Celý čas, čo Apolón spal, som bola pri ňom. Niekedy pri mne bol Hercules, Calypsó alebo Nate, no zväčša som bola sama. Od rána do večera som sa od blondiaka nehla, iba keď som si potrebovala odbehnúť na záchod. Apolón spí už druhý deň. Nikto nevie, kedy sa prebudí. Hercules tvrdil, že z najhoršieho je vonku, ale on nevedel, kedy sa preberie. Keď som sa pýtala na jeho záchranu, odpovedal mi úplne bez okolkov, že jeho otca raz pohryzol takto upír a videl mamu, ako varí elixír, ktorý mu zachránil život. Herculesa elixír naučila. No, keďže nemá také skvelé spojenie so zemou, prísady nemal pri sebe a nebol čas ich zháňal, Nefertiti mu pomohla ich vyčarovať.

„Princezná, skutočne si nechceš ísť ľahnúť do postele ?" zívol si večer Nate, keď mi robil spoločnosť pri Apolónovi. Zavrtela som hlavou a tiež zívla.

„Nie, Nate. Potrebujem byť pri ňom, keď sa zobudí," usmiala som sa a oprela sa o Natovej rameno.

„Že ty si doňho trošku zamilovaná," šťuchol ma prstom a ja som sa potichu zasmiala.

„Samozrejme, že nie," bránila som sa.

„Aj pri mne by sa takto sedela ?" podpichol ma a ja som zdvihla hlavu.

„Samozrejme ! Aj by som ťa týrala svojimi rečami a neustále by som kecala, kecala a kecala," vyplazila som mu jazyk.

„To by som skákal z postele ako jeleň," zasmial sa aj Nate a ja som ho hravo plesla po ramene.

„Hovor si, čo chceš, ale ja ti na to neskočím. Si pri ňom z čisto sebeckých dôvodov," rýpal a ja som prevrátila očami.

„A ja som si zase všimla, ako sa ty dívaš na Perseusa !" uškrnula som sa a Nate nadvihol obočie.

„Normálne," zavrtel hlavou.

„Vážne ?" zaškerila som sa a Nate pobavene zavrtel hlavou. Natiahol sa a postavil sa na nohy. Opäť si zívol a potom ma pobozkal na čelo.

„Ale ja si idem ľahnúť. Ty tu pokojne buď pri tom samovrahovi a ja aspoň obsadím tvoju mäkkú posteľ," vyceril zuby v úškľabku.

„Aj tak zase zaspíš na gauči v obývačke," odvrkla som pobavene a Nate sa zasmial. Zakýval mi a odišiel. 

Pozrela som na Apolóna.

Väčšiu časť nahej hrude mal zakrytú paplónom a tých niekoľko škrabancov po jeho tele sa už pekne hojilo. Zlaté vlasy mu lietali kade tade a oči zavreté v pokojnom spánku. Pery mal mierne pootvorené, ale ich kútiky neboli ani zvädnuté, no ani sa neusmievali. Ranené rameno mal ošetrené, hoci koža stále nebola úplne zacelená. Zahryzla som si do pery. Možno, keby som začala rozprávať, prebral by sa. Prihovárala som sa mu iba občas.

„Stále sa ti nechce vstať ?" začala som. Žiadna odpoveď.

„Ani sa ti nečudujem. Však ti začala škola a si v poslednom ročníku. Páni moji, však si štvrták ? Aké to je ? Máš nejaké výhody ? No, asi si to ešte nejako nezistil, keď si neustále behal po lese," mrmlala som a sama pre seba sa usmiala.

„Nepoznáš náhodou moju sestru Afroditu ? Netušíš, ako sa má a ako jej ide škole ? Aký je jej element a patron ? Asi sa s ňou ani nejako nerozprávaš. Predsa len si starší, ale tak možno po nej ideš alebo tak. Moja sestra vždy vedela chalanov očariť," ticho som sa zasmiala.

„Prečo si vlastne hľadal toho vraha ? Kázali ti to ? Alebo tvoja zvedavosť ťa nútila zistiť jeho tvár ? Aj tak je to šialené. Však si takmer zomrel ! Nehnevaj sa na mňa, Apolón, ale nie si normálny. Vrhnúť sa priamo do náručia upírovi. Kde si nechal rozum ? Aj keď si netušil, že sa jedná o upíra, ktorý zdravý človek, ktorému za to neplatia, hľadá vrahov ?" zavrtela som hlavou.

„Vieš, je celkom divné sa len tak rozprávať s niekým, kto vlastne spí a neodpovedá. Cítim sa ako schizofrenik. Mohol by si aspoň niečo naznačiť, že ma počuješ a nepreskočilo mi. Mám pocit, že len tak trepem a vlastne nič z toho. Asi by som mala ísť spať, pretože ešte začnem trepať o niečom, za čo by som sa neskôr hanbila. Tak asi dobrú noc, hoci ty už vlastne spíš. Dočerta," mrmlala som a zavrtela hlavou. Pozrela som Apolónovi do tváre a v duchu si nadávala. Skutočne mi preskočilo. Trepem úplne z cesty. Zívla som a viečka mi začali klesať. Už budem radšej ticho. Hlava mi klesla a okamžite som sa ponorila do spánku.

ΩΩΩ

Takýto oddýchnutý sa necítil už večnosť. Spalo sa mu celkom dobre a bol príliš lenivý na to, aby vôbec rozlepil viečka. Vydýchol, keď mu spomienka do mozgu udrela ako Théseusov blesk. Všetko si pamätal. Ten čudný pocit, že ho niekto sleduje, potom niekoľko postáv, niekto ho zvalil na zem a neskutočnú bolesť v ramene. Pamätal si tú bezmocnosť a Herculesa, ktorý sa tam ocitol ako na zavolanie. Pamätal si, že ten vrah nebol ľudský, no nebol to ani čarodejník. Mal špicaté očné zuby a bol nesmierne rýchly. Pripomínal mu upírov z filmov. Ale odkiaľ by sa v Glendale nabrali upíri, keď čarodejníci všetkých pozabíjali pred stovkami rokov ? Nedávalo to zmysel. Ale kde je teraz ?

Bál sa odlepiť od seba viečka. Nechcel vidieť, že sa nachádza v nejakej cele alebo pri kontajneri, kde ho zanechali vrahovia. Radšej nechcel nič vidieť. No, zvedavosť bola silnejšia a jeho zmysly v pozore. Žiaden pach kontajnera či stuchnutej cely. Smrdelo to tu bylinkami a dezinfekciou. Čo je v nemocnici ? Odvliekol ho Hercules do nemocnice ? Pomrvil sa, keď zacítil na svojom tele tlak. Spanikáril a prudko otvoril oči. Jantár behal hore dole po miestnosti a snažil sa určiť, kde je a čo s ním robili. Nachádzal sa v nejakej biele izbe s niekoľkými nemocničnými posteľami, bielym nábytkom a mnohými rastlinami. Zrak mu spadol na dôvod, prečo otvoril oči a jeho obočie vystrelilo asi až do vlasov.

Na jeho hrudi na kuse látky spalo dievča. Havranie vlasy mala porozhadzované po látke ako čierne dlhé krídla, v ktorých žiarilo striebro. Tvár mala pokojnú a viečka zatvorené. Pravidelne odfukovala. Bola krásna až mu pripomínala anjela. Až teraz si všimol na jej nose zopár pieh. Ani ruka s rubínovým prsteňom na prostredníku mu nezabránila tak úplne vo výhľade. Spala. Pri ňom spala samotná Ľadová princezná. Prekvapene zažmurkal, či ešte stále sníva alebo je to skutočné.

Nadvihol sa na lakťoch a dievča prudko otvorilo oči. Apolónovi sa zadrhol dych v krku. Nechcel ju zobudiť. Zafírový pohľad dievčaťa sa stretol s jantárom a pery vyčarili ospalý úsmev. Posadila sa a prehrabla si vlasy. Natiahla sa a on ju pozoroval ako vzácny druh šelmy. Prišlo mu to neskutočne intímne, že ju takto videl a určite mu horeli uši ako plamene.

„Tak konečne si hore," prehovorila trochu chrapľavo.

„Zavolám Hestiu, aby sa na teba pozrela, dobre ?" usmiala sa a vstala.

„P-počkaj," zachrčal a jeho samého prekvapil škrípavý hlas.

„Si v bezpečí, Apolón. Neboj sa, nikto ti nič neurobí," stisla mu ruku a kráčala preč. Na jazyku mal toľko otázok, ale hlas ho neposlúchal. Naposledy sa naňho usmiala a ešte vo dverách sa otočila.

„Viem, že máš veľa otázok a odpoviem ti, ale najskôr sa o teba musí postarať Hestia," zamávala mu a odišla, pričom počul dupot nôh. Rozbehla sa.

Apolón sa hodil na gauč a zanadával. Poobzeral sa po tichej izbe a čakal, kedy sa Artemis vráti. V hlave mu vírili nezmyselné myšlienky ako napríklad: ako dlho tu je, koľko hodín bol mimo, čo sa vlastne stalo ?! Sám na to nepríde, to mu bolo jasné. Okrem základných otázok o Artemis, sa mu v hlave vynárali ďalšie a ďalšie. 

Prečo ho zachránila ?

Kedy sa tam vlastne objavila ?

Vyriešila to ?

Zabila tie bytosti ?

Ako ho sem dopratala ?

Bola vôbec v tom čase v lese alebo ďakuje za záchranu Herculesovi?

Apolón chcel kričať, jačať, nadávať a niečo rozbiť. Neznášal, že nemá žiadne odpovede ani dôležité informácie. Cítil sa taký bezmocný a prázdny. Potrebuje nejako nasýtiť svoju zvedavosť. Nevedomosť ho ničí. 

Chvíľu tupo zízal do stropu, keď sa otvorili dvere. Apolón šibol pohľadom k nim, no jeho nádej rýchlo zhasla. Neprišla za ním Artemis, ale nejaká zavalitá žena, ktorá niesla v rukách niekoľko fľaštičiek.

„Ach, chlapče zlatý," spľasla rukami, keď položila sklené fľaštičky na stôl.

„Vieš, ako veľmi si nás vydesil ?"

„Č-čože ?" zakoktal sa chlapec.

„Najmä princeznú ste vystrašili. Vtáčatko malé celé dni pri tebe ležala. Nikto ju odtiaľto nemohol dostať," rozrozprávala sa žena a Apolón nastražil uši.

„Vážne ?" nadvihol obočie a žena mu strčila do rúk pohár, do ktorého vliala obsah všetkých tých fľaštičiek. Apolón na tekutinu nedôverčivo hľadel.

„Čo sa hneď plašíš ? Nikto ťa tu nechce otráviť. U samotnej Hekaté, len o to by nám tu šlo. Vypi to, aby si opäť nabral sily, chlapče," naježila sa Hestia. Apolón nechcel rozčúliť starú ženu a tak to poslušne vypil, no skrivil tvár do kyslej grimasy. Bolo to odporné a radšej ani nechcel vedieť, čo ten elixír obsahoval.

„Ach, vy deti ste všetky rovnaké. To už nič do seba nedáte, keď v tom nie sú kilá cukru ?" krútila hlavou.

„Skutočne tu bola Artemis celý čas, čo som bol mimo ?" opýtal sa a ani silou vôle sa mu nepodarilo vytlačiť z jazyka tú odpornú pachuť, ktorá mu v ústach po elixíre zostala.

„Áno. Holubička zlatá tak tŕpla, keď ťa mladý Hercules zachraňoval. Vraj sa ťa podarilo zachrániť v poslednej chvíli. Princeznej tak odľahlo až sa, prisahám, zem pod nohami roztriasla," odpovedala Hestia.

„A mohol by som s ňou hovoriť ?" opýtal sa, kým mu žena zamračene skúmala rameno, no keď vyslovil otázku, veľavravne sa usmiala.

„Deti moje zahrávate sa s hviezdami," zamrmlala a Apolón zasyčal od bolesti, keď sa dotkla bolestivej časti ramena.

„Čo tým myslíte ?" vydýchol.

„Preto za princeznou neustále chodíš ?" pokračovala Hestia a Apolón sa nechápavo zamračil. Kam týmto rozhovorom Hestia smeruje ?

„Páči sa ti ?" pozrela mu do očí a jemu spadla sánka od šoku.

„Prosím ?! Myslíte si, že za Artemis chodím, pretože sa mi páči ?" nadvihol obočie.

„Ach, sladká mladá láska. Slnečný chlapec vaše city môžu byť v nebezpečnej hre. Neohroz našu princeznú," hľadela mu stále do očí Hestia a on preglgol. To si fakt Hestia myslí, že sa nechal len tak lapiť, aby sa k nej dostal ? Vlastne to už raz urobil. Prvýkrát, čo mu práve Artemis ošetrila rany. Povedala Artemis Hestii o bozku ? Apolón musel potriasť hlavou, aby ho tá myšlienka neprovokovala.

„Princezná mi povedala, že chce s tebou hovoriť, ale musíš si teraz ešte odpočinúť a poriadne sa najesť. Prinesiem ti raňajky a aj vodu. Uvidím, čo ti nachystal Re. Ja som dnes službu v kuchyni nemala, pretože som utekala za tebou. Ach, ale keď si spomeniem, že na začiatku som pracovala v kuchyni len s Eset a teraz jej už niet... Ach, ako mi tá mladá mrkvička chýba," vzlykla Hestia a potiahla nosom. Apolón chcel niečo povedať, ale žena ho predbehla.

„Odpočívaj," usmiala sa na chlapca a odišla z izby.

Ohnivý čarodejník opäť osamel v izbe a zamračil sa. Eset ? To meno mu nič nevravelo a netušil, či je to dobré alebo naopak zlé. Ale prečo už nie je ? Zomrela ? Odišla ? Kto bola Eset a čo sa jej stalo ? Skutočne potreboval hovoriť s Artemis. Potreboval to ako soľ.

***

Ľadovej princeznej sa dočkal až popoludní, keď mu tmavovláska doniesla s úsmevom obed. Apolón vypil už asi litre čaju, ktorý mu rozpálil líca do červena. Perina bola odkopnutá na opačnom konci postele a aj okno mu Hestia otvorila.

„Vidím, že sa nemáš zle," usmiala sa Artemis, keď mu podala obed a on sa doň hltavo pustil ako hladný labrador.

„Nie je to najhoršie," uškrnul sa na ňu a ona si sadla do kresla pri ňom.

„Ako ti je ?" opýtala sa ticho a on sa na ňu zahľadel. Pod očami mala menšie kruhy a líca mala bledé. Opäť sa oňho postarala a opäť ho miatla. Ale teraz od nej vymámi odpovede. Musí to nejako urobiť už. Tá nevedomosť ho zabíja.

„Fajn," odpovedal s plnými ústami a hneď na to mu očerveneli uši, keď mu z kútika pier spadla zemiaková kaša. Dievča sa zasmialo a jeho rozpaky sa zväčšili. Prehltol a utrel si ústa, aby zachránil situáciu.

„Ty si ma odtiaľ dostala ?" opýtal sa.

„Nebyť Herculesa, už by si tu nebol. On ťa celý čas chránil a potom sa mu podarilo dostať ti z tela jed," odvetila.

„Aha," vydýchol, no princezná pokračovala.

„Dorazila som krátko na to spolu s Nyx a Calypsó a podarilo sa nám skoncovať s vraždami. Už nikto nezomrie pod rukou týchto vrahov."

„Neboli to čarodejníci," poznamenal Apolón.

„Ani ľudia."

„Máš pravdu," prikývla Artemis.

„Kto to teda bol ?"

„Myslím, že odpoveď poznáš."

„Ach," vydýchol. Na chvíľu medzi nimi nastalo ticho a Apolón dojedol obed, ktorý mu princezná priniesla. Musí využiť, že teraz sa s ním rozpráva.

„Kde si celý čas bola ?" opýtal sa, ako prvé. Nemohol totiž uveriť tomu, že tú katastrofu prežila a bez ujmy. Dokonca vyzerá byť silnejšia a mocnejšia.

„Zachránil ma jeden element a učila som sa. Trénovala som, aby som bola pre svojich ľudí lepšou princeznou. Naučila som sa ovládať svoju moc a aj telo," odpovedala a on sa zachechtal.

„Ale ja som sa pýtal kde si bola a nie, čo si robila v čase svojej hranej smrti alebo ako to mám vlastne pomenovať."

Artemis sa začervenela a prameň vlasov jej spadol do tváre. Apolón mal nevysvetliteľné nutkanie jej havraní pramienok zastrčiť za ucho. Vyzerala celkom rozkošne, keď ju on dostal do rozpakov. Navyše sa mu páčilo, keď sa červenala a prejavila svoju jemnejšiu stránku. Artemis Tenebrisová pre neho predstavovala záhadu. Tajomstvo, ktoré by rád odhalil a veril, že stojí za to.

„Asi sa z toho pri tebe len tak nevykecám, však ?" usmiala sa.

„Na to zabudni ! Konečne s tebou hovorím a žiadne hádanky ani iné prekážky ma nezastavia. Už som sa, u Kirké, predral skrz draky !" rozhodil v afekte rukami a zaskučal od bolesti. Rameno ho zabolelo. Nie veľmi, ale chlapec to nečakal. Artemisin úsmev sa razom stratil.

„Pomaly ! Ak chceš dnes odísť, nedochrám si to rameno ešte väčšmi, než je. Už tak ti tam zostane jazva," postavila sa k nemu a premeriavala si ho svojím nočným pohľadom.

„Čože ?" vyvalil oči a uprel zrak na svoje rameno, cez ktoré sa skutočne tiahla menšia rana. Nebola veľká ako tá, ktorú videl u Herculesa alebo Iaha. Vzápätí zavrtel hlavou a zavrčal.

„Ty líška jedna prešibaná !" oboril sa na Artemis, ktorá sedela pri ňom a prekvapene naňho vyvalila oči.

„Prestaň so svojimi trikmi a vyklop, kde si bola."

„Aljaška, Transylvánia, Japonsko," odpovedala a Apolónovi spadla sánka.

„Ako si sa tam dostala ?" nechápal.

„Však si bola v Glendale, v horiacej budove ako si sa teda dostala na Aljašku ?!"

„Prostredníctvom elementu," usmiala sa a keby nesedel spadol by na zadok, až by to vyvolalo zemetrasenie. Civel na ňu so spadnutou sánkou.

„T-to dokážeš ? Ako si sa to neučila ?"

„Poznám mnoho kúziel."

„Ale ako ?"

„Vieš, že sa učím aj sama."

„Čo si sa ešte naučila ?"

„Napríklad oháňať sa mečom a strieľať z luku."

„Čože ?!" vyprskol prekvapene a ona len mykla plecami.

„Dobre, dobre. Takže ty určite nevraždíš nevinných ľudí, však ? Či ? Nemáš to v pláne ? Alebo zabíjať čarodejníkov ? Napríklad Théseusa ?" vychrlil na ňu otázky, ktoré ho svrbeli na jazyku ako wasabi omáčka.

„Prosím ?! Samozrejme, že nie ! Ako si k tomuto prišiel, že by som vraždila ľudí ?! Povedala som ti, že nikomu sa nič nestane," ohradila sa.

„Ale taký Théseus nie je človek a dokonca ani obyčajný čarodejník," provokoval Apolón a Artemis zahorela celá tvár. Ruky zovrela do pästí a chlapec sa chcel v prvom momente ospravedlniť a stiahnuť, pretože ho trošku teraz desila. Nakoniec sa ale dievča uvoľnilo a nahlas vydýchlo. Pozrela mu chladne do očí až mu po chrbte prebehli zimomriavky.

„Nemienim Théseusa zabiť !" zasyčala.

„Nechcem ani vojnu. Chcem zmenu a rovnosť. Myslela som, že som ti to vysvetlila už prvýkrát," zavrčala a odtiahla sa od neho.

Apolón si dovolil nadýchnuť a nevedel si vysvetliť prečo, ale sklamalo ho, že sa odtiahla. Asi ju fakt naštval. To nechcel. Zrazu sa mu niektoré otázky zdali úplne zbytočné. Hoci ho miatla, nechcel sa pýtať veci, ktoré by ju vytočili alebo by sa jej dotkli. Načiahol sa za jej rukou a pohladil ju po hánkach. Zdvihla k nemu zrak a on sa pousmial.

„Fajn," prehovoril po chvíli.

„Verím ti."

Čosi sa medzi ním a ňou dialo. Zrazu sa mu do mysle natlačili Hestiine slová a spomienka na jeho a princeznino stretnutie, keď mu ošetrovala rany. Dostal šialenú chuť skúsiť to znova. Sám nevedel prečo. Možno len zo zvedavosti a možno pre ten pocit. Keď stál nad jej hrobom, neustále musel myslieť na všetky veci, ktoré mu povedala. Na to, že už nikdy sa mu nenaskytne možnosť ju uvidieť alebo sa opäť dotknúť jej pier. A teraz tú možnosť dostal. Dokonca bol pri nej opäť tak blízko. 

Oči zlatisté ako jantár sa vpíjali do tých sťa samotná noc. Chlapec dokázal rozoznať každú jednu hviezdu v tých oknách oblohy. Nikdy si nevšimol, že sú tam hviezdy. Úplne ho pohltili a on sa bez zábran vzdal. Jej oči odzrkadľovali nádheru, ktorú v sebe dievča nosilo. Nikto nepopieral, že Artemis bola pekná, ale stačila jedna štipľavá poznámka a človek svoje sympatie prehodnocoval. Ale keď teraz ohnivý čarodejník hľadel do očí Ľadovej princeznej videl v nich viac. Nebola to len silná, mocná a zlá čarodejnica, ktorá chcela zničiť celý čarodejnícky systém, odhaliť ich krytie. Videl v nich aj jemnosť, láskavosť a najmä krásu, ktorá mu poplietla hlavu. Ani po prvýkrát nemali takýto dlhý očný kontakt. Lákala ho tak veľmi a čím dlhšie na ňu hľadel, tým vyhadzoval z hlavy väčšie množstvo zbytočných otázok. Chcel vidieť za jej povstaleckú ľadovú masku a odkryť nežnú tvár.

Jeho telo sa vzpriamilo a zodvihlo spod vankúšov. Sedel na posteli a bol pri nej ešte bližšie. Chcel to ešte raz zažiť. Chcel to opäť okúsiť. Dobre vedel, že je to za všetky hranice a nemuselo by mu to prejsť tak ľahko. Bol to obrovský risk, ale riziko nepodstupuje po prvýkrát.

Nikdy sa v jej blízkosti nebál. Všetci mali voči nej rešpekt a strach. Len málo čarodejníkov sa s ňou rozprávalo uvoľnene a priateľsky. Napadlo mu, že musí byť celkom osamelá.

„Prečo si ma zachránila ?" zašepkal a ona stuhla.

„To H-hercules," vyjachtala a on sa uškrnul.

„Možno má na tom zásluhu trošku aj on," pripustil.

„Ale nie on tu sedel celý čas, čo som bol mimo."

„Mám na to veľa dôvodov," usmiala sa naňho a zahryzla si do pery.

„A čisto sebecké, však ?" usmial sa tesne pri jej tvári.

„Možno," odpovedala rovnako ticho ako on.

Hrali sa spolu. Naťahovali sa a bavilo ich to. Apolón to dlhšie nezvládol naťahovať. Bola pri ňom príliš blízko. Príliš dlho bola preč. Opýtal sa to, čo ho hlodalo najväčšmi a odpoveď sa mu celkom páčila. Hoci iná odpoveď by ho potešila väčšmi, ale aj táto mu postačila. Dobré znamenie bolo aj to, že neutiekla, ani sa od neho neodtiahla. Teraz chcel vedieť jedinú vec. Potreboval jedinú odpoveď.

Je to také ako naposledy ?

Rukou sa zaprel o matrac tesne pri nej a už nečakal ani minútu. Konal. Noc a deň vytvorili nový čas. Slnko objalo mesiac. Oba plamene vzplanuli a vytvorili požiar. Nebol opatrný a hanblivý. Vedel, presne, čo chce. Ani ona dvakrát neváhala. Objal ju okolo bokov a pritiahol si ju bližšie k sebe. Ona mu chytila tvár do dlaní. Na mieste dotyku mu zahorel oheň a pohladilo ho príjemné teplo. Jeho pery bozkávali tie jej a ona mu bozky opätovala. Nemohol prestať. Bol ako oheň, ktorý vzplanul pri benzíne a rozhorel sa až do oblakov. Nedalo sa ho zastaviť. Bolo to čarovné ako po prvýkrát a možno aj o čosi krajšie. Nebol to jeden bozk ale celá hra pier a jazykov. Ich pery tancovali spolu dokonalé flamenco. Takáto odpoveď sa chlapcovi viac ako páčila.