Ubehlo päť dní od Apolónovho prebudenia. Ešte v ten deň odišiel a vrátil sa späť do Glendale. Odvtedy som ho ešte nevidela. Možno musí dobiehať učivo a je toho veľa. Možno sa zotavuje a možno mal množstvo čarodejníckych porád, na ktorých nesmel chýbať, keďže bol v mojom kráľovstve.

Nemôžem uveriť, že ma pobozkal. Ten bozk bol rovnako úžasný a mangový ako ten prvý. Ale tento krát to nebol jeden bozk, ale celá hra našich pier a páčila sa mi. Nesmierne sa mi páčila. Bolo to tak neskutočné, že som niekedy uvažovala, či sa mi to len nesnívalo. No, mne by sa to nemalo páčiť. Nemala som mu dovoliť ma pobozkať. Mala som sa pekne krásne odtiahnuť, ale miesto toho som s ním spolupracovala. A ako rada!

Zahryzla som si do pery a zrak uprela na nočnú oblohu posypanú hviezdami. Mesiac som dnes nevidela. Jemný vánok mi pohládzal odhalenú pokožku ramien a príjemne ma chladil. Po takom horúcom dni bola noc neskutočne príjemne chladná. Sedela som na mäkkej tráve a hľadela na oblohu, zatiaľ, čo Hamlet bol neďaleko a hlavu mal sklonenú k tráve. Objímala som si kolená a len ticho sedela.

Pôvodne som sem prišla, aby som sa zbavila všetkých tých šialených sladkých myšlienok na Apolóna a jeho pery, ale nedarilo sa mi zabudnúť. Skôr som naňho myslela intenzívnejšie. Nemohla som prestať, dostal sa hlboko do mojej hlavy a zjavne sa mu odtiaľ nechcelo ísť preč. Je to šialené, čo sme urobili. A už druhýkrát! Dobre sme mladí a hormóny nám niekedy pekne vystrájajú, ale toto je skrz všetky hranice a medze. Nemôžem to nechať zájsť ďaleko. Najmä po tom, čo som vykonala. Apolón je priveľmi spravodlivý a jednoducho dobrý. Ja som vrahyňa. Keby sa dozvedel, čo som urobila, mala by som na krku vojnu.

Čo je ďalší dôvod, čo mi zaplavuje myseľ. Čarodejnícka vojna. Čítala som knihy o chaose aj podstate. Oba sú najstaršími elementmi. Prvé protiváhy na svete. Zatiaľ, čo chaos pohlcuje a mätie, podstata upokojuje a napĺňa. Oba elementy sú nebezpečné. Chaos ma môže pohltiť ľahšie ako iný element a Théseusa môže Podstata tak naplniť, že to nezvládne. Rovnako tak ja môžem skončiť v blázinci so zvrátenými myšlienkami a Vyvolený môže byť taký pokojný až sa stane neopatrným a smrť ho rýchlo schmatne do svojich pazúrov. Zároveň keď sa na svete zjavia čarodejníci s podstatou a chaosom, je nutné ich držať od seba, čo najďalej. Medzi nimi je prirodzená nenávisť a nebezpečné iskrenie. Keď sa títo čarodejníci stretli, vždy to vyústilo do vojny, bojov a krviprelievania. Ale ja som nechcela Théseusa zabiť. Je to len hlúpy obetný baránok, do ktorého vlievajú čarodejníci svoju nádej. Vidím jediné východisko. Musím sa chaosu zbaviť. Existuje na to jeden rituál, ktorý je bezpečnejší, ale aj jedno kúzlo, ktoré až také jednoduché nie je a navyše je dosť možné, že by som to neprežila. Ak sa ja zbavím chaosu, zároveň spadne zo mňa veľké bremeno. 

Kintaro mal pravdu. Šesť elementov, to veľa na čarodejnicu. Zároveň v poslednej dobe sem tam trpím migrénami a závratmi. Chaos sa bojím ovládať a už nechcem nikoho zničiť. Nie, ten element vo mne len vyvoláva nepokoj a ľad s ohňom, moje dva hlavné elementy sa búria a bojujú s beštiou chaosu vo mne. Šaliem z toho!

Nahlas som vydýchla a zároveň slabo zaskučala. Čelo som si oprela o kolená a prudko som zavrela oči. Tisla som k sebe viečka a zatlačila chaos do rohu mojej mysle. Musím sa toho zbaviť, čo najskôr. Blíži sa štvrtá katastrofa so zemou a musím byť pripravená.

Začula som kroky, a tak som rýchlo zdvihla tvár. Neotočila som sa, no aj tak som zazrela siluetu postavy neďaleko mňa. Krátko som sa zasmiala a osoba kráčala ku mne. Pobavene som zavrtela hlavou.

„Takže sa už neskrývaš?" opýtala som, no nepozrela naňho.

„Na čo?" odvetil a sadol si ku mne.

„Čo chceš ešte vedieť a aké cenné informácie chceš zo mňa potiahnuť?"

„Hm, nie som tu služobne."

„Takže si námesačný a už ťa moje tajomstvá lákajú aj v spánku?"

„Som tu z čisto sebeckých dôvodov."

„A povieš mi, aké sú to dôvody?" otočila som k nemu hlavu.

„Ty niečo nevieš? To si zapíšem do kalendára!" zaškeril sa na mňa.

„Nemusíš mi to hovoriť," odfrkla som si.

„A možno to skúsim," prehodil a ja som prevrátila oči.

„Počuj, nechcela by si niekam zájsť?"

Prekvapene som sa k nemu otočila. Sánka sa povaľovala asi kdesi na tráve a ja som nebola schopná slova. On ma volá na rande? Zbláznil sa?! Nevidím to inak, ako že mu jednoducho preskočilo. Nedostal nejakú horúčku a neblúzni? Čo ak je chorý a ušiel z postele? Pozrela som mu do očí, no tie neboli ani choré ani šialené. Tváril sa vážne a ja som preglgla. Nerada to robím, ale musím. Keby to nebolo takéto, tak možno áno, ale teraz...

„Apolón, vieš, že by sme nemali," začala som, no skočil mi do reči.

„Viem, Artemis, ale dnes chcem na to jednoducho zabudnúť. Nechcela by si niekedy vrátiť čas a jednoducho teraz by sme chodili na čarodejnícku školu,"

„Nie. Svoju voľbu neľutujem," rázne som zavrtela hlavou.

„Dobre, dobre...A čo takto. Jednoducho nechcela by si byť niekedy obyčajné dievča, ktoré by o mágií nemalo ani poňatia, žila by si svojím životom a jednoducho si vyrazila s rovnako obyčajným chalanom na rande?" usmial sa.

„Takže ty ma pozývaš na rande?" nadvihla som pobavene obočie.

„Na to najobyčajnejšie rande, aké len môže existovať!" uškrnul sa.

„Fajn," usmiala som sa. Prečo nie? Obyčajné rande znelo lákavo.

Apolón vyskočil na nohy a podal mi ruku. Prekvapene a zároveň pobavene som naňho pozrela. Takže on to má premyslené?

„Hneď teraz?"

„Hneď teraz."

Zdvihol ma na nohy a ja som vykročila k Hamletovi, no stisk na zápästí ma zastavil. Nechápavo som sa naňho otočila.

„Žiaden kôň," uškrnul sa v jantárových očiach mu zaiskrilo.

„Čože?" zamračila som sa.

„Poď," potiahol ma a ja som sa ním bezbranne nechala ťahať. 

Nemala som poňatia, kam ma vedie. Ak je to nejaká pasca, stále sa môžem premeniť na tigra alebo použijem mágiu. Kráčali sme spolu lesom, pričom ma Apolón držal za ruku a niekam ma ťahal. Zastal až pri ceste, na ktorej nikde nikoho nebolo okrem nás a jednu vec.

„Pôjdeme týmto divokým koňom," usmial sa a podal mi helmu.

„Žartuješ?" pobavene som naňho pozrela, keď si nasadil vlastnú helmu a sadol si na sivú motorku. S očakávaním na mňa hľadel.

„Čo je?" nechápal.

„Ty vieš toto tu riadiť?" ukázala som na motorku.

„Nie si jediná, kto má tajomstvá, krásavica," žmurkol a motorka zavrčala.

„Ak sa kdesi zabijeme," varovala som ho, no on len prevrátil očami.

„Bojíš sa?" vyplazil mi jazyk. Zamračila som sa a gesto mu vrátila.

„Samozrejme, že nie," ohradila som sa a nasadila si helmu. Sadla som si na motorku a nedôverčivo sa pohniezdila. Predo mnou sa ozval smiech.

„Krásavica, musíš sa ma chytiť, aby si sa ty cestou nezabila," ozval sa tlmene jeho hlas. Cez helmu som ťažšie počula, ale poslúchla som ho a pomaly omotala svoje paže okolo jeho tela.

„Pripravená?" zakričal.

„Asi áno," odpovedala som nahlas.

Motorka zavrčala a my sme sa okamžite pohli. Apolón rýchlo naberal rýchlosť a ja som sa ho pevnejšie chytila, keď sme prišli k prvej zákrute. Hravo ju zvládol, ale ja som stisk nepovolila. Nesťažoval sa a sústredil sa na cestu pred seba, čomu som bola neskutočne vďačná. 

Myšlienky mi kdesi uleteli, ale ja som sa za nimi neobzerala. Užívala som si túto chvíľu. Rýchlosť, Apolónove telo a vietor sa mi neskutočne páčili. Bolo to úžasné a mala som pocit, že som rýchlejšia ako gepard. Rýchlejšia ako čokoľvek na svete. Stromy vystriedali svetlá mesta. Neodbočili sme smerom na čarodejnícku školu v Glendale, ale mierili sme do centra mesta. Pokojná cesta sa zmenila na rušnú a Apolón sa predieral pomedzi autá, kamióny, autobusy. Míňali sme chodcov, ktorí sa šli von zabaviť a samy sme si hľadali miesto. Apolón zastal pred jedným kinom.

Vyskočila som z motorky a dala si dole helmu. Pobavene som pozrela na Apolóna. Uškrnul sa a ruky si zastrčil do vreciek džínsov.

„Sľúbil som ti predsa to najobyčajnejšie rande," žmurkol a vykročil. Zasmiala som sa, ale nasledovala som ho. 

Trochu sme sa pochytili pri výbere filmu. On bol za horor, na čo som ja rázne protestovala. Nemám rada horory a nemienim mať celý film zatvorené oči a zapchaté uši. Ja som chcela vidieť jeden fantasy film, ale on tvrdil, že ho videl a je to tá najväčšia blbosť, akú kedy videl. Nakoniec sme šli na komédiu, keďže ani jeden z nás nemienil ustúpiť.

Usadili sme sa aj s kýblikom popcornu na svoje miesta a sledovali film. Nikdy som sa necítila tak...normálne. V dobrom slova zmysle. Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy v kine alebo len tak kdesi na kúpalisku. Bolo to perfektné už od tej jazdy na motorke. V kine som sa na filme dobre zasmiala a napadlo ma, že túto komédiu musím ukázať Calypsó. Páčila by sa jej. Po celý ten čas, čo na plátne prebiehal film som cítila Apolónove jemné a nie vždy letmé dotyky. 

Najskôr sa ma párkrát jemne dotkol, keď sa načahoval pre popcorn a po niekoľkých minútach ma pohladkal po hánkach. Nevedela som, ako mám reagovať. Čušala som, no potom som ledabolo stiahla ruku a strčila ju do pukancov. Apolón stiahol nežnú ruku a len sme mlčky sledovali film. Zahryzla som si do pery a snažila sa zahnať myšlienku, že mi trošku jeho dotyk chýba. Ale asi v polovici filmu ma len tak objal okolo pliec a ja som v ten moment bola nesmierne vďačná za tmu, ktorá vládla v sále, pretože moje líca nabrali červenú farbu. Bola som napätá až do konca filmu a chĺpky na zátylku sa mi zježili vzrušením. Toto jeho gesto bolo iné, ako keď ma len tak Hercules alebo Nate objali okolo pliec. Od Apolóna to bolo intenzívnejšie. 

Snažila som sa sústrediť na film, no pritom som mala plnú hlavu chlapca vedľa mňa. Nie som príliš chladná a odmeraná? Nemala by som sa k nemu o pár centimetrov prisunúť? Mám niečo urobiť? Môžem si položiť hlavu na jeho rameno?

Nechcela som urobiť niečo nevhodné a tak som len sledovala film, ktorý vrcholil a niektoré scény boli tak nesmierne vtipné, že som sa musela smiať. Sem-tam mi Apolón zašepkal nejakú poznámku a ja som mala chuť vyprsknúť do smiechu, hoci všade vôkol ľudia zapálene pozerali film.

Keď film skončil vyšli sme do chladnej noci s hlasným smiechom. Nemohla som prestať a už ma z toho smiechu začala bolieť sánka, ale bolo mi tak dobre, že mi to bolo jedno.

„Dobre, že sme nešli na ten horor," prehodila som veselo.

„Prečo?" nadvihol obočie.

„Pretože, by sme teraz ešte boli v kine a ty by si sa márne pokúšal ma odlepiť od sedačky. Nedostal by si ma nikam," uškrnula som sa on sa zasmial.

„Vsadil by som sa, že by som ťa odtiaľ dostal," oči mu prešibane zaiskrili.

„Tým to si nie je taká istá," zasmiala som sa.

„Skutočne?" nadvihol obočie a objal ma okolo bokov, pričom ma pošteklil na rebrách a ja som zvýskla. Niekoľko ľudí sa na nás prekvapene otočilo.

„Dosť!" prosila som pomedzi smiech. Som nesmierne šteklivá a mám pocit, že sa asi pocikám, ak jeho prsty neprestanú.

„Tak vidíš, že by som ťa odtiaľ dostal," zašepkal mi do ucha, no štekliť ma neprestal. Zvíjala som sa v jeho náručí a smiala sa ako šialená.

„F-fajn. Prizná-vam. Vyh-ral s-si," jachtala som a on prestal, pričom na mňa žmurkol. Lapala som po dychu a úsmev mi stále sedel na perách.

„Ja viem," vyplazil mi jazyk a hravo do mňa drgol lakťom.

„Máš ešte energiu?"

„Mám," usmiala som sa a on ma chytil opäť za ruku, pričom ma niekam ťahal. Opäť som netušila kam, ale prečo nie. Som zvedavá, ako bude pokračovať naše obyčajné rande. Viedol ma uličkami mesta a len tak sme sa rozprávali o všetkom a o ničom.

„Tak to ti neverím," zasmiala som sa.

„Je to pravda. Dokonca viem tancovať flamenco," uškrnul sa.

„Čože?" opäť som vyprskla a on skočil predo mňa, pričom začal prepletať nohami, chvíľu to na mňa pôsobilo ako step, ale keď pridal ruky a ten pohľad, pobavene som zavrtela hlavou. Niekoľko ľudí naňho s údivom hľadeli, ale on si ich nevšímal. Podal mi ruku a ja som mu so smiechom podala tú svoju. Prudko ma k sebe pritiahol a zatiaľ čo on hýbal bokmi a prepletal nohami, ja som sa snažila udržať rovnováhu, keď sa odo mňa odtiahol a opäť ma k sebe prudko pritiahol. Urobil so mnou otočku a jemne sa mi uklonil. Zasmiala som sa a hravo ho plesla po hrudi.

„Tak vidíš, žil som tam síce skutočne krátko, ale tancovať ma učila babka s dedom. A to už večnosť žijem v Los Angeles," uškrnul sa.

„Dobre, ty Španiel," prevrátila som oči.

„A to som už dlho netancoval."

„Nevyzeralo to tak," prižmúrila som oči a on sa len usmial.

„A prečo si vlastne prišiel do školy v Glendale? Do San Diega by si to mal bližšie, nie?" bola som zvedavá.

„Možno áno, ale chcel som ísť niekam inam a nezostať len v Kalifornii. Už som okúsil Španielsko, Kaliforniu a Glendale nie je až tak ďaleko. Najskôr som chcel ujsť do New Yorku," zasmial sa.

Dobre sa ho počúvalo a zároveň vedel aj on vypočuť. Ale s tým tancom a španielskymi koreňmi ma asi väčšmi prekvapil ako motorkou. A tiež tým, aký je otvorený. Bolo mi s ním skutočne dobre.

Ani som si nevšimla, ako rýchlo ubiehal čas a čoskoro som sa opäť ocitla prijeho motorke. Podal mi helmu a ja som už bez zaváhania nasadla a objalaho okolo pása. Položila som si hlavu na jeho chrbát a sledovala míňajúcesa uličky a svetlá. Opäť nás pohltil les a mne bolo úplne fuk, že midvaja by sme sa od seba mali držať od seba ďalej. Túžila som po ďalšom rande. Chcela som opäť zažiť pocit obyčajnosti.

Zastal pred na mieste, odkiaľ sme vyrazili a ja som zoskočila z motorky. Vrátila som Apolónovi prilbu a vošla si do vlasov.

„Idem s tebou?" opýtal sa a ja som otvárala ústa na odpoveď, no prerušilo ma zašušťanie krovia a z nočných tieňov vyliezol čierny žrebec. Môj Hamlet. Zasmiala som sa a otočila sa opäť k chlapcovi.

„Nemusíš," usmiala som sa. Prikývol.

„Ďakujem ti za dnešný večer. Bolo fajn byť obyčajnou."

„Ja ďakujem, že si prijala. Kedykoľvek môžeme byť obyčajní," usmial sa. Zasmiala som sa a skôr ako by som si to mohla rozmyslieť, som sa naklonila a len letmo ho pobozkala na tie jeho mangové pery. Rýchlo som sa odtiahla a pobehla k čiernemu žrebcovi, ktorý zafŕkal. Vysadla som naňho a otočila sa na Apolóna. Usmieval sa a zamával mi. Naštartoval svoju motorku a ja som popchla Hamleta. Obaja sme sa vracali do svojich svetov.

***

Zďaleka to nebolo prvé a posledné rande. S Apolónom sme sa začali opatrne stretávať a naše tajné schôdzky sme tajili. Obaja sme vedeli, že to nie je správne, čo robíme, ale niečo nás k sebe ťahalo. Neviem, či je to láska a vlastne ani spolu nechodíme, len niekedy v noci spolu trávime čas a vymeníme si pár bozkov. Ani raz som mu nepovedala tie dve magické slová láska a od neho som ich taktiež nečakala. Ani neviem, či ho milujem, alebo ma len priťahuje, poprípade ho mám celkom rada.

Pripravovala som sa na štvrtú katastrofu spolu s mojimi ľuďmi. Okrem cvičenia so zemou, som sa venovala boju s mečom, s čím mi veľmi ochotne pomáhal Hercules a pokojne sa môže rovnať Hiroshimu. Moje útoky odráža dýkami, kopijou alebo mečom. Keď som videla jeho zbierku zbraní, takmer som onemela. Boli sme v pohode a žiadne trápne momenty pri rozhovore nenastali.

„Obozretnosť, Ar! Si rýchla, ale niekedy nepozorná a to by mohol tvoj súper využiť!" hovoril a ja som nahlas fučala. Hercules mi dáva pekne zabrať. Prikývla som na znak súhlasu a on si prehodil dýku z jednej ruky do druhej.

Trénovali sme na zámku, kde sa mi podarila vytvoriť v podzemí aj tréningová miestnosť, ktorá spadala pod zemskú časť, keďže celá miestnosť bola kamenná a príjemne chladná. Miesto podlahy bol biely piesok a nachádzalo sa tu plno zbraní – Herculesových a Perseusových. Najmä oni tu trénovali, ale aj naši kapitáni elementov a Nate sa učili. Nechcela som, aby sa Nate oháňal zbraňou, ale on trval na svojom. Vraj chce byť užitočný a keď nemá čarodejnícke schopnosti, aspoň sa naučí brániť. Nyx, Iah a Nefertiti sa k zbraniam dostali príležitostne, skôr cvičili bojovú mágiu. Nyxina špecialita bol ohnivý bič, Nefertiti si poradila so zemskou kopijou a Iah šípmi. Natovho výcviku sa ochotne ujal Perseus.

„Na dnes máš už dosť?" uškrnul sa Herc.

„Stačilo mi," usmiala som sa a on si zastrčil dýky za opasok.

„Rozmýšľala som nad tým, čo si mi kedysi povedal," začala som, keď sme vychádzali. Prekvapene nadvihol obočie.

„Meno zbrane," objasnila som a on prikývol.

„Hercules."

„Hm?" zboku na mňa pozrel.

„Meč z ľadu a striebra. Dala som mu meno po výnimočnom bojovníkovi, Lovcovi, priateľovi a milovníkovi gumových medvedíkov," usmiala som sa a on vyvalil oči a potkol sa o schod. Zastal a vyvalil na mňa oči.

„Hercules," zopakovala som a vytiahla meč spoza opaska, pričom prešla po jeho ostrí. Ak má mať zbraň nejaké meno, malo by to byť meno bojovníka a meno, ktoré pre mňa niečo znamená. Meno ako stvorené pre meč.

„U Kirké, Ar!" vydýchol a rýchlo som stiahla meč k boku, keď sa mi vrhol okolo krku. Asi som ho dojala. Objatie som mu opatrne vrátila, aby som ho nechtiac neporezala alebo nebodaj neprebodla.

„A ešte jednu vec som ti chcela povedať, keď som ťa videla," prehovorila som a on sa mi zahľadel do očí. Mala som pravdu, bol dojatý.

„Hm?"

„Prosím ťa veľmi pekne, aby si sa počas vášnivej noci s Calypsó stíšili. Kto má počúvať to, ako si to rozdávate?!" zasyčala som a Hercules sa z plného hrdla rozosmial.