Nepočítal dni vo väzení. Nerátal svoje pokusy o útek. Nebolo ich síce veľa, ale odmietal sa tým zaťažovať. Po každom neúspechu hľadal inú možnosť. Skúsil všetko, čo ho napadlo. Prvý pokus dopadol najhoršie. Bol nepremyslený a hlúpy. Hneď ako začul, že sa dvere otvárajú, vyskočil na nohy a rozbehol sa proti nim. Reťaze boli dlhšie ako keď boli vytiahnuté jeho ruky nad hlavou, avšak chýbalo mu niekoľko metrov ku dverám, keď ho reťaz ďalej nepustila, a navyše až neskoro mu došlo, že ak sa nezbaví pút, nepôjde to tak ľahko. Elfka sa na ňom len smiala a opäť poznačila jeho telo. Pút sa zbaviť nedokázal. Proti zemi boli nejakým zázrakom imúnne, vietor mu vôbec nebol užitočný, vodou si umýval iba rany a oheň? Aby roztavil okovy, pravdepodobne by sa musel vzdať aj rúk. Pokus s patronom mu tiež nevyšiel. Prvýkrát sa nedostal ani len z okov a keď prišla ráno elfka videla besného koňa, ako sebou trhá v okovách okolo predných kopýt. Skúšal všeličo, ale úspech sa nedostavil. 

Už niekoľko dní sa ho elfka pýta jednu a tú istú otázku. Niekoľkokrát to Apolón nevydržal a odsekol jej hlúposti. Tvrdil, že je Hercules Lewis, ba dokonca mu prišiel na rozum aj Nathaniel Morales. Dievča ho vtedy zbilo. Spútaný v reťaziach sa nemal ako brániť a mohol len trpieť. Niekedy to boli údery, ktoré mu vytvárali modriny alebo spôsobili krvácanie. Inokedy to boli presné švihy mečom, dýkou, nožom. Neboli smrteľné, ani priveľmi vážne. Ale všetky boleli. Bolesť bola, spolu s elfkou, jeho každodennou spoločníčkou. Stále nepoznal meno mladej ženy, ktorá je tak dôkladná pri svojej práci. Nevedel o nej nič a ona o ňom tiež nie. Zdalo sa mu, že sa s ním niekoľkokrát pokúšala flirtovať, no muselo sa mu to skutočne iba mariť, pretože keby jej padol do oka, asi by nebol spútaný kdesi v chladnej kamennej veľkej cele a nenechal si ubližovať. Nie je masochista. Priadla, uťahovala si z neho, ponižovala ho, provokovala, dotýkala sa ho a opäť mu ubližovala. Apolón sa síce nemohol brániť telom, no jazyk bol tiež krutý nástroj. Narážky jej oplácal a vyvolával v nej zmätok, len aby natiahol čo najväčšmi čas a ona mu dala pokoj s čepeľami aj päsťami. Čas s tajomnou čokoládovou elfkou bolesti sa stával jeho dennou rutinou. 

Aj dnešné ráno bol Apolón pripravený. Celú noc sebou mykal v konskom tele a pomocou vody a ohňa sa mu napokon podarilo vykĺznuť kopytami z okov. Bol nesmierne šťastný za tento pokrok, avšak tešil sa v tichosti. Vyčkal, kým sa otvoria dvere. Sem tam buchol do reťazí, aby neprilákal zbytočné podozrenie, že ho už nezvierajú kovové náramky. Zaštrngotali kľúče v zámke a žrebcove svaly sa napli. Dvere sa otvorili a rozbehol sa. Cválal ako o život. Elfka stála pred ním s nadvihnutým obočím. Nevyzerala, že by sa bola chcela vyhnúť. Uškrnula sa na rútiaceho sa žrebca a spoza chrbta vytiahla bič. Šľahla ním a ozvalo sa známe zasyčanie. Apolón prudko zastavil a postavil sa na zadné. Cúvol a nervózne trhol chvostom. Potriasol hlavou, zahrabol kopytom do zeme. Elfka sa uškŕňala. Mladý muž bol však odhodlaný dostať sa odtiaľ. Dievča urobilo dva kroky k nemu, on cúval. Zaerdžal a opäť sa rozbehol. Naznačoval, že sa okolo nej preženie po ľavej strane, no pár metrov od nej prudko zmenil smer. Bič zaprašťal, ale konského tela sa ani nedotkol. V duchu si gratuloval, no jeho radosť netrvala dlho. 

Behom pár sekúnd na chrbte pocítil tlak. Obzrel sa a tmavé oči sa mu posmievali. Zafučal a prudko zastavil. Vzoprel sa na zadné, ale dievča ho schmatlo za hrivu. Dvere sa zaplesli akoby ich bol niekto zavrel zvonku, ale čarodejníkovi to bolo jedno. Musí sa zbaviť svojej väzniteľky. Hádzal sebou, šklbal, mykal, cválal po veľkej cele ako šialený, prudko zastavoval. Dievča sa smialo. Skutočne sa rehotalo, akoby bolo na zábavnej atrakcii. Apolón zavrčal a postavil sa opäť na zadné. Tentoraz sa však premenil. Skočil dopredu a dievča spadlo na zadok. Apolón dopadol do podrepu a ako šprintér, ktorý vyštartoval z bloku, trielil on ku dverám. 

„Blázon," smiala sa elfka a zvláštne rastliny mu omotali členky a stiahli ho na zem. 

„Asi si zabudol, že aj elfovia dokážu ovládať element," zapriadla a potiahla ho k sebe. Čarodejník sa otočil a natiahol k spútaným nohám. Prepálil odporné rastliny a štveral sa na nohy, keď do chrbta schytal kopanec, ktorý ho povalil na zem. Elfka bola ako tieň. Smiala sa, zrazu stíchla a udrela ho ako víchor. Mladý muž štekal, vrčal, vyzýval ju a provokoval, ale ona neurobila ani jeden chybný krok. Obzeral sa okolo seba, pripravený na úder. Avšak ako sa mal brániť proti tieňu? Vzduchom zasyčal bič, no Apolón bol priveľmi pomalý, aby sa mu vyhol. Vykríkol v agónií, keď mu dopadol plesk na chrbát. Do očí sa mu natlačili slzy, no statočne ich potlačil. 

„Si celkom zábavný, Lovec," uškrnula sa a konečne sa ukázala. Tentoraz jej rozpustené dlhé vlasy padali slobodne na chrbát a lemovali jej tvár. 

Apolón zavrčal a vrhol sa vpred. Zvalil ju z nôh. Týčil sa nad ňou ako lev nad svojou korisťou. Jantárové oči iskrili a hrali v nich pekelné plamene. Vyceril zuby a dychčal jej na pery. Dievča sa len usmialo ako šialenec. Ešte malo tú drzosť, že si omotala paže okolo jeho krku. Ich tváre boli pri sebe nebezpečne blízko. Apolón vrčal a dievča sa usmievalo. Potom prudko zdvihlo koleno a Apolón mal neuveriteľné šťastie, že ho nezasiahla na najcitlivejšie miestečko. 

Odkotúľal sa od nej a mal v pláne rozbehnúť sa preč, avšak rastliny dievčaťa boli rýchlejšie a za členky ho ťahali k reťazi, z ktorej sa vyvliekol. Vrčal na protest, škriabal do kameňa pod zemou, nadával a klial. Omotali sa okolo neho ďalšie rastliny, nestíhal ich ničiť ohňom. Reval, bránil sa, ale pre elfku nebol práve zložitým orieškom. Opäť mu zovrela zápästia do ocele a vzdialila sa. Čarodejník sebou mykal a snažil sa odtiaľ dostať. Elfka opäť potiahla pákou a paže mu vystrelili dohora. Bol bezbranný. Opäť.

„Keby si neklamal, už dávno by sa tvoje trápenie skončilo," prehodila elfka s predstieranou ľútosťou. 

„Som Apolón Robinson a som Bojovník, nie Lovec, dočerta!" skríkol. 

„To určite. Povedz mi jedno, prečo teda nie si označený?" postavila sa zaňho s bičom a Apolón sa začal vrtieť. O čom to hovorí?

„Označený? Ako to myslíš?" zavrčal. Bič zaprašťal a nepekne zasiahol Apolónov nahý chrbát. Chlapec sa napol ako luk a zasyčal. 

„Bojovníci sú označení špeciálnym tetovaním, presne tu," zapriadla a pohladila jeho plece. Vzdialila sa a bič zasiahol miesto, kde mal byť označený. Zaklonil hlavu a potlačil výkrik.  

„Museli to urobiť, keď som odišiel," precedil skrz zuby. Keby to bol vedel, istotne by sa nevydal na samovražednú misiu. 

„To vravia všetci," zasmiala sa Elfka a ďalšia rana dopadla na Apolónov chrbát. Tentokrát už zajačal. Mal ho ako v plameňoch. V neľútostných, krutých, pekelných a štipľavých plameňoch.

„Prisahám, nie som Lovec! Máte moje veci, mobil. Sú tam telefóne čísla členov Krištáľového dvora aj Herculesa Lewisa," dychčal. Opäť plesk a mladý muž zareval. Bolelo to. Prekliato to bolelo.

„Tvoja Lovecká skupina je pekne prefíkaná," zavrčalo dievča a Apolón sa opäť prehol, keď mu dopadla šiesta rana na chrbát. Celé telo ho bolelo. Tak šialene bolelo.

„Čo by tu asi Apolón Robinson robil? V Kanade?" zasyčala eflka.

„Chce pomôcť iným bytostiam. Chce sa priblížiť k Artemis," zaskučal.

„Uteká pred sebou, pretože túžil zabiť Vyvoleného. Šalie zo seba. Chce byť užitočný a urobiť niečo správne. Chce, aby smrť jeho ,novii' nebola zbytočná."

„Apolón je v takom prípade v Japonsku. Tam sa Ľadová princezná stretla s elfmi," odsekla, ale už stála pred ním. Čarodejník sa neveselo zasmial.

„Prečo ma to nenapadlo? Máš pravdu, som blázon!"

Zavrtel hlavou. Chrbát ho pálil, no na perách mal úškrn, ktorý na jeho krvavej a dobitej, spotenej tvári pôsobil desivo.

„Nie! Som idiot! Keby som mal rozum, neutečiem z Phoenixu, nemotám sa po Kanade ako túlavá mačka, nenechám sa chytiť s tým, že som považovaný za Lovca. Ak ma náhodou pozoruješ odkiaľsi zhora Artemis, radšej zatvor oči," vrtel nad sebou hlavou.

„No, povedz elfka, ktorej meno nepoznám, som na tom dosť zle, čo? Tak-"

„Devonne," skočila mu do reči.

„Čo?" zdvihol Apolón hlavu.

„Moje meno je Devonne, čarodejník," pousmiala sa.

„Veľmi ma teší. Predstavil by som sa ako každý slušný človek, ale nechcem dostať bičom či päsťou do tváre," kyslo sa uškrnul.

„Daj mi dôkaz," vyzvala ho.

„Element a patron nestačia? To ťa fakt nenapadlo nazrieť do batohu? Nie je začarovaný!" prevrátil očami.

„Čo, ak ti uverím, že si Apolón? Prečo si bojoval s Lovcami, keď tvrdíš, že sa chceš priblížiť k Artemis?" prekrížila si Devonne ruky na prsiach. Apolón si vydýchol a povzbudil telo myšlienkou, že už nedostane rany.

„Som rád, že sa konečne pýtaš aj niečo iné." Okamžite pokračoval, keď videl elfkin výraz. Porozprával jej všetko po pravde od dôvodu odchodu, cez dni v tele koňa až po osudnú bitku. Vynechal iba stretnutie Artemisimho idola na druhej strane jazera.

„To ti mám veriť?" nadvihla Devonne obočie.

„Ver čomu chceš! Dôkaz je, opakujem, v mojom batohu."

„Dajú sa vybaviť falošné doklady."

„U Hekaté, čo som komu urobil?! To sú šialené špekulácie. Si to daj overiť kde chceš!" vyceril zuby, no potom zvesil hlavu. Nevládze. Skutočne má toho už dosť.

„Fajn," ustúpila od neho.

„Povedzme, že si Apolón. Tvrdíš, že sa chceš priblížiť k Ľadovej princeznej. Tak prečo si neoznačený v Toronte?"  prekrížila si ruky na prsiach.

„Už som ti to povedal. Pretože som celého Vyvoleného mal po krk a Hercules ma prehováral, aby som ostal. Tak som v noci odišiel a prvé lietadlo, kde mali voľné miesto letelo do Toronta. Tak si vravím, prečo nie. Potom hádam nájdem Bojovníkov alebo nejaké bytosti. A aha! Našiel som."

„My sme našli teba," zapriadla a čarodejník sa zachechtal.

„Aj tak sa to dá vziať." No, potom zvážnel.

„Prečo mi zrazu veríš?"

„Neverím," odsekla Devonne ostro a cúvla.

„Riskujem."

„Tak, čo ťa prinútilo podstúpiť toto riziko?" prevrátil očami.

„Prihováral si sa k Artemis. Žiadal si, aby odvrátila zrak," cúvla k páke a spustila reťaze. Apolón klesol na kolená a opatrne sa dotkol chrbta, no zvedavé prsty rýchlo stiahol. Bolestná grimasa mu ešte väčšmi hyzdila doráňanú tvár, kedysi tak krásnu. 

„To myslíš vážne?" zavrčal neveriacky. Toto presvedčilo Devonne, aby zmenila názor? Robí si z neho žarty Hekaté alebo čo?!

„Prečo chceš, aby Ľadová princezná od teba odvrátila zrak?" čupla si k nemu. Pripadal si ako nebezpečný netvor, keď bol v reťaziach a eflka mala ešte aj po ruke nôž. 

„Pretože som smiešny a nechcem, aby videla, že to, o čo sa snažila, to, čo sme chceli robiť spolu, ničím každým prekliatym dňom. Chcel som sa k nej priblížiť a pritom všetko kazím," sklonil tvár. Devonne ho chvíľku prepaľovala pohľadom, no potom sa postavila. 

„Čoskoro sa vrátim a rozhodnem sa, či ti uverím, čarodejník," zamrmlala a vytratila sa z cely.

Apolón zostal sám. Chrbát ho nesmierne štípal, bol unavený a zničený. Prečo ho elfka nezabila? Mal by konečne zaslúžený pokoj, ale ten mu zjavne nebude dopriaty. Nerobil si nádeje, že mu Devonne uverí a nechá ho na pokoji. Už mu to bolo vlastne aj jedno. Ak elfka uvidí, že z neho o Lovcoch nič nevytiahne, možno sa konečne zmiluje a zabije ho a on konečne opäť uvidí Artemis.

„Myslím, že takto si si pobyt u elfov nepredstavovala, však, Artemis? Keby sa toto aj čírou náhodou stalo a boli by sme tu teraz spolu, dostala by si nás von. Vždy si sa zo všetkého dokázala vykecať," pousmial sa nad spomienkou, keď mu rozprávala, ako ju chytili upíri. 

„Skutočne by som sa nesťažoval, keby si sa ozvala. Hocičo," pozrel hore a utrel si tvár. Čakal na odpoveď, ale tá neprichádzala. Modlil sa, aby ho počula, dala mu znamenie, že je stále s ním, ale to neprichádzalo. Zrazu sa cítil strašne osamelý. Nechcel si pripustiť, že ho opustila. Nemohla ho opustiť. Bol sám. Z oka mu vypadla slza. Odvtedy, ako začal trénovať s Herculesom nevyronil ani jedmu, no teraz si nemohol pomôcť. Pripadal si taký osamelý a už mu ten pocit ničil zdravý rozum. Dlaňami si skryl oči ticho vzlykol. Slzy zmývali krv a štípali v odreninách. Líca mu horeli od sĺz. Pocit prázdnoty tiekol skrz rany a trhal stehy.  

„Nemôžeš ma opustiť!" zašepkal. Kiežby dostal aspoň malé znamenie, že nie je sám. Chcel mať aspoň maličký dôkaz, že ho neopustila naveky. Vždy si vravel, že Artemis je s ním hoci nie fyzicky, že ho stále miluje tak ako on ju a možno, že jej chýba.

„Apolón," zavolal dievčenský hlas. Čarodejník zažmurkal a pred sebou zbadal krásne dievča s havraními vlasmi zapletenými do pekného vrkoča a úsmevom na perách. Myslel si, že sa zbláznil, keď ju uvidel. Urobil pomaly krok k nej. Nezmizla. Hľadela na neho tak ako si pamätal. S iskrami v nočných očiach a širokým úsmevom. Len pre neho. Rozbehol sa a o chvíľu ju zovieral v náručí. Zasmiala sa a omotala mu paže okolo krku. 

„Novia," usmieval sa cez slzy. Chytil jej tvár do dlaní a vychutnával si ten pocit. Oči ho štípali. Ľadová princezná sa dotkla jeho zápästia a úsmev jej stále zdobil pery. 

„Ani si nevieš predstaviť, ako mi chýbaš. Keď ťa Vyvolený zabil," začal, no princezná sa nahlas rozosmiala.

„Théseus Michaelson? Neblázni! Nemal šancu. Porazila by som ho, keby ma Bellona neprekvapila vodou," odfrkla si.

„Žiaľ nepočítala som akosi s možnosťou, že by nám do duelu niekto vbehol."

Mladý muž ju pohladil po líci so sklenenými očami. Neuveriteľne mu chýbala a bol taký šťastný, že sa jej opäť môže dotknúť. Ten dotyk hoci tak jemný ako vánok, ale bol tu a on si ho naplno užíval. Nič ho nebolelo akoby sa rany po biči stratili.

„Bál som sa, že si ma opustila, že som ťa stratil," zašepkal. Jej pohľad znežnel, ako vždy, keď bola zapálená a on sa ju snažil priviesť na iné myšlienky. Ten mäkký pohľad, ktorý bol tak iný od silnej, odvážnej princeznej.  

„Nikdy, Apolón," dotkla sa jeho hrude na mieste, kde mu tĺklo srdce.

„No, počúvaj, nechcem, aby si sa trápil, jasné? Už dávno si mohol byť slobodný, zajatý si ani nemusel byť, keby si bol nestratil rozum! Dostal si sa do môjho zámku aj von a nedokážeš sa vymotať od elfov? Prosím ťa. A ani nespoznáš môjho obľúbeného speváka?" prevrátila očami a on to zopakoval. Aj toto mu chýbalo.

„Tak mi to v ten moment nedošlo. Prosil som ťa o radu, nechceš mi ju dať?" vykrivil pery.

„Poraď si, môj krásny Španiel. Tak, ako si si poradil vždy," uškrnula sa ako šelma. 

„Fakt ďakujem," pokrčil nosom a Artemis sa nahlas rozosmiala. Pritisla sa k nemu a vyvrátila hlavu, aby mu mohla pozrieť do očí. Objal ju okolo bokov a čelo si oprel o to jej. U Hekaté, ako on ju len miloval. Miloval všetko, čo sa týkalo jej. 

„Si prešibaný. Verím, ti Apolón. A ďakujem ti," zašepkala s úsmevom. Akoby vycítila jeho otázku, pokračovala. 

„Zmenil si čarodejníkov a otvoril im oči. Ďakujem. No, môžem ťa o niečo poprosiť, okrem toho, aby si sa spamätal a začal trošku rozmýšľať?" nevinne zaklipkala mihalnicami. Apolón sa rozosmial, no prikývol. 

„Presne o toto. Usmievaj sa. Chýba mi to," pohodila hlavou. Opäť sa zasmial, no prikývol a prisahal, že sa bude snažiť. 

„Milujem ťa, mi novia." 

„Aj ja ťa milujem, Bojovník." 

Prudko otvoril oči. Stále sa nachádzal v kamennom väzení. Jeho zápästia boli uväznené hrubými oceľovými náramkami pripútanými k reťaziam. Chrbát ho stále bolel, bol poznačený bičom, no na tvári sa mu zjavil drobný úsmev. Po dlhom čase sa úprimne pousmial. Áno, bol to len sen, ale mal preňho veľký význam a príjemne mu zahrial srdce i dušu. Skoro tri roky po smrti a stále je pri ňom. Neopustila ho. Odhrnul si blond vlasy z tváre a pozrel do stropu.

„Pozbieram sa. Prisahám."  

Musel zaspať počas toho, ako sa zosypal. Artemis má pravdu, musí sa spamätať. Nenávisť k Vyvolenému, iracionálne myslenie, zatrpknutosť a iba tvrdý tréning. Toto nie je on. Ešte nezhorel. Artemis Tenebrisová mu bude chýbať po celý zvyšok života, ale nechcela by, aby sa z neho stalo kamenné srdce. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Povolil svaly a oprel sa o chladný kameň. Uvoľnil sa. Počká na Devonne a jej rozsudok.

Keď sa elfka vrátila, tvárila sa ako citrón. V jednej dlani držala Apolónov mobil s odomknutou obrazovkou.

„Vážne?" nadvihla obočie.

„Čo?"

„Tvoje heslo. Artemis?! To je choré!" Strčila mobil do zadného vrecka nohavíc. Apolónovi zahoreli uši.

„Ako si na to vôbec prišla? Myslel som, že ti ho budem musieť naťukať."

„Takže predsa len si ten ohnivý milenec Ľadovej princeznej. Inak fakt netuším, kto by si dal také heslo," zaškerila sa.

„Mimochodom, tvoj twitter je poriadne čudný," pokrčila nosom.

„Na čo si, u Hekaté, skúmala môj twitter?!" zamračil sa, no rýchlo zavrtel hlavou a vrátil sa k podstatnejším veciam.

„Takže ma pustíš?"

„Tak to zas pŕ, koník! Dovediem ťa pred Vodkyňu, ktorá rozhodne. Ale najskôr sa o teba trochu postarám." 

Spoza chrbta vytiahla pletený košík plný rôznych téglikov, krabičiek, bylín, obväzov a podobných vecí. Oslobodila Apolónove zápästia a vzala ich do svojich dlaní. Navlhčenou bavlnenou handrou mu jemne začala čistiť rany. Apolónovi to až bolestne pripomínalo Artemis a pichlo ho pri srdci. No, predstavil si, ako vedľa neho stojí a drží ho za plece. Zašíval rany, ktoré sa otvorili, keď ho Devonne nechala samého. Na nič iné sa nesústredil.

„Mrzí ma, čo sa stalo Artemis. Viem, ako sa musíš asi cítiť," prehovorila odrazu. Po skúsenosti s Herculesom si Apolón zahryzol do jazyka, aby sa na dievča neoboril. Navyše nechcel narušiť tú náhlu elfkinu empatiu. Skutočne nestál o to, aby dostal opäť do nosa alebo čo.

„Stalo sa ti, že tvoj najlepší priateľ zabil tvojho chalana?"

„Lovec," šepla Devonne a ďalej sa venovala ranám na Apolónovej hrudi.

„Vieš, akí sú Lovci. Vraj chránia ľudí pred bytosťami, no a Scott bol človek. Chcel mi pomôcť a zaplatil za to životom." Viac nepovedala.

„To ma mrzí, Devonne."

Zdvihla k nemu zrak a ónyxové oči sa stretli s jantárovými. Medzi nimi prebehlo zvláštne porozumenie. Obaja utŕžili podobné rany. Chápal, prečo bola k nemu taká hrubá. S Lovcami má zlú skúsenosť. Odtrhla od jeho očí zrak a pokračovala v čistení rán. Ani sebou nemykol, no potom prešla na čerstvo doráňaný chrbát. Dotkla sa ho niečím studeným a Apolón zafučal a skrz stisnuté zuby vydal zvuk, ktorý pripomínal pískajúci čajník. Nechty si zaryl do kože. Chrbát mal v plameňoch. Poriadne štipľavých plameňoch. Slzy mu vytryskli z očí.

„Asi som ťa mala varovať, že teraz to bude bolieť viac, ako keď si tie rany dostal."

„Myslíš?" zaskučal. 

„Tak chvíľu vydrž. Bude to bolieť," zapriadla a následne opäť pocítil tú pikantnú bolesť.

Trvalo niekoľko chvíľ, kým boli rany čisté a nehrozilo, že Apolón skončí s vážnymi infekciami hospitalizovaný v nemocnici, najmä kvôli tomu chrbátu. Bol si istý, že mu tam zostanú jazvy. No, čo, je zjazvený zvnútra, prečo by nemohol byť aj zvonku, však? Devonne mu hodila čisté biele tričko a zavrel poslednú mastičku. 

„Teraz čo?" opýtal sa, keď sa postavil.

„Ideme za Phoebe, Vodkyňou," odvetila. Apolón prikývol. 

Spoločne zamierili ku dverám. Vyšli do neskorých slnečných lúčov. Devonne kývla dvom strážcom, ktorý len krátko prikývli a pripojili sa k nej. Apolón si nevšímal komando okolo seba. Bol rád, že je vonku na čerstvom vzduchu a čoskoro aj na slobode. Kráčali v tichosti skrz les až sa dostali k veľkej drevenej budove, ktorá vyzerala ako obrovská víkendová chata pre viac rodín. Zamierili dnu, no nevydali sa na poschodie. Zostali na prízemí. Strážcovia zostali pri dverách, zatiaľ čo Devonne s Apolónom kráčala do jednej z miestností. Vyzerala ako veľká obývačka. Usadila ho na mäkký pohodlný gauč. Apolón skoro zapriadol, keď sa jeho zadok dotkol mäkkého nábytku.

Dnu čoskoro vošla asi tridsiatnička v zvláštnom oblečení. Bola oblečená ako správkyňa národného parku. Spod klobúka jej vytŕčali pramienky blonďavých vlasov a takmer vôbec neskrývali zašpicatené uši. Sadla si na sedačku oproti Apolónovi a Devonne. Preplietla si prsty a nadvihla obočie. Toto musela byť Phoebe. Apolón otváral ústa, aby začal svoju obhajobu, no predbehla ho jeho väzniteľka.

„Po týždni v zajatí a získavaní informácií som došla k záveru, že toto nie je Lovec, ale Apolón Robinson, čarodejník z Krištáľového dvora." 

„Devonne, uvedomuješ si, že ak je toto Apolón Robinson, zlyhala si na plnej čiare?" zamračila sa Phoebe.

„Mohli by sme narušiť stále krehké vzťahy s čarodejníckou spoločnosťou. Najvyšší by nie len mňa ale aj teba poriadne ztrestali! Apolón Robinson je členom Krištáľového dvora a jeho uväznením by sme si riadne zavarili. Čarodejníci sú väčšmi hrdí ako upíri a to je čo povedať. Mohol by vzniknúť obrovský konflikt! Si si vedomá týchto problémov?"  

„Som," sklonila Devonne tvár. 

„No, trvám na tom, že toto je Apolón Robinson. Pomýlili sme si ho s Lovcom, keďže nie je označený. Dôkazy sú nezvratné. Som pripravená niesť následky za jeho uväznenie a mučenie, ktoré som vykonávala, aby som získala informácie presvedčená o tom, že je Lovec."

„Skutočne si tým, ako vraví?" otočila sa Phoebe na Apolóna. Prikývol a povedal jej, prečo a ako sa dostal do Toronta aj prečo nemá označenie Bojovníka. Dokázal im svoj element aj patrona. Elfky ho pozorne počúvali a keď skončil, Phoebe si poťahovala spodnú peru a sústredene hľadela na čarodejníka. Potom sa otočila na Devonne.

„To si si ho najskôr nevypočula?" zasyčala. Čokoládová elfka sa prikrčila. 

„Neverila som mu," pípla. Apolón ju po prvý raz videl takú pokornú. K nemu bola krutá a klamlivá ako líška. Bojovná a tvrdá. A teraz sa rovnaká osoba krčí pred o desať rokov staršou blondínkou.

„Chápem, že si zaslepená voči Lovcom, ale nemôžeš len nenávidieť!" štekla Phoebe.

„Pozrite, ak môžem do toho skočiť," ozval sa Apolón a upreli sa na neho dva páry očí. 

„Nemajte Devonne za zlé, že mi neverila. Vlastne urobila správnu vec. Som neoznačený, zamiešal som sa do bitky, kde mi pomohol na nohy Lovec, s lukom v ruke. Dosť podozrivé. A tiež sa musím priznať, že som ju párkrát schválne miatol a provokoval. Ona sa zachovala správne."

Obe na neho vyvaľovali oči ako na šialenca. Apolón sa len pousmial a oprel si lakte o kolená. Zopäl ruky a oprel si o ne bradu, keď mu čosi napadlo.

„A ak sa obávate, že to bude problém, postarám sa, aby z toho v Krištáľovom dvore nebolo nejaké veľké haló a vaši najvyšší sa o tom nemusia ani dozvedieť, takže následky nebudú žiadne. Žiadam len, aby ste ma pustili a nezavreli ma zase do chládku. Vrátim sa do Phoenixu a o všetko sa postarám."

Áno, bol rozhodnutý sa vrátiť naspäť. Potreboval napraviť to, čo pokazil. Najmä ho mrzelo ako sa zachoval voči Herculesovi, ktorý mu pomohol vstať na nohy, naučil ho bojovať so zbraňou a vytiahol ho z depresií. Nebolo fér, že len tak unikol a nič mu nepovedal. No, v Krištáľovom dvore ho nelákalo zostať. Stále chcel bojovať, ale tentoraz poriadne. A rád by sa potom vrátil do Toronta.

Elfky mlčali. Pozrel na Devonne, ktorej sa leskli slzy v očiach. Phoebe sa usmiala sa oprela sa dozadu. 

„Veľa som o tebe počula, Apolón a reči, ktoré o tebe kolujú neklamú. Vieš nájsť kompromis a urovnať zápasiace strany. Mňa si presvedčil svojimi rečami a Devonne dôkazmi. Prijímam tvoju ponuku a chcem sa ti v mene nášho klanu ospravedlniť a ponúknuť na jednu noc nocľah. Lietadlo do Phoenixu dnes nepoletí. Zajtra ťa Devonne odprevadí a dá pozor, aby si sa na letisko dostal v poriadku." Phoebe sa postavila, tvrdo zazrela na elfku a tá len zamrmlala súhlas.  

„Nič vám nevyčítam," postavil sa aj Apolón a podali si s Phoebe ruky.

„Za to som vďačná." Potom odišla a nechala dvojicu samú.

„Tak poď," postavila sa aj Devonne.

Viedla Apolóna na druhé poschodie. Zaviedla ho do jednej z izieb. Bola to jednoduchá izba, no Apolón bol nevýslovne šťastný, keď zazrel lákavú mäkkú posteľ. Devonne mu ukázala kúpeľňu, kde nájde uteráky a hygienické potreby. Strčila mu do ruky mobil a sľúbila, že ostatné veci, vrátane luku a šípov mu prinesie. Vykročila ku dverám, no ešte sa zastavila.

„Apolón?"

„Hm?" otočil sa k nej.

„Ja len... Ďakujem, že si sa ma zastal pred Phoebe, hoci som bola k tebe krutá."

„V pohode," pousmial sa. Našpúlila pery a zamyslene prikývla. Oznámila mu, že pošle niekoho, aby mu priniesol teplé jedlo a rozlúčila. 

Na druhý deň ho Devonne skutočne odviezla na letisko. Celý čas mlčali ponorení do vlastných myšlienok. Apolón si nevedel predstaviť, ako to asi vyzerá vo Phoenixe, čo sa zmenilo, pokým bol preč. Stále dookola myslel na ten sen a ten ho poháňal ďalej. Musí kráčať. Pre ňu. Keď dorazili na letisko, Devonne sa stále držala po jeho boku. Ustúpila od neho len keď si kupoval letenku. Cítil sa čudne, keď sa zrazu správala ako jeho bodyguard. Keď ohlásili, že sa otvára check in, ktorý potrebuje, nervózne sa zdvihol. 

„Mal by som už ísť."

„Hej," pousmiala sa. Stáli oproti sebe, no ani jeden sa nemal k pohybu. Akoby si chceli niečo povedať, ale nevedeli ako. Elfka si nervózne prehrabla husté tmavé vlasy. Cúvla a hľadela na špičky svojich topánok.

„Ehm, mrzí ma to, čo som ti urobila. Fakt som si myslela, že si Lovec a poriadne prefíkaný. Po tom, čo sa stalo Scottovi, jednoducho čarodejníkom neverím. Takže prepáč." 

Pousmial sa a urobil k nej dva kroky. Palcom a ukazovákom jej jemne zdvihol bradu a donútil ju tak pozrieť naňho. V ónyxových očiach sa zračila bolesť, ktorá mu bola tak známa. Rovnakú videl vo svojich očiach, keď sa zosypal po pohrebe Artemis a uvidel sa v zrkadle. Obaja boli zničení láskou. Ona chápala jeho pocity rovnako ako on jej. Stratili toho, koho tak veľmi milovali.

„Chápem," zamrmlal. Devonne sa zaleskli oči a skôr ako mohol čokoľvek urobiť ho silno objala. Omotal okolo nej paže a silno ju stisol. Potrebovala objatie tak ako ho on niekedy potreboval. Ten pocit, že niekto ti rozumie, je na nezaplatenie. Nežne pohladí rany a pokryje ich zázračnou masťou, aby utlmila bolesť. Chvíľu tam len tak stáli v objatí a Apolónovi ani trochu neprišlo zvláštne, že sa objíma so svojou bývalou mučiteľkou. Keď sa od seba odtrhli, Devonne si utrela zatúlanú slzu.

„Ale no, neplač! Mám v pláne sa vrátiť. Teda pokiaľ ma opäť nespútaš a nezbičuješ," hravo ju drgol lakťom a ona sa rozosmiala.

„Nemusíš sa báť, pokiaľ sa zase raz nezamotáš k Lovcom," vyplazila mu jazyk. Apolón sa rozosmial a uvedomil si, že je príjemné, ako sa mu od toho zvuku rozvibrovalo hrdlo. Zamával Devonne a s hlbokým nádychom sa vmiešal medzi cestujúcich, ktorých cieľom bol Phoenix, Arizona. 

***

Pohladili ho slnečné lúče po tvári. Počasie sa v horúcej Arizone skutočne nezmenilo. Ponaťahoval si chrbát a prvým autobusom sa dostal na okraj mesta. Trvalo mu asi hodinu, kým sa ocitol pred veľkolepým sídlom Krištáľového dvoru. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Prešiel cez bránu aj krásny pozemok. Všimol si, že tu pribudlo niekoľko ovocných stromov a tráva bola čerstvo pokosená. Zmocňovala sa ho nervozita, keď otvoril dvere. Prechádzal chodbou a stretol niekoľko čarodejníkov, ktorí naňho šokovane vyvaľovali oči. Rozpačito sa pokúsil o úsmev, no ten sa mu veľmi nevydaril, keďže sa cítil neskutočne nepríjemne, keď ho všetci takto skenovali pohľadmi. Zaklopal na dvere kancelárie, kde dúfal, že nájde Herculesa. Pokúsil sa vojsť, ale dvere boli zamknuté.

„Hercules má dnes voľno," ozval sa známy hlas a Apolón pozrel na svoju kamarátku Minervu Jonesovú. Usmievala sa naňho. Dávno mal odpustené, ako ju odmietol. Objali sa a ona si ho premerala pohľadom.

„Nevidela som ťa teda poriadne dlho, keď ti takto narástla hriva," dotkla sa jedného prameňa vlasov.

„Veci sa menia," pousmial sa.

„To teda hej. Mrzí m to, ale ja už musím bežať. Istotne musíme niekam vyraziť ako kedysi. Rada som ťa videla a ešte radšej som, že si živý a zdravý," pohladila ho po ramene a utekala preč.

Apolón teda vyšiel zo sídla a namieril si to do jednej z obytných štvrtí. Poznal Herculesovu adresu, keďže bol v byte ešte pred Calypsó.

Mal šťastie, že práve niekto vychádzal, takže sa poľahky prešmykol do budovy. Vybehol schody a zaklopal na dvere bytu. Ozval sa rachot a zavrčanie. Dvere sa otvorili a na Apolóna hľadel šokovaný výraz bývalého Lovca a generála Ľadovej princeznej. Apolón otváral ústa, že niečo povie, keď sa mu dvere zatresli pred nosom. Tak toto teda nečakal. Zaklopal opäť, no tentoraz otvorila Calypsó.

„Ahoj," nervózne pozdravil návštevník.

„U Hekaté, ty žiješ! Poď ďalej," zľahka ho objala a pozvala ďalej. Zaviedla ho do malej obývačky, kde sedel zamračený Hercules s malým uzlíčkom na rukách. Apolón vyvalil oči, keď tento zjav videl. Hercules je otcom?

„Ahoj," pozdravil ho vykoľajene.

„Tak by som ti vynadal a zakrútil ti krkom, no potom by ma moja budúca žena zabila, že som tak odporne nadával pred naším synom!" precedil skrz zatnuté zuby a malý uzlíček sa zachichotal. Hercules na neho pozrel s nadvihnutým obočím. Calypsó sa zasmiala a usadila Apolóna na gauč. Krívajúc zmizla v kuchyni, aby niečo priniesla na stôl.

„Horí ti za zadkom a naháňa ťa celá armáda, keď si sa uráčil prísť?" zaprskal Hercules. Apolónovi prišla celá scéna komická, keďže Hercules ho prebodával pohľadom, no držal svojho syna v náručí a snažil sa nekričať.

„Pozri, potreboval som to, takže sa ti za to odmietam ospravedlniť. Mrzí ma len, že som ti nič nepovedal." Hercules sa zamračil. Calypsó doniesla mužom vodu a svojej drahej polovičke vzala syna z rúk. Usadila sa k nim a zvedavo počúvala. Apolón im porozprával o Toronte.

„Tak ti treba, keď si sprostý," prekrížil si Hercules ruky na prsiach, no s úškŕňal sa, keď Apolón skončil svoje rozprávanie. Zjavne bol spokojný, že si zranený Bojovník poriadne nabil ňufák. Až príliš ochotne súhlasil, že to zostane len medzi nimi. Apolón urobil iba kyslú grimasu. Calypsó šťuchla lakťom svojho milovaného.

„Ak prvé slová nášho syna budú tvoje nadávky, neželaj si ma!" zasyčala.

„Akosi ste sa poponáhľali, nie?" nadvihol Apolón obočie. Fakt nečakal, že sa práve títo dvaja tak skoro usadia.

„Orión nás tak trochu prekvapil," usmiala sa Calypsó.

„No bol si ešte tu, keď som zistila, že som tehotná."

„Páni, gratulujem vám, hrdličky," natiahol krk, aby dovidel na malého. Zdalo sa mu, že je to celý otec. Hercules tiež otočil hlavu k drobcovi a jeho oči znežneli.

Zostal u Lewisa až do večera. Požiadal ho o pomoc, aby sa stal právoplatným Bojovníkom a mohol sa vrátiť do Toronta. Hercules sľúbil, že niečo vymyslí a s ním tam pošle aj skupinu. Apolón sa bál, že stretnutie s bývalým generálom bude nepríjemné a rozpačité, možno že budú na seba kričať, ale atmosféra bola uvoľnená. Upodozrieval malého Orióna, že práve on má tú zásluhu. Dozvedel sa, že jeho miesto v Krištáľovom dvore nikto nenahradil, pretože dúfali, že sa vráti. Dokonca aj ich napadlo, že ušiel na Aljašku, Rumunska či Japonska. Hercules sa spojil so Zackom, Elisabetou aj Hiroshim, ktorí po celej krajine pátrajú po len pred pár hodinami nezvestnom čarodejníkovi. To len Apolóna nenapadlo.

Keď uložila Calypsó Orióna do postieľky, Apolón sa zdvihol a rozlúčil. Navrhli mu, že môže prespať na gauči, ale on zdvorilo odmietol. Vrátil sa na pozemok Krištáľového dvora, naspäť do svojho skromného príbytku.

Spalo sa mu tak dobre ako už dlho nie. Otvoril svoje jantárové oči a lenivo zívol. Natiahol sa a prekvapene zaskučal, keď sa ozvala malá bolesť z rán na chrbte. Pozrel na hodinky a žmúril na čísla. Pol jednej popoludní? Posadil sa na postel a pretrel si tvár. Nemôže to odkladať. Nevrátil sa len preto, aby sa stal právoplatným Bojovníkom. Keď zo seba urobil človeka a najedol sa, vyšiel na chodbu. V obytnej časti nikoho nevidel. Buď pracujú alebo sú zalezení doma, možno sú odcestovaní. Ale je to bližšie ako kancelárie, preto Apolón vykročil k jedným dverám.

„Skutočne ťa milujem, Artemis, ale fakt by som ocenil, keby si mi presne povedala, čo mám robiť," zamrmlal si popod nos. V hlave mu zaznel jej smiech, keď zaklopal na dvere. Nervózne prestúpil z nohy na nohu. Zatvoril na chvíľu oči a predstavil si, že vedľa neho stojí jeho novia a povzbudivo mu stlačí dlaň. Dvere mu otvorila Afrodita a Apolónovi napadlo, že je skutočne jediný opustený. Keď ho zbadala, vrhla sa mu okolo krku a silno stisla. Výhľad mu skryl záves blonďavých kučeravých vlasov. 

„These, neuveríš mi, kto prišiel," zavolala Afrodita. Ohnivý čarodejník nestihol ani len pozdraviť, či akokoľvek reagovať. Blondínka ho doslova ťahala za sebou do obývačky. Vyvolený zdvihol zrak a oceánske oči našli jantárové. Vyvalil oči od šoku a Apolónovi sa zdalo, že sú sklenené. Ozval sa plač a Apolón odtrhol zrak od vraha svojej milovanej. Keď to zbadal, takmer ho hodilo o zem. Títo to zas kedy stihli?! 

„Aj vy ste sa zjavne poponáhľali," zamrmlal. Keď plač silnel a neutíchal, Afrodita okamžite letela k Vyvolenému a vzala mu malý zázrak z rúk.  

„Len včera sme sa vrátili z nemocnice. Bolo to... komplikované," vydýchol novopečený otec. Apolón natiahol krk, zvedavý, kto to tu ešte s nimi je. Afrodita sa usmievala a pristúpila k nemu. Ukázala mu drobné telíčko, ktoré fňukalo. Otvorilo svoje očká a Apolón skutočne nevidel väčšie oceánske okále ako malo toto bábätko. Sklonil tvár a zvedavo naňho hľadel. Dieťatko stíchlo a rovnako ako si Apolón obzeral jeho si ono obzeralo veľkého Bojovníka.

„Páčiš sa jej," poznamenal Vyvolený a Afrodita mu podávala ten zázrak. Apolón zaspätkoval.

„Ja nemôžem," začal, no Afrodita mu opatrne vložila dievčatko do rúk. Stále naňho vyvaľovalo oči. Tie jeho sa tiež rozšírili a opatrne klesol na gauč. Civel na to bábo ako vyoraný, netušil, čo má robiť, ako sa správať. Mal šťastie, že Orióna mu do rúk nedali, pretože tiež by netušil, čo s ním.

„Ahoj?" skúsil a dievčatko sa usmialo. Apolóna neskutočne zahrialo pri srdci a jeho pery sa mimovoľne vykrútili do krásneho úsmevu, aký sa uňho dlho neobjavil. Afrodita sa vytratila do kuchyne. Apolón tušil, že to urobila schválne, aby zostal sám s Vyvoleným a týmto drobným dievčatkom.  

„Volá sa Iris. Pripomína nám, že zázraky ako dúha sa dejú. Afrodite dala poriadne zabrať a je tak trošku zázrak, že žije," usmial sa Vyvolený na svoju dcérku. Apolón naňho krátko pozrel, no opäť sklonil tvár k malému dievčatku. Fascinovalo ho. Malá bojovníčka.

„Je krásna,"  povedal neodtŕhajúc zrak od Iris. Zasmiala sa a Apolónove srdce podskočilo. Bola skutočne zázrakom.  

„Chceli sme, aby si bol krsným otcom."

„Čože? Ja?" zdvihol Apolón zrak na Vyvoleného. Ten s jemným úsmevom prikývol. Apolón netušil, čo má na to povedať. Však ho takmer zabil, chcel ho zabiť a práve on mu teraz ponúka takúto možnosť. Pozrel na malú Iris a tá akoby tiež očakávala jeho odpoveď.

„Nikoho iného si predstaviť nevieme," znela odpoveď. 

„Apolón, skutočne ma to veľmi mrzí, čo som urobil. Prisahám, že som to nechcel a keby existovalo kúzlo, ktoré by ju vrátilo medzi nás, okamžite by som ho využil. Si ako môj brat, vždy si bol. Mrzí ma to, nesmierne ma to mrzí," preskočil Vyvolenému hlas. Apolón k nemu zdvihol zrak. Cítil Artemisinu prítomnosť a ten sen v Toronte bol zrazu tak živý ako spomienka. 

„Dopekla, to mi Afrodita schválne dala do rúk túto princeznú. Dohodli ste sa na mňa, všetci traja!" zavrčal, no prvýkrát po smrti Artemis sa na Théseusa úprimne usmial. A mohol inak? Keď pozrel do Irisiných obrovských oceánskych očí, bol zrazu bezmocný. Atmosféra sa uvoľnila a obaja mladí muži si vymenili chápavé pohľady. Odpovede boli jasné. Apolón sa opäť pozrel na svoje prekrásne krsňa. Afrodita sa vrátila a sadla si z jednej strany k Apolónovi, Théseus z druhej.

„Iris, toto je ujo Apolón," zaštebotala Afrodita.

„Ujo Apolón?" pokrčil nosom čoskoro krsný otec.

„No, čo?" mykla plecom a ukázovakom nežne pohladila Iris po tváričke. Malá princezná sa rozosmiala a ten krásny zvuk detského úprimného smiechu napĺňal srdcia aj trom dospelým čarodejníkom.  

***

Prešiel istý čas od Apolónovho návratu. Skutočne sa vrátil do Toronta, kde bojoval po boku iných čarodejníkov a pomáhali bytostiam so Zabijakmi a Lovcami. Ničil ideológiu Lovcov a vytrvalo proti nim bojoval. Avšak keď bol potrebný na Krištáľovom dvore, vrátil sa. A samozrejme, nezabúdal na svoje krásne krsňa Iris. Hoci srdce bolo stále ranené a Artemis mu stále rovnako chýbala, cítil, že konečne je na tej správnej ceste a robí to, čo si zaumienil. No, stále to bolo podľa neho málo. 

Aj tento deň bojoval. Devonne mu volala, že jeden ich špeh odhalil Zabijakov a ich útok na jedno miesto hniezdenia fénixov. Spolu s tromi svojimi Bojovníkmi sa Apolón pridal k nej do bitky, aby ochránil tie krásne vtáky. Prekvapili Zabijakov a vyústila bitka. Apolón odhodil zo seba mohutného bieleho vlka, ktorý po ňom skočil. Zahnal sa loveckým nožom a zranil ho do boku. Hoci jeho úlohou bolo bytosti chrániť, nad Zabijakmi magických tvorov nemal zľutovanie. Ohňom opálil kentaura, ktorý zdrapil jedného fénixa za chvost. Divoká bytosť sa k nemu otočila a zaútočila s napriahnutým mečom. Apolón útok odklonil dvoma nožmi a podarilo sa mu zanechať ranu na kentaurovej hrudi. Dvaja elfovia sa snažili odohnať vtáky, ale tie nespolupracovali. Chceli chrániť svoje drahé vajíčka. Zabijaci boli agresívni a podlí, no Bojovníci sa statočne držali. Apolón skočil pred vlka a hnal ho preč. Vlkolak pred ním utekal. Po pár metroch sa otočil a vyceril tesáky. Apolón sa uškrnul a vystrel sa istý svojím víťazstvom. No veci zrazu nabrali strašne rýchly spád.

„Apolón, pozor!" zjačala Devonne, ale bolo neskoro.

Nikto si nevšimol čarodejníka, ktorý sa prikradol k Apolónovi poza chrbát a čepeľ mu preťala svaly na krku. Apolón prekvapene vyvalil oči. Zabolelo to, no väčší bol ten šok. Spadol na kolená, les sa okolo neho sa rozmazal, zvuky sa zliali do jedného až nakoniec zostala len biela hmla. 

***

„Apolón," hladkal ho niekto po vlasoch. Zažmurkal a oči mu oslepilo slnko. Rýchlo ich zase privrel. Zazrel krásnu tvár svojej lásky a šťastne sa usmial. Nič ho nebolelo, bolo mu dobre. 

„Tak rád ťa vidím, Artemis," usmial sa a zdvihol sa z jej kolien. Chytil jej tvár do dlaní a nedočkavo spojil ich pery v jedny. Po tak dlhom čase opäť pocítil ich príjemný dotyk a jeho srdce radostne skákalo ako zbesilé. Chcelo mu vyletieť z hrude a objať sa s tým Artemisiným.

„Aj ja teba. No, myslím, že si mohol predvídať krok toho Zabijaka," rypla doňho. 

„No, samozrejme som to urobil naschvál," prevrátil oči a skryl si Ľadovú princeznú do hrude. Zachichotala sa a jeho pery sa tiež vykrútili do úsmevu. Privinula sa k nemu ešte bližšie a on ju hladkal po vlasoch. Hľadel do diaľky na krásne jazero, ktoré sa kúpalo v slnečných lúčoch. Bol šťastný. Konečne bol šťastný. Síce ho trošku mrzelo, že sa nebude môcť zahrať s Iris, no vedel, že jej s Artemis vždy bude nablízku. Bude pri nej, tak ako bola Artemis pri ňom. Neopustí ju.  Pobozkal svoje dievča do vlasov.

„Milujem ťa, Artemis."

„Aj ja teba, Apolón."