„To myslíš vážne, otec?" prekrížila som si ruky na prsiach.

„Samozrejme. Artemis, musíš tam ísť. Čakajú ťa." odvetil otec pokojne.

„No jasné. Otec, nepotrebujem tam ísť. Nechcem tam ísť," zavrčala som.

„Artemis!" ozvala sa aj moja mama. Len som prevrátila očami. Prečo tam, dočerta, mám ísť?!

„Musíš sa naučiť kontrolovať svoju silu," štekol otec nekompromisne.

„Akoby som ju neovládala," ironicky som sa zasmiala. Otec stisol pery a mama vydala zo seba podráždené zavrčanie. Takto sa hádame už pár týždňov. Je to prehratý boj s nimi, ale aj tak sa o to pokúšam. Vždy som bola taká.

„Stále tam nechceš ísť?" vošla do obývačky moja mladšia sestra Afrodita. Pobavene zavrtela hlavou a ďalej šťukala do svojho mobilu.

„Fajn," zavrčala som chladne a utekala do svojej izby. „Vyhrali ste!"

Zo šatníka som vzala kufor a začala doň hádzať všelijaké oblečenie. Akoby som tam fakt potrebovala ísť. Dokážem živly ovládať. Dokážem lietať vo vetre, môžem dýchať pod vodou, keď to potrebujem. Zem ma objíma a ponúka mi pokoj a oheň sa rozhorí na môj povel. Len jediný a to piaty element som sa nenaučila ovládať. Pretože ten je dar a nemá ho každý čarodejník. Prečo mám ísť do tej idiotskej školy?! Nechce sa mi nikam cestovať. A už vôbec nie do Glendale! Fajn, nie je to tak ďaleko od môjho domova, dokonca je to v tom istom štáte, v ktorom bývam - Arizone, ale no ták! Mám celkom Phoenix rada, tak na čo sa mám trepať do Glendale?! A ešte kvôli tomu prestúpim na tú školu. Živly som dokázala ovládať už ako malé decko, tak prečo sa mám učiť niečo, čo už viem?! Toto ani moja sestra Afrodita nechápe. Nerozumieme si v tomto. Ona sa do Gledale teší ako na Vianoce, zatiaľ čo mňa ide šľak trafiť. Pche! Však ja im ešte ukážem!

Nahnevane som hádzala oblečenie do kufra a preklínala, že vôbec taká škola existuje. Akoby mi jedna ľudská nestačila, kde ledva zvládam matiku. Teraz sa tam unudím na smrť alebo čo?! Navyše tu mám niekoľko priateľov. Nechcem odísť a prežívať všetko od začiatku. Nie! Doteraz som si pekne strážila svoje tajomstvo o tom, že som čarodejnica, zvládla by som to aj naďalej. Ale nie, ja sa musím naučiť ovládať svoje sily, akoby som to nevedela. Náhodou viem a ako! Som samouk a zatiaľ sa mi slušne darí.

Niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu.

„Balím sa," zavrčala som.

„Viem. Srdiečko, vieš, že tam musíš ísť. Len dospievaš a tvoje schopnosti sa ľahko vymknú spod kontroly," ozval sa mierne mamin hlas a ja som si povzdychla.

„Mami, ja tie živly viem ovládať už od detstva. Nepotrebujem tam ísť. Ja som spokojná tu vo Phoenixe," zamumlala som, no vedela som, že mama ma počuje. Má skvelý sluch. Však jej patron je králik.

„Ale patrona si ešte v sebe neprebudila, mám pravdu?" nadvihla obočie a ja som si porazenecky povzdychla a pozrela na ňu.

„Ale nechcem čakať, kým ho objavím v druhom ročníku. O dva roky! Som takto blízko!" naznačila som prstami a zúfalo si vošla do havraních vlasov. Mama ku mne podišla a dotkla sa môjho ramena.

„Ja viem, že si silná. Jednu malú zmenu školy zvládneš," usmiala sa a ja som jej úsmev váhavo opätovala. Takže zajtra odchádzam do Glendale. Fakt sa tam teším. Aby som sa tam stretla s ďalšími čarodejníkmi a čarodejnicami... Zabite ma!

***

Dnes sa naposledy vidím s mojimi priateľmi z ľudskej školy.

„Ach, Artemis! Budeš mi tak chýbať!" vrhla sa mi okolo krku jedna z mojich kamošiek Becca.

„Aj vy mne," zamumlala som jej do pleca. Potom som ešte objala Sofiu a Nata. Len týchto ľudí som si dokázala pripustiť k telu a teraz ich opúšťam.

„Daj na seba pozor, princezná," zamumlal mi Nathaniel, keď ma objímal.

„Však idem len do Glendale. Prídem vás navštíviť, Nate," sľúbila som mu, aj keď som mu vlastne klamala. Už ich neuvidím, no možno raz, ale navštíviť ich, sa nechystám. Možno len Nata. Jeho mám najradšej. Ak by som mala niekomu povedať, že ovládam živly, bol by to Nate. Aj som rozmýšľala, že mu to poviem, ale nie som si istá jeho reakciou. Ale tak dnes odchádzam a asi týchto ľudí už nikdy neuvidím. Život je o voľbách a Natovi verím najviac. Viac ako komukoľvek. Len on jeho mám natoľko rada, aby som sa mu zverila s týmto tajomstvom. Navyše bolo by to preňho fér. Zaslúži si počuť pravdu. Necháp ma zle, ale Beccu so Sofiou poznám priveľmi dobre, aby som sa im s niečím takým zverila. Nedopadlo by to dobre.

Becca a Sofia ma ešte aj s Natom spoločne vyobjímali a ja som sa zasmiala. Nemôžem uveriť, že týchto ľudí opúšťam. A možno aj navždy. Rozdelili sme sa, len s Natom som mala spoločnú cestu k môjmu domu. Ako sme kráčali cestou pomedzi zaľudnené ulice, do obytnej časti, kde je aspoň ako taký pokoj, myšlienky mi šialene utekali. Nate mám veľmi rada a zaslúžil by si poznať, kto v skutočnosti som. Risk je zisk!

„Nate?" oslovila som ho. Tmavovlasý krásavec na mňa pozrel.

„Áno?" usmial sa a jeho gaštanové oči si ma zvedavo premeriavali.

„Môžem ti povedať tajomstvo?" začala som a on ma objal počas cesty okolo pliec.

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko, princezná," usmial sa povzbudivo.

„Len mi sľúb, že ma nebudeš pokladať za netvora," zamrmlala som a Nate sa rozosmial.

„Navždy si moja princezná," pobozkal ma do vlasov. Trošku som sa odtiahla a chytila ho za ruku. Ťahala som ho do odľahlej časti parku, cez ktorý sme práve prechádzali. Nate ma mlčky nasledoval. Keď som si bola istá, že ma nikto nevidí a nepočuje, pustila som Natovu ruku a cúvla. On ma zvedavo pozoroval. Okolo mňa štebotali vtáčiky a slnko na nás vrhalo svoje mocné zlatisté lúče, ktoré nás hriali. Stromy boli rozkvitnuté zeleňou a jemný, takmer nepatrný, vetrík šuchotal ich listami. Ešte stále bolo prázdninové leto, aj keď o chvíľu sa začne jeseň.

„Nate, ja neodchádzam do Glendale len tak. Ide o to, že tam idem do školy pre bytosti ako som ja," začala som a Nate nadvihol obočie. Nerozumel mi.

„Som čarodejnica," šepla som a odhodlane naňho pozrela. Nate sa pobavene usmial.

„Princezná," začal, ale skočila som mu do reči.

„Nathaniel, ja ovládam živly. Všetky štyri. Piaty nie," zavrčala som a on nadvihol obočie. Zúfalo som si povzdychla a vietor okolo nás nám zdvihol vlasy. Natiahla som ruku a z jedného stromu vyletel konár. Nate vyplašene cúvol. Vyčarila som do dlaní oheň a vodu. Keď som videla Natov vydesený pohľad zamračila som sa.

„Sľúbil si, že ma nebudeš pokladať za netvora!" vyprskla som ublížene a Nate potriasol hlavou.

„Artemis, ja ťa nepokladám za netvora. Len... Je to neuveriteľné. S-som len prekvapený," zdvihol ruky na obranu Nate, ale ja som mu neverila. Bojí sa ma. Nedôverčivo som odstúpila.

„Len si to nechaj pre seba. Aj tak ma už neuvidíš," zamrmlala som a zberala sa na odchod, no Nate ma chytil za lakeť. Ľadovo som naňho zazrela. Zháčil sa, ale stisk nepovolil.

„Artemis, nemyslím si o tebe nič zlé. Len som prekvapený. Teraz si mi ukázala, že si čarodejnica a odchádzaš do školy pre čarodejníkov. Nikdy si mi o svojom tajomstve nepovedala a teraz... Prečo?" spýtal sa nakoniec. Povzdychla som si a slabo sa usmiala.

„Lebo ťa mám rada, Nate. Chcela som sa ti s tým zveriť, pretože si myslím, že je to fér," odvetila som a Nate ma vtiahol do objatia.

„Princezná, veľmi si to cením. Neboj sa. Nikomu to nepoviem. Na akú školu to vlastne ideš?" šepol a ja som sa odtiahla.

„Na jednu z Glendaleských stredných. Tam budem mať byt s nejakou ďalšou babou. Škola má menšiu uličku ako internát," odvetila som.

„A to tam nebudú chodiť ehm ľudia ako ja?" zaujímal sa.

„Nie. Robia sa tam skúšky. Ak nie si čarodejník, nedostaneš sa tam. Nechcela som tam ísť, ale otec ma donútil." odvetila som a potom sa zarazila.

„Prečo sa pýtaš?"

„Lebo ťa nechcem vidieť naposledy," odvetil Nate.

„Nate," chcela som protestovať, ale on mi priložil ukazovák na pery. Nechápavo a zaskočene som naňho hľadela. On ma pohladil po tvári a pobozkal ma na čelo.

„Princezná," šepol.

„Odprevadíš ma skôr, ako odídem?" zamumlala som a schovala sa do jeho hrude.

„Samozrejme. Kedy?" odvetil.

„O piatej. Dnes," zamrmlala som a vdychovala jeho vôňu. K nikomu som nebola taká otvorená ako k Natovi. Becca so Sofiou ma nepoznali tak ako Nathaniel Morales.

„Ďakujem," šepla som a odtiahla sa od neho. Nate ma obdaril žiarivým úsmevom a spolu sme vychádzali z parku.

„A čo je vlastne ten piaty element?" zaujímal sa.

„Možno si povieš, že to znie ako z kníh, ale je to tak. Samozrejme vesmír je blbosť. Ako by mohol niekto ovládať vesmír?" prevrátila som očami a Nate sa rozosmial.

„Duša alebo teda duch to tiež tak celkom nie sú, aj keď.... Chaos z toho vniknúť môže, ale... Poviem to inak. Piaty element nie je tak elementom. Môže to byť kov, ľad, elektrina, dokonca aj chaos či podstata. Je to proste niečo iné a silné. Veľmi silné," mrmlala som a Nate ma počúval.

„Ale keď si sa hrala v dlaniach s tým ohňom a vodou, nemala si prútik. Takže asi nie si ako Harry Potter, však?" spýtal sa Nate a ja som sa zasmiala.

„Nie. To nie. To je fikcia. Ja som skutočná elementárna čarodejnica. My žijeme s prírodou v harmónií a čerpáme z nej svoju moc. Náš patron má s nami prepojenie a s našou mágiou," vysvetľovala som.

„Patron? Čo to znamená?" nechápal Nate.

„Každý čarodejník sa dokáže premeniť na nejaké zviera. Moja mama je králik a otec šakal. Ja som svojho patrona ešte v sebe nenašla," mykla som plecami.

„Trebárs budeš veverička," podpichol ma Nate a ja som ho šťuchla lakťom.

„Hahaha!" ironicky som sa zasmiala, „Len aby som nebola had," nevinne som zaklipkala očami a Nate sa rozosmial.

Spolu sme prišli až pred môj dom, kde ma čakal otec. Ani som si neuvedomila, že už budem musieť ísť. Otec ma čakal pred domom s kufrom v ruke a mojim ruksakom prehodením cez plece. Mama s Afroditou boli v meste a lúčila som sa s nimi ráno. Keď otec zbadal Nata zamračil sa a ja som otca prebodla pohľadom ľadovým ako severný prudký vietor.

„Otec! Je to môj priateľ!" hneď som bránila Nata.

„Dobrý!" usmial sa Nate.

„Dobrý!" zavrčal aj môj otec a potom sa obrátil na mňa. „Vie to?"

„Povedala som mu pravdu," odsekla som.

„Vieš, že to nesmieš!" vyštekol otec.

„Natovi verím viac ako komukoľvek! Zaslúži si poznať celú pravdu. Možno ho už neuvidím a nechcem mu klamať!" zavrčala som naspäť a otec len pokrútil hlavou.

„Artemis, sadaj do auta!" zafučal otec a ja som prevrátila očami.

„Aspoň sa rozlúčim," zamrmlala som a obrátila sa k Natovi, ktorého som tuho objala. On ma k sebe tisol najsilnejšie ako sa len dalo. Otec si nahlas povzdychol a nasadol do auta.

„Prepáč Nate, že som ti to nepovedala skôr," zamumlala som a Nate sa odo mňa na chvíľku odtiahol. Usmial sa a brnkol mi po nose.

„Princezná, netráp sa. A len pre istotu," žmurkol na mňa a sklonil sa ku mne. Jeho dych ma pošteklil po tvári a ja som privrela oči. Nate spojil naše pery v jedny a ja som prekvapene vzdychla. Nate ma pobozkal nežne a láskavo akoby som bola vzduch a mohla sa rozplynúť. Objala som ho okolo krku a bozk mu vrátila. Nate sa usmial popri bozku a prehĺbil ho, no stále ma perami hladkal. Nebolo to nejako vášnivé a divé. Bolo to jemné pohládzanie. Keď sme sa od seba odtiahli, prekvapene som zažmurkala.

„Ešte sa uvidíme. Nelúčime sa navždy," usmial sa a letmo ma objal. Otec zatrúbil a ja som od Nate odskočila ako keby ma kopla elektrina. Zazrela som k autu a obránila sa na Nathaniela.

„Ahoj," zamrmlala som a utekala si sadnúť k otcovi. Nate tam stále stál a mával mi na rozlúčku. Usmievala som sa až kým mi nezmizol z dohľadu. Ten bozk bol milý, ale Nata už pravdepodobne neuvidím. Možno ak by som zostala mohlo byť medzi nami niečo, ale to teraz nemôže. Nate je zlatý, ale osud to takto nechce.

„Artemis, nemala si mu to hovoriť," namietol otec.

„Musela som," odvetila som a podoprela si bradu rukou, pričom som civela z okna. Tak a idem do Glendale. Som zvedavá, čo ma tam čaká a či tam vôbec mám čo robiť. No, uvidíme ako sa vzdelávajú čarodejníci elementov. A ktovie? Možno zvládnem aj ten piaty, no v prvom rade musím zvládnuť patrona.