Pritiahla som k sebe opraty a Hamlet sa vzopäl na zadné kopytá, pričom prednými divoko zamával vo vzduchu. Zaerdžal a keď klesol opäť všetkými kopytami na zem, prudko vyrazil vpred. Ľudia sa za mnou nechápavo obzerali, no ja som si ich pohľady nevšímala. Hľadela som pred seba a sústredila sa čisto len na jazdu. 

Musela som vzbudiť pozornosť a tak som cválala skrz cestu a vyhýbala sa autám, ktoré po mne trúbili a vodiči prskali štipľavé nadávky. Po niekoľkých metroch som našla bránu do parku a Hamleta nasmerovala tam. Takmer sme sa zrazili s nejakým psíčkarom, ktorého labrador sa nahlas rozbrechal. Môj čierny žrebec bol požehnaný všetkou šťastenou, keďže sa mu podarilo vyhnúť psovi a jeho majiteľovi. Cválal ďalej, ľudia okolo nás jačali a pohoršene vrteli hlavami. Hamlet uháňal parkom svojou obrovskou rýchlosťou. Vbehli sme na ihrisko, kde sa hrali deti, no Hamlet sa okolo nich len prehnal a preskočil lavičku. Deti pišťali a utekali k svojim mamám, ktoré si ich schovávali do náručia. 

Dostali sme z parku a prebehli cez cestu, pričom sme sa len tak-tak vyhli idúcemu športiaku. Vodič zabrzdil tak prudko, až brzdy škrípali. Ani som sa neobzrela a uháňala som s Hamletom ulicami. Ľudia okolo mňa boli prekvapení a vyplašení.

Ešte včera večer som volala Natovi a požiadala ho, aby anonymne informoval verejnosť ľudí o blížiacej sa hrozbe. Uistil ma, že to odvysielali v rádiu, ale ľudia tomu veľmi veriť nechceli. Viac pre mňa urobiť nemohol, no som mu vďačná. Ešte pred tým, ako zložil som mu dôrazne opakovala, aby nevytiahol päty z domu a udržal dnu aj pani Parkerovú.

„Hou, hou !" skríkla som a Hamleta zastavila. 

Trochu zdvihol predné kopytá, no nie tak, ako na začiatku. Zoskočila som z neho a pozrela na skupinu veterných. Ďalšie skupiny sú na stanovištiach popri trase, po ktorej budeme viesť tornádo. Aby sa nám náhodou nevymklo spod kontroly a nerobilo si, čo sa mu zachce.

„Pripravení ?" premerala som si ich.

„Poďme na to," usmiala sa Calypsó.

Zdvihli sme pred seba ruky. Ľavú dlaň otočila k nebu vo výške hrude a ukazovákom pravej ruky krúžila nad vystrčenou dlaňou v smere hodinových ručičiek. Všetci ostatní sme nasledovali jej príklad. V každej dlani sa formovalo malé tornádo, ktoré sa zväčšovalo. Keď nám sila vetra vo víre strapatila vlasy a cítili sme jej moc, naraz sme hodili tornádo pred seba a pokračovali v krúžení nad dlaňou. Naše tornáda sa spojili v jedno a nad nami sa týčilo jedno veľké. Ešte sa zväčší, keď sa pridajú ďalšie dve skupiny. Veterní, ktorí museli začať, dávali tornádu moc a pohli sme sa. Od našej katastrofy sa môžeme vzdialiť na vzdialenosť najviac dvesto metrov, inak spojenie stratíme.

Vlasy nám viali okolo tváre, hoci dievčatá ich mali v gumičkách. Sila tornáda bola veľká a ja som dúfala, že sa nám nevymkne spod kontroly. Rozbehli sme sa trasou a ja s veternými sme sa skrývali v tieňoch a všade, kde sa dalo, no museli sme byť v pohybe. Bežali sme v skupine a dávali na seba aj na ľudí vôkol pozor, hoci to nebolo jednoduché.

Vresk ľudí som ledva počula, keďže tornádo bolo silné a my sme bežali po jeho boku. Neustále sme opakovali pohyb v dlani, aby sme udržali tornádo v chode. Cesty sa vyprázdnili a v okolí zúrivého tornáda by sa obšmietal iba hlupák. Mohutný vír sa začal zväčšovať a my sme museli trochu spomaliť, aby sme doň nespadli samy. 

Pridali sa k nám zemskí a vodní a tornádo sa opäť zväčšilo. Bežali sme za ním naďalej a zároveň po sebe kričali, či nám niekto nestojí v ceste. Museli sme sa už niekoľkokrát vyhnúť, ale našťastie sme sa vždy dokázali vrátiť späť na stanovenú trasu. Predsa len sme aj museli, musíme sa dostať k tretej skupine, k ohnivým na čele s Herculesom. Utekali sme a všetci svorne opakovali krúživý pohyb nad dlaňou. Keby nás niekto videl, poslal by nás do blázinca, no my vieme predsa svoje.

Konečne sme sa dostali k poslednej skupine a ohniví posilnili naše tornádo. Mierili sme na okraj Phoenixu, aby sme si potom nenápadne vzali autobus a odviezli sa do Glendale. Za mnou som počula fučal svojho čierneho žrebca a napadlo ma, že sa chudák nedostane do autobusu. Pôjdem pomaly s ním. No, teraz som sa musela v prvom rade sústrediť na tornádo, ktoré bolo skutočne obrovské, že sa dalo nazvať menším hurikánom. Bola to sila, omnoho väčšia, ako keď sme to trénovali.

Zrazu sa ale zem pod nami roztriasla. Skríkli sme a niektorí spadli z nôh. Čo sa to deje ?! Zemetrasenie sme predsa nevyvolali, všetci máme veľa roboty na ovládanie tornáda. Tornádo sa nám na chvíľu stratilo spod kontroly a nebezpečne zamierilo na jednu budovu.

„POZOR !" vykríkla som a v poslednej chvíli veterní zastavili obrovský sivý vír, aby budovu zrovnalo so zemou.

„Artemis, čo sa deje ?!" skríkla po mne Calypsó.

„Nemám tušenia !" zakričala som a prispela svojou mocou na ovládnutie tornáda. 

Opäť sme získali kontrolu, ale zem sa nám opäť vzoprela. Nerozumie, čo sa to deje ?! Zemetrasenie predsa nebolo ohlásené ! Čo sa to, pre Matku Zem, deje ?! Zem nás donútila všetkých klesnúť na kolená, keďže sme jej náhly útok nečakali a tornádo pohltilo najbližšiu stavbu.

„Musíme to zastaviť ! Ukončíme to teraz ! Hneď !" kričala som, aby ma bolo počuť.

„Ak prestaneme, stratíme nad ním všetku kontrolu !" zakričala mi Calypsó.

„Do vzduchu. Necháme ho, rozplynúť sa !" zakričal mi nejaký chlapčenský hlas. Myslím, že patril Iahovi Jenkinsovi.

„KONIEC ! Pošlite tornádo do vzduchu ! Zničte ho !" jačala som z plných pľúc a trhla rukami dohora. Všetci ostatní nasledovali môj príklad. 

Hoci zem, chcela náš vír zhltnúť, my sme ho svojou mocou tlačili hore k oblohe. Tornádo sa skutočne odlepilo od betónu Phoenixu a začalo stúpať k oblohe. Zem sa opäť zatriasla, akoby zúfalo chcela chytiť tornádo, no tíšili ju zemskí čarodejníci z mojej skupiny. Tornádo sme vytláčali hore s ostatnými, ktorých najväčšie spojenie bolo s vodou, ohňom a vetrom. Keď sa tornádo vznieslo vysoko nad naše hlavy, prudko sme rozhodili rukami a veterná katastrofa sa rozplynula. Vyčerpane sme klesli na kolená a unavene dychčali, akoby sme prebehli maratón. Zemskí tiež oddychovali a ich element sa upokojil.

„Čo tá zem mala znamenať ?!" zasyčal Hercules.

„Sama od seba sa do pohybu určite nedala," odvetil mu zadychčane Caesar, zástupca zeme.

„Théseus Michaelson," precedila som skrz zuby.

„Čože ?" pozrel na mňa Iah. Veterný, ktorý kričal, aby sme tornádo nechali rozplynúť.

„Ale ako sa dozvedeli, čo zamýšľame ?" nadvihla Iris, zástupkyňa vodných, obočie.

„Dala som vedieť cez svojho priateľa, aby v rádiu ohlásil hrozbu tornáda," odvetila som.

„Tak, by na nás prísť mohli, ale nepovedala si čas, princezná ?" venovala mi pohľad zástupkyňa ohnivých Nyx.

„Nie. Čas som neudala," odvetila som.

Aj keď som ich asi tisíckrát upozornili, aby ma neoslovovali princezná, stačí Artemis, stále ma volajú titulom. Len sem tam sa ozve moje meno inde ako z úst Herculesa či Calypsó. Aspoň mi nevykajú.

„Ste všetci v poriadku ?" otočila som sa na svojich spojencov. Niektorí stále odpočívali na zemi, iní už stáli na nohách. Všetci súhlasne mrmlali.

„Žiadne zranenia ?" pýtala som sa ďalej a všetci vrteli hlavami. Vydýchla som si. Aspoň, že tak.

„Všetci sa odvezte autobusom do Glendele. Stretneme sa za bariérou. Oddýchnite si," usmiala som sa na nich.

„A ty ?" otočila sa na mňa Calypsó a kývla na čierneho žrebca.

„On sa do autobusa nedostane," zasmiala som sa.

„Nie je to až tak ďaleko."

„Nemáme aspoň niekto s tebou ísť ?" pozrela na mňa Nyx. Zavrtela hlavou.

„Netreba. Len si dajte pozor, aby vás nechytili Théseus a jeho klan. Budem sa snažiť vás dobehnúť. Len si všetci dajte pozor !" usmiala som sa, ostatní prikývli.

„Dobre teda." Vyskočila som na Hamleta a pohladkala ho.

„Stretneme sa o chvíľu. A keby vás aj Théseus chytil, povedzte, že ja som vás donútila, dobre ?" žmurkla som a popchla Hamleta do klusu.

Do lesa v Glendale, kde sa nachádza ten čarovný dom som sa dostala asi za polhodinku. Keď som zliezla z konského chrbta, unavene som zívla. Chce sa mi spať. Ale Hamlet je mi prednejší. Obriadila som ho a až potom som vošla dnu do domu.

„Princezná." Ako prvý ma zbadal Iah.

„Vďaka, Iah. Bez teba a veterných by sme to nezvládli. Držali ste sa skvelo," unavene som sa usmiala a chlapec s blonďavými vlasmi na mňa prekvapene zažmurkal. Jemne sa uklonil a poďakoval.

„Všetci si už šli ľahnúť ?" opýtala som sa. Skôr, ako Iah mohol odpovedať," sa ozvalo z našej trónnej miestnosti.

„Všetci nie."

Usmiala som sa a kývla Iahovi. Vydala som sa k trónu, kde ma už čakala Calypsó.

„Hercules si šiel ľahnúť ?" opýtala som sa miesto pozdravu.

„Áno, vyhnala som ho," mykla plecami.

„Artemis, to, že Théseus sa nám postavil sa nestane raz. Bude sa to opakovať. Bude ti chcieť prekaziť plán," vážnosť v jej hlase sa len tak ozývala trónnou miestnosťou. Povzdychla som si.

„Ja viem. Ale čakala som to. Preto sa učíme aj bojovať."

„Ich je viac, Artemis. Sú v presile," pokračovala Cal.

„Ja viem. Uvedomuje si všetky prekážky, Calypsó. Ale vzdať sa nechcem," zavrčala som.

„Ja viem. Len, nechcem, aby ťa Strážkyne chytili. Tie tresty..."

„By ma mučili a ani smrť by ma nevykúpila," doplnila som ju.

„To sa nestane, Cal," podišla som k nej a tuho ju objala. Kamarátka mi objatie vrátila a ja som uvoľnila stuhnuté plecia. Vzala som na seba ťažké bremeno, ale nesmiem cúvnuť. Spartakus, ktorý mi je vzorom sa nevzdal.

„Zlato, objímala by som ťa dlhšie, ale odporne smrdíš," odtiahla sa Cal a pokrčila nosom. Úprimne a nahla som sa rozosmiala. Matka Príroda, ako mi toto len chýbalo. Žiadne úctivé oslovenia, krutá realita.

„A nebola som, hádam, šťastnejšia, že tak smrdím," smiala som sa.

„Počuj, zajtra si spravme také menšie voľno. Vykradneme Herculesovi zásoby gumových medvedíkov," sprisahanecky na mňa žmurkla veterná kamarátka.

„On si ich pobalil a poskrýval tu ?" pobavene som vrtela hlavou.

„A čo si čakala ? On je na nich závislý. Nechcela by som s ním chodiť, však by sa so mnou rozišiel pre sladkosti," zasmiala sa Calypsó a ja s ňou.

„Ale najskôr sa osprchuješ, inak nás tvoj puch prezradí." Zapchala si nos a ovievala vzduch okolo seba.

„Jasné. Osprchujem sa len pre teba, zlato," žmurkla som a spolu sme vyšli ku schodom.

„To ti budem vďačná," zasmiala sa Cal a popriali sme si dobrú noc. Ona si šla ľahnúť k sebe a ja som mierila do sprchy. Mala pravdu. Smrdím ako tchor. No, fuj !

V kúpeľni som zo seba zhodila oblečenie a unavená sa postavila pod sprchu. Pustila som na seba prúd vody, ktorej kvapôčky mi hladkali napnutú pokožku, zmývali zo mňa strach, stres, adrenalín, špinu. Všetko to zo mňa opadlo, no keď som vyšla zo sprchy únava bola spať. Chcela som sa zamotať do teplých perín a prestať nad všetkým uvažovať. Zabudnúť aj na to, kto som. Len čo sa moje telo dotklo mäkkého matracu, viečka mi neskutočne oťaželi a ja som zaspala. 

ΩΩΩ

Najskôr nevedel, čo sa deje. Nemal tušenia, prečo všetci okolo neho rozrušene diskutujú a rozhadzujú pritom rukami. Hlasy sa prekrikovali a krížili, takže významu slov nemal ako porozumieť. Zrýchlil krok a rozhodol sa nájsť aspoň svojich priateľov. Oni by mohli vedieť, čo sa to deje. Predieral sa pomedzi dav a ignoroval pohľady spolužiakov a ostatných študentov Glendalskej strednej školy elementárnych čarodejníkov. Netušil, čo sa deje a to rozčuľovalo. Predsa celé dni sleduje Artemis Tenebrisovú, no nedozvedel sa nič. Ako je teda možné, že jediné slovo, ktoré rozumie z úst ľudí navôkol je Artemis ?! Ako môžu vedieť niečo viac ako on ?!

„Tak tu si !"

Ktosi ho chytil zozadu a chlapec sa naježil až poskočil. Prudko sa otočil a hľadel do vážnych očí svojho priateľa.

„Chceš, aby som dostal infarkt ?!" vyprskol naľakaný čarodejník. Jeho priateľ sa zachechtal, no opäť rýchlo nadobudol vážnu tvár.

„Poďme. Musíme ísť za Cheopsom," kývol mu a predierali sa davom spolu.

„Čo sa to deje ?" zaskučal. Jeho kamarát mu neodpovedal a to ho ešte viac vytočilo. No, nemal na výber. Musí ho nasledovať a ako zistil do riaditeľovej kancelárie. Vošli dnu a zavreli za sebou. Ich kučeravá kamarátka ich tam už čakala.

„Čo sa to deje ?!" zavrčal.

„Konečne ste tu. Dostali sme informáciu, že Artemis chce vyvolať tornádo," odvetil riaditeľ pokojne.

„Prosím ?!" vyštekol prekvapene ohnivý čarodejník.

„To nie je možné ! Sledujeme ju predsa a niečo takéto by sme vedeli !" ohradil sa Vyvolený.

„Vaše skupiny neprinášajú žiadne výsledky. Tu je čistý dôkaz," zavrtel riaditeľ hlavou.

„Ako ste sa to dozvedeli ?" zaujímalo sa dievča.

„Rozhlásila to do rádia."

„Taká hlúpa nie je, aby oznámila svoj plán cez rádio. To nie je Artemisin štýl," vrtel blonďavý chlapec hlavou.

„Súhlasím. Áno, chce sa prejaviť, ale plán by nikdy neprezradila," podporil svojho priateľa tmavovlasý čarodejník.

„Varovala pred tornádom. Musíte ju zastaviť !" vyhlásil starý muž.

„My ?!" skríkla trojica.

„Samozrejme aj s ostatnými študentmi. Bežte do Phoenixu a zastavte to ! Pridám sa k vám hneď, ako to oznámim Rade a Strážkyniam. Artemis Tenebrisovú trest neminie. Však je to zrada našej rasy !" rozčuľoval sa riaditeľ čarodejníckej školy.

Nikto neodpovedal, len jeden čarodejník rozrazil dvere a nahnevane kráčal preč. 

Musí si kúpiť lístok na autobus, aby prekazil vraj blížiaci sa hurikán. Prečo by to Artemis robila a ešte to rozhlasovala ? To nedáva zmysel. Nečakal od nej niečo tak riskantné, tak hlúpe. Však je inteligentná, tak ako mohla urobiť niečo také ? Chce vytvoriť tornádo, ale ako ? Je to veľmi náročná, mocná a navyše stará mágia. Študentka by ju nemala ako zvládnuť. Ale Artemis už nie je študentka. Ona je teraz princezná. Princezná ľadu. 

No, nešla mu do hlavy ešte jedna vec. Prečo chce Artemis vyvolať katastrofu, keď túži po rovnosti s ľuďmi ? Protirečí si to. Za tým rádiom musí byť niečo viac. Chlapcove zreničky sa rozšírili, keď mu došlo, že by to mohla byť pasca. Zakričal na svojho priateľa a podelil sa s ním o svoj poznatok. Druhý chlapec nadvihol obočie.

„Možné to je, ale nemôžeme to nechať tak," pokrútil hlavou.

Čarodejník chcel skríknuť, že vie, ale nemôžu jej tam len tak nakráčať a spadnúť priamo do ľadovej siete. Musia sa nejako poistiť hocičo.

Ako sedel v autobuse, napadlo mu aj, že je to planý poplach. Nejaké decko si vystrelilo z verejnosti a predpovedané tornádo sa ani neukáže. S Artemis to nemusí mať nič spoločné. No, toto tvrdenie rýchlo zavrhol, keď videl formovacie tornádo a to, ako brázdi ulicami Phoenixu. Však je to choré !

So skupinou čarodejníkov utekali z autobusu a snažili sa dostať k tornádu, čo najbližšie, no tak, aby ich nepovysávalo. Podarilo sa im dostať do parku a tam sa všetci po sebe nechápavo obzerali.

„Protikladom ho zničíme. Ako protikladom ohňa je voda, zem je vetra. Takže musíme požiť zemnú mágiu," ozvala sa dievčina, ktorú si chlapec pamätal z prvého dňa. Ona prvákom podávala kľúčiky a navigovala ich do internátu. Jej meno si nepamätal.

„Tak poďme na to !" skríkol niekto zo zemných a čupol si, pričom vystretú dlaň položil na zem. Všetci čarodejníci nasledovali jeho príklad a sústredili svoju zemnú mágiu do elementu, aby im pomohol zachrániť ľudstvo pred ničivým očarovaným tornádom a opäť narovnať váhy harmónie. To, predsa čarodejníci robia. Chránia ľudí. Tornádo zničilo jednu budovu, no akoby sa opäť vrátilo pod kontrolu.

„Držte to !" zjačal.

Tornádo sa ale vznieslo do vzduchu, hoci zem sa snažila ho uväzniť do svojej náruče. Niekoľko metrov nad samotnou zemou sa rozpadlo. Jednoducho puf a tornádo sa rozplynulo. Čarodejník sa rozpačito poškrabkal na zátylku. Nerozumel tomu. Prečo tornádo nebojovalo ? Prečo jednoducho zmizlo ? Nerozumel tomu, ale rozhodol sa, že zistí, čo to malo znamenať. Príde na to, aj keby ho mala zabiť samotná Artemis !