pri vetre, vode a ohni? Ako si ma z tohto mohla vynechať?" zamračil sa na mňa a ja som prevrátila oči. On nie je normálny, skutočne!

„Oheň nebola až taká zábava," urobila Cal grimasu a ja som nevinne zaklipkala mihalnicami. Hercules sa rozosmial.

„Poďme to do Glendale osláviť!" vykríkol a moji spojenci nadšene súhlasili. Nate konečne prijal moju ruku a vytiahla som ho na nohy, hoci takmer som ja sama na neho spadla. Zatackali sme sa a Nate ma objal.

„Vďaka, že si ma vzala so sebou. Skutočne to veľa pre mňa znamená," zamrmlal a ja som sa zasmiala. Pohladkala som ho po chrbte.

„Nate, ty si sa sem nasáčkoval," zasmiala som sa a on na mňa pozrel.

„Ale nezamkla si ma ani nezmrazila," uškrnul sa.

„Tak poďte vy dvaja!" uškrnul sa na nás Hercules.

„Ideme domov!"

Už sme skoro boli v Glendale, v našom lese v zámku, keď nám zatarasilo cestu niekoľko čarodejníkov, ktorých mágia sa hrala v ich dlaniach. Nevraživo na nás zazerali a my sme zastali. Prehnala som sa dopredu a moje oči našli Hermesa, ktorý sa na mňa zlomyseľne vyškieral. Zavrčala som. Čakali nás!