A je tu. Koniec roka, ale najskôr nás čaká rozdelenie, teda ak to prežijeme alebo sa nezbláznime. Skúška, aby ma zaradili do fakulty elementu, ktorý u mňa prevláda.

Stála som v dave prvákov, ktorý upierali zrak pred seba na bránu, ktorou čo chvíľa prejde každý z nás. Tá brána je vstup do niečoho nového a neznámeho. Skúšku vytvoria každý rok štyri najmocnejšie čarodejnice - vzduchu, vody, ohňa a zeme. Aspoň na toto sa uráčili. Inak sú to lenivé, namyslené a bohaté strigy, ktoré si o sebe veľa myslia a to len preto, lebo boli kedysi zvolené a vyvolené za strážkyne elementov. Také husi !

Ale späť ku skúškam. Nie sú vždy rovnaké a ide o to, čo nosíš v srdci. Podľa toho ťa zaradia. Počula som, že niektorí sa z toho zbláznili, iní dokonca zomreli - udusili sa, utopili, zhoreli alebo ich pohltila zem. Viem, že je to pravda. Mama mala kamarátku, ktorá sa zbláznila počas boja so zemou. Neverím, že sa niečo také stane aj mne alebo niekomu inému. Hermesovi možno len klesne ego, ale to len pomôže spoločnosti. Na túto skúšku ideme po dvojiciach. Chlapec a dievča. Pomoc je dovolená, dokonca aj súperenie. Ide o prejav. Prejav našich síl, avšak nemôžeme využiť iný živel, ako je v etape skúšky. Takže napríklad proti ohňu nemôžem použiť vodu.. Mne sa ušiel práve on známy Théseus Michaelson. Stojíme pri sebe mlčky. Théseusovu spoločnosť nevyhľadávam a zdá sa, že ani on moju. Proste sme si nesadli od začiatku. Jeho chvostom - Apolónovi a Minerve sa tiež vyhýbam. Aj keď Apolón je z nich najsympatickejší a sem-tam si vymeníme pozdrav alebo úsmev.

„Pripravená ?" prehodil Théseus a pomädlil si dlane.

„Už dlho." odpovedala som s úškrnom a kútikom oka som naňho pozrela. Vyzeral nervózne a nevedel, čo s rukami. Orieškové vlasy mu padali do tváre a neustále vydychoval vzduch z pľúc. 

Calypsó, Penny, Herc aj Odyseus boli nervózni, ráno sme sa stretli u Herca a podelili sa o svoje pocity. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som nebola nervózna. Bola som, ale bála som sa skôr neúspechu ako smrti.

Riaditeľ Cheops nás utíšil a poslednýkrát nám všetko zopakoval. Poprial nám veľa šťastia a začalo sa vyvolávať jednotlivé dvojice.

„These !" vrhla sa k nám kučeravá hriva vlasov a objala Thésea okolo krku. Za ňou stál ich priateľ Apolón. Minerva niečo šepkala Théseusovi a on sa usmieval.

„Zvládneš to." potľapkal ju po pleci, keď sa od seba odtrhli.

„Drž sa, kamoš." povzbudivo potľapkal Apolón Thésea a potom sa otočil ku mne.

„Veľa šťastia, Artemis." usmial sa.

„Aj tebe." kývla som mu, keď sa predo mňa vyrútila Calypsó.

„Dočerta, Artemis, taká som nervózna." vyplašene na mňa civela.

„Cal," oslovila som ju a ona ma chytila za plecia.

„Prepáč, Ar." odtrhol ju odo mňa Hercules.

„Nevolaj ma Ar. Znie to ako dáka choroba alebo čo." zamračila som sa.

„Artemis ! Ja som zúfalá a vystresovaná." zaskučala Calypsó.

„Upokoj sa." zasmiala som sa. „Je to len zaradenie podľa elementu."

„Ale čo ak to pobabrem ? Nie som taká dobrá čarodejnica ako ty." zúfalo mi položila bradu na plece. Chytila som ju za plecia a odtrhla od seba.

„Si skvelá, Calypsó ! Navyše bude s tebou Herc, nemáš sa čoho báť." usmiala som sa. „Navyše asi ty budeš musieť zachrániť Herculesa." žmurkla som a Calypsó sa rozosmiala.

„Ach, Artemis !"

„Ja som tu, Ar." uškrnul sa na mňa Hercules.

„Nevolaj ma Ar !" štekla som po ňom a Hercules mi vyplazil jazyk. Calypsó sa zasmiala a ťahala Herca preč, skôr ako by som po ňom skočila.

„Drž sa, Artemis !" zakričala mi a cupkala rýchlo s Herculesom preč.

Vydýchla som a pozrela na Théseusa, ktorý mi pohľad opätoval. Nervózne sa usmial a ja som mu úsmev vrátila. Čakali sme pri múre dlho a mlčky. Nemali sme čo povedať a vládlo medzi nami ticho. Neprekážalo mi to. Théseus bol v istom slova zmysle fajn, ale nesadol mi. Neviem, zdá sa mi, že on je známy jednou svojou udalosťou, ktorú dokázal a vezie sa na jej vlny slávy pekne dlho. Pritom mohlo ísť o šťastie. Bol decko !

„Théseus Michaelson a Artemis Tenebrisová." zavolal nás neznámy hlas a my sme váhavo kráčali k bráne. Napätie sa a vzrušenie sa hromadilo. Théseus vedľa mňa nahlas preglgol.

„Nie si v tom sám." šepla som k nemu a on na mňa pozrel, no pohľad som mu neopätovala. Ani neviem, prečo som mu to povedala.

Prešli sme bránou a zrazu som stratila pevnú zem pod nohami. Padala som, padala dolu a od prekvapenia som zjačala. Vedľa mňa kričal Théseus ako o život a to ma donútilo sa spamätať. Prvá skúška je vzduch. Prestala som sa vzpierať a ruky som pripažila k telu, pričom som nosom smerovala k zemi. Letela som dolu ako sokol a nebála som sa. Skutočne som sa nebála, pretože som vedela, ako to zvládnem. Vietor mi šibal do tváre a pišťal do uší. Vlasy povievali za mnou ako tmavý havraní závoj a ja som si tento let vychutnávala plnými dúškami. Théseus vedľa mňa začal nanovo jačať, len čo sme sa blížili k zemi. Mával rukami ako krídlami a v jeho očiach bola panika.

„Si čarodejník, dopekla !" zakričala som po ňom, aby ma cez ten bičujúci vietor vôbec počul.

Urobila som vo vzduchu kotrmelec a padala som teraz nohami napred. Mávla som rukami a donútila vietor, aby môj pád spomalil. Viezla som sa ako na šmykľavke a elegantne dopadla na zem. Oprášila som sa a pozrela nad seba. Théseus letel a mával rukami ako tučniak, ktorého zhodili z útesu. A toto je náš hrdina ? Nakoniec vzduch ovládol, ale na zem sa zvalil ako kopa zemiakov.

„Vďaka." zafučal a pomaly sa posadil. Len som pobavene zavrtela hlavou. 

Poobzerala som sa okolo seba. Stáli sme na pevnine, ktorú obklopovalo azúrové more, ak nie oceán. Bolo počuť len šumenie vĺn, ktoré narážali na vyhriaty piesok, o ktorý sa postaralo žiarové slnko. Sýtozelené kroviny sa jemne hompáľali vo vánku a ich vysoké priateľky palmy neboli výnimkou. Ich majestátne listy viali vo vetre ako vlasy dievčaťa a poskytovali príjemný tieň. Bolo tu ticho a krásne.

„Artemis ! Sem !" zakričal na mňa Théseus z druhej strany ostrova. Zamračila som sa a utekala k nemu.

„Tamto !" kývol predo mňa na obrovské búrlivé vlny, ktoré rozhodne nepôsobili relaxačne ako tie, na ktoré som sa pred chvíľou dívala ja.

„Tie predtým boli lákavejšie." poznamenal Théseus a ja som sa uškrnula.

Cez to rozbúrené more s obrovskými vlnami boli dva tenké skalnaté chodníčky, ktoré nás mali dostať na druhú rovnako nelákavú stranu. Prečo nelákavú ? No, neviem ako tebe, ale mne sa ohnivý ostrov práve nepozdáva.

„Poďme !" zavelila som a sama sa rozbehla naproti vlnám, ktoré rozčúlene vrážali do chodníčkov, ale tie zúrivejšie sa mohutne týčili možno aj niekoľko metrov nad hladinou. 

Musela som ísť vpred a nezastavovať sa, inak by hrozilo, že ma vlna spláchne. Bežala som ako o život a nehľadela na vodu, ktorá ma zmáčala. Nehľadela som na obrovské vlny. Môj zrak patril len ohnivému ostrovu predo mnou, ktorý ma nútil bežať ďalej. Ignorovala som, že som bola mokrá od vĺn, ktoré narážali do kamenného mostu, ani na tie obrovské mohutné niekoľkometrové, ktoré sa stavali ako divoký kôň na zadné kopytá. 

Zrazu sa ale jedna vlna vzbúrila priamo predo mnou a nebezpečne sa ku mne blížila. Natiahla som ruky pred seba a nútila vodu okolo mňa, aby zaútočila na nebezpečnú vlnu, ale tá všetko pohltila. Tak som to skúsila inak a svoju moc upriamila na vlnu. Tá zasyčala ako had a svojimi slanými kvapkami ma oprskala. Nadvihla sa a o čosi cúvla, ale tlačila proti mne. Zahryzla som si do pery a viac sa sústredila. Priam som cítila, ako mnou vibruje mágia, ale nebolo to dostatočne silné.

„Artemis ! Neútoč ! Využi ju !" zakričal na mňa chlapčenský hlas. 

Neobzrela som sa. Musím sa sústrediť. Dočerta, prečo ma tá vlna nepočúva ?! Prečo tá voda necúvne. Možno, ak by som využila iný živel, ako napríklad vietor, pomohlo by mi to, ale to nejde. Zúrivá vlna sa ku mne nebezpečne blížila a moje sily slabli. Dlho ju od seba neudržím ! Navyše aj malé vlnky mi podkopávali nohy a snažili sa ma zložiť na kolená. Už-už som čakala, že tento boj prehrám a skutočne sa utopím, keď ma oblapili niečie mocné paže a odstrčili ma z dosahu vlny práve včas.

„Čo to-?" nechápavo som sa obzrela a okolo pása ma držal Théseus Michaleson. Viezol sa na vlne ako keby bol na ľade, na korčuliach. Bruslil po vode a nechal lámajúcu sa obrovskú vlnu za nami.

„Nemusí ťa vždy všetko počúvať," jemne sa uškrnul Théseus a ja som prevrátila očami. Zoskočili sme na ostrov a ja som sa obzrela na svojho záchrancu.

„Ďakujem," zamrmlala som a cúvla od neho. Na môj vkus bol až nebezpečne blízko. Len sa usmial a vykročil k ohňu. 

Udivene som na to civela. Živly ma vždy fascinovali, ale toto mi bolo divadlo. Plamene boli všade. Tancovali divoké tango v okolí a zničili svojou vášňou všetko, čo sa im postavilo do cesty, nech to bola rastlina alebo živočích. Zem bola spálená a keby som nemala topánky, asi by som jačala od bolesti a utekala späť k tej vlne. Oheň bol všade, ale predsa sa niekam musí dať prejsť. 

Ale kade máme ísť ? To je celkom dobrá otázka. 

Vykročila som do ohňa s hlbokým nádychom. Plamene ako hady sa po mne načahovali a zase sa sťahovali. Opatrne som hľadala cestu, aby som neskončila ako oškvarok. Keď sa po mne načahoval jeden veľmi trúfalý plameň, mávla som rukou, z ktorej som vyčarila vlastný oheň a plameň sa okamžite stiahol, ako pes so stiahnutým chvostom. 

Uškrnula som sa nad tým a rukami vystretými po bokoch som kráčala s vlastným ohňom a vytvárala si vlastnú ohnivú cestu k úspešnej skúške. Obzrela som sa, či je za mnou aj môj spoločník, ale nebol.

„Théseus ?" ozvala som sa. Odpoveďou pomedzi syčiaci oheň bol kašeľ. To si zo mňa robí srandu ? Však nech trochu čaruje.

Zamračila som sa, ale utekala za ním. Kričala som jeho meno, aby som ho našla. Nemám ho v láske, ale zomrieť ho nenechám. Nie som necitlivá mrcha. Prehľadávala som ohnivý ostrov, kde bol kedysi asi les, ale teraz tu nebolo nič, len zničená príroda. Očami som behala po každom kúsku a volala ho. Nemôže byť predsa ďaleko. Opäť sa ozval kašeľ a teraz som zbadala aj postavu ležiacu na zemi. Rozbehla som sa k nemu a odplašila mávnutím ruky plamene, aby mu viac neublížili.

„These ! Théseus, počuješ ma ?!" dotkla som sa jeho tváre a jemne ho prefackala. 

Zaklipkal očami a prikývol, no rozkašľal sa ako fajčiar. Podala som mu ruku a vyšvihla ho na nohy. Pridržiavala som ho jednou rukou, zatiaľ čo druhou som si vytvárala svoju cestu.

Ešte kúsok. Už vidím pred nami územie plameňmi nedotknuté. Zvládneme to. Schmatla som Thésea lepšie, aby nespadol a potácala sa s ním k našej nádeji. Tieklo zo mňa akoby som bola v pekle, čo je celkom vhodné prirovnanie. Zrak som mala zahmlený a len tak-tak som sa držala s Théseusom na nohách, keďže som nestíhala bojovať s ohňom okolo seba. Ale čerstvý vzduch nebol až tak ďaleko. 

Ešte pár krokov a budeme tam. Štipľavý pach ohňa ma šteklil v nose a telo mi horelo horúčavou z blízkych plameňov. Doliehala na mňa únava, ale moje srdce ma poháňalo dopredu. Telo sa chcelo vzdať, ale moje srdce nie. Odhodlane som šliapala krok za krokom ďalej a ďalej. Zvládnem to. Musím ! Neprehrám. Je to len skúška. Oheň môžem ovládať, rovnako ako iné živly. Nemôže ma ničiť, keď je mojou súčasťou. 

Konečne som na tvári pocítila jemný čerstvý vánok a s úľavou som sa zvalila na kolená, pričom Théseus spadol vedľa mňa. Rozkašľal sa na celé kolo a snažil sa dostať vzácny kyslík do pľúc. Ja som dychčala vedľa neho a zízala pred seba. Horúčavu odplavil studený vietor a môj zrak tiež postupne zaostroval. Párkrát som zažmurkala a môj zmysel sa vrátil do normálu.

„Dopekla ! Dočerta !" dychčal Théseus a ja som naňho pozrela.

„V pohode ?" opýtala som sa ho a on na mňa pozrel.

„Áno. Vďaka, Artemis," usmial sa a krátko sa zachechtal. Nerozumelo som, čo mu je smiešne, ale neriešila som to.

„Ešte jedna skúška. So zemou," podotkol.

„To by pre teba nemalo byť také ťažké, Michaelson," neodpustila som si šibalský úškrn a Théseus prevrátil očami.

„Aká si vtipná, Tenebrisová," zavrčal a postavil sa na nohy, pričom sa trochu zatackal. Zavrtela som pobavene hlavou a pomaly sa postavila na nohy. Kráčali sme bok po boku skrz prales a hľadali našu poslednú skúšku so zemou.

„No dokelu !" ozval sa Théseus a zastal. Zamrzla som v pohybe a užasnuto civela na to predo mnou. 

Pred nami sa rozprestierala široká skalnatá priepasť. Po jednej strane priepasti bol zem zdvihnutá do výšky, tvorila dáku nekonečnú horu. Po tej kamennej stene sa plazilo pár lián, menšie rastliny ako napríklad machy či lišajníky. Sem tam som zbadala aj horskú kvetinu. Aký rozdiel oproti tomu pralesu, ale prečo nie, však ? Tie skúšky skutočne stavajú tí nemožní „Vyvolení," ktorý si o sebe myslia veľa, ale pri tom majú rozumu málo. Niet divu, že niektorí v skúške neuspeli, pretože zomreli alebo sa pomiatli. Je to len ich vina !

„Ako si na tom s odvahou ?" pozrela som na Théseusa.

„Celkom sme priatelia, ale zase nie som šialený. Nechystám sa to preskočiť," nadvihol pobavene obočie. Prevrátila som očami a pozrela pred seba.

„Tak si nájdi inakší spôsob !" zavrčala som a postavila sa k okraju priepasti. 

Svoje tmavomodré oči som upriamila na jednu z krátkych lián, ktorých tu bolo viac. Možno sa mi to podarí. Na hodine som dokázala nechať rozkvitnúť ružu z púčika, tak predĺžiť pár lián by nemal byť problém. 

Zdvihla som ruku a mágiu nechala ňou prúdiť až k rastline. Plne som sa sústredila a mrmlala zaklínadlo. Nečakala som, že sa mi latinčina zíde, ale evidentne áno. Aspoň na niečo tie hodiny v škole boli dobré. Prvá liana mi vyrástla do poriadnej dĺžky a ja som sa spokojne usmiala. Pozrela som smerom k Théseusovi, ktorý sa pohrával s kameňmi. Nechápala som, čo sa chystá urobiť, ale bolo mi to jedno.

Predĺžila som ešte pár lián a prvú potiahla k sebe. Potiahla som ňou a hľadela na miesto jej koreňov, ktoré boli pevne posadené v skale. Toto je skutočne šialené, čo sa chystám urobiť, ale nemám na výber. Tie rastliny sú tu pre niečo a ja som zistila dôvod. Využijem ich.

„Artemis, zbláznila si sa ?!" zakričal na mňa Théseus, keď som cúvala s lianou v ruke. Áno, šiblo mi. Inak si neviem vysvetliť, čo ma to napadlo.

Zhlboka som sa nadýchla a rozbehla sa pevne zvierajúc lianu. Zem mi pod nohami splývala, ako som bežala a srdce tĺklo ako zvon. Však sa môžem zabiť ! Ale nezastavila som. Tesne pred okrajom priepasti som skočila a stratila zem pod nohami. Zjačala som a pevne sa držala liany, ktorá ma držala pri živote. Zdesene som pozrela pod seba, kde sa týčili skalnaté tesáky, na ktoré by som mohla spadnúť. Zavrela som oči, no rýchlo ich opäť otvorila. Musím naskočiť na ďalšiu. Neznesiteľne rýchlo som sa k nej blížila. Bála som sa. 

Skutočne som sa bála, ale so všetkým sebazaprením som sa jednou rukou pustila a schmatla druhú lianu. Stiahla som ju k sebe a hojdala som sa naspäť. S výdychom som sa rozhúpala a pustila sa tej prvej. Rýchlo som schmatla druhú a prikvačila sa k nej. V hrdle som mala také sucho, že som skríknuť nedokázala. 

Hojdala som sa vo vetre ako Tarzan, ale ja to potrebujem k prežitiu. Vietor mi bičoval tvár a vlasy mi lietali do tváre, no nemala som čas sa tým zapodievať. Jediné, po čom som túžila bola pevná zem pod nohami.

Pri poslednej liane som to nejako neodhadla a s jačaním som padala do obrovskej papule priepasti. Srdce mi tĺklo ako o život a rukami som sa zúfalo snažila schmatnúť lianu a zastaviť tak pád, ktorý sa blížil.

„Artemis !" počula som skríknuť Théseusa, ale bolo mi to nanič. 

Ani neviem, ako to on vyriešil a ako sa chcel dostať cez priepasť. Nohami som kmitala vo vzduchu a rukou sa stále pokúšala schmatnúť zelenú rastlinu, ktorá mi môže zachrániť život. Dlaňou som konečne zacítila rastlinu a pevne okolo nej omotala prsty. Ešte chvíľu som sa po liane šúchala, keď som na niečo dopadla. Pomaly som otvorila oči a pozrela pod seba. Zatočila sa mi hlava a pevne som sa pritlačila k rastline.

„Si v poriadku ?" zaujímal sa Théseus neďaleko mňa. 

Až teraz som si všimla, že stojí na kameni, ktorý sa posúva na menších ako tanier na paličke, s napriahnutou rukou a zrýchlene dýcha. Prinútila som sa prikývnuť a Théseusovi viditeľne odľahlo.

„Idem po teba, dobre ?" zakričal smerom ku mne, no ja som zavrtela hlavou.

„Zvládnem to !" zakričala som naspäť a skôr ako mohol tmavovlasý hrdina niečo namietnuť som zoskočila z výstupku a opäť sa hojdala vo vetre. Teraz som si dávala pozor. Hľadela som pred seba a keď sa liana priblížila k druhej strany priepasti, pustila som sa.

Adrenalín mi prúdil miesto krvi a môj tep sa šialene zrýchlil. Mozog som mala zastretý hmlou a nedokázala som racionálne uvažovať. 

Ticho som dopadla na nohy na okraj priepasti. Žiaľ som bola až moc pri okraji a pätou som padala do priepasti. Skôr, ako som mohla skončiť nabodnutá na kamennom ostni som sa zachytila okraju lakťami. Nohami som sa zaprela o stenu a donútila som sa nepozrieť sa dole. Šplhala som sa hore a keď som sa kolenami dotkla zeme som rýchlo kolenačky utekala do bezpečia.

Snažila som sa upokojiť svoje zbesilé srdce a potom som sa šialene rozosmiala. Smiech mi uvoľnil hrdlo a moje napäté svaly. Hruď mi pustila tvrdá päsť a ja som pocítila neskutočnú úľavu. Zvládla som to. Zvládla som to !

„Ty si nenormálna !" podišiel ku mne Théseus a ja som s úsmevom pokrčila plecami. Postavila som sa na nohy a obzrela sa za seba. Bola som na seba hrdá. Zvládla som to. Skúška je kompletne za mnou.

„Poďme, nech sme už preč." Kývol na mňa Théseus a ja som prikývla. Je koniec. Zvládla som to.

Prešli sme možno sto metrov, keď sme našli bránu a prešli ňou. Ocitli sme sa v nejakej jaskyni s jazerným obrazom ako televíziou. Zamračila som sa. Oni nás sledovali ?!

„Viedli ste si dobre," podišiel k nám nejaký muž v obleku so sivou kravatou.

„Vďaka," zamrmlal Théseus a ja som len kývla hlavou. A teraz do večera musíme počkať na výsledky. Myslela som, že budeme čakať dlho, ale hodina ubehla veľmi rýchlo. Bola som zvedavá, kam sa dostanem. Myslela som si, že vzduch, predsa len ten som zvládla najľahšie, ale kto vie ? Postupne nás volali po dvojiciach a hlásili nám naše výsledky.

Moji priatelia sa dostali do rôznych fakúlt. Calypsó sa patrí k veterným, Penelope k vode, Odyseus k zemi a Hercules je ohnivý. Takže s niekým budem na vyučovaní častejšie. Vyvolávalo sa veľa mien a nakoniec som prišla na rad aj ja s Théseusom.

„Artemis Tenebrisová tvoje najväčšie spojenie je s ohňom," vyhlásil riaditeľ Cheops a ja som sa usmiala. Ohniví po mne nadšene kričali a volali k sebe. Kráčala som k nim a Herc ma potľapkal po chrbte.

„Aspoň nebudem sám," zasmial sa. Usmiala som sa naňho a hlavu otočila späť k Théseusovi.

„Théseus Michaelson tvoje najväčšie spojenie je so zemou !" usmial sa riaditeľ naňho a zemskí sa išli zblázniť. Jasné, získali nášho hrdinu.

Zrazu sa ale niečo stalo. Okolo Théseusa sa zdvihol vietor, ktorý ho pohltil do svojho víru. Okolo vetra sa obtočili plamene s vodnými chápadlami a nakoniec chlapca schovala zem s listami, ktoré viali všade okolo. Nad nami sa vznášala vôňa pokosene trávy a kvetov. Zamračila som sa a sledovala, čo sa deje. Nad Théseusom sa vytvoril oblak a z neho najskôr zahrmelo a o sekundu na to sa zjavili blesky. S tým sa divadlo skončilo a všetky živly zmizli.

Cheops spadol na kolená pred Théseusa a všetci ostatní v sále nasledovali jeho príklad, len ja som tam stála ako vyoraná myš a neverila tomu, čo sa tu udialo. To nie !

„Théseus Michaleson sláva ti. Patríš k Výnimočným a Matka Príroda ťa požehnala piatym elementom, ktorým sú blesky a elektrina," vyhlásil s úctou Cheops a ostatní zabrblali Sláva ti. Stála som tam ako skamenená a Théseus bol na tom rovnako. Hercules ma potiahol za tričko, ale to sa už všetci stavali.

„A to je koniec triedenia. Budúci rok upevníte vzťah so živlom, ktorý vás zaradil. Prajem vám pekné prázdniny a užite si poslednú noc ako prváci." Rozpustil nás riaditeľ, keď si ešte bokom zavolal Théseusa.

Ten chalan si zo mňa robí srandu ?! Nie, že má spojenie s mocnou a rozvážnou zemou, on získal ešte piaty element ?! Ako je to možné ?! Však v ničom poriadne nevyniká. Raz urobil niečo a už mu je aj Príroda naklonená ? Ako je to možné ? Čím si to prepána zaslúžil ?! Mňa asi porazí !

Stále nemôžem uveriť, že niekto ako on získal piaty element. Však je úplne vyvalený z toho, čo sa deje na hodinách, aj keď v ovládaní živlov sa mu darí. Ale to je asi tak všetko. V latinčine je otrasný, história mu veľa nehovorí, v sociológií je často stratený a o ostatných predmetoch ani nehovorím. Ako si on zaslúžil blesky ?!