Vykročila som s elfami, ktorí stále nezložili luky. Ignorovala som to a nasledovala Hiroshiho. Za sebou som počula tichý šum, ale slovám som nerozumela. Niektorí si na mňa aj zvedavo ukazovali prstom. Bavili sa o mne a ani to nejako neskrývali.

„Na tú pozornosť si budeš musieť zvyknúť," prehodil Hiroshi. „Dlho sme nemali medzi sebou čarodejnicu a tobôž nie tak mocnú. Šesť elementov ! Teda máš ich šesť, nie ?" zaujímal sa. Prikývla som.

„Čarodejníci ovládajú štyri základné, a to: oheň, vodu, zem a vzduch."

„Jeden z týchto elementov má hlbšie spojenie s čarodejníkom. U mňa je to oheň. No, získala som aj piaty element - ľad. A len dnes ráno ďalší. Chaos," odvetila som.

„Je to normálne ?" opýtal sa a ja som zavrtela hlavou.

„Nikdy som o niečom takom nepočula a už vôbec neviem, čo s tým chaosom. Úprimne, mám z neho strach," priznala som sa.

„Kintaro, ak ťa predsa len prijme, ti pomôže. A toto tu," kývol na meč, „by si sa tiež mala naučiť používať."

„Ako vieš, že nie som dobrá šermiarka ?" nadvihla som obočie.

„Kričí to z teba," uškrnul sa a kráčal ďalej.

„Má pravdu," pridala sa elfka, ktorá mi povedala o čarodejníkov, ktorých elfovia zaúčali.

„Mimochodom, som Yuriko," predstavila sa.

„Artemis," podala som jej ruku.

„Takže Ľadová princezná a k tomu šesť elementov ? Ak aj ty sa pridáš k Lovcom alebo Zabijakom, tak celý náš rod... ako to vy Američania vravíte ? Aha, šľak trafí," uškrnula sa a odhalila rad nádherných bielych zubov.

„To som už na pohľad taká neschopná ?" zamračila som sa a Yuriko s Hiroshim sa rozosmiali.

„Áno, aspoň, čo sa týka zbrane. Tuto Hiro je kapitán tohto oddielu a jeden z najlepších bojovníkov vôbec." Šťuchla Yuriko Hiroshiho do boka a on prevrátil očami. Len som sa zasmiala.

Efovia boli na rozdiel od vlkolakov alebo upírov viac ako priateľskí hneď od začiatku. No najmä boli zvedaví. Zatiaľ, čo svorka a upíri uvažovali, či mi vôbec môžu dôverovať, u elfoch som si získala dôveru hneď.

Prešli sme po červenom moste a ocitli sa na zelenej nádhernej lúke. Nachádzalo sa tu niekoľko stanov alebo príbytkov na okrajových stromoch. Uprostred sa týčil typický japonský chrám a typickou čiernou škridlou. Mal štyri poschodia, na každom krásnu terasu, ktorá sa tiahla po celom obvode daného poschodia. Vyzeralo to úžasne.

Elfovia sa postupne rozutekali po celej lúke a pristavovali sa pri iných, pričom im čosi štebotali po japonsky a sem tam aj ukázali na mňa prstom. Čo som ja atrakcia ? Radšej som si elfov nevšímala a ich pohľady sa snažila ignorovať.

„Začni si zvykať. Čarodejnica v našom Klane, to je poriadna novinka," šťuchla do mňa Yuriko.

„Je to čudné," zamrmlala som a Hiroshi sa rozosmial.

„Nehovor mi, že ako princezná nie si zvyknutá na pozornosť."

„Neviem," odvetila som vyhýbavo. Pravdou je, že sa cítim teraz fakt čudne.

„Tak poď, aby sme mali z krku tie formality," chytila ma Yuriko za plece a vošli sme do chrámu.

Úprimne nechcelo sa mi kráčať po schodoch až na štvrté poschodie a dúfala som, že ich vodca, ktorého meno sa mi akosi vytratilo z mysle, sa bude nachádzať na prízemí. Štvrté poschodie by bolo fajn, ale výťah som nevidela, takže by to pre moje nohy znamenalo obrovskú smolu. Vnútrajšok paláca bol veľkolepý, hoci jednoduchý. Na zemi v niektorých izbách sa povaľovali koberce rôznych farieb a veľkostí. Takmer na každom rohu som našla zlatý stôl s vázou s kvetmi alebo kvetináče s nádhernými rastlinami. Vošli sme do jednej haly (na moje šťastie sme zostali na prízemí), kde na jednom koberci meditoval nejaký muž, mne otočený chrbtom, na koberci.

„Kintaro," oslovil ho Hiroshi a pokľakol. Yuriko nasledovala jeho príklad a mne nezostávalo nič iné, len urobiť to, čo elfovia. Takzvaný Kintaro sa niekoľko minút ani nepohol. Začala som pochybovať, že Hiroshiho vôbec počul a otvárala som ústa, že ho oslovím ja, ale Yuriko ma chytila za plece, akoby tušila, čo chcem urobiť. Otočila som k nej hlavu a zamračila sa. Ona jemne zavrtela hlavou, no stále hľadela na muža pred nami.

Zrazu sa postavil a mne sa naskytol pohľad na muža s dlhými bielymi fúzmi po hruď, pekne rovnými a učesanými, bystrými zelenými očami a plešatou hlavou. Okolo očí mal vrásky od smiechu a celkovo vyzeral, že má mnohé za sebou. Jemne sa usmieval. Vyzeral ako dobručký, milučký japonský deduško. Pozrel na nás a jeho úsmev sa rozšíril. Postavili sme sa.

Hiroshi začal rozprávať v japončine, no po chvíľke ho Kintaro zastavil zdvihnutím ruky. Elf razom zmĺkol, rovnako ako keď on vydal rozkaz svojim ľuďom, ktorí ma sem doviedli. Kintaro otvoril ústa a ozvala sa japončina. Jeho hlas bol prekvapivo pevný, no nechýbala tam mäkkosť. Skutočne mi pripadal ako nejaký dobrý mužíček, ktorý mi splní priania. Ako v rozprávkach.

„Máš sama povedať, kto si a čo žiadaš," oslovil ma Hiroshi a ja som zaklipkala mihalnicami. Pozrela som na Kintara a ten sa stále milo usmieval. Sálala z neho pozitívna energia a mala som nevysvetliteľnú chuť sa usmiať aj ja a normálne k nemu prísť a objať ho. Dali by sme si nejaké sušienky a čaj, pričom by sme sa príjemné porozprávali o knihách alebo o počasí. Usmiala som sa.

„Rada by som vás poprosila o pomoc. Volám sa Artemis Tenebrisová. Bola som obdarená piatym elementom ľadom. No, dnes ráno sa vo mne prebudil aj šiesty. Je to jeden z dvoch najmocnejších elementov a ja... bojím sa. Chaos je ťažký na ovládanie a nechcem nikomu ním ublížiť. Nechcem niekoho zničiť. Počula som o elfoch a ich múdrosti," bľabotala som, keď starček zdvihol ruku a umlčal ma. Nechápavo som nadvihla obočie.

Vzal si nejakú palicu a tresol ňou o podlahu. Zem sa razom roztriasla a ja som spadla z nôh. Mávol palicou a niekoľko lián, bohvieodkiaľ, sa vyrútili priamo ku mne a zovreli moje zápästia. Prekvapene som vykríkla a nechápavo pozrela na Kintara. Vyzývavo nadvihol bielučké obočie a ja som začala prehodnocovať fakt, že ten pán vyzerá milo a mierumilovne. Zovrela som ruky do pästí a rastliny zamrzli. Vymotala som sa z buriny a uskočila. Kintaro ale zakrúžil palicou a zem na mňa opäť zaútočila. Zdvihla som meč a rozťala ďalšie rastliny, no bolo to ako odseknúť hlavu hydre. Útočili na mňa ďalšie a ďalšie. Pár som ich zmrazila, iné obalila ohňom.

Pokúsila som ich ovládnuť. Sústredila som sa na zem a jej mágiu. Liany sa otriasli ako mokrý pes a na chvíľu sa stiahli. No, Kintaro a opäť rozohnal palicou a rastliny ma prestali počúvať. Vykríkla som a utekala preč, no starec s besnými kvetmi za mnou. Vyletela som von a pár elfov otočilo hlavami. Zjačala som, keď sa mi liany omotali okolo členkov a hodili ma na zem. Zmrazila som útočníkov a okamžite vstala. Otočila som sa a pozrela do zelených očí Kintara. Priam sa mi posmieval a ja som zavrčala. Žartuje ?! Automaticky sa mi okolo rúk objavila mágia. Vycerila som tesáky môjho patrona a zrevala. Kintaro prekvapene nadvihol obočie, ale to už smerom k nemu letela čierna guľa, prepletená s dymovou sivou. Kintaro vytvoril štít pomocou rastlín, no tie rýchlo zmizli v mojom chaose. Zavrčala som a rozohnala sa na ďalší úder.

„Aishīfaiā !" skríkol v japončine nejaké slová a ja som naklonila hlavu. Vypadla som zo sústredenia a chaos sa rozplynul. Podkopol mi rastlinami nohy a ja som spadla na tvrdú zem. Zatriasla som hlavou, keď sa pred mojou tvárou objavila dlaň. Zdvihla som zrak a nado mnou sa opäť usmieval Kintaro. Váhavo som mu podala ruku a on mi pomohol vstať. Oprel sa o palicu a zvedavo si ma premeral.

„Si divoká. Ale neopatrná. Chaos môže ublížiť. Si nebezpečná. Elfovia musia pomôcť. Do konca leta zostaneš," prehovoril s úsmevom. Nadvihla som obočie. Už ma otrieskal o zem a to som len otvorila dvere na jeho dome, tak skutočne nemám tušenia, či to myslí vážne.

Otočil sa k Hiroshimu a čosi mu povedal v japončine. Mladý elf prikývol a vytratil sa. Potom sa ten navonok milučký dedko otočil na Yuriko, no hovoril všetkým elfským špicatým ušiam, ktoré ho mohli počuť. Nerozprával dlho, no pohľady obyvateľov tejto lúky sa otočil ku mne a ja som sa nechápavo obzerala. Nakoniec Kintaro poklepkal Yuriko po pleci a odišiel naspäť do svojho chrámu aj s palicou. Hanbila som sa, že ma porazil a ešte tak jednoducho. Na to, že mohol ma aj tisíc rokov bol šialene rýchly.

„Tak poď, čarodejnica. Kintaro ťa prijal, no čaká ťa poriadna makačka," uškrnula sa posmešne. Chytila ma za zápästie, aby som ju nasledovala. Ako omámená som za ňou kráčala.

„Kintaro povedal, že sa budeš musieť veľa učiť. Behať budeš so mnou, každé ráno vediem oddiel, ktorého kapitánom je Hiro, ale nebeháva s nami vždy. No, bude ťa učiť bojovať s mečom, ktorý máš zatiaľ viditeľne len na okrasu. Tak ťa naučí byť nebezpečnou. Ďalej Torao ťa naučí sústrediť sa a nájsť rovnováhu. Ak ťa Namiko pustí ku koňom, tak uvidíš magický svet z konského chrbta, ak nie, budeš musieť so mnou behať. Ale k jednorožcom sa bližšie dostaneš na koni alebo pegasovi," uškrnula sa Yuriko. Fakt spomenula jednorožce ?

„Koňa mám v Glendale," vrátila som jej úškrn. Kráčali sme lúkou a Yuriko sa pustila do rozprávania.

„Toto celé územie voláme Klan. Ten chrám, tam spávajú kapitáni jednotlivých oddielov. Nachádza sa tam aj ošetrovňa a meditačné centrum. Všade naokolo teraz vidíš stany a v korunách stromov alebo pri ich kmeni jednoduché drevené prístrešky. V stanoch máme obchod," ukázala na jednoduché béžové stany s rôznofarebným lemovaním. „Tamten komplex niekoľkých stanov je Kuchyňa a Jedáleň. Jedávame všetci spolu pri niekoľkých stoloch. Poviem ti, je to poriadny zážitok a nikdy sa tam nenudíš," uškrnula sa.

„Tie domčeky, ktoré míňame, tam žijeme. Sme spätí s prírodou a sme k elementu zeme, čo najbližšie. Od dnešného dňa si mojím hosťom. Veľa toho nemáš, takže mi ušetríš miesto, no budeš mať skorý budíček." Pokračovali sme v ceste a vošli do jedného stanu. Yuriko odtrhla odo mňa zrak a otočila sa na dievča, ktoré sa prehrabávalo v šatách. Vymenili si spolu niekoľko viet, keď sa obe otočili na mňa.

„V tomto sa tu nebudeš promenádovať. Nie, teraz nie si čarodejnica. Do parády si ťa vezme tuto moja sesternica. Počkám vonku," zamávala a vyšla zo stanu.

Druhá elfa sa ku mne rozbehla rozpažila mi ruky a celú si ma premerala. Obišla ma a tlačila ma do kabínky. Nechápavo som tam stála a ona si čosi mumlala popod nos. Vrátila sa s niekoľkými kusmi oblečenia. Strčila mi ich do ruky a usmiala sa. Zaševelila niečo v japončine a ja som naklonila hlavu. Ukázala na kabínku a potom na oblečenie. Prikývla som a začala si skúšať jednotlivé veci.

„Čo ti tak trvá, Artemis ?!" vbehla dnu Yuriko práve keď som niekoľko šiat vracala naspäť jej sesternici. Netrvalo mi to tak dlho. Možno pol hodinu najviac hodinu, prisahám !

„Už idem. Ale...ako to mám zaplatiť ?" nechápala som a Yuriko sa plesla po čele.

„Daj to sem," precedila skrz zuby a na stôl hodila niekoľko mincí, pričom si rozčúlene mrmlala v japončine popod nos. Jej sesternica sa zasmiala a potom venovala pohľad mne. Len prevrátila očami a ukázala na Yuriko. Musela som sa usmiať. Už oblečená v modrej tunike a čiernych nohaviciach som kráčala za rozčúlenou elfkou.

„Zajtra ťa čaká náročný deň, tak sa poriadne najedz a uži si spánok. Zajtra sa začne tvoje učenie," diabolsky sa zaškerila Yuriko, keď sme kráčali smerom k Jedálni. Vzali sme si tácku a dostali na ňu polievku aj hlavný chod. Skutočne tu bolo mnoho elfov a niekoľkí ešte len prichádzali. Ukazovali si na mňa prsom a ja som mala chuť prepadnúť sa pod zem. Ale to som ešte netušila, že pozornosť elfov bude môj najmenší problém.

***

„Ale okamžite zdvihni ten svoj čarodejnícky zadok a vypadni von !" oblial ma niekto vodou a ja som takmer vyletela z kože. Vyskočila som z postele akoby na mňa zaútočil Théseus Michaelson. Spadla som z postele a vyplašene sa pozrela nad seba.

„Máš päť minút, aby si sa obliekla a umyla. Ide sa behať !" tlieskala rukami Yuriko a ja som zavrčala.

„Nie, nie ! Pekne s úsmevom. A švihaj, lebo budeme meškať. Teda ty budeš a pobežíš o kilometer viac !" Jej výraz hovoril o tom, že nežartuje. Preto som okamžite vbehla do kúpeľne, obliekla sa a vyčistila si zuby. Vlasy som si zopínala do chvosta počas behu, práve keď som vybehla von za pätami Yuriko.

„Máš šťastie, mláďa," zavrčala a vložila si dva prsty do úst. 

Nahlas zapískala a pred jej domom sa zhŕklo niekoľko elfov. Skríkla niečo v japončine a pustila sa do behu. Ostatní za ňou. V duchu som na Yuriko nadávala ako pohan. Tak rada by som si pospala a ona ma ešte pred východom slnka donúti ísť von a bežať ?! Však ja ju ešte predbehnem, aby som jej ukázala, že tak len tak nenechám. Toto som si myslela, no skutočnosť bola taká, že po chvíli som začala lapať po dychu a hocikedy som chcela spomaliť do kroku, niektorí z elfov po mne zavrčal. Na to ich nahuckala určite Yuriko. Behali sme fakt dosť a ja som mala pocit, že vypľujem dušu. Chcú ma zabiť ?! Keď konečne zastali, ani jeden z elfov nelapal po dychu, tak ako ja. Dychčala som ako o život a zrútila sa na zem. Vyvalená aká dlhá taká široká a bolo mi to úplne jedno. Potrebujem kyslík. Zúfalo ho potrebujem. Ty si ani len neuvedomuješ, aké máš šťastie, že ho máš neustále. Moje srdce bilo ako splašené akoby ono bežalo predo mnou. Tieklo zo mňa ako z vodopádu a len som lapala po dychu. Podišla ku mne Yuriko a zasmiala sa.

„Žartuješ, však ? Nemôžeš to vzdať hneď na začiatku."

„T-ty ma ch-chceš za-biť ?!" hltala som vzduch do pľúc.

„Nie. Toto je normálka.," odvetila.

„Toto ?! A načo to je dobré ?!" zavrčala som, keď som sa dokázala aspoň posadiť. Yuriko sa zasmiala a podala mi ruku, ktorú som ale na truc neprijala a postavila som sa sama.

„Poďme sa najesť. Ešte ťa čaká Hiroshi a s ním to bude len zábava. Škoda, že to neuvidím. Potom zájdi za Toraom do chrámu. Budeš s ostatnými učňami. Keď budeš mať hodinu so samotným cisárom, dám ti vedieť ja alebo Hiro," potľapkala ma po pleci.

Poviem ti úprimne, že som nečakala, že to bude až taká fuška. Prvý deň bol najhorší. Najskôr ma Yuriko popreháňala po lese, pričom som musela bežať, inak po mne začali pokrikovať ostatní elfovia, Hiroshi mi ukázal, aká som neschopná a zjavne nikdy neudržím ani len meč v rukách. Mučil ma dlho, aj po obede. Liezla som mu neskutočne na nervy. Moje šermovanie označoval „pomätená mäsiarka" alebo „myš s bejzbalovou palicou". Ani nepočítam, koľkokrát som skončila na zadku pri Hiroshim. Kov o seba zacinkal párkrát a stačilo, že ma šťuchol lakťom, keď som to nečakala a bola som na zemi. Znova a znova. Bol zo mňa zúfalý. Keď ma konečne prepustil, zamierila som k mladým elfom, pred chrámom. Mali sme meditovať s majstrom Toraom a ja som... no zaspala. Torao ma div nevykopol z chrámu a deti sa na mne rehotali. Bola som červená až na zadku. Kričal na mňa po japonsky a ja som sa mu snažila ospravedlniť, ale nepustil ma k slovu. Ale Yuriko a Hiroshi mi dávali viac ako zabrať.

Ani po mesiaci som sa veľmi nezlepšila. Hiroshi sa ma pokúšal aspoň naučiť strieľať z luku, keď som taká nemožná s vlastným mečom, ale veľmi neuspel. Takmer som zastrelila Toraa, ktorý sa mi dvakrát nepoďakoval. Po tomto incidente Hiroshi uznal, že meč je bezpečnejší pre ostatných a pre mňa vhodnejší. Stále som lapala po dychu, keď som behala. Ale na meditácií som už viac nezaspala, hoci Torao ma zjavne nemá dvakrát v láske.

Prvá hodina s Kintarom nastala práve po mesiaci môjho tréningu. Bola som k nemu zo začiatku nedôverčivá, predsa len ma oplieskal o zem ako ľahkého protivníka. Usmial sa na mňa a kázal mi vyčarovať menší ľadovec v mojej výške. Nerozumela som, prečo by som to mala urobiť. Kintaro kývol hlavou a ja som teda vyčarovala obrovský kus ľadu. Potom som musela vyčarovať chaos a nechať zmiznúť kopu kameňov. Myslela som si, aká jednoduchá úloha, ale opak sa stal pravdou. Prvýkrát som pocítila strach. Strach zo seba samej a začala som pochybovať, či nie som oprávnene v očiach iných tá zlá. 

Keď som totiž použila chaos, jeho moc ma úplne očarila a zaplavila. V hlave som pocítila zmätok a pred mojimi očami sa mi začali zobrazovať rôzne útržky z môjho života. Mätúce. 

Urobila som dobre, keď som sa tak skoro postavila proti ostatným ? Ako veľmi som ohrozila Nata, keď som mu povedala o čarodejníkoch ? Veľmi som ublížila rodine, keď som si postavila hlavu ? Skutočne ten bozk s Apolónom pre mňa nič neznamenal ? Neurobila som chybu, keď som sa nevrátila do Glendale, hneď ako som sa zotavila ? 

Krátko na to ma pochytil hnev a zúrivosť. 

 Hercules Lewis mi celý čas klamal ! Bol môj priateľ ! Théseusa Michaelsona vždy obdivovali, hoci nie je veľmi výnimočný a bystrý ! Moja mama pracovala pre Atlasa, ale za svoju dcéru sa nepostavila ! Cala ma chcela zabiť ! Ruxandra chcela moju krv a zbaviť sa môjho tela ! Kintaro ma znemožnil pred celým Klanom elfov ! Nedokážem ovládať svoje pocity ! 

Zavrčala som od toľkého zmätku a hnevu. Hlava mi išla prasknúť. Je to neznesiteľné. Moje pocity ma úplne ovládli a guľa chaosu vyrazila pred.

Bohužiaľ sa ani len ku kameňom nepriblížila a napadla úbohého chipmunka. Zvieratko zapišťalo akoby ho z kože drali. Jeho čierne ligotavé očká takmer vypadli z jamiek a nakoniec úplne obeleli. Pomaly sa zapĺňali sivou farbou, ktoré vírila v zvieracích očiach ako tornádo. Zviera opäť zapišťalo a schúlilo sa v kŕčoch. Triaslo sa a kvičalo, až zrazu stuhlo a s prázdnymi bielymi očami bez dúhoviek a zreníc nezostalo ležať. Z pootvorenej papuľky vyliezol čierno sivý úponok a stratil sa v zemi.

Zalapala som po dychu a v ten moment ma ovalil, už spomínaný strach zo seba samej. To, čo som pred chvíľou videla bola odporné a desivé. Bolo to brutálne ! Panebože, panebože, panebože ! Čo som to urobila ? Chudák chipmunk, však si to nezaslúžil. Dívala som sa na to mŕtve telo a lapala po dychu. Som netvor. Beštia.

Niekto sa dotkol môjho ramena a pritisol ma k ľadu. Moje telo obaril chlad a ja som cítila prítomnosť známeho elementu. Moje srdce stále zbesilo tĺklo a oči som mala vyvalené od strachu, ale ľad a mnou mi príjemne chladil spotenú, rozhorúčenú kožu a ja som sa pod tým náporom zviezla na zem a vložila si hlavu do dlaní. Neplakala som. Neplakala som a to ma hnevalo. Však som to úbohé zvieratko zabila ! Niekto si čupol ku mne, ale ja som hlavu nezdvihla.

„Artemis," oslovila ma Kintaro mäkko. Len som zavrtela hlavou.

„Som beštia," zašepkala som. Kintaro mlčal a ja som zdvihla hlavu. „Nemôžem tu zostať. Nemôžem vás, Kintaro, ani váš Klan ohrozovať. Som nebezpečná. Myslela som, že mi pomôžete naučiť sa element ovládať ako iné. Nevedela som, že je chaos taký mocný. Mrzí ma to. Skutočne ma to mrzí," šepkala som a objala si kolená. Civela som na mŕtve telo.

„Nie si beštia. Šesť elementov to veľa na čarodejnicu. Ty veľmi mladá. Chaos je starý. Silný. Koniec. Podstata je rovnako. Ale tvoje srdce. Duša. To je silnejšie. Tam tvoja moc. Musíš učiť sa veľa. Silné, dobré srdce, hoci chlad," usmial sa a otvoril náruč. Pozrela som naňho a jemne sa usmiala. Kintaro ma nežne ako vánok objal a ja mňa pošteklili na krku jeho biele dlhé udržiavané fúzy. 

Po tomto zážitku som bola odhodlaná byť na seba tvrdšia a snažiť sa s chaosom v srdci bojovať. Nebude ma chaos ovládať. Ja ovládnem chaos ! Ani raz som pri behu s Yuriko nespomalila, hoci moje lýtka boli niekoľkokrát ako v jednom ohni. Snažila som sa nefučať ako býk a udržiavať tempo. Pomaly krôčik po krôčiku som sa zlepšovala. 

Keď som bojovala s mečom, sústredila som sa len naň. Je predsa z ľadu a ten ja ovládam. Ovládnem aj ľadový meč v mojich rukách. Hiroshi mal so mnou kopec práce, ale v druhom letnom mesiaci sa mu podarilo ma naučiť používať aj luk. 

Namiko ma mala rada, pretože na konskom chrbte som bola ako doma. Hodiny s ňou som mala asi najradšej. Ukázala mi magický svet, tak ako si ho ľudia predstavujú v knihách. Videla som hniezdo gryfov - tvorov s orľou hlavou, prednými končatinami a krídlami. Tú druhú polovicu tvorí lev. Hipogryfa som zazrela raz. Miesto levej časti má konskú. Počula som aj dračí rev, no skutočného draka som videla len z diaľky. Za to jednorožce a pegasy som si užila jedna radosť. Zdá sa, že majú s elfami viac ako skvelé vzťahy. S Namiko som trávila aj najviac času. Bola to milá menšia japonská elfa s hnedými kukadlami, láskavým úsmevom a krátkymi havraními lesklými vlasmi. 

Problém mi robili hodiny s Kintarom a Toraom. Hoci sa učiteľ meditácie so mnou snažil, ako to len išlo, ja som jednoducho nedokázala niesť na hlave knihy a pritom čarovať so zemou a vodou zároveň. Hodiny chaosu, ktoré som mala s Kintarom každý mesiac, som sa bála. Bála som sa toho, čo zase vyvediem. Nechcela som ublížiť samotnému cisárovi elfov. Veľmi mi pomohol a múdrosť elfov je skutočne veľká, nie sú to mýty.

Blížil sa koniec môjho pobytu v Klane. Učila som sa a darilo sa mi, hoci to nebolo ľahké. Elfovia boli ale neskutočne trpezliví, teda až na Torea, ktorý po mne neraz navrieskal väčšmi ako Hiroshi.

„Musím povedať, že mi budeš neskutočne chýbať, Artemis, keď odídeš. Nikdy som nevidela čarodejníka, ktorý by bol taký nadšený z čarovných tvorov," usmiala sa Namiko.

„Nevidela si žiadneho čarodejníka," vyplazila som jej jazyk a Namiko sa zamračila.

„To by si sa čudovala. Vídam ich pomerne dosť, ale všetci chcú len hlavu nejakého tvora," povzdychla si.

„Myslíš Zabijakov ? Nie sú niečo ako Lovci ?" nadvihla som obočie. Namiko pokrčila plecami.

„Vieš, že minulosť bola temná pre všetkých. Boli hony na všetky bytosti. Ľudia sa báli. Čarodejníci si mysleli, že sú pánmi sveta, pretože ovládali všetky elementy. Elfovia si mysleli, že oni majú vládnuť svetu, pretože sú najmúdrejší, ale to sa nepáčilo kentaurom, ktorí verili v osud a veštili z hviezd. Vlkolaci nedokázali potlačiť pudy a upíri nevedeli uhasiť smäd po krvi. Lesné aj morské víly lákali svojou krásou a nežnosťou k sebe nevinné obete a bavilo ich chytať a zabíjať... Vznikli prvé lovecké skupiny – Lovci. Ich históriu poznáš. Chceli chrániť ľudí a začali s tichými vraždami. Keď si čarodejníci mysleli, že vyhrali, odložili zbrane, ale malá časť Lovcov neverila na pokoj a číhala. Vraždia dodnes. Zabijaci vraždia čarovné tvory. Vyžívajú sa pri lovoch na jednorožce alebo draky. Kedysi išlo o ochranu, no dnes o trofej a prejav sily," rozprávala.

„No, okrem toho je v nich veľký rozdiel. Lovec je len čarodejník alebo čarodejnica. Zabijak môže byť, vrátane čarodejníka, upír, elf, vlkolak, kentaur, víla... Dokonca aj človek. Zabijaci si s Lovcami dávno nerozumejú. Lovci preferujú čistotu a mágiu. Zabijaci moc a silu."

„Prečo by niekto zabíjal jednorožce ?" nechápala som. „Sú to predsa nádherné tvory."

„Prečo niekto vraždí tigre, mladé tulene, veľryby ? Pre peniaze. Pocit moci," odvetila Namiko.

„Môžeme sa k vám pridať ?" ocitla sa vedľa mňa Yuriko na koni.

„Ty vieš jazdiť ?" nadvihla som obočie a prekvapene pozrela na Hiroshiho, ktorý sa zjavil vedľa Namiko. No, na hnedom pegasovi, ktorý klusal vedľa bieleho jednorožca Namiko.

„Samozrejme. Hoci preferujem vlastné nohy," mykla Yuriko plecom.

„Však ty sa koní bojíš," podpichol ju Hiroshi a Namiko sa zasmiala.

„To je pravda," prikývla.

„Nie je !" ohradila sa Yuriko celá červená v tvári, hoci na pohľad bolo vidno, že na konskom chrbte sa jej dvakrát nepáči. Sedela na ňom kŕčovito, hoci jej kamarát vyzeral pokojný a mierumilovný.

„Never im, Artemis," zasyčala urazená a Namiko s Hiroshim sa rozosmiali.

„Mám na to svoj vlastný názor," neodpustila som si a Yuriko nafučala líca.

„Ďakujem za podporu," precedila skrz zuby a my sme sa smiali. Chvíľu sme vtipkovali a pozorovali malé tvory vôkol. No, zrazu som mala dojem, že nás niekto sleduje. Vlasy na zátylku sa mi zježili a ja som sa obzrela. Nikde som nikoho nevidela. Pozrela som na elfov. Namiko s Yuriko sa podpichovali, ale Hiroshi skenoval očami okolie. Klusala som po jeho boku a naklonila sa k nemu.

„Kto je to ?" opýtala som sa.

„Možno nikto, možno nejaký tvor. Netuším," zamrmlal.

„Sám tomu neveríš," precedila som skrz zuby.

Ozval sa hrdelný rev a krátko na to, som neďaleko od nás videla výbuch. Kone, jednorožec aj pegas sa vzopreli na zadné a vyľakane erdžali. Namiko kričala niečo v japončine.

„Čo to bolo ?!" zasyčala Yuriko.

„Drak. Ale nie je sám," odsekla Namiko vyrazila vpred. Ja za ňou s Hiroshim a Yuriko za pätami. Hiroshi s Yuriko vytiahli luky a ja meč. Toto asi nie je dobré. Namiko sa hnala vpred a čochvíľa som mohla vidieť Zabijakov v akcii. Vyzeralo to kruto a divoko ako pri Lovcoch. S jedným rozdielom. Behali tu dva obrovské vlky, jeden elf využíval zemskú mágiu, aby spútal bieleho draka. Čarodejník neďaleko bojoval s tmavomodrým, ktorý sa bránil, ale aj on bol chytený v sieti. Okolo ešte behal jeden človek s mečom a upír, ktorý prskal všade navôkol a bodal do tmavomodrého draka.

„Hej !" zvrieskla som nahlas a elf sa ku mne otočil, keď spútal draka. Posmešne sa uškrnul.

„Ale čo ? Ochrancovia prírody dorazili ? Neskoro. Títo krásavci patria už nám !" posmešne sa uškrnul.

„Nepatria vám ! Nenaviazali ste so žiadnym puto !" vykríkol Hiroshi a napol luk. Elf posmešne zavrtel hlavou a otočil sa k bielemu drakovi. Upevnil jeho väzenie, keď Hiroshi vystrelil. Šíp sa zabodol do elfovho ramena. Čarodejníkovi sa podarilo uzemniť aj modrého draka a obaja sa zúfalo zmietali. Nahnevalo ma to.

„DOSŤ !" vyprskla som.

„Súhlasím. Vy všivavá háveď nikdy nedáte pokoj. Ste len hlúpi elfovia. Ja mám na svojej strane vlkolaky, upíra, čarodejníka a človeka. Čo máte vy ? Dva kone, pegasa a jednorožca ? Aké úbohé," zaškeril sa.

„Máme ešte niekoho !" zasyčal Hiroshi. „Ľadovú princeznú !"

Všetci zabijaci sa nahlas rozosmiali.

„Hlupák ! Ona je dávno mŕtva. A keby aj žila, nikdy by sa nepridala k úbožiakom ako ste vy," posmešne prehodil čarodejník a poťažkal svoju kopiju.

„Skutočne ?!" uškrnula som a zoskočila z koňa. Zdvihla som meč a šibla ním do jednej strany. Tráva navôkol zamrzla. Čarodejník zavrčal a vlky cúvli. Upír zaprskal a vyceril biele špicaté tesáky. 

Zjačala som a vrhla sa do boja. K môjmu kriku sa pridal Hiroshi a krátko na to aj elfky. Začal sa boj. Krutý boj. Používala som oheň, ľad aj meč. Hiroshi strieľal s Yuriko z luku a Namiko používala zem. Zabijaci mali prevahu a hoci sme sa snažili a bili sa ako o život, vedeli sme, že nás porazia. Potrebujeme pomoc. A v tom ma trklo. Je to šialené a nebezpečné, ale ak sa mi to podarí, vyhráme. Odklonila som meč človeka a uskočila pred vlkom. Druhého som zhodila v tele svojho patrona. Prihnala som sa k bielemu drakovi, ktorý na mňa hľadel smutnými očami. Pripomínal mi týrané šteniatko. Obrovské šteniatko. Prešla som prstami po sieti a zahryzla si do pery. Zrak mi padol na boj. Nikto si ma nevšimol, ale dlho to nepotrvá. Elfovia ma potrebujú. Zaťala som zuby a zovrela sieť prepletenú rastlinami. Okolo zovretej dlane sa mi začalo dymiť a chaos začal rozožierať sieň ako kyselina. Naučila som sa ho celkom slušne ovládať, síce nie tak ako oheň alebo ľad, ale aspoň čosi. Drak sa prudko vzpriamil a zreval. Zabijaci aj elfovia onemeli a hľadeli na draka. Čarorodejník ho chcel spútať mágiou, ale v sústredení mu bránil Hiroshi. Prihnala som sa k modrému drakovi, ktorý na mňa vyceril zuby. Dotkla som sa jeho kože a slabo sa usmiala.

„Pomôžem ti," šepla som a dotkla sa siete. 

Opäť som použila malú dávku chaosu. Akonáhle drak pocítil, že je voľný, zreval a pridal sa k bielemu. Vedela som, že čochvíľa vypukne peklo. Musím byť pri elfoch, aby som ich ochránila a draci ich neusmažili. Hnala som sa ako o život, ale chvost bieleho draka mi zatarasil cestu. Oblapil ma okolo pása a odtisol z dosahu. Čo to ?! Nemám čas. 

Sústredila som sa a pohľadom vyhľadala svojich priateľov. Rukami som uchopila vietor a vyniesla elfov aj s koňmi do vzduchu, v momente, ako modrý aj biely drak vychrlili oheň. Elfovia zapišťali od šoku a kone erdžali ako o život. Pegas vzlietol. Pod nami sa rozohralo divoké peklo, ale vedela som, že Zabijaci nezomreli. Mali na svojej strane čarodejníka. Ak sa mu podarilo vyčarovať silný štít, mohli sa zachrániť. Keď teplo pominulo, biely chvost ma pustil a so mnou spadli na zem aj elfovia s koňmi. Kone sa plašili, ale Namiko ich upokojovala.

„Toto bolo tesné," zamrmlala mi Yuriko.

„To teda áno," prikývla som. Niečo ma šťuchlo do boka a ja som pozrela na bielu veľkú papuľu. Drak zaklipkal očami a pred tými mojimi sa zmenšil na veľkosť jazvečíka. Prekvapene som si k nemu čupla s on sa začal líškať. Modrý drak sklonil veľkú tvár a fúkol mi do tváre. Hladkala som šupiny bieleho a pozorovala modrého, ako sa mení na veľkosť jeho kamaráta.

„Tak to ma podrž," vydýchol Hiroshi.

„Namiko ? Ako je možné, že neútočia ?" nechápala som. Vždy som sa drakom vyhýbala. Sú krásne, ale nebezpečné. Ale ako je potom možné, že sa tu s nimi maznám ako so šteňatami ?

„Nadviazala si puto, Artemis. Ako ja s mojím jednorožcom a Hiroshi s pegasom. Ešte som nevidela, aby iná bytosť okrem víly alebo elfa nadviazala puto s drakom. Sú to hrdé tvory a nikomu nevložia svoj osud do rúk len tak," usmiala sa a čupla si ku mne.

„Je to úžasné. Si neuveriteľná, Artemis !"