Zastali sme pred obyčajnou strednou školou akých je v USA mnoho. No, táto bola iná, pretože ju mohli navštevovať len čarodejníci a čarodejnice. Už sa tu schádzali študenti z rôznych častí Arizony či už to boli prváci, alebo vyššie ročníky. Povzdychla som si a pozrela na otca. Smutne sa na mňa usmieval a ja som odvrátila zrak, pričom som ho uprela na školu. Fakt vyzerá obyčajne.

„Drž sa, Artemis !" povzbudivo mi otec stlačil rameno a ja som sa falošne usmiala a vlepila mu bozk na líce. Vyskočila som z auta a vzala si batoh a celý kufor. Kývla som otcovi a zaplietla sa medzi študentov.

„,Prváci sem !" skríkol niekto a ja som tam zamierila. Bolo to nejaké staršie dievča s dlhými blond vlasmi po pás. Okolo nej sa už zhŕkli niekoľkí chalani a dievčatá. Prváci a moji noví spolužiaci.

„Moje meno je Nebthet a teraz vás zavediem do vašich bytov. Kedykoľvek sa na mňa môžete obrátiť ohľadom štúdia a podobne. V bytoch ste po dvoch a tam vás čakajú učebnice aj váš rozvrh. Zajtra začína vyučovanie o 8:00 presne. Tak, poďte za mnou !" zakričala blondínka. Niektorí sa už poznali a veselo sa zhovárali, iní sa zvedavo obzerali a ja som len skenovala ostražito okolie. Nebthet zastala uprostred pekného malého parku ani nie 100 metrov od školy. Okolo parku boli bytovky. Nemusím to viac opisovať, lebo ani neviem ako.

„Takže teraz vás budem volať a podám vám kľúče od vašej izby." začala Nebthet a začala vyvolávať mená. Všimla som si, že všetci majú mená z mytológií rôznych krajín. A tom sa ja sťažovala na svoje meno, ale teraz už tomu rozumiem.

„Kalliopé Petersonová a Fortuna Greenová."

Dopredu k Nebthet podišli dve dievčatá. Jedno malo krásne ryšavé vlasy a zelené oči ako mach v lese. Jej pleť bola snehovo biela až som ju prirovnávala k Snehulienke. Tá druhá mala kučeravú hrivu gaštanových vlasov a pleť ako mliečna čokoláda. Vzali si od Nebthet kľúče a za rozhovoru kráčali k bytovke, ktorú im ukázala. Nebthet vyvolávala ďalšie a ďalšie mená čarodejníkov a čarodejníc. Len som čakala, kedy sa konečne dostane ku mne. Začínala som byť z toho podráždená. Zrazu Nebthet zakričala jednu zaujímavú dvojicu.

„Théseus Michaelson a Apolón Robinson."

Ozval sa hlasný šum a Théseus sklonil hlavu, aby sa na nikoho nemohol pozerať. Jeho spolubývajúci Apolón sa jemne usmial. Ach, ty nevieš, kto je Théseus Michaelson, však ?

Ten chalan ako malý zachránil jedného z najmocnejších bojovníkov v začiatku vojny dobra a zla, kde bojovali aj moji rodičia. Théseus sa nejako dostal k bojovníkovi, na ktorého útočil čarodejník premenený na veľkého hada. Théseus vraj toho hada chytil a vlastnými rukami zaškrtil. Zachránený bojovník si je istý, že jeho malý záchranca čerpal silu zo zeme. O Théseusovi sa hovorí ako o hrdinovi. No, podľa mňa mal len poriadne šťastie. Zatiaľ, čo všetci naňho civeli s priam posvätnou úctou, ja som sa pre seba uškrnula. Théseus aj s Apolónom odišli a Nebthet pokračovala.

„Artemis Tenebrisová a Calypsó Youngová." Pri mne sa zjavilo dievča so škoricovými vlasmi, úzkou tvárou a mandľovými očami v tvare mačky. Zobrali sme si kľúče a za navigácie Nebthet sme kráčali k nášmu bytu.

„Ahoj. Ja som teda Calypsó," usmiala sa na mňa a ja som sa uškrnula.

„Viem," neodpustila som si.

„A ehm odkiaľ si, Artemis ?" snažila sa o konverzáciu a ja som sa v duchu len pobavene smiala.

„Z Phoenixu. Neďaleko odtiaľto., odvetila som jej a aby som jej urobila radosť dodala som: „A ty ?"

„Ja pochádzam z Kalifornie. Zo San Francisca," usmiala sa Calypsó.

„Čo si myslíš o Théseusovi, keď je tu ? Je to... Wow," vydýchla a ja som prevrátila očami.

„Len mal vtedy šťastie, ak je to teda pravda," odvetila som.

„Páni, si prvá, čo si toto o Théseusovi myslí," pozrela na mňa Calypsó.

„Čo ti mám na to povedať ? Mám svoj názor," zasmiala som sa a Calypsó sa usmiala.

„Podľa mňa zase niečo v tom chalanovi je, keď to dokázal," pohodila vlasmi. Len som mykla plecami. Svoj názor som si predsa už povedala. Vošli sme do jednej z bytoviek a po schodoch sa dostali do nášho bytu, ktorý sa nachádza na treťom poschodí. Otvorila som dvere a prekvapene sa poobzerala.

Nebol veľký a prišiel mi až nudný. Dvojizbový bytík s nudnými bielymi stenami, kuchynkou, kúpeľňou a nejakou skutočne mini komôrkou. Obývačku sme mali spojenú s kuchyňou, ale teda fakt nič moc. Nečakala som luxus, ale zase ten gauč nemusel byť obliaty, ak vôbec bola to malinovka a nie niečo horšie. Koberec bol otrasne tmavozelený a fľakatý. Aspoň kuchyňa vyzerala vcelku normálne alebo teda zachovalo.

„Fuj !" pokrčila Calypsó nosom a ja som sa uškrnula.

Vzala som si veci a vkročila do izby, kde budeme s Calypsó spávať. Taška aj kufor mi spadli z rúk a ja som sa rozbehla k oknu, ktoré som otvorila dokorán. Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť žalúdok, ktorý chcel vypľuť moju večeru.

„Dopekla, čo to je ?!" zavrčala som a obzrela sa do izby.

Steny fľakaté, kde-tu padala omietka, obliečky mali byť asi biele, ale sú skôr zažltnuté. Písací stôl bol samí prach, rovnako ako aj poličky. Pokrčila som znechutene nos a otvorila šatník. Čakalo ma v ňom nepríjemné prekvapenie. Niečo čierne mi vletelo do tváre a ja som zjačala. Zatackala som sa a spadla do perín, z ktorých som rýchlo vyskočila.

„Artemis, si v poriadku ?" stála vo dverách Calypsó.

„Mali sme v šatníku netopiera !" skríkla som a nervózne si vošla rukou do vlasov.

„Na to, že toto patrí čarodejníkom, je to odporné," prikývla Calypsó.

„Ale my si poradíme. Ja v tomto odmietam spať !" rozhodla som sa a pozrela na Calypsó. Tvárila sa akosi rozpačito.

„Ehm, problém ?" nadvihla som obočie.

„Neviem poriadne čarovať. Však na to som sem šla," priznala sa a ja som si povzdychla.

„Fajn, urobím to sama," prevrátila som očami a otočila sa k izbe.

Privolávala som živly a nimi som upravila izbu aspoň na znesiteľnú. Vietor sem doniesol čerstvý vzduch a prevetral všetky izby, voda so zemou sa postarali o špinu a sem-tam som použila oheň na spaľovanie odpadkov. Keď zmizla tá omietka, fľaky, a vyzeralo to už len tak jednoducho, uškrnula som sa a pozrela na vyvalenú Calypsó. Ešte na efekt som otvorila okno a spokojne sa usmiala na svoju prácu.

„Ako si to-?" nechápala.

„Viem čarovať dávno a celkom slušne," mykla som plecami.

„Poď, trošku upravím ešte kúpeľňu," žmurkla som na ňu a ako som povedala, tak aj urobila.

„Ešte mi povedz, že si už našla aj svojho patrona a ja ťa asi začnem uctievať," nestačila sa diviť Calypsó a ja som sa zasmiala.

„To ešte nie, ale dlho to nepotrvá," žmurkla som na ňu šibalsky.

„Poznám ťa sotva hodinu a už sa nestačím diviť," krútila Calypsó hlavou. Úprimne som sa rozosmiala.

„Nie je na tom nič čudné, keď na sebe pracujem odmalička," povedala som pokojne.

„To ako fakt ?" spadla Calypsó sánka a ja som prikývla.

„Ale už si idem ľahnúť. Dobrú noc !" odvetila som a zavrela sa do už čistej kúpeľne, kde som si v rýchlosti urobila hygienu a potom vyšla opäť von. Zvalila som sa na upravenú posteľ a hľadela som do stropu. Tak to som skutočne zvedavá na tú školu. Naučí ma vôbec niečo nové ?

***

„Tento rok sa budete venovať vo výuke všetkým štyrom živlom rovnako. Na konci prvého ročníka vás čaká skúška, ktorá vám odhalí najsilnejšie spojenie s jedným zo živlov, ktorému sa budete najviac venovať po ďalšie roky štúdia. Tak a teraz môžete ísť na prvé hodiny."

No krásne ten deň začína. To nás skutočne roztriedia až na konci prváku ?! Sú normálni ?! Príhovor riaditeľa Cheopsa teda nič moc. Skôr ma znechutil. Fakt skvelo sa začína nový školský rok.

„Čo máš prvé ?" zaujímala sa Calypsó a ja som otrávene pozrela do svojho rozvrhu.

„Latinčinu," zamrmlala som otrávene.

„Och. Ja históriu. Tak sa vidíme neskôr," kývla mi a hľadala spolužiakov na históriu.

Ja som začala skúmať školu sama a hľadala som učebňu latinčiny, ktorá má číslo 26. Prechádzala som chodbami a hľadala dané číslo. Asi bude na konci, ako vidím. Vykročila som sebavedomo vpred, keď do mňa niekto prudko vrazil. Skríkla som od prekvapenia a určite by som spadla na zadok, ale niekto ma včas chytil. Pozrela som do oceánskych očí dotyčného a prekvapene som zažmurkala.

„Prepáč mi to ! Hľadal som učebňu Latinčiny a no, nezbadal som ťa," pousmial sa Théseus Michaelson. Vymanila som sa z jeho zovretia a uškrnula sa.

„No jasné. A bežíš úplne opačným smerom," prevrátila som očami a vykročila.

„Mimochodom, ja som Théseus Michaelson," dobehol ma hrdina.

„Viem, kto si. Vie to každý," pobavene som sa uškrnula a Théseus sa neúprimne zasmial.

„Hej, všimol som si. Je to divné..." zamrmlal a ja som zavrtela hlavou. „A ty si...?"

„Artemis Tenebrisová." odvetila som.

„Rád ťa spoznávam." usmial sa Michaelson.

„Podobne," odvetila som falošným úsmevom. Vošla som do učebne a rozhliadla sa. Nejaký tu už sedeli a ja som si sadla k jednému chalanovi, len aby som nemusela byť s Théseom.

„Aká krásavica ma poctila svojou prítomnosťou." zasmial sa chalan vedľa mňa a jeho priatelia s ním.

„Neboj sa nesnívaš." odsekla som a zase sa ozval smiech.

„Smiem vedieť tvoje meno, mačička ?" nedal sa len tak dotyčný. Venovala som mu pohľad. Bol vysoký s vyšportovaným telom. Mal lieskové neposlušné vlasy a iskrivé oči farby oblohy.

„Daj si pozor, mačička má pazúriky," zaškľabila som sa naňho.

„Hou, hou, kočka ! Kto vlastne si ?" smial sa ten idiot.

„A kto si ty ? Okrem toho, že si blbec ?" zaklipkala som mihalnicami.

„Hermes Eaton," odvetil hrdo a ja som sa uškrnula.

„Artemis," mykla som plecom.

„A priezvisko nemáš ?" zaujímal sa Hermes pobavene.

„Nechceš rovno aj telefón ?" prevrátila som očami.

„Jasné, aspoň si mi to uľahčila," zasmial sa.

„Trhni si !" štekla som a poobzerala sa.

Voľné bolo ešte pri jednom celkom peknom blondiakovi, ale sedel za Michaelsonom. Lepšie ale ako Hermes a jeho dvaja kumpáni. Zdvihla som sa a keď sa ozval Hermesov protestný pokrik, vyplazila som mu jazyk. Hodila som sa na stoličku k blondiakovi.

„Sú to blbci," ozval sa. Otočila som sa k nemu a zvedavo si ho premeriavala.

„To sú," prikývla som.

„Ja som Apolón Robinson," predstavil sa mi.

„Artemis Tenebrisová," oplatila som mu úsmev. Apolón vyzeral byť veľmi sympatický. Oči mal jantárové a priateľské ako kocúr. Blond vlasy mal strapaté a pôsobili dojmom, že sa nečeše. Ale nevyzeralo to zle, práve naopak. Apolón bol skutočne príťažlivý.

„Odkiaľ si, Artemis ?" zaujímal sa.

„Z Phoenixu. A čo ty ?" odvetila som.

„Z Los Angeles, ale naši ma dali na školu sem." usmial sa. Mal pekný žiarivý úsmev. Mohol by robiť reklamu na zubnú pastu Colgate. Tým sa náš rozhovor skončil, pretože do triedy vkročil učiteľ latinčiny.

Na čo mi, dopekla, bude latinčina ? Neštudujem medicínu, ale mágiu. Živly ovládnem silou, gestom a nie slovami. Dobre možno zopár je ich aj slovných, ale na to je iný predmet. Ja v tejto škole nevidím zmysel. Keby sme sa učili aspoň niečo normálne. Použiteľné v živote.

***

Konečne obed. Stála som v rade ako ostatní a čakala, čo mi pristane na tanieri. Voňalo to dobre, tak hádam to bude aj tak chutiť. Poobzerala som sa okolo seba a hľadala dáky voľný stôl.

„Aj ty hľadáš miesto ?" prihovorila sa mi zelenooká blondínka. Usmiala som sa.

„Áno, ale nevyzerá to nádejne," poznamenala som a blondínka sa zasmiala. Chvíľu sme tam len tak stáli ako soľné stĺpy, zatiaľ, čo starší študenti nás míňali s mrmlaním a hnali sa k svojim priateľom.

„Aha ! Tamto !" kývla som k jednému prázdnemu stolu a natiahla som nohy k pohybu. Neznáma mi bola za pätami. S úľavou som sa hodila na stoličku a on oproti mne.

„Toto je blázinec," zasmiala sa.

„To teda je," zasmiala som sa s ňou.

„Inak, som Penelope Fisherová."

„Artemis Tenebrisová," predstavila som sa aj ja.

„Ahojte, pridám sa, dobre ?" hodil na voľnú stoličku vedľa mňa dáky čiernovlasý frajer s ľahostajným úškrnom.

„Som Hercules. Hercules Lewis," predstavil sa s plnými ústami a ja som s Penny pokrčila nosom.

„Ach, Artemis, pridáme sa k vám," Prisadla si aj Calypsó s čiernovlasým chalanom, ktorého nebeské oči boli skryté za okuliarmi.

„Som Odyseus. Odyseus Wood," usmial sa jej spoločník.

„Ja som Artemis Tenebrisová, toto je Penelope Fisherová, Calypsó Youngovú už poznáš a tamten frajer je Hercules Lewis." zhrnula som to.

„Nevedela som, že si až taká priateľská, Artemis," zasmiala sa Calypsó a ja som prevrátila očami.

„Nejako sme sa tu zhŕkli," mykla som plecami.

„Kurva, pozrite na toho frajera !" zašepkal Hercules pobavene a kývol smerom k jednému stolu. Všetci sme sa nenápadne obzreli na to miesto. Pri tom stole sedel Théseus Michaelson, ten pekný blondiak Apolón Robinson. Pri nich sedelo ešte nejaké dievča s čiernymi krásnymi vlasmi a veselo sa bavili.

„Kto to s ním tam je ? Tá baba ?" bola zvedavá Calypsó.

„To je moja spolubývajúca. Minerva Jonesová," odvetila Penelope.

„Hlavne, že si všetci šepkajú práve o Michalesonovi. Ó, aký je len úžasný." Zaklipkala som mihalnicami a nahodila zasnený výraz. Hercules vyprskol do smiechu, ostatní sa len ticho chichotali.

„Ty o tom pochybuješ ?" ozval sa Odyseus a ja som po ňom šibla pohľadom.

„Nepochybujem, ale neverím, že je niečo viac ako my. Mohol mať šťastie. Však vo vojne s Atlasom bojovali tisícky čarodejníkov a čarodejníc. Atlasovi ruplo v hlave, vlastne ani poriadne neviem, o čo mu išlo. Len Théseus Michaelson je výnimočný a to len preto, že bol v správny čas na správnom mieste s veľkou dávkou šťasteny," odvetila som a všetci na mňa zarazene hľadeli.

„Čo je ? Nemôžem mať svoj názor ?" nadvihla som obočie.

„Samozrejme. Vieš, ale všetci sa k nemu správajú s úctou, len ty si myslíš toto. A povieš to nahlas," ozval sa prvý Odyseus. Uškrnula som sa.

„Však pozrite. Je to ako z knihy alebo z filmu. Skromný hrdina, ktorý raz niečo dokázal, čím si ho ľudia zapamätali. Je tu veľký zlý šialenec a raz bol porazený aj pričineným ononho hrdinu, pretože Atlasa zabil čarodejník, ktorému náš hrdina Théseus zachránil život. Ale počkať, čo ak Atlas povstane ? Čo sa bojíme, máme Théseusa, ktorý nám ešte ovládne piaty element." Rozprávala som im príbeh a všetci na mňa pobavene pozerali.

„Artemis, a čo ten Atlas vstal z mŕtvych ?" smiala sa Penelope.

„Odsekol si pravú ruku, do ktorej vložil svoju dušu a tá ruka sa niekde teraz medzi nami plazí a hľadá telo, do ktorého by vpustila Atlasovu dušu," odpovedala som tajomne.

„To by ma teda nikdy nenapadlo," smial sa Hercules, „Čo si spisovateľka ?"

„Nie ! To moja ruka je Atlasova !" vopchala som mu pred nos moju ruku a mykala ňou v zápästí.

Calypsó s Pennelope sa smiali do rúk, aby sa ostatní za nami neotáčali, za to Hercules sa rehotal na celé kolo a Odyseus bol celý červený a plecia sa mu triasli od potláčaného smiechu. Spokojne som sa uškrnula a položila si ukazovák na spodnú per, pričom som svojich nových priateľov pobavene sledovala. Možno to nebude až také hrozné, ako som si myslela. Aspoň spoznám nových ľudí.