Prešla som pár krokov, keď som to nezvládla a pustila sa do behu. Do očí sa mi tisli slzy. Však som práve opustila svoju rodinu ! Odtrhla som sa od nej, úplne. A prečo ? Kvôli mojej tvrdohlavosti ! Len preto, že som si postavila hlavu som stratila jeden z najväčších pokladov, ktoré má človek zadarmo. Vzdala som sa rodiny, rovnako ako sa oni vzdali mňa. Nezazlievam im ich postoj. Čarodejníci majú jednoducho svoj systém, svoje veľké kráľovstvo na čele so Strážkyňami, ktoré nám respektíve vládnu. Je pokoj a mier, keďže čarodejníci preberajú „vládu sveta" pomaly a v tichosti. Sú len na vysokých pozíciách. Je skutočne minimum čarodejníkov, ktorí majú buď finančné problémy alebo sú odvrhnutí spoločnosťou. A zdá sa, že medzi nich patrím aj ja. Cítim sa ako omega. Odvrhnutý vlk zo svorky.

Potiahla som nosom a chrbtom ruky si utrela zatúlanú slzu. Konečne som sa ocitla na pokojnej ulici s rodinnými domami a už som len utekala za tým, koho najviac teraz potrebujem. Ale čo ak nebude doma ? Mal by byť v škole. Tak by som naňho možno počkala. Ale možno nikto nebude doma. Má to vôbec zmysel ? Nemôžem ho predsa zaťažovať, má svojich problémov dosť.

Skôr, ako som si to mohla rozmyslieť som zazvonila na zvonček. Upravila som si ruksak na pleci a snažila sa spamätať. Ak mi otvorí pani Parkerová, nesmiem ju vydesiť. Mala by mať pokoj a ak na prahu nájdete pomaly nervovo zrútené dievča...

Keď som sa už chcela otočiť a vzdať to, že nik nie je doma, dvere sa otvorili.

„Princezná ?" ozval sa jeho hlas a ja som sa smutne usmiala.

„Ahoj, Nate."

„Poď ďalej," chytil ma za ruku, aby som nemala ani len šancu na protesty a vtiahol ma do domčeka.

„Pani Parkerová tu nie, šla s kamarátkami na posedenie," oznámil mi a ja som prikývla.

Doviedol ma do kuchyne a ja som si unavene sadla na stoličku. Zvesila som hlavu a vložila si ju do dlaní. Asi som sa skutočne zbláznila. Prečo sa o niečo vôbec snažím ? Som len obyčajné dievča, čo zmôžem proti mocnejším čarodejníkom ? Vzlykla som, hoci som nechcela. Dopekla, prečo plačem ?! Mala by som stáť so zdvihnutou bradou a pokračovať v tom, čo som začala. Nemôžem cúvnuť. Už nie. Všetci ma vidia, akú tú zlú. Vidia a myslia si, že kráčam v stopách Atlasa a pritom ja chcem niečo úplne iné. Stratila som priateľov, rodinu, čisté meno... Čo môžem ešte stratiť ? 

Viac som to nevydržala a rozplakala sa. Cítila som, ako ma mocné paže objali a ja som sa skryla do jeho hrude. Nate ma hladil po vlasoch a ja som zatiaľ revala ako malé decko. Pohľad na mojich rodičov, ľudí, ktorí ma vychovali ma bolel. Boli zo mňa sklamaní a otec bol skutočne aj nabrúsený. Najväčšmi ma ranila práve mama. Tá, ktorá hrala dvojitý život, nemala ani štipku porozumenia. Keď mi došli už všetky slzy, len sa mi zadrhával dych v krku, Nate sa jemne odtiahol a zdvihol mi tvár.

„Čo sa stalo ?" spýtal sa nežne. Jeho oči boli vystrašené a zúfalé. A ďalší človek, ktorému ubližujem.

„To, že som totálna krava," zamrmlala som.

„Artemis !" zahriakol ma a tými gaštanovými kukadlami si pýtali vysvetlenie.

Najskôr som váhala. Nemôžem ho do toho predsa zatiahnuť. Už aj tak ho dosť ohrozujem, že vyhľadávam jeho spoločnosť a vie o čarodejníckom svete. Ak by to čarodejníci zistili alebo nebodaj Strážkyne, ublížili by mu. A kto vie do akej mieri. Nechcela som to riskovať a tak som zavrtela hlavou.

„Princezná, vieš, že mi môžeš veriť," pousmial sa a zotrel mi zatúlanú slzu bruškom palca. Prikývla som.

„Ale už tak ťa vystavujem riziku," zavrtela som hlavou.

„Vravela si mi, aké následky obnáša to, že viem o čarodejníkoch, ale uisťujem ťa, že to nikdy nikto nezistí, Artemis. Nikto !" Pozrela som naňho a chcela protestovať, no namiesto toho sa zo mňa pravda vysypala ako horúci piesok.

Povedala som mu, čo som za posledné dni urobila. Že som získala element, postavila sa Vyvolenému a čarodejníckemu svetu som sa otočila chrbtom, že som opustila rodinu a hľadám spojencov, bývam v lese v neuveriteľnom dome... Jednoducho všetko. Nate ma pozorne počúval a obočie mal kdesi až vo vlasoch.

„To si skutočne urobila ?" vypadlo z neho nakoniec a ja som prikývla.

„Chcem len rovnosť. Čarodejníci si o sebe veľa myslia to, čo robia je až nechutné. Ani poriadne neviem na čo máme Strážkyne," povzdychla som si.

„Máš celkom dobrú myšlienku. Ja to vnímam ako obyčajný človek, ktorým som. Neviem síce, či to skrývanie predsa len nemá nejaký dôležitý význam, ale som rozhodne proti, aby ste nás preto vraždili alebo nám vzali osobnosti. Nie sme menejcenní," podotkol Nate.

„Povedala som ti, ako to vnímam ja. Ale je to skutočne šialené," pokrčila som plecami.

„Máš vôbec plán ?" zaujímal sa.

„Áno. Plán by aj bol, ale potrebujem čas a spojencov na jeho uskutočnenie," odvetila som a v hrubom náčrte som mu ho predostrela.

„A cieľom toho plánu je ?"

„Zbavím sa Strážkyň."

„Ty ich zabiješ ?!" vyvalil oči.

„Dúfam, že nebudem musieť," zamumlala som.

„Si trošku strašidelná teraz, vieš o tom ?" zvraštil obočie a ja som sa krátko zasmiala.

„A môžem ti nejako pomôcť ?" dotkol sa mojej ruky. Môj pohľad okamžite letel k jeho očiam.

„Prosím ?! Práve si počul, čo chcem urobiť a že asi aj niekoho zabijem a ty si na mojej strane ?!" spadla mi sánka. Tak toto sa mi stalo po prvýkrát. Nate sa rozosmial.

„A prečo nie ? Ak sa zabráni útokom na ľudí, nevidím problém. Nemusíš nikomu ublížiť. A navyše, zíde sa ti v tíme aj obyčajný človek," žmurkol na mňa a mne klesla sánka asi až na zem.

„Nate, nemôžem od teba žiadať, aby si sa ku mne pripojil," zavrtela som rázne hlavou.

„Ako vravíš, každý má možnosť voľby. Ty si si vybrala a ponúkla si túto možnosť aj ostatným. Ja si tiež chcem zvoliť svoju cestu," chytil mi ruky do svojich dlaní a neoblomne mi hľadel do očí.

„Nate, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Máš predsa svoj život, svoje sny," namietla som.

„Artemis, či sa ti to páči alebo nie, som s tebou. Záleží mi na tebe a nechcem vidieť, ako sa trápiš. Rovnako môžu ublížiť aj tebe. Neodháňaj ma, lebo sa ti to aj tak nepodarí," jemne sa usmial. Povzdychla som si.

„Ale zostaň tu, u pani Parkerovej. Dokončíš školu a budeš žiť normálny život, akoby si o mne ani nevedel," namietla som.

„A tým ti pomôžem ako ?!" zamračil sa.

„Viac, ako si myslíš. Čarodejníci nebudú vedieť, že mám spojenca a hlavne priateľa medzi ľuďmi. Sľubujem, že sa ti vždy ozvem, ako doposiaľ a zasvätím ťa do toho, čo robím," usmiala som sa naňho.

„Nerozumiem," nechápal Nate.

„Budem mať pre teba veľkú úlohu, ale najskôr musím počkať na odpoveď zo školy a pomaly začať," pohladila som ho po tvári.

„Dobre teda," kapituloval Nate a ja som ho jemne pobozkala na líce.

„Len, buď opatrná, Artemis," povedal vážne.

„Aj ty."

U Nata som pobudla potom už len naozaj chvíľku, mala som svoju prácu a on svoju. Na rozlúčku som ho ešte objala a opäť sa poďakovala. Môžem s ním počítať, no zároveň ho musím chrániť. Dúfam, že sa teraz nerozbehne za mnou, lebo čarodejníci by hneď vyňuchali, že Nate práve nevonia.

Vzala som si autobus späť do Glendale, no pred tým som ešte nakúpila, aby som nehladovala, a potom sa vracala so svojho tajomného domčeka. 

Pohladila som na privítanie Hamleta a zamierila som do domu. Nevnímala som tú nádheru a to teplo. Okamžite som zamierila do pivnice, kde som bola aj minulý večer. Ocitla som sa opäť pred dvomi dverami. Knižnicu som už našla, ale čo je v tých druhých ? 

Stlačila som kľučku tých vľavo a teraz už poučená som zatlačila. Dvere sa s vrzgotom otvorili a naskytol sa mi pohľad na prázdnu kamennú miestnosť. Nebolo tu nič, okrem prachu a faklí, ktoré sa rozhoreli, ako náhle som prekročila prah dverí. Miestnosť nakoniec nebola až taká prázdna. Pri stene oproti dverám boli reťaze s okovami. To je žalár ?! Preglgla som a poobzerala sa, či tu nebodaj nie je aj kostra. Nebola. Len dvoje reťaze naľavo aj napravo. Zahryzla som si do pery a striasla sa, keď ma ovalil chlad. Táto miestnosť bola zvláštna. 

Zamračila som sa a vyšla z nej. Fakle zhasli a ja som dvere prudko zavrela. Kto tu predo mnou žil, že má žalár vedľa knižnice ?! Potriasla som nad tým hlavu, no možno aj tú miestnosť využijem, keď sa budem učiť zaklínadlá.

Vošla som radšej do miestnosti plnej kníh. Nevšímala som si tie s príbehmi, hoci určite si raz všetky prečítam a zamierila som do oddelenie o čarovaní. Mala by som začať postupne a preto som prechádzala prstami po jednotlivých chrbtoch kníh, pričom som hľadala istú sadu. Našla som ju, ale prekvapila ma. Úplne ma ochromila. Častí bolo desať. Desať elementov ?! To je veľa, nie ?! Prebehla som všetky názvy od prvej až po poslednú.

...Časť prvá: Život s vetrom, časť druhá: Život so zemou, časť tretia: Život s vodou, časť štvrtá: Život s ohňom, časť piata: Život s kovom, časť šiesta: Život s tieňom, časť siedma: Život s ľadom, časť ôsma: Život s elektrickým nábojom, časť deviata: Život s podstatou, časť desiata: Život s chaosom.

Posledné dve knihy boli veľmi tenké. Čím bol element vzácnejší, tým bola aj kniha tenšia. Ale kde sa tu také knihy, preboha, vzali ? Vytiahla som na začiatok tie, ktoré budem potrebovať. Oheň a ľad. Ponorila som sa do čítania a následne tým aj do učenia. 

Čím viac som čítala a skúšala jednotlivé zaklínadlá s ohňom, tým viac ma to tešilo a bavilo. Bolo to krásne. S ohňom aj ľadom sa dalo fantasticky tvoriť a hrať sa s nimi. A určite to ide aj s ostanými elementmi. Vzala som si do úst kúsok z hranolčekov, ktoré som kúpila ešte v meste a ďalej zapálene študovala. 

Zistila som, že aj piate elementy môžu mať patrona. Ale neviem, či by som mala ešte jedného v sebe hľadať. Som tiger a neviem si predstaviť, že by som bola ešte k tomu napríklad snežná sova. A ako by som to ovládala ? Nie, s týmto si radšej nejdem zahrávať.

***

Po celé tri dni som zapálene študovala a trénovala všetky možné zaklínadlá. Užitočné, bojové, obranné, ochranné, do domácnosti... V boji sa mi darilo, ale v kuchárskom umení som bola stále otrasná. Ako je to možné ? To umriem od hladu ? Skvelé, fakt skvelé. 

Ale mám za sebou aj úspechy v užitočných zaklínadlách. Po dlhých hodinách sa mi podarilo vytvoriť čiernu uzdu pre Hamleta. Nebol tým taký nadšený, ako ja, ale potrebujeme ju. Obaja ! Okrem toho sa môžem pýšiť so snehovými striebristými vzormi na čiernom plášti, ktorý som si obľúbila. 

Ale stajňa sa mi postaviť nepodarila, hoci som dokázala vytvoriť fontány. Na mieste, kde by v budúcnosti mohol spávať Hamlet boli len ruiny a ako z nich urobiť príbytok pre koňa, netuším. Zdá sa ale, že to čiernemu žrebcovi zatiaľ neprekáža, predsa je to divoký kôň, ale mal by mať svoje miesto. Budem musieť niečo vymyslieť a rovnako sa postarať o jedlo, lebo to moje je hodné tak do koša.

Čo chvíľa bude osem, čas, kedy sa mám stretnúť so svojimi spojencami. Dom je obrovský a má mnoho izieb. Pomestia sa sem, tomu verím a keby nie, no dúfam, že niekto sa vyzná v staviteľstve. 

Vydýchla som a vyšla von v čiernych dlhých šatách a svojim plášťom, ktorý mi prirástol k srdcu. Priblížila som sa k Hamletovi, ktorý mal na sebe už uzdu. Keď som sa mu ju snažila nasadiť, bol to boj. A poriadne krutý a tvrdý. Hamlet sa každú chvíľu plašil, ale vyhrala som. Urazene na mňa hľadel.

„Už sa nehnevaj, Hamlet. Nechcem z teba spadnúť a obaja vieme, aký si divoký a rýchly. Však, to nie je až také zlé," prihovárala som sa mu. Žrebec si odfrkol a trhol hlavou.

„Si s tým krásny, neboj sa," podpichla som ho a kôň zaerdžal.

„A keby som si ťa udobrila týmto ?" uškrnula som sa a vytiahla spoza chrbta ruku, v ktorej som mala tri kocky cukru. Nie, nevyčarovala som ho, ale kúpila v glendalských potravinách. Nechcem predsa svojho koňa otráviť...

Hamlet zastrihal ušami a šťuchol do mňa, pričom si uchmatol ponúkanú maškrtu. Zasmiala som sa a pohladila ho po hlave. Oblizol si papuľu a pyskom mi šmátral po bokoch, či pre neho ešte niečo nemám.

„Stačilo by aj, nemyslíš ?" zasmiala som sa opäť.

Vyšvihla som sa na jeho chrbát a nedôverčivo sa pohniezdila. Na Hamletovi som sedela len, keď sme utekali pred tými tyranmi. Navyše nie som v sedle, ale bez neho. Do rúk som uchopila opraty a omotala si ich okolo zápästia. Nohy som pritlačila k Hamletovým bokom a sedela som na ňom fakt kŕčovito. Žrebec zaerdžal a trhol hlavou.

„Prosím, spolupracuj," šepla som a kôň prešľapoval na mieste. 

Možno to nebol tak dobrý nápad, ponechať si divokého žrebca a ešte na ňom jazdiť. Čakala som, že Hamlet sa čochvíľa vzoprie na zadné a ja skončím zadkom na zemi, ale žrebec čakal. Dotkla som sa jeho krku a naklonila sa dopredu.

„Nezhodíš ma, však ?" pípla som. 

Mala som pred tým koňom rešpekt, ale dúfala som, že mi verí tak, ako ja jemu. Kôň pokýval hlavou, akoby mi bol rozumel. Vystrela som sa a natiahla si jednou rukou kapucňu.

„Tak, poď, Hamlet," jemne som trhla opratami a Hamlet krokom prešiel po moste, aby sme sa dostali na druhú stranu rieky.  Zafŕkal a pomaly prešiel do klusu. Akoby rozumel, že sa bojím a chcel ma uistiť, že ma nepodrazí. Môže mať kôň takéto vnímanie vôbec ? Pri kluse som sa pomaly uvoľnila a už som na ňom nesedela tak kŕčovito. Hamlet zaerdžal a pustil sa do cvalu. Najskôr som mu spadla na krk a keď som sa zdvíhala, takmer som zletela na zem, ale udržala som sa na ňom.

Vietor mi šibal to tváre a hral sa mi s vlasmi pod kapucňou, ktorá ale stále držala na svojom mieste. Chvíľu som mala chuť Hamletovi vynadať, ale začalo sa mi to páčiť. Stromy sa zlievali do hnedozelenej farby, zem sa priam strácala pod konskými kopytami, vietor mi šibal do tváre a niekedy ma plesla po líci aj Hamletova havrania hriva. Myšlienky mi uleteli spolu s vetrom a ja som sa šťastne rozosmiala. Hamlet zaerdžal a cválali sme až na okraj lesa.

Pred sebou som videla obrysy postáv. Žeby niekto skutočne zdieľal môj názor ? Hamlet so mnou na chrbte sa vyrútil z lesa a pred postavami sa zdvihol na zadné. Takmer som z neho zletela, ale držala som sa ho ako kliešť. Divoko zaerdžal a prednými kopytami mával vo vzduchu. Musí sa predvádzať práve teraz ?! Opäť klesol na všetky štyri kopytá a ja som z neho zoskočila. Pohladila som ho po pysku a ticho mu poďakovala. Potom som sa otočila k postavám a priblížila som sa k nim.

Nebolo ich práve málo, ale pomerne dosť. To všetci sa chcú pridať ku mne ? Skutočne so mnou súhlasí toľko študentov ? Ak je takýto počet len študentov z Glendale, čo potom ostatní čarodejníci ?

Zastala som pred nimi a prekvapene si ich obzerala, hoci oni do mojej tváre nevideli. Niektoré tváre mi boli známe, iné nie. Niektoré sa tvárili zvedavo, iné opatrne a neisto. Niektorí možno až pohŕdavo. Všetko to ale skutočne boli študenti z rôznych fakúlt elementu. Zložila som si kapucňu a všetkým venovala zvedavý pohľad.

„Ar ?" ozval sa známy chlapčenský hlas. Otočila som sa za hlasom a moje pery samy od seba vyčarovali obrovský úsmev.

„Herc !" vydýchla som a rýchlym krokom som sa dostala k nemu, pričom som mu skočila okolo krku.

„Ty vieš čarodejníka vydesiť !" zamumlal a objatie mi vrátil. „Daj si pozor a never tu každému. Thésues mohol poslať špehov."

„Možno je môj element vzduch, ale nie som neviditeľná," ozval sa známy ďalší hlas a odtrhla som sa od Herculesa Lewisa, aj keď som sa chcela ešte opýtať, čo tým myslí.

„Cal !" objala som aj svoju spolubývajúcu. Zasmiala sa a potľapkala ma po chrbte. Odtiahli sme sa od seba s pohľadom, ktorý jasne sľúbil, že si všetko ešte povieme.

Cúvla som o pár krokov a opäť si všetkých premerala. Neverím, že by toľkí čarodejníci súhlasili s mojím názorom. Navyše Hercules ma varoval. Niekto tu nie je z vlastnej vôle a ide mu len o informácie. Naklonila som hlavu na bok a prekrížila si ruky na hrudi.

„Ste tu všetci dobrovoľne ?" zvýšila som hlas, aby ma počul každý. Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.

„Ste tu preto, že so mnou súhlasíte ?" Opäť sa ozvalo súhlasné mrmlanie.

„Tak, čo tu robíš ty, Minerva Jonesová ?!" zavrčala som, keď som našla kučeravé dievča. Nadvihla obočie.

„Prečo si myslíš, že som proti tebe ?" bojovne vystrčila hlavu.

„Si najlepšia priateľka Théseusa a Apolóna ! Si na ich strane, nie na mojej. Priateľov by si nezradila," odsekla som jej a Minerva stratila reč.

„To nič nedokazuje," ozvala sa po chvíli.

„Nič ti neprezradím, vzdaj to. Bež naspäť," zavrtela som hlavou a premerala si ostatných. 

Ako zistím, kto mi klame a kto so mnou v zásade súhlasí ? Minervu som odhalila jednoducho. Nie je možné, aby chcela zvrátiť prekliaty čarodejnícky systém. Ona určite nie. To by sa ku mne pridal aj samotný Théseus Michaelson ! Ale čo s ostanými, keď ich všetkých nepoznám ? Komu môžem veriť ? Cúvla som.

„Calypsó, prečo si tu ?" otočila som sa na kamarátku. Prekvapene zažmurkala očami. Podišla som k nej a ostatný od nej cúvli. Našťastie. Nechcela som, aby odpoveď niekto počul.

„Artemis, vedela som o tvojom postoji od samého začiatku. Som tvoja kamarátka a navyše myslím, že máš vo väčšine pravdu. Strážkyne na nás kašľú a je pravda, že čarodejníci sú ako krysy. Ale nie som si istá tým prezradením ľuďom," šepla Calypsó a ja som prekvapene zažmurkala. Slabo sa usmiala a pokrčila plecami.

„Skutočne chceš byť na mojej strane ? Nemusíš to robiť," nadvihla som obočie.

„Si moja kamarátka a súhlasím s tebou," odvetila Cal a ja som sa usmiala.

„Ďakujem," šepla som a opäť sa vzdialila. Pozrela som na ostatných.

„Myslím, že nie všetci ste čestní. Nechcem, aby medzi nami boli hnusní zradcovia. Takže, ak skutočne nie si tu dobrovoľne alebo chceš zo mňa vytiahnuť informácie, vypadni ! Hneď ! Pri sebe chcem mať ľudí, ktorí ma nezradia !" zakričala som a ozvala sa vrava. Pristúpila som aj k Herculesovi.

„Si si istý tým, čo robíš, Herc ?" pozrela som mu do očí.

„Už keď som ťa spoznal ma zaujala tvoja teória a tvoj názor. A teraz to vyzerá, že slová sa zmenia v činy a ja chcem byť pri tom," žmurkol na mňa. Usmiala som sa a chcela sa vzdialiť, keď ma nenápadne chytil za zápästie.

„Je ich tu viacej, nie len Minerva. Bavil som sa s každým a len tak nenútene to nadhodil, dá sa povedať, že som dobre informovaný. S niektorými som si stopercentne istý, že idú len po informáciách. Nie je ich veľa," zasyčal a ja som nadvihla obočie.

„Kto je to ?" šepla som. Hercules mi povedal šesť mien a za ostatných sa zaručil. Nadvihla som obočie a uznanlivo kývla.

Kráčala som k ďalším dvom študentom a pýtala sa ich zvlášť na názor a na voľbu. Nechcela som, aby mali Herculesa za zradcu a bude lepšie, keď to zabalím. Dostala som sa k prvému zradcovi, ktorý bol mojím spolužiakom.

„Hermes Eaton ? Teba som tu skutočne nečakala," nadvihla som obočie.

„Nemali sme šancu sa spoznať, mačička," odvetil s úškrnom.

„Ale mali a úprimne, neverím ti, špehúň jeden," zasyčala som a strčila mu do hrude.

„Ja nie som špeh !" ohradil sa.

„Tak, prečo si tu ?" zavrčala som.

„Chcem byť s tebou," odsekol nevózne.

„Chceš informácie. Ale ja som sa tie potrebné dozvedela skôr," prevrátila som očami a odstrčila ho z cesty.

Postupne som zlikvidovala a našla všetkých špehov. Číslo od Herculesa sedelo. Navyše tí, čo svoju voľbu nemysleli úprimne buď boli nervózny, alebo sebavedomo vyhlasovali, že mám pravdu. Ostaní takmer nečujne mi dávali za pravdu a obzerali sa, akoby ich niekto sledoval. A keď už aj rozhodne povedali svoj názor, do očí sa mi nepozerali. Správali sa úctivo. To s nimi preberiem neskôr. Keď som konečne skončila s vypočúvaním každého jedného vrátila som sa k Hamletovi, ktorého som nežne pohladila.

„Zradcov máme odhalených, ale snaha sa cení," uškrnula som sa a ostatní sa po sebe začali obzerať. Zasmiala som sa a vysadla na koňa.

„Môžem tých odvážnych špehov poprosiť, aby sa zobrali a konečne odišli ?! Nechcem im ublížiť," zavrčala som s krvilačným úsmevom, pričom som zdvihla ruku, v ktorej sa mihla mágia ľadu. Prvá sa zobrala Minerva a kývla ostatným.

„Toto ti tak ľahko neprejde, Artemis ! Théseus ťa porazí a celé toto šialenstvo skončí. Ak vôbec začne. Si len mladé dievča, nemáš veľkú moc," zasyčala a ja som prižmúrila oči a mala chuť jej niečo štipľavé odseknúť, ale zahryzla som si až bolestivo do jazyka. Miesto toho som sa ľadovo uškrnula.

„Možno máš pravdu, Minerva. Ale pozri sa okolo seba ? Stále ti príde, že mám len silné reči ?" nadvihla som obočie a Hamlet sa ako na zavolanie postavil na zadné kopytá. Divoko zaerdžal a ja som Minervu prebodávala pohľadom.

„Nepodceňuj ma ! Nikdy ma nepodceňuj, lebo by sa ti to mohlo kruto vyplatiť !" vykríkla som a hodila k jej nohám. Zo zeme vystúpili ľadové ostne a Minerva s ostatnými museli cúvnuť, inak by hrozilo, že ich ľad prebodne. Zalapala po dychu a nenávistne po mne zazerala zatiaľ, čo ostatný utekali preč.

„Robíš chybu, Artemis. Veľkú chybu," vyštekla a rozbehla sa svojimi kumpánmi. 

Hrdo som sa vystrela na Hamletovi a cítila zadosťučinenie. Pozrela som na svojich spojencov a usmiala sa na nich.

„Poďte, nebudeme vonku celú noc."