Viedla som svojich spojencov do toho čarovného domčeka, ktorého pôvod som ešte neodhalila. Všetci za mnou kráčali mlčky s ruksakmi na chrbtoch. Boli rozpačití, no vedela som, že aj odhodlaní. Vybrali si sami svoju cestu, ja som im len ponúkla možnosť voľby.

V hlave som už mala približný plán a dnes asi začnem s rozdelením úloh. Predsa treba mať nejakú hierarchiu. Ak budú ale všetci hladní, ma porazí. Nakŕmiť ich nemôžem, lebo by som ich otrávila. No, hádam niekto, kto má spojenie so zemou, by mi s týmto mohol pomôcť. Ako som tak sedela na Hamletovi a pozorovala svojich spojencov, uvažovala som, čo by som im z môjho plánu pridelila. Len približne som si ich v hlave porozdeľovala, no nie je to konečné rozhodnutie. Predsa len mnohých nepoznám a ani neviem, v akých sú fakultách.

Potom som sa pozrela na svojich priateľov, ktorí sa pri mne držali najbližšie. Ostatní sa správali priveľmi úctivo, no Hercules a Calypsó ma brali v prvom rade ako priateľku, za čo som im bola nesmierne vďačná. Áno, bude vyžadovať od všetkých rešpekt, bez poriadku by to nešlo, ale nie som a nebudem tá zlá. Herculesa a Calypsó som chcela mať pri sebe najbližšie. No, je na nich, či moju ponuku príjmu alebo odmietnu. Už tak som šťastná, že vôbec sú so mnou. Penelope a Odyseus sú na strane Théseusa, ale nezazlievam im to. Majú svoj názor a ja svoj.

Zrazu tí úplne vpredu zastali. Zmätene sa obzerali a ja som s Hamletom došla až dopredu. Pochopila som. Celé okolie domu, vrátane mostu som začarovala ochrannými kúzlami. Asi fungujú. Aspoň niečo, keď nie som schopná variť a postaviť pre Hamleta stajňu ! Ja som tým prechádzala bez problémov, no moji spojenci nie. Nikto, kto nepozná heslo sa sem nedostane. Mávla som rukou od srdca na pravo s dlaňou na magický múr a potom som kývla na jedného chalana, aby prešiel. Bez problémov kráčali za sebou po moste a ja som šla posledná, aby som kúzlo opäť zapečatila. Na druhej strane mosta som zoskočila z Hamleta a pohladila ho po pysku. Zložila som mu uzdu, aby nebol nahnevaný a usmiala sa naňho.

„Ešte raz ti ďakujem, Hamlet," šepla som mu a pohladkala ho. 

Zafŕkal mi do tváre a odbehol. Ja som sa otočila k postávajúcim spojencom.

„Nebudete spať, hádam, vonku, no nie ? Poďte !" usmiala som sa na nich a ako prvá vošla do domčeka.

Čosi sa mi nezdalo. Mala som taký zvláštny pocit, že je tu niečo inak. Vlasy na zátylku sa mi neježili od strachu ani od zlého tušenia. Nebolo to niečo temné ani zlovestné. Ale jednoducho niečo iné. Je tu niečo inak, ako keď som odchádzala. Ostražito som sa obzerala, aby mi nič neušlo. Chodba bola rovnaká, ale keď som cez ňu prešla do obrovskej obývačky, bola iná. Totálne iná !

Tá miestnosť vyzerala, ako z môjho sna, ktorý sa mi prisnil v tú noc, keď som sem prišla. Obývačka zmizla. Žiaden gauč, žiaden televízor, žiadne koberce, stolíky, skrinky s blbosťami. Nič z toho tu nebolo. Steny boli kamenné ako na hradoch, no od stropu sa tiahli ľadové ornamenty a naopak zo zeme do polovice stien, kde neboli ľadové obrazce akoby plápotal oheň. Pred oknami, ktoré boli skryté za šarlátovými závesmi stál ľadový trón. Trón z ľadu ! Vyzeral krehko, ale bola som si priam istá, že je pevný. Po jeho bokoch stáli dva kvetináče, každý z jednej strany, s mohutnými zelenými rastlinami, ktoré boli na vrcholcoch posypané snehom. Od sna sa táto miestnosť líšila okrem tých plameňov, kobercom. Bol biely so sivými ornamentmi so zlatým lemovaním. Skryla som prekvapenie pred ostatnými, hoci aj ja som mala chuť tváriť sa tak ohromene ako oni. Urobila som niekoľko krokov a prešla po schodoch k trónu. Otočila som sa na svojich spojencov a roztiahla ruky.

„Vitajte !" usmiala som sa a oni opatrne podišli dopredu.

„Uhm, postojíte alebo treba nejaké stoličky ?" prehodila som a ozvalo sa zachechtanie. Uškrnula som sa.

„Tak teda dobre."

Posmelila som ich, aby prišli bližšie a netlačili sa ku dverám a uistila som ich, že nehryziem. Keď si ako tak našli svoje miesto, mala som začať. Sama som nesedela, lebo mi to prišlo, také divné. Nie som nejaký panovník ani Strážkyňa. Sama som sa síce vyhlásila za Ľadovú princeznú, ale nemám kráľovský pôvod ani nič. Jednoducho, možno som na čele celého prevratu, ale nie som bohyňa. Toto okolie som si nevymyslela ja, ale táto budova. Musím prísť na koreň tomuto domu, lebo sa trošku obávam, čo sa z neho ešte vykľuje.

„Ospravedlňujem sa, že vás nemám čím ponúknuť, ale variť neviem a keď som sa pokúšala niečo vyčarovať, dopadlo to katastrofálne," usmiala som sa a ozval sa smiech.

„Tak asi by som mala niečo povedať," pokračovala som, keď nastalo opäť ticho.

„Mali ste možnosť voľby, či sa pridáte ku mne a zvrátime systém čarodejníckeho sveta alebo zostanete na strane, ako celý čarodejnícky svet. Vy ste sa rozhodli pripojiť na moju stranu a budem rada, ak dáte vedieť svojim priateľom a rodinám a ponúknete aj im túto možnosť. Možno ani oni nesúhlasia. Nezaoberala by som sa tým, keby to podľa mňa nebolo až tak postavené na hlavu. Ide mi o to, aby som nás zbavila Strážkyň. Aby som vás vyviedla z omylu, že ľudia sú oproti nám slabí a bezcenní. Chcem vás vyviesť z tých povrchných ciest čarodejníkov, ktorí prehlasujú, aký bol Atlas zlý, hoci oni robia to isté, len iným spôsobom. Vyvraždili sme všetky nadprirodzené bytosti len preto, že sme sa báli ich moci. Ale tomu je koniec !" Všetci na mne mohli oči nechať, no ja som ďalej rozprávala.

„Museli sme navštevovať ľudské školy a tváriť sa, že sme jedni z nich. Ale koľkí z nás majú priateľov ľudí a museli ich opustiť ? Nesmieme im ani povedať pravdu, že sme čarodejníci a klameme. Už ako malé deti nás nútia klamať a nestavať priateľstvo na dôvere. A keď sa niekto preriekne, svojho priateľa už nikdy neuvidí. Buď zomrie alebo ho čarodejníci dovedú do šialenstva. To je choré ! Ľudia nie sú menejcenní, rovnako ako neboli ani vlkolaci, upíry, kentauri, elfovia a mnoho iných. Ja chcem rovnosť, no Strážkyne idú po moci ! Nikdy sa o nás nezaujímali ! Jediné, čo vedia, je kruto trestať, že si trestanec želá smrť, no oni mu ju neudelia. Mučia ho. Okrem toho len sedia na zadku a o nič sa nezaujímajú. Nevidia alebo ani nechcú vidieť, akí sú čarodejníci slizkí a čo sa deje. V tichej vojne preberáme vládu nad svetom a z ľudí sa čoskoro stanú otroci !"

Zhlboka som sa nadýchla, lebo mi dych skutočne dochádzal.

„Čarodejníci uctievajú Strážkyne alebo čarodejníkov a čarodejnice s piatym elementom. Podlizujú sa im a rozmaznávajú ich, držia si pri sebe mocných. Vo vzduchu je vojna s ľudstvom. Obrovské vlny, požiare, zemetrasenia a hurikány. Ste len ich hráči na šachovnici ! Chcú vás pripraviť o súcit, milosť a vychovať z vás tichých zabijakov. A preto je môj návrh takýto. Zbavme sa Strážkyň ! Vezmime do vlastných rúk osud čarodejníkov. Nech rozkvitne ako kvet ruže v harmónií a prináša potešenie aj ostatným. V škole nám tvrdia, že sme ochrancovia ľudstva, ale boli sme tí parazity. Nájdime rovnosť a mier ! Zmeňme náš osud stať sa tichými tyranmi a budujme mier ! Vzdajme sa tichej vojny !" vykríkla som posledné slová a ozvali sa súhlasné výkriky.

Utíšila som ich a potom sa usmiala. Tešilo ma, že stoja pri mne. Možno som bola úplne strelená a môj plán bol predurčený k záhube, ale dnes nie ! Títo ľudia vo mňa veria a veria, že sa zmeniť osud čarodejníka dá. A ja im to dokážem.

„Rozdelíme si úlohy a budeme sa spoločne pripravovať na náš plán, ktorý budem ešte musieť prebrať s istými osobami. Predostriem vám ho čoskoro. Ale potrebujem, aby ste sa rozdelili podľa fakúlt zo školy," požiadala som ich a začali sa tvoriť štyri skupiny. Nebolo ich veľa v tej jednej a najviac bolo veterných.

„Ďakujem. Calypsó a Hercules, mohli by ste na moment ?" požiadala som ich a obaja vykročili ku mne.

„Já, chcela som vás o niečo poprosiť," jemne som sa usmiala, keď boli blízko pri mne.

„Hm ?" povzbudila ma Cal pohľadom.

„Vám dvom verím. Stopercentne a bez výhrad."

„To sme poctení," zaškeril sa Herc a ja som ho šťuchla lakťom.

„Jednoducho, potrebovala by som vytvoriť ako takú hierarchiu. No a napadlo ma, či by ste neboli po mojom boku. Cal, ty by si bola moja pravá ruka a Herc ako si na tom s bojovými zaklínadlami a podobne ?" pozrela som na chalana.

„Poviem ti to takto, Artemis. Ja som lovec," zaškeril sa a ja som sa usmiala.

„Takže bol by si generálom ?" prosebne som naňho pozrela.

„Samozrejme," prikývol. Oboch som šťastne objala.

„Všetko vám vysvetlím do podrobností," sľúbila som a keď som sa od nich odtiahla pozrela som na ostatných študentov.

„Calypsó Youngová a Hercules Lewis sú po mojom boku najbližšie, pričom Hercules bude generálom," vykríkla som.

„Generál ? Chystáš vojnu ?" ozval sa niekto a ostatní na mňa upierali zrak.

„Poviem vám úprimne, že dúfam, že k vojne nedôjde," povzdychla som si.

„Nejdeme otvorene bojovať, ale pre plán musíte spoľahlivo a efektívne ovládať svoje elementy a aj tie bojové. Čochvíľa sa o nás dozvie celý čarodejnícky svet. Teraz potrebujem ešte zástupcov jednotlivých elementov. Najlepšie by bolo tých najstarších, keďže poznajú najviac kúziel. No, ak je niekto mladší lepší, tak pokojne aj ten."

Skupiny sa medzi sebou začali dohadovať, ale ja som ich prerušila.

„Prosím, teraz nie. Až zajtra večer mi poviete svoje rozhodnutia. Ešte som neskončila," tíšila som ich a všetci na mňa zmätene pozreli.

„Najmä tých so spojením zeme by som sa chcela opýtať, či niekto vie variť a vyzná sa v stavebníctve ? Pokojne aj iné fakulty," pozrela som na nich.

„Niekto, kto by bol ochotný niečo vyčarovať aj na jedenie, lebo ako vravím, ja som mizerná v tomto ohľade," uškrnula som sa. Jedno dievča spojené so zemou sa opatrne prihlásilo.

„Ja by som to skúsila, hoci veľa toho nepoznám. Ale celkom mi to ide," prehodila a ja som sa usmiala ešte širšie.

„Ako sa voláš ?" opýtala som sa.

„Eset Nelsonová," odvetila smelo.

„Som ti vďačná. Keby si potrebovala dáke knihy ohľadom kuchárskeho umenia daj mi vedieť. Práve si nás všetkých zachránila od hladu," vydýchla som si a opäť sa ozval smiech.

„A ak by niekto prejavil talent na stavebníctvo, tiež by som bola rada, aby Hamlet – môj kôň, mohol kde spať a mal tiež svoje miesto," usmiala som sa, no nik sa nehlásil.

„No, nevadí. A posledné... Všimli ste si, že tento náš zámok je zapečatený ochrannými zaklínadlami. Dnu a von sa dostanete jednoduchým pozdravom." 

Predviedla som im kľúč, ktorým sa dostanú dnu, ako ja pre chvíľou. Pravou rukou smerom od srdca s dlaňou vystrčenou von som opísala jemný oblúk doprava a ruka mi klesla k boku.

„To je na dnes všetko. Viem, že ste asi všetci unavení a izby sú na poschodiach. No, asi budete musieť zniesť aj spolubývajúceho. Tá izba vo veži je zamknutá, je moja a celkom som sa tam zabývala, dobre ? Inak je výber na vás. Dobrú noc," zaželala som im a všetci mi odzdravili a uklonili sa, na čo som ich chcela upozorniť, že to nemusia, ale Calypsó ma zastavila zavrtením hlavy.

Osamela som so svojimi priateľmi a pousmiala sa na nich. Ani len netušia, aká som šťastná, že sú tu so mnou a veria vo mňa. Znamená to pre mňa nesmierne veľa. Mohli ma opustiť, mohli nado mnou ohŕňať nosom a len krútiť hlavou, ako sa mohli s niekým takým ako ja priateliť. Mohli sa postaviť na stranu Théseusa. Mohli ma zavrhnúť. Ale oni sú tu a viem, že mi povedia nie to, čo chcem počuť, ale svoj názor, svoje pocity, svoju pravdu, o ktorej sú presvedčení. Som šťastná za takých priateľov.

„Chcete ísť aj vy už spať ?" pozrela som na nich.

„Artemis ! Už od toho rána, ako si mi to zodvihla som nedočkavá na ten plán ! Chceš ma ešte dlhšie mučiť ?" zaskučala Cal a ja som sa rozosmiala.

„Tak poďte," kývla som im a poobzerala sa, či skutočne všetci zamierili do izieb a nikto nás nesleduje.

Chcela som ich vziať totiž do knižnice, kde som nad tým toľko uvažovala, mala niekoľko poznámok, hoci stále to nebolo vyšperkované do všetkých detailov. No, vedela som, že mi s tým pomôžu a zhodnotia to. Bol čas odhaliť môj plán.

„Ešte dlho ? Ar, ty si sedela na koni, ale my sme sa sem trepali z tej školy pešo ! A to ma ešte nútiš kráčať po schodoch !" zaskučal Hercules a ja s Cal sme vyprskli do smiechu.

„Už sme tam, neboj," uistila som ho a skutočne sme čochvíľa boli pri tých osudových dverách. Otvorila som ich a fakle sa rozhoreli.

„Páni," vydýchla Calypsó.

„Poďte," kývla som im a rýchlo sa predierala uličkami až k jednému stolu, na ktorom bolo niekoľko kníh, no v prvom rade mapy a moje poznámky.

„Mohla by si si tu upratať," poznamenala Cal a ja som sa začervenela.

„Trošku som na to nepomyslela," nevinne som sa usmiala a ponúkla im stoličky.

„Tak ako to celé praskne, že po tebe vyšlú všetkých vojakov od Strážkyň a to nespomínam ich nádej Théseusa ?" uškrnul sa Hercules a ja som prevrátila očami, no nemohla som zabrániť úsmevu.

„Ako som povedala, mojím cieľom je v prvom rade zbaviť sa Strážkyň. Dúfam, že to pôjde aj po dobrom, hoci som, úprimne povedané, zmierená aj s možnosťou, že bez krvi sa to neobíde," pozrela som na nich a Calypsó sa tvárila ohromene, no Herculesa to akosi neprekvapilo.

„Fakt si schopná ich zavraždiť ?" vypadlo z Cal.

„Dúfam, že k tomu nedôjde, ale keď budem musieť, urobím to. Ale sama ! Nechcem, aby niekto do toho šiel nedobrovoľne, keď sa na to necíti a nechcem nikoho stratiť. To urobím sama," odvetila som.

„Artemis, ty ma neustále prekvapuješ," vzdychla.

„Mohla si to tak trochu čakať, Cal. Artemis sa nevzdáva," zaškeril sa Hercules a ja som sa usmiala.

„No, musíme dať o sebe vedieť. Musíme donútiť Strážkyne niečo robiť a to je to najdôležitejšie. Počuli ste, že som si vyžiadala zástupcov jednotlivých elementov. Môj plán je totiž aj ľudí na niečo upozorniť. Začnem s veternými. Potrebujem najmä tých veterných v prvom bode, ale aj ostatní, čo dokážu uvládnuť vietor. Vyvoláme totiž obrovské tornádo alebo až hurikán. Bude brázdiť vo Phoenixe, aby sme väčšmi na seba upozornili."

„Zraníš mnoho ľudí, Artemis ! Nemôžeš len tak vyvolávať katastrofy !" rozhodila Cal rukami.

„Toto sa mi nepáči," pridal sa Hercules.

„Preto potrebujem veterných. To tornádo nesmie nikomu ublížiť a už vôbec nie zabiť ! Má upozorniť čarodejníkov, že sa činíme a v ľuďoch vyvolať otázky typu: ako je možné, že sa nikto nezranil ? Odkiaľ sa z ničoho nič vzalo také silné tornádo ?" šibalsky som sa usmiala.

„Budeme sa všetci učiť ovládať a bojovať. Spolupracovať. Tornádo nesmie zísť z daného kurzu. Pár budov sa zničiť môže, ale nikto sa nesmie zraniť. Iba na seba upozorňujeme."

„Vieš, aké to je nebezpečné ? Chceš si zahrávať s katastrofou !" vrtela Cal hlavou.

„Ovládnem katastrofu," protirečila som jej.

„Fajn, takže spôsobíš tornádo, pri ktorom sa nik nezraní. Super. Čo ďalej ?" pomädlil si Herc dlane.

„Prídu ďalšie podobné výkyvy prírody. Oheň, potom voda a zem. Tesne pred tým, ako sa dostaneme k Strážkyniam, ľad. Ľudia niečo začnú tušiť. Keď nás zbavím Strážkyň, odhalím ľuďom čarodejnícky svet s pomocou niekoho z ľudí. Je to dohodnuté, teda viac menej. A potom začnú zmeny k lepšiemu," usmiala som sa.

„Možno predsa len prežili aj dáky vlkolaci alebo elfovia. A ak áno, budeme ich chrnániť."

„Ty nás chceš fakt odhaliť ľuďom ?" nadvihla Cal obočie.

„Rovnosť," odvetila som.

„Si si istá ? Nevieš, aká bude ich reakcia," namietol Hercules.

„K vojne nedôjde. Boli by hlúpi," zavrtela som hlavou.

„Ale teraz sa potrebujeme sústrediť na to tornádo. Tieto knihy nie sú len príbehy, ale je tu aj náučná čarodejnícka literatúra. Je tu mnoho kníh kúziel, zaklínadiel, využitia elementu a patrona. Veterný budú mať pod palcom celú našu katastrofu, no čím nás bude viac, tým lepšie. Tá pohroma musí byť pod kontrolou a nikomu sa nesmie nič stať !"

Premerala som si svojich priateľov. Videla som, ako môj nápad zvažujú a analyzujú z každej perspektívy. Hodnotia ho a zvažujú, či ešte stále so mnou súhlasia.

„Myslím, že spôsobíš pekný zvrat v čarodejníckom svete," prehovoril nakoniec Hercules a ja som sa uškrnula. Viac mi nebolo treba povedať. Vedela som, že súhlasia. A zajtra sa začnú prípravy na prvý bod.